„Kresťanstvo“ mení tvár — schvaľuje to Boh?

DAJME tomu, že požiadate nejakého maliara, aby namaľoval váš portrét. Keď ho dokončí, ste nadšený, lebo vás zobrazil dokonale. Uvažujete o tom, s akou hrdosťou sa budú dívať na tento portrét vaše deti, vnúčatá a ich vnúčatá.

V niektorej ďalšej generácii si však niekto z vašich potomkov pomyslí, že vysoké čelo na vašom portréte nie je pekné, a tak dá primaľovať vlasy. Ďalšiemu sa nebude páčiť tvar nosa, a tak ho dá zmeniť. S príchodom ďalších generácií budú nasledovať ďalšie „zlepšenia“, až napokon bude portrét zobrazovať niekoho úplne iného. Aký by ste mali pocit, keby ste vedeli, že sa to stane? Určite by vás to rozhorčilo.

Žiaľ, tento príbeh o portréte v podstate zodpovedá príbehu takzvanej kresťanskej cirkvi. Z dejín vidno, že krátko po smrti Kristových apoštolov začalo „kresťanstvo“ meniť svoju tvár, práve tak ako to predpovedala Biblia. — Matúš 13:24–30, 37–43; Skutky 20:30. *

Prirodzene, je celkom správne uplatňovať biblické zásady na podmienky rôznych kultúr a epoch. Niečo úplne iné je však meniť biblické náuky tak, aby vyhovovali populárnym názorom. No presne to sa stalo. Zamyslime sa napríklad nad zmenami, ktoré boli urobené vo viacerých dôležitých oblastiach.

Cirkev sa spája so štátom

Ježiš učil, že jeho vláda, čiže Kráľovstvo, je nebeská a že v stanovenom čase zničí všetky ľudské vlády a bude vládnuť nad celou zemou. (Daniel 2:44; Matúš 6:9, 10) Toto Kráľovstvo nemalo vládnuť prostredníctvom ľudských politických systémov. Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta.“ ​(Ján 17:16; 18:36) Preto sa Ježišovi učeníci nezapájali do politiky, hoci zákony krajiny poslúchali.

V štvrtom storočí, za vlády rímskeho cisára Konštantína, sa však už mnohí, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu, stali netrpezlivými pri čakaní na Kristov návrat a zriadenie Božieho Kráľovstva. Ich postoj k politike sa pozvoľna menil. V knihe Europe—A History (Európa — Dejiny) sa píše: „Pred vládou Konštantína sa kresťania neusilovali prevziať [politickú] moc ako prostriedok na podporu svojej veci. Po Konštantínovej vláde už šlo kresťanstvo ruka v ruke s vysokou politikou.“ Toto zmenené kresťanstvo sa stalo oficiálnym „všeobecným“, čiže „katolíckym“ náboženstvom Rímskej ríše.

 Encyklopédia Great Ages of Man (Veľké epochy človeka) uvádza, že uzavretím tohto tesného zväzku medzi cirkvou a štátom „začala Cirkev v roku 385 n. l., len 80 rokov po poslednej veľkej vlne prenasledovania kresťanov, sama popravovať kacírov a jej duchovní mali takmer takú moc ako cisári“. Tak sa začala éra, počas ktorej už prostriedkom na obracanie ľudí na vieru nebolo presviedčanie, ale meč, a pokorní kazatelia prvého storočia boli nahradení titulovaným mocichtivým duchovenstvom. (Matúš 23:9, 10; 28:19, 20) Historik H. G. Wells písal o „hlbokých rozporoch medzi“ kresťanstvom štvrtého storočia „a učením Ježiša Nazaretského“. Tieto „hlboké rozpory“ ovplyvnili dokonca základné učenie o Bohu a Kristovi.

Pretváranie Boha

Kristus a jeho učeníci vyučovali, že existuje len „jeden Boh, Otec“, odlíšený osobným menom Jehova, ktoré sa v raných rukopisoch Biblie vyskytuje približne 7000-krát. (1. Korinťanom 8:6; Žalm 83:18) Ježiš bol vytvorený Bohom; je „prvorodený zo všetkého stvorenia,“ píše sa v katolíckom Preklade podľa Novej Vulgáty v Kolosanom 1:15. Teda ako stvorená bytosť Ježiš čestne povedal: „Otec je väčší ako ja.“ — Ján 14:28.

