Jehova je väčší ako naše srdce

„JEHOVA nachádza zaľúbenie v tých, ktorí sa ho boja,“ napísal žalmista. Áno, Stvoriteľ sa teší, keď vidí, ako sa každý jeho ľudský služobník snaží dodržiavať jeho spravodlivé normy. Boh žehná svojich lojálnych služobníkov, povzbudzuje ich a utešuje ich v čase zúfalstva. Vie, že jeho ctitelia sú nedokonalí, a preto je realistický v tom, čo od nich očakáva. — Žalm 147:11.

Možno nie je pre nás problémom uveriť, že Jehova má veľkú lásku k svojim služobníkom ako celku. No zdá sa, že niektorí sa natoľko zaoberajú vlastnými nedostatkami, že sú presvedčení, že Jehova by ich nikdy nemohol milovať. „Som príliš nedokonalý na to, aby ma Jehova miloval,“ možno povedia. Samozrejme, všetci máme z času na čas negatívne pocity. Ale niektorí akoby stále zápasili s pocitmi bezcennosti.

 Pocity skľúčenosti

V biblických časoch niektorí verní jednotlivci trpeli pocitmi ťažkej skľúčenosti. Jób znenávidel život a mal pocit, že Boh ho opustil. Anna, ktorá sa stala Samuelovou matkou, bola raz hlboko skľúčená pre svoju neplodnosť a horko plakala. Dávid sa ‚sklonil hlboko až do krajnosti‘ a Epafroditus bol skľúčený, lebo správa o jeho chorobe zarmútila jeho bratov. — Žalm 38:6; 1. Samuelova 1:7, 10; Jób 29:2, 4, 5; Filipanom 2:25, 26.

Ako je to s kresťanmi dnes? Choroba, pokročilý vek alebo iné osobné okolnosti možno niektorým bránia konať v svätej službe toľko, koľko by chceli. To ich môže viesť k záveru, že nespĺňajú očakávania Jehovu ani svojich spoluveriacich. Niektorí sa zas môžu sústavne obviňovať z minulých chýb a pochybujú, že im Jehova odpustil. Iní, ktorí pochádzajú z ťažkých rodinných pomerov, sú zas presvedčení, že nie sú hodní toho, aby ich mal niekto rád. Ako je to možné?

Niektorí vyrastali v rodinách, kde neprevládal duch lásky, ale duch sebectva, sarkazmu a strachu. Takí ľudia možno nikdy nepoznali otca, ktorý by ich hlboko miloval, ktorý by hľadal príležitosti na pochvalu a povzbudenie, ktorý by prehliadal drobné priestupky a bol by pripravený odpustiť aj závažnejšie chyby a ktorého vrúcnosť by dávala celej rodine pocit bezpečia. Keďže nikdy nemali láskyplného pozemského otca, je pre nich azda ťažké pochopiť, čo to znamená mať milujúceho nebeského Otca.

Napríklad Fritz píše: „Moje detstvo a mladosť boli silne ovplyvnené neláskavým správaním môjho otca. * Nikdy ma za nič nepochválil a nikdy som k nemu nemal blízky vzťah. Väčšinou som sa ho vlastne bál.“ Následkom toho má Fritz, ktorý má dnes už vyše 50 rokov, stále pocit nedostatočnosti. A Margarette vysvetľuje: „Moji rodičia boli chladní a neláskaví. Keď som začala študovať Bibliu, nevedela som si ani vlastne predstaviť, ako vyzerá milujúci otec.“

Nech by také pocity mali akúkoľvek príčinu, môže to znamenať, že naša služba Bohu je občas motivovaná nie hlavne láskou, ale do veľkej miery pocitmi viny alebo strachom. To, čo robíme, sa nám nikdy nezdá dosť dobré. Túžba páčiť sa Jehovovi a našim spoluveriacim nás môže viesť k pocitom, že všetko je nad naše sily. Následkom toho môžeme zlyhávať v plnení svojich cieľov, môžeme sami seba obviňovať a pociťovať skleslosť.

Čo sa s tým dá urobiť? Možno si potrebujeme pripomenúť, aký veľkorysý je Jehova. Práve tejto krásnej stránke Božej osobnosti porozumel apoštol Ján.

