Životný príbeh

Službou celým časom vyjadrujem vďačnosť Jehovovi!

ROZPRÁVA STANLEY E. REYNOLDS

Narodil som sa v Londýne v roku 1910. Po prvej svetovej vojne sa moji rodičia presťahovali do malej wiltshirskej dedinky Westbury Leigh. Ako chlapec som si často kládol otázku: ‚Kto je Boh?‘ Nikto mi to nedokázal vysvetliť. A nikdy som sa nedozvedel, prečo taká malá dedina, ako je naša, potrebuje na uctievanie Boha dve kaplnky a kostol.

V ROKU 1935, štyri roky pred začiatkom druhej svetovej vojny, sme sa s mladším bratom Dickom vydali na bicykloch do Weymouthu na južnom pobreží Anglicka, kde sme chceli stanovať. Keď sme sedeli v stane počúvajúc bubnovanie dažďa a premýšľajúc, čo budeme robiť, prišiel jeden starší pán a ponúkol mi tri pomôcky na štúdium Biblie — Harfu Božiu, Svetlo I. a Svetlo II. Prijal som ich, lebo som bol rád, že si skrátim chvíľu. To, čo som čítal, ma ihneď zaujalo, ale nevedel som ešte, že to úplne zmení môj život — i život môjho brata.

Po návrate domov mi mama povedala, že Kate Parsonsová, ktorá býva v našej dedine, rozširuje rovnaký druh biblickej literatúry. Ľudia ju dobre poznali, lebo hoci bola dosť pokročilého veku, jazdila na malom motocykli a navštevovala ľudí v našom okolí. Išiel som ju navštíviť a ona mi s radosťou dala knihy Stvorenie a Bohatstvo a tiež ďalšie publikácie spoločnosti Watch Tower. Povedala mi tiež, že patrí k Jehovovým svedkom.

Keď som si tie knihy spolu s Bibliou prečítal, spoznal som, že Jehova je pravý Boh, a chcel som ho uctievať. Preto som poslal svojej cirkvi  list o vystúpení a začal som chodiť na štúdium Biblie do domu Johna a Alice Moodyovcov. Žili vo Westbury, najbližšom meste. Na týchto zhromaždeniach nás bývalo iba sedem. Pred zhromaždením i po ňom Kate Parsonsová hrala na harmóniu a my sme z celej duše spoločne spievali piesne Kráľovstva!

Začiatky

Pochopil som, že žijeme vo významnej dobe, a túžil som mať podiel na kazateľskom diele, ktoré bolo predpovedané v Matúšovi 24:14. Preto som sa vzdal fajčenia, kúpil som si aktovku a oddal som sa Veľkému Bohu, Jehovovi.

V auguste 1936 mal Joseph F. Rutherford, prezident spoločnosti Watch Tower, navštíviť Glasgow v Škótsku a predniesť prednášku na námet „Armagedon“. Hoci Glasgow bol vzdialený asi 600 kilometrov, bol som rozhodnutý ísť tam a dať sa na zjazde pokrstiť. Peňazí bolo málo, a tak som si do vlaku, ktorý išiel do Carlisle, mestečka na škótskych hraniciach, vzal bicykel a odtiaľ som 160 kilometrov prešiel na bicykli ďalej na sever. Na bicykli som prešiel aj väčšiu časť cesty domov, takže som sa vrátil fyzicky vyčerpaný, ale duchovne posilnený.

Odvtedy som vždy, keď som sa išiel podeliť o svoju vieru s ľuďmi v okolitých dedinkách, chodil na bicykli. V tých dňoch mal každý svedok kartu s biblickým posolstvom, ktoré si majiteľ bytu mohol prečítať. Používali sme aj prenosné gramofóny, na ktorých sme prehrávali biblické prednášky prezidenta Spoločnosti. A, samozrejme, vždy sme nosili tašku s časopismi, * ktorá nás identifikovala ako Jehovových svedkov.

