Verní a nebojácni zoči-voči nacistickému útlaku

Dňa 17. júna 1946 poslala holandská kráľovná Wilhelmina sústrastný list jednej rodine Jehovových svedkov v Amsterdame. Jeho cieľom bolo vyjadriť obdiv synovi tejto rodiny Jacobovi van Bennekomovi, ktorého počas druhej svetovej vojny popravili nacisti. Pred niekoľkými rokmi sa mestská rada v Doetincheme, meste na východe Holandska, rozhodla pomenovať jednu ulicu po Bernardovi Polmanovi, ďalšom Jehovovom svedkovi, ktorý bol cez vojnu popravený.

PREČO sa nacisti počas druhej svetovej vojny postavili proti Jacobovi, Bernardovi a iným Jehovovým svedkom v Holandsku? A čo umožnilo týmto svedkom zostať vernými počas rokov krutého prenasledovania a nakoniec si získať rešpekt a obdiv svojich krajanov i kráľovnej? Skôr ako si na to odpovieme, preskúmajme niektoré udalosti, ktoré viedli ku konfliktu pripomínajúcemu súboj Dávida a Goliáta — medzi malou skupinou Jehovových svedkov a gigantickou vojnovou mašinériou nacizmu.

Zakázaní — ale aktívnejší než kedykoľvek predtým

Dňa 10. mája 1940 nacistická armáda zaútočila na Holandsko. Keďže literatúra rozširovaná Jehovovými svedkami odhaľovala zločiny nacizmu a obhajovala Božie Kráľovstvo, nacisti nestrácali čas a snažili sa činnosť svedkov zastaviť. Necelé tri týždne po tom, čo nacisti vtrhli do Holandska, vydali tajný edikt, ktorý zakazoval Jehovových svedkov. Dňa 10. marca 1941 jedna správa v tlači tento zákaz zverejnila, a pritom obvinila svedkov, že vedú kampaň  „proti všetkým štátnym a cirkevným inštitúciám“. Následkom toho sa prenasledovanie svedkov ešte zintenzívnilo.

Je však zaujímavé, že hoci neslávne známe gestapo, čiže tajná polícia, sledovalo všetky cirkvi, kruto prenasledovalo len jednu kresťanskú organizáciu. „Prenasledovanie až po smrť,“ píše holandský historik Dr. Louis de Jong, „postihlo len jednu náboženskú skupinu — Jehovových svedkov.“ — Het Koninkrijk der Nederlanden in de Tweede Wereldoorlog (Holandské kráľovstvo počas druhej svetovej vojny).

Gestapo spolupracovalo pri hľadaní a zatýkaní svedkov s holandskou políciou. Okrem toho, jeden cestujúci dozorca, ktorý sa zľakol a stal sa odpadlíkom, poskytol nacistom informácie o svojich bývalých spoluveriacich. Do konca apríla 1941 bolo zatknutých 113 svedkov. Spôsobil tento útok koniec kazateľskej činnosti?

Odpoveď nájdeme v spise Meldungen aus den Niederlanden (Správy z Holandska), tajnom dokumente, ktorý nemecká Sicherheitspolizei (Bezpečnostná polícia) pripravila v apríli 1941. Správa hovorí o Jehovových svedkoch toto: „Táto zakázaná sekta vykonáva intenzívnu činnosť v celej krajine, usporadúva ilegálne zhromaždenia a nalepuje letáky s heslami ako ‚Prenasledovanie Božích svedkov je zločin‘ a ‚Jehova potrestá prenasledovateľov večným zničením‘.“ O dva týždne neskôr ten istý zdroj uviedol, že „napriek zosilneniu prísnych opatrení, ktoré urobila Bezpečnostná polícia proti činnosti Bádateľov Biblie, ich činnosť sa ďalej rozširuje“. Áno, napriek nebezpečenstvu zatknutia svedkovia pokračovali vo svojom diele. Len v roku 1941 rozšírili medzi verejnosťou vyše 350 000 kusov literatúry!

Čo dalo tejto malej, ale stále sa zväčšujúcej skupine niekoľkých stoviek svedkov odvahu čeliť týmto hrozným nepriateľom? Tak ako verný prorok Izaiáš v staroveku, aj svedkovia sa báli Boha, nie človeka. Prečo? Lebo si vzali k srdcu uisťujúce slová, ktoré Jehova povedal Izaiášovi: „Ja — ja sám som Ten, kto vás utešuje. Kto si ty, že by si sa mal báť smrteľného človeka?“ — Izaiáš 51:12.