Ale v treťom storočí očarilo istých vplyvných duchovných trinitárske učenie pohanského gréckeho filozofa Platóna a začali pretvárať Boha tak, aby vyhovoval formulácii zástancov Trojice. Táto náuka v nasledujúcich stáročiach nebiblicky povýšila Ježiša na roveň s Jehovom a z Božieho svätého ducha, čiže činnej sily, urobila osobu.

O prijatí pohanskej predstavy Trojice cirkvou píše New Catholic Encyclopedia toto: „Formulácia ‚jeden Boh v troch Osobách‘ sa nepresadila a určite nebola úplne pojatá do kresťanského života a do kresťanského vyznania viery skôr ako koncom 4. storočia. Ale je to práve táto formulácia, ktorá si môže ako prvá oprávnene nárokovať označenie dogma o Trojici. Medzi apoštolskými Otcami nebolo nič, čo by sa aj len vzdialene približovalo takémuto spôsobu uvažovania alebo takejto predstave.“

Podobne aj The Encyclopedia Americana hovorí: „Trinitárstvo štvrtého storočia nebolo presným odrazom učenia raných kresťanov, pokiaľ ide o podstatu Boha; práve naopak, bol to odklon od tohto učenia.“ Dielo The Oxford Companion to the Bible nazýva Trojicu jednou z viacerých „neskorších formulácií vyznania viery“. No Trojica nebola jedinou pohanskou predstavou, ktorú cirkev prijala.

Pretváranie duše

Dnes ľudia vo všeobecnosti veria, že majú nesmrteľnú dušu, ktorá prežíva smrť tela. Ale vedeli ste, že aj toto cirkevné učenie bolo pripojené až neskôr? Ježiš potvrdil biblickú pravdu, že mŕtvi „si neuvedomujú vôbec nič“, že akoby spia. (Kazateľ 9:5; Ján 11:11–13) Život má byť obnovený prostredníctvom vzkriesenia — ‚opätovného vstania‘ zo spánku smrti. (Ján 5:28, 29) Ak by existovala nesmrteľná duša, nepotrebovala by vzkriesenie, lebo nesmrteľnosť vylučuje smrť.

Ježiš dokonca demonštroval biblické učenie o vzkriesení tak, že kriesil ľudí z mŕtvych. Vezmime si ako príklad Lazara, ktorý bol mŕtvy štyri dni. Keď Ježiš Lazara vzkriesil, Lazar vyšiel z hrobky ako živý, dýchajúci človek. Keď sa prebudil zo smrti, žiadna nesmrteľná duša nevkĺzla z nebeskej blaženosti späť do jeho tela. Ak by to tak bolo, potom by mu Ježiš vzkriesením sotva preukázal láskavosť! — Ján 11:39, 43, 44.

Odkiaľ teda pochádza teória o nesmrteľnej duši? The Westminster Dictionary of Christian Theology uvádza, že táto predstava „pochádza skôr z gréckej filozofie než z biblického zjavenia“. The Jewish Encyclopedia vysvetľuje: „Presvedčenie, že duša pokračuje vo svojej existencii po rozpade tela, je záležitosťou  filozofických či teologických špekulácií, a nie jednoduchej viery, a preto sa nikde v Svätom Písme výslovne neučí.“

Jedna lož často vedie k ďalšej a to platí aj v prípade náuky o nesmrteľnej duši. Táto náuka otvorila cestu pohanskej predstave o večných mukách v ohnivom pekle. * Ale Biblia jasne hovorí, že „mzda, ktorú platí hriech, je smrť“ — nie večné muky. (Rimanom 6:23) A tak Roháčkov preklad v opise vzkriesenia uvádza: „A more vydalo mŕtvych, ktorí boli v ňom, i smrť i peklo dali mŕtvych, ktorí boli v nich.“ A podobne sa v preklade Douay píše, že „more... a smrť a peklo vydali svojich mŕtvych“. Áno, jedným slovom tí, ktorí sú v pekle, sú mŕtvi, ‚spia,‘ ako povedal Ježiš. — Zjavenie 20:13.

Ste úprimne presvedčený, že náuka o večnom zatratení v pekle môže ľudí priťahovať k Bohu? Sotva. Pre myseľ spravodlivých a milujúcich ľudí je to odpudzujúca predstava! Biblia naproti tomu učí, že „Boh je láska“ a že krutosť — dokonca aj voči zvieratám — je mu odporná. — 1. Jána 4:8; Príslovia 12:10; Jeremiáš 7:31; Jonáš 4:11.