Priekopnícka služba v čase vojny

Môj brat bol pokrstený v roku 1940. Druhá svetová vojna sa začala v roku 1939 a my sme si obaja uvedomovali naliehavú potrebu kazateľov celým časom. Preto sme si podali prihlášku do priekopníckej služby. Boli sme vďační, že obaja sme boli pridelení do priekopníckeho domova v Bristole, kde sme sa pripojili k Edith Poolovej, Bertovi Farmerovi, Tomovi a Dorothy Bridgesovcom, Bernardovi Houghtonovi a iným priekopníkom, ktorých vieru sme už dávno obdivovali.

Onedlho prišla po nás malá dodávka, ktorá mala na oboch stranách výraznými písmenami napísané „JEHOVOVI SVEDKOVIA“. Vodičom bol Stanley Jones, ktorý sa neskôr stal misionárom v Číne a pre svoju kazateľskú činnosť tam bol sedem rokov väznený na samotke.

 Vojna pokračovala, a tak sme zriedkakedy mali pokojnú, nerušenú noc. Bomby padali aj okolo nášho priekopníckeho domova a my sme si stále museli dávať pozor na výbušniny. Jeden večer sme odchádzali z centra Bristolu po vynikajúcom zjazde, na ktorom sa zúčastnilo 200 svedkov, a do relatívneho bezpečia nášho domu sme sa dostali cez spŕšku protileteckých šrapnelov.

Na druhý deň ráno sme sa s Dickom vrátili do mesta zobrať niektoré veci, ktoré sme tam nechali. Boli sme ohromení. Bristol bol jedným rumoviskom. Celé centrum mesta bolo spustošené a spálené. Ulica Park Street, kde stála naša sála Kráľovstva, bola hŕbou dymiacich trosiek. No ani jeden svedok nebol zabitý či zranený. Našťastie sme už predtým odniesli zo sály Kráľovstva našu biblickú literatúru a rozdelili sme ju po domoch členov zboru. Ďakovali sme Jehovovi za ochranu bratov i literatúry.

Nečakaná sloboda

Bristolský zbor, kde som slúžil ako predsedajúci dozorca, sa medzitým rozrástol na 64 zvestovateľov. Vtedy som dostal povolávací rozkaz. Mnohí iní svedkovia boli pre svoj neutrálny postoj poslaní do väzenia a ja som očakával, že moja sloboda kázať bude podobne obmedzená. Môj prípad bol vypočutý pred miestnym Bristolským tribunálom, kde brat Anthony Buck, bývalý väzenský úradník, prehovoril na moju obhajobu. Bol to smelý, nebojácny muž, statočný bojovník za biblickú pravdu a vďaka jeho vynikajúcej obhajobe som bol neočakávane úplne oslobodený od vojenskej služby pod podmienkou, že budem pokračovať v službe celým časom!

Bol som vzrušený z toho, že som voľný, a rozhodol som sa využiť to v čo najväčšej miere na kázanie. Keď mi bolo telefonicky oznámené, že sa mám prihlásiť v londýnskej kancelárii odbočky u Alberta D. Schroedera, dozorcu odbočky, prirodzene som si kládol otázku, čo ma asi čaká. Predstavte si moje prekvapenie, keď som bol požiadaný slúžiť ako cestujúci dozorca v Yorkshire, teda mal som navštevovať každý týždeň iný zbor, pomáhať bratom a povzbudzovať ich. Cítil som sa na takú úlohu veľmi nedostatočný; ale bol som oslobodený od vojenskej služby a nemal som žiadne záväzky. Preto som prijal Jehovovo vedenie a ochotne som šiel.

Albert Schroeder ma predstavil bratom na jednom zjazde v Huddersfielde a v apríli 1941 som sa ujal svojej novej úlohy. Akou radosťou bolo spoznať týchto drahých bratov! Ich láska a láskavosť ma podnecovali ešte viac si oceňovať to, že Jehova má ľud, ktorý mu je úplne oddaný a ktorý má medzi sebou lásku. — Ján 13:35.