Nebojácnosť si získava rešpekt

Do konca roku 1941 sa počet svedkov, ktorí boli zatknutí, zvýšil na 241. Len niekoľkí podľahli strachu z človeka.  Willy Lages, neslávne známy príslušník nemeckej tajnej polície, podľa jedného zdroja povedal, že „90 percent Jehovových svedkov odmietlo čokoľvek prezradiť, kým z iných skupín malo silu mlčať len veľmi malé percento“. Tento Lagesov výrok potvrdzuje postreh holandského duchovného Johanna J. Buskesa, ktorý bol uväznený s niektorými svedkami. V roku 1951 Buskes napísal:

„Začal som si ich veľmi vážiť pre ich dôveru [v Boha] a silu ich viery. Nikdy nezabudnem na mladého muža — nemohol mať viac ako 19 rokov —, ktorý rozširoval letáky predpovedajúce pád Hitlera a tretej ríše... Keby sľúbil, že upustí od takej činnosti, mohol byť do pol roka prepustený. To však veľmi dôrazne odmietol a bol odsúdený na neobmedzený čas na nútené práce v Nemecku. Dobre sme vedeli, čo to znamená. Keď na druhý deň ráno odchádzal a my sme sa s ním lúčili, povedal som mu, že budeme naňho myslieť a modliť sa zaňho. Jeho odpoveď znela: ‚Nerobte si o mňa starosti. Božie Kráľovstvo určite príde.‘ Na niečo také človek nikdy nezabudne, i keď má všetky možné námietky proti učeniu Jehovových svedkov.“

Napriek krutému odporu počet svedkov ďalej rástol. Kým krátko pred druhou svetovou vojnou bolo v Holandsku asi 300 svedkov, do roku 1943 vzrástol tento počet na 1379. Žiaľ, do konca toho istého roku 54 z vyše 350 svedkov, ktorí boli zatknutí, zahynulo v rôznych koncentračných táboroch. V roku 1944 bolo v koncentračných táboroch ešte 141 Jehovových svedkov z Holandska.

Posledný rok nacistického prenasledovania

Po dni D, čo bolo 6. júna 1944, sa začal posledný rok prenasledovania svedkov. Nacisti a ich spojenci boli z vojenského hľadiska zahnaní do kúta. Človek by predpokladal, že v tejto situácii sa nacisti vzdajú prenasledovania nevinných kresťanov. No počas tohto roku bolo zatknutých ešte 48 svedkov a 68 ďalších uväznených zahynulo. Jedným z nich bol Jacob van Bennekom spomenutý v úvode.

Osemnásťročný Jacob bol medzi 580 ľuďmi, ktorí boli pokrstení ako Jehovovi svedkovia v roku 1941. Krátko nato odišiel z dobrého zamestnania, v ktorom by však musel porušiť svoju kresťanskú neutralitu. Prijal prácu kuriéra a začal slúžiť celým časom. Keď  raz prevážal biblickú literatúru, bol chytený a zatknutý. V auguste 1944 napísal 21-ročný Jacob z väzenia v Rotterdame svojej rodine:

„Som vo veľmi dobrom stave a som plný radosti... Doteraz som bol vypočúvaný štyrikrát. Prvé dva razy to bolo dosť kruté a veľmi ma zbili, ale vďaka sile a nezaslúženej láskavosti Pána som doteraz nič neprezradil... Podarilo sa mi tu predniesť celkovo šesť prednášok a dohromady som mal 102 poslucháčov. Niektorí z nich prejavili vážny záujem a sľúbili, že hneď ako sa dostanú na slobodu, budú sa tomu ďalej venovať.“

Dňa 14. septembra 1944 bol Jacob prevezený do koncentračného tábora v holandskom meste Amersfoort. Aj tam však ďalej kázal. Ako? Jeden spoluväzeň spomína: „Väzni zbierali nedofajčené zvyšky cigariet, ktoré odhodili strážcovia, a stránky nejakej Biblie používali ako cigaretový papier. Niekedy sa Jacobovi podarilo prečítať niekoľko slov z biblickej strany, ktorá práve mala byť použitá na cigaretu. Tie slová ihneď využil ako základ na to, aby nám kázal. Onedlho sme Jacoba začali prezývať ‚biblický muž‘.“

V októbri 1944 bol Jacob vo veľkej skupine väzňov, ktorá dostala príkaz kopať prepadliská pre tanky. Jacob odmietol robiť túto prácu, lebo jeho svedomie mu nedovoľovalo podporovať vojnové plány. Hoci strážcovia sa mu sústavne vyhrážali, nevzdal sa. Dňa 13. októbra ho jeden dôstojník vzal zo samotky na miesto, kde sa pracovalo. Jacob opäť odmietol pracovať. Nakoniec mu bolo prikázané, aby si vykopal hrob, a bol zastrelený.

Hon na svedkov pokračuje

Odvážny postoj Jacoba a ďalších rozzúril nacistov a vyvolal ďalší hon na svedkov. Jedným z ich terčov bol 18-ročný Evert Kettelarij. Spočiatku sa Evertovi darilo unikať a skrývať sa, ale neskôr ho zatkli a kruto bili, aby vyzradil informácie o iných svedkoch. Odmietol a bol poslaný na nútené práce do Nemecka.