Zohyzďovanie „portrétu“ v súčasnosti

Zohyzďovanie Boha a kresťanstva pokračuje dodnes. Istý profesor náboženstva nedávno opísal boj prebiehajúci v jeho protestantskej cirkvi ako boj „o to, či budú mať autoritu Písma a vyznanie viery, alebo cudzie a humanistické ideológie, o to, či bude cirkev verná Kristovmu panstvu, alebo bude prispôsobovať kresťanstvo duchu doby a premieňať ho podľa nej. Spornou otázkou je: Kto určuje smerovanie cirkvi... Sväté Písmo alebo prevládajúca ideológia doby?“

Žiaľ, „prevládajúca ideológia doby“ stále víťazí. Nie je napríklad žiadnym tajomstvom, že mnoho cirkví zmenilo svoj postoj v rôznych otázkach, aby vyzerali pokrokovo a liberálne. Ako sa písalo v úvodnom článku, zvlášť v mravných otázkach sa stali cirkvi veľmi liberálnymi. No Biblia jasne hovorí, že smilstvo, cudzoložstvo a homosexualita sú v Božích očiach závažné hriechy a že tí, ktorí sa takých hriechov dopúšťajú, „nezdedia Božie kráľovstvo“. — 1. Korinťanom 6:9, 10; Matúš 5:27–32; Rimanom 1:26, 27.

Keď apoštol Pavol písal tieto slová, grécko-rímsky svet, v ktorom žil, bol plný zla každého druhu. Pavol si mohol povedať: ‚Je síce pravda, že Boh rozdrvil Sodomu a Gomoru na prach pre závažné hriechy sexuálneho charakteru, ale to bolo pred 2000 rokmi! V tomto osvietenom veku to už iste neplatí.‘ On sa však nesnažil vymýšľať dôvody na ospravedlnenie zla; odmietol meniť biblickú pravdu. — Galaťanom 5:19–23.

Aký je pôvodný „portrét“

Keď sa Ježiš zhováral so židovskými náboženskými vodcami svojej doby, povedal im, že ich uctievanie je ‚márne, lebo vyučujú ako náuky ľudské príkazy‘. (Matúš 15:9) Títo duchovní robili s Jehovovým Zákonom daným prostredníctvom Mojžiša to isté, čo s Kristovým učením robilo a stále robí duchovenstvo kresťanstva — Božiu pravdu zatierali „náterom“ tradícií. No na úžitok úprimných ľudí Ježiš zotrel všetku faloš. (Marek 7:7–13) Ježiš hovoril pravdu, či to bolo populárne, alebo nie. Preňho bolo vždy autoritou Božie Slovo. — Ján 17:17.

Ako kontrastuje Ježišov postoj s postojom väčšiny takzvaných kresťanov! Biblia predpovedala: „Ľudia... budú dychtiť po posledných novinkách a budú si zhromažďovať... učiteľov podľa svojho vkusu; a potom, miesto  toho, aby počúvali pravdu, obrátia sa k mýtom.“ ​(2. Timotejovi 4:3, 4, The Jerusalem Bible) Tieto „mýty“, o ktorých sme krátko uvažovali, sú duchovne ničivé, zatiaľ čo pravda Božieho Slova je budujúca a vedie k večnému životu. Toto je pravda, ktorú vás Jehovovi svedkovia povzbudzujú preskúmať. — Ján 4:24; 8:32; 17:3.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 7]

Pôvod mena kresťan

Prinajmenšom desať rokov od Ježišovej smrti boli jeho nasledovníci známi ako ľudia, ktorí patria k „tej Ceste“. (Skutky 9:2; 19:9, 23; 22:4) Prečo? Lebo ich spôsob života sa sústreďoval na vieru v Ježiša Krista, ktorý je ‚cestou a pravdou a životom‘. (Ján 14:6) Potom, niekedy po roku 44 n. l., boli v Sýrskej Antiochii Ježišovi učeníci ‚božskou prozreteľnosťou nazvaní Kresťanmi‘. (Skutky 11:26) Toto pomenovanie bolo rýchlo prijaté dokonca aj štátnymi úradníkmi. (Skutky 26:28) Nové meno nezmenilo spôsob života kresťanov, ktorý bol naďalej formovaný podľa Kristovho spôsobu života. — 1. Petra 2:21.

[Obrázky na strane 7]

Jehovovi svedkovia upriamujú svojou verejnou službou pozornosť ľudí na Božie Slovo, Bibliu

[Prameň ilustrácie na strane 4]

Tretia fotografia zľava: United Nations/​Photo by Saw Lwin