„Boh je väčší ako naše srdce“

Koncom prvého storočia n. l. Ján svojim spoluveriacim napísal: „Podľa toho budeme vedieť, že pochádzame z pravdy, a uistíme pred ním svoje srdce vzhľadom na to, z čohokoľvek by nás mohlo naše srdce odsúdiť, lebo Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“ Prečo Ján napísal tieto slová? — 1. Jána 3:19, 20.

Ján zjavne vedel, že služobník Jehovu môže mať pocit, že ho odsudzuje vlastné srdce. Možno Ján sám zažíval také pocity. Ako mladý muž s výbušnou povahou bol Ján občas pokarhaný Ježišom Kristom za to, že je príliš prísny k druhým. Ježiš dal Jánovi a jeho bratovi Jakubovi dokonca „prímeno Boanerges, čo znamená Synovia hromu“. — Marek 3:17; Lukáš 9:49–56.

V priebehu nasledujúcich 60 rokov Ján zjemnel a stal sa z neho vyrovnaný, milujúci a milosrdný kresťan. V čase, keď ako posledný prežijúci apoštol napísal svoj prvý inšpirovaný list, vedel, že Jehova nebude vyčítať svojim služobníkom každý drobný priestupok. Naopak, Jehova je vrúcny, veľkorysý, štedrý a súcitný Otec, ktorý má hlbokú lásku k všetkým, ktorí ho milujú a uctievajú ho pravdou. Ján napísal: „Boh je láska.“ — 1. Jána 4:8.

 Jehova sa teší, keď mu slúžime

Boh pozná naše vrodené slabosti a nedostatky a berie ich do úvahy. „Sám dobre pozná, ako sme utvorení, pamätá, že sme prach,“ napísal Dávid. Jehova si uvedomuje, že naša minulosť má veľký vplyv na to, akí sme. Pozná nás oveľa lepšie, ako sa poznáme my sami. — Žalm 103:14.

Vie, že mnohí z nás by radi boli iní, ale nie sme schopní prekonať naše nedokonalosti. Naša situácia by sa dala prirovnať k situácii apoštola Pavla, ktorý napísal: „Nerobím to dobré, čo chcem, ale robím to zlé, čo nechcem.“ Všetci zvádzame rovnaký boj. V niektorých prípadoch to môže viesť k tomu, že nás naše srdce odsudzuje. — Rimanom 7:19.

Vždy pamätajme na toto: Nie je dôležité to, ako sa pozeráme na seba my sami, ale to, ako sa na nás pozerá Jehova. Vždy, keď vidí, ako sa snažíme páčiť sa mu, reaguje nielen s uspokojením, ale aj s radosťou. (Príslovia 27:11) Hoci to, čo konáme, sa z nášho pohľadu môže zdať pomerne málo, naša ochota a dobrá pohnútka robia Bohu radosť. Pozerá sa za to, čo dosahujeme; vidí, čo chceme robiť; vie o našich prianiach a túžbach. Jehova vie čítať v našom srdci. — Jeremiáš 12:3; 17:10.

Napríklad mnohí Jehovovi svedkovia sú povahou plachí a zdržanliví ľudia, ktorí sa radšej držia v ústraní. Pre takých ľudí môže byť kázanie dobrého posolstva z domu do domu odstrašujúcou úlohou. No podnecovaní túžbou slúžiť Bohu a pomáhať svojmu blížnemu sa dokonca aj plachí ľudia učia pristupovať k svojim blížnym a rozprávať im o Biblii. Možno majú pocit, že robia málo, a to ich oberá o radosť. Ich srdce im môže naznačovať, že ich verejná služba nie je hodnotná. Ale Jehova sa istotne teší z veľkého úsilia, ktoré takíto ľudia vkladajú do svojej služby. Okrem toho, nemôžu vedieť, kedy a kde zasiate semená pravdy vyklíčia, vyrastú a prinesú úrodu. — Kazateľ 11:6; Marek 12:41–44; 2. Korinťanom 8:12.

Iní svedkovia trpia zdĺhavými chorobami alebo pribúdajúcimi rokmi. Pravidelné navštevovanie zhromaždení v sále Kráľovstva môže byť pre nich spojené s bolesťou a úzkosťou. Počúvanie prednášky o kazateľskom diele im môže pripomínať, čo kedysi robili a čo stále chcú robiť, ale ich telesná slabosť im to nedovoľuje. Takí ľudia majú možno hlodavé pocity viny, lebo nemôžu poslúchať tieto rady tak, ako by chceli. No Jehova si istotne cení ich lojálnosť a vytrvalosť. Kým zostanú lojálni, nikdy nezabudne na ich vernú službu. — Žalm 18:25; 37:28.