 Ďalšie výsady služby

V roku 1941 sa v leicesterskej sále De Montfort Hall konal nezabudnuteľný päťdňový celonárodný zjazd. Napriek tomu, že potraviny boli na prídel a štátna doprava bola obmedzená, účasť dosiahla v nedeľu vrcholný počet 12 000 prítomných; v tom čase bolo v krajine iba vyše 11 000 svedkov. Na zjazde sme si vypočuli nahrávky prejavov prezidenta Spoločnosti a bola vydaná kniha Deti. Tento zjazd bol rozhodne míľnikom v teokratických dejinách Jehovovho ľudu v Británii, keďže sa konal uprostred druhej svetovej vojny.

Krátko po tomto zjazde som dostal pozvanie slúžiť v londýnskej rodine Bétel. Tam som pracoval v expedičnom a baliarenskom oddelení a neskôr v kancelárii, kde som sa staral o veci týkajúce sa zborov.

Rodina Bétel musela znášať vo dne i v noci letecké nálety na Londýn a tiež sústavné vyšetrovanie zodpovedných bratov, ktorí tam pracovali. Pryce Hughes, Ewart Chitty a Frank Platt boli pre svoj neutrálny postoj poslaní do väzenia a Albert Schroeder bol nakoniec deportovaný do Spojených štátov. Napriek tomuto tlaku bolo o zbory a záujmy Kráľovstva naďalej dobre postarané.

Do Gileádu!

Keď sa v roku 1945 skončila vojna, prihlásil som sa na misionárske školenie do Gileádu, biblickej školy Watchtower, a bol som prijatý do ôsmej triedy, ktorá prebiehala v roku 1946. Spoločnosť niekoľkým z nás — Tonymu Attwoodovi, Stanleymu Jonesovi, Haroldovi Kingovi, Donovi Rendellovi a Stanleymu Woodburnovi — vybavila cestu loďou z cornwallského rybárskeho prístavu Fowey. Jeden miestny svedok nám rezervoval miesto na malej nákladnej lodi, ktorá viezla kaolín. Naše kajuty boli veľmi tesné a paluba bola zvyčajne zaplavená vodou. Akú úľavu sme pocítili, keď sme sa nakoniec priblížili k nášmu cieľovému prístavu Philadelphia!

Škola Gileád sa nachádzala v krásnom prostredí v South Lansingu v severnej časti štátu New York a školenie, ktoré som tam dostal, pre mňa veľa znamenalo. Študenti v našej triede pochádzali z 18 krajín — Spoločnosti sa vtedy prvýkrát podarilo prijať toľko služobníkov z cudzích krajín — a všetci sme sa stali blízkymi priateľmi. Veľmi som sa tešil zo spoločnosti môjho spolubývajúceho Kalleho Salavaaru z Fínska.

Čas rýchlo plynul a na konci piatich mesiacov prišiel z brooklynského ústredia prezident Spoločnosti Nathan H. Knorr, aby nám rozdal diplomy a povedal nám, kde budeme pridelení. V tých dňoch sa študenti dozvedeli miesto svojho pridelenia až pri graduácii. Bol som pridelený späť do londýnskeho Bételu, aby som tam pokračoval vo svojej práci.

Späť do Londýna

Povojnové roky v Británii boli poznačené chudobou. Jedlo a mnohé iné potrebné veci vrátane papiera boli stále na prídel. Ale nejako sme prežili a záujmom Jehovovho Kráľovstva sa darilo. Okrem práce v Bételi som slúžil na oblastných a krajských zjazdoch a navštevoval som zbory vrátane niektorých zborov v Írsku. Mal som tiež výsadu stretnúť sa s Erichom Frostom a ďalšími bratmi a sestrami z Európy a dozvedieť sa od nich niečo o rýdzosti svedkov, ktorí čelili hrôzam nacistických koncentračných táborov. Služba v Bételi bola naozaj požehnanou výsadou.