 V ten istý mesiac, v októbri 1944, polícia začala sledovať Evertovho švagra, Bernarda Luimesa. Našli ho spolu s ďalšími dvoma svedkami — Antoniem Rehmeijerom a Albertom Bosom. Albertus už predtým strávil v koncentračnom tábore 14 mesiacov. No po prepustení začal opäť horlivo kázať. Nacisti týchto troch mužov najprv nemilosrdne zbili a potom ich zastrelili. Až po skončení vojny boli ich telá nájdené a boli znovu pochovaní. Krátko po vojne niekoľko miestnych novín prinieslo správu o tejto poprave. Jedny noviny napísali, že títo traja svedkovia pevne odmietli vykonávať akúkoľvek službu pre nacistov, ktorá bola v rozpore s Božím zákonom, a dodali, že „za to museli zaplatiť svojím životom“.

Medzitým bol 10. novembra 1944 zatknutý Bernard Polman spomenutý v úvode a bol poslaný pracovať na jednom vojenskom projekte. Bol jediným svedkom medzi tamojšími robotníkmi na nútených prácach a jediným, kto odmietol konať túto prácu. Strážcovia vyskúšali rôzne taktiky, aby ho priviedli ku kompromisu. Nedostával žiadne jedlo. Surovo ho bili palicami, rýľom a pažbou pušky. Bol tiež nútený brodiť sa po kolená v studenej vode a potom ho zavreli do vlhkého podzemia, kde musel stráviť noc v mokrých šatách. No Bernard sa nevzdal.

Počas toho obdobia bolo dvom Bernardovým sestrám, ktoré neboli Jehovovými svedkami, umožnené navštíviť ho. Nabádali ho, aby zmenil svoj postoj, ale to ho ani trochu neovplyvnilo. Keď sa Bernarda opýtali, či môžu preňho niečo urobiť, navrhol im, aby išli domov a študovali Bibliu. Jeho prenasledovatelia potom umožnili návštevu aj jeho ťarchavej manželke, lebo dúfali, že zlomí jeho odpor. Ale jej prítomnosť a odvážne slová iba posilnili Bernardovo rozhodnutie zachovať vernosť Bohu. Dňa 17. novembra 1944 bol Bernard pred očami všetkých ostatných robotníkov zastrelený svojimi piatimi mučiteľmi. I keď bol už Bernard mŕtvy a telo mal posiate guľkami, hlavný dôstojník sa tak rozzúril, že vytiahol svoj revolver a strelil Bernardovi do oboch očí.

Hoci tento brutálny čin šokoval svedkov, ktorí sa o poprave dozvedeli, zostali verní a nebojácni a pokračovali vo svojej kresťanskej činnosti. Jeden malý zbor Jehovových svedkov, ktorý sa nachádzal blízko oblasti, kde bol Bernard zabitý, krátko po tejto poprave podal správu: „Tento mesiac sme napriek zlému počasiu a ťažkostiam, ktoré nám Satan postavil do cesty, dokázali prepracovať veľké územie. Počet hodín strávených v službe vzrástol zo 429 na 765... Jeden brat stretol v službe muža, ktorému vydal dobré svedectvo. Ten muž sa opýtal, či je to rovnaká viera, akú mal ten človek, ktorý bol zastrelený. Keď počul, že áno, zvolal: ‚Úžasný človek, úžasná viera! Tomu hovorím hrdina viery!‘“

V Jehovovej pamäti

V máji 1945 boli nacisti porazení a vyhnaní z Holandska. Napriek neľútostnému prenasledovaniu počas vojny sa počet Jehovových svedkov zvýšil z niekoľko sto na vyše 2000. Historik Dr. de Jong o svedkoch z obdobia vojny hovorí: „Prevažná väčšina z nich odmietla zaprieť svoju vieru napriek hrozbám a mučeniu.“

Je pekné, že niektoré svetské autority pamätajú na Jehovových svedkov pre odvážny postoj, ktorý zaujali voči nacistickej vláde. Čo je však ešte dôležitejšie, rýdzi postoj týchto svedkov z obdobia vojny zostane v pamäti Jehovu a Ježiša. (Hebrejom 6:10) Počas blížiacej sa tisícročnej vlády Ježiša Krista budú títo verní a nebojácni svedkovia, ktorí položili svoj život v Božej službe, vzkriesení z pamätných hrobiek s vyhliadkou na večný život na rajskej zemi! — Ján 5:28, 29.

[Obrázok na strane 24]

Jacob van Bennekom

[Obrázok na strane 26]

Novinový výstrižok ediktu, ktorým boli Jehovovi svedkovia zakázaní

[Obrázky na strane 27]

Vpravo: Bernard Luimes; dole: Albertus Bos (vľavo) a Antonie Rehmeijer; dole: kancelária Spoločnosti v Heemstede