‚Uistime svoje srdce‘

Keď Ján zostarol, určite už veľa pochopil o Božej veľkorysosti. Spomeňme si, že napísal: „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“ Ján nás okrem toho povzbudzoval, aby sme ‚uistili svoje srdce‘. Čo tým myslel?

Podľa slovníka Vine’s Expository Dictionary of Old and New Testament Words grécke sloveso preložené ako „uistiť“ znamená „presviedčať, prehovárať alebo získať si, presvedčiť“. Inými slovami, ak máme svoje srdce uistiť, musíme ho získať, presvedčiť ho, aby verilo, že Jehova nás miluje. Ako sa to dá?

Fritz, ktorého sme v článku už spomenuli, slúži vyše 25 rokov ako starší v jednom zbore Jehovových svedkov a zistil, že osobné štúdium môže uistiť jeho srdce o Jehovovej láske. „Pravidelne a pozorne študujem Bibliu a naše publikácie. To mi pomáha nezaoberať sa stále minulosťou, ale udržiavať si jasný pohľad na nádhernú budúcnosť. Občas ma však moja minulosť premôže a ja mám znova pocit, že Boh ma vôbec nemôže milovať. Ale celkovo  môžem povedať, že pravidelné štúdium posilňuje moje srdce, upevňuje moju vieru a pomáha mi zostať šťastným a vyrovnaným.“

Pravda, čítanie Biblie a rozjímanie nemusí zmeniť našu momentálnu situáciu. No môže zmeniť spôsob, akým sa na ňu pozeráme. Keď si berieme k srdcu myšlienky z Božieho Slova, pomáha nám to zmýšľať tak, ako zmýšľa Jehova. Okrem toho, štúdium nám umožňuje rásť v pochopení Božej veľkorysosti. Môžeme postupne prijať to, že Jehova nás neobviňuje za prostredie, v akom sme vyrastali, a že nás neobviňuje z našej telesnej slabosti. Vie, že bremená, ktoré mnohí z nás nesú — či už sú citové, alebo telesné —, často nevznikli naším pričinením a on to s láskou berie do úvahy.

A čo Margarette, o ktorej sme hovorili? Keď spoznala Jehovu, štúdium Biblie aj jej prinieslo veľký úžitok. Tak ako Fritz, aj ona si musela poopraviť predstavu o otcovi. Modlitba pomohla Margarette spojiť si to, čo sa dozvedala zo štúdia. „Najprv som Jehovu považovala za blízkeho priateľa, keďže som mala viac skúseností s milujúcimi priateľmi ako s milujúcim otcom. Postupne som sa naučila vylievať pred Jehovom svoje city, pochybnosti, starosti a ťažkosti. Opakovane som sa s ním rozprávala v modlitbe a zároveň som si ako mozaiku skladala dohromady všetky nové veci, ktoré som sa o ňom dozvedela. Po nejakom čase sa moje city k Jehovovi natoľko posilnili, že teraz nie je pre mňa ťažké považovať ho za svojho milujúceho Otca,“ hovorí Margarette.

Úľava od všetkých starostí

Kým tento zlý, starý systém trvá, nikto nemôže dúfať, že bude celkom zbavený starostí. Pre niektorých kresťanov to znamená, že pocity úzkosti alebo pochybnosti o sebe samom sa môžu vrátiť a spôsobiť tieseň. Ale môžeme si byť istí, že Jehova pozná našu dobrú pohnútku a usilovnú prácu, ktorú robíme v jeho službe. Nikdy nezabudne na lásku, ktorú prejavujeme jeho menu. — Hebrejom 6:10.

Všetci verní ľudia môžu očakávať, že v približujúcom sa novom svete pod vládou mesiášskeho Kráľovstva budú oslobodení od bremien Satanovho systému. Aká to bude úľava! Potom uvidíme ešte viac dokladov o tom, aký veľkorysý je Jehova. Až do toho času si však buďme istí, že „Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko“. — 1. Jána 3:20.

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 30]

Jehova nie je prísny despota, ale vrúcny, veľkorysý a súcitný Otec

[Obrázok na strane 31]

Štúdium Božieho Slova nám pomáha zmýšľať tak, ako zmýšľa Jehova