Desať rokov som poznal Joan Webbovú, zvláštnu priekopníčku slúžiacu vo Watforde, mestečku kúsok na sever od Londýna. V roku 1952 sme sa zobrali. Obaja sme chceli pokračovať v službe celým časom, a tak sme boli nadšení, keď som po odchode z Bételu dostal pridelenie ako krajský dozorca. Náš prvý kraj zahŕňal grófstva Sussex a Hampshire na južnom pobreží Anglicka. Krajská služba nebola v tých dňoch ľahká. Cestovali sme hlavne autobusom, na bicykli a peši. Mnohé zbory mali  veľké obvody na vidieku, kde sa často dalo ťažko dostať, ale počet svedkov stále rástol.

New York, rok 1958

V roku 1957 som dostal ďalšie pozvanie z Bételu: „Chcel by si prísť do kancelárie a pomôcť pri vybavovaní cesty pre delegátov na nadchádzajúci medzinárodný zjazd, ktorý sa bude konať na Yankee štadióne a Polo Grounds v New Yorku v roku 1958?“ Onedlho sme už spolu s Joan vybavovali prihlášky bratov na cestu lietadlami a loďami, ktoré si Spoločnosť prenajala. Z tohto zjazdu bol nakoniec slávny medzinárodný zjazd Božia vôľa, ktorý navštívil obrovský počet 253 922 delegátov. Na tomto zjazde symbolizovalo svoju oddanosť Jehovovi ponorením do vody 7136 osôb — čo bolo viac ako dvojnásobok počtu ľudí pokrstených pri historickej príležitosti na Letnice roku 33 n. l., ako sa uvádza v Biblii. — Skutky 2:41.

Spolu s Joan nikdy nezabudneme na láskavosť brata Knorra, ktorý nás osobne pozval na tento zjazd, aby sme pomohli postarať sa o delegátov, ktorí prišli do New Yorku zo 123 krajín. Pre nás oboch to bol radostný a obohacujúci zážitok.

Požehnania služby celým časom

Po našom návrate sme ďalej slúžili v krajskom diele, až kým sa neobjavili zdravotné ťažkosti. Joan bola hospitalizovaná a ja som prekonal slabú mŕtvicu. Stali sme sa zvláštnymi priekopníkmi, ale neskôr som mal dočasne výsadu opäť slúžiť ako krajský dozorca. Nakoniec sme sa vrátili do Bristolu, kde sme zostali v službe celým časom. Môj brat Dick žije so svojou rodinou neďaleko a často spoločne spomíname.

V roku 1971 sa mi nenapraviteľne poškodil zrak odlúpením sietnic. Odvtedy mám veľké ťažkosti s čítaním, a preto kazetové nahrávky biblickej literatúry považujem za úžasné opatrenie od Jehovu. Spolu s Joan stále vedieme domáce biblické štúdiá a v priebehu rokov sme mali výsadu pomôcť spoznať pravdu asi 40 ľuďom vrátane jednej 7-člennej rodiny.

Keď sme pred vyše 60 rokmi oddali svoj život Jehovovi, našou túžbou bolo vstúpiť do služby celým časom a zostať v nej. Akí sme vďační, že stále máme silu slúžiť Veľkému Jehovovi — je to jediný spôsob, ako mu môžeme poďakovať za jeho dobrotu a za spoločné roky šťastia!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

S mojím bratom Dickom (úplne vľavo; Dick stojí) a ostatnými priekopníkmi pred priekopníckym domovom v Bristole

[Obrázok na strane 25]

Priekopnícky domov v Bristole, 1940

[Obrázky na strane 26]

Stanley a Joan Reynoldsovci v svadobný deň 12. januára 1952 a dnes