Zanietene oznamujme dobré posolstvo

„Buďte zanietení duchom. Slúžte ako Jehovovi otroci.“ — RIMANOM 12:11.

1, 2. Aký postoj si kresťania ako kazatelia dobrého posolstva chcú veľmi udržať?

MLADÝ muž je novým zamestnaním nadšený. Prvý deň v práci netrpezlivo očakáva pokyny svojho zamestnávateľa. Teší sa na prvú úlohu a berie ju veľmi vážne. Zanietene sa snaží splniť si ju čo najlepšie.

² Podobne by sme sa za nových pracovníkov mohli považovať aj my kresťania. Máme nádej žiť večne, a preto možno povedať, že sme pre Jehovu začali pracovať len teraz. Náš Stvoriteľ má iste pre nás pripravené množstvo úloh, ktorými sa budeme zamestnávať po celú večnosť. Ale úplne prvým poverením, ktoré sme dostali, je oznamovať dobré posolstvo o jeho Kráľovstve. (1. Tesaloničanom 2:4) Aký máme názor na túto úlohu, ktorú sme dostali od Boha? Tak ako ten mladý muž, chceme ju vykonať podľa svojich najlepších schopností, horlivo, s radosťou — áno, zanietene!

3. Čo je potrebné, ak má služobník dobrého posolstva dosiahnuť úspech?

³ Pravdaže, zachovať si taký pozitívny postoj môže byť náročné. Okrem služby máme mnoho ďalších povinností a niektoré z nich nás azda fyzicky a emocionálne zaťažujú. Väčšinou však starostlivosť o tieto veci zvládame, pričom venujeme primeranú pozornosť aj službe. No môže to byť neustály boj. (Marek 8:34) Ježiš zdôraznil, že ak máme byť ako kresťania úspešní, bude potrebné vynaložiť intenzívne úsilie. — Lukáš 13:24.

4. Ako môžu každodenné úzkostlivé starosti ovplyvniť náš duchovný postoj?

⁴ Je celkom možné, že sa vzhľadom na to množstvo vecí, ktoré treba urobiť, občas cítime preťažení. „Úzkostlivé životné starosti“ by mohli udusiť našu horlivosť a naše ocenenie pre teokratické aktivity. (Lukáš 21:34, 35; Marek 4:18, 19) Pre našu nedokonalú ľudskú povahu by sme mohli opustiť ‚lásku, ktorú sme mali na začiatku‘. (Zjavenie 2:1–4) Niektoré stránky služby Jehovovi by sa pre nás mohli stať tak trochu rutinou. Aké potrebné povzbudenie nám poskytuje Biblia, aby sme si horlivosť pre službu udržali živú?

Ako „horiaci oheň“ v našom srdci

5, 6. Ako sa apoštol Pavol pozeral na svoju výsadu kázať?

⁵ Služba, ktorú nám Jehova zveril, je pre nás príliš drahocenná, než aby sme dovolili, aby sa stala niečím všedným. Apoštol Pavol považoval kázanie dobrého posolstva za veľmi veľkú výsadu a nepovažoval sa za hodného toho, že mu bola zverená. Povedal: „Ja, menší než najmenší zo všetkých svätých, som dostal túto nezaslúženú láskavosť, aby som oznamoval národom dobré posolstvo o Kristovom nevystihnuteľnom bohatstve a aby ľudia videli, ako je spravované sväté tajomstvo, ktoré bolo od neurčitej minulosti skryté v Bohu, ktorý stvoril všetko.“ — Efezanom 3:8, 9.

⁶ Pavol je nám svojím pozitívnym postojom k službe vynikajúcim príkladom. Vo svojom liste Rimanom napísal: „Túžim oznamovať dobré posolstvo.“ Nehanbil sa za dobré posolstvo. (Rimanom 1:15, 16) Mal správny postoj a dychtivo túžil vykonávať svoju službu.

7. Pred čím varoval Pavol vo svojom liste adresovanom Rimanom?

 ⁷ Apoštol Pavol si uvedomoval, že je potrebné mať stále horlivý postoj, a tak kresťanov v Ríme nabádal: „Neponevierajte sa pri tom, čo robíte. Buďte zanietení duchom. Slúžte ako Jehovovi otroci.“ ​(Rimanom 12:11) Grécke slovo preložené ako „ponevierať sa“ vyjadruje myšlienku byť „záhaľčivý, lenivý“. I keď sa azda v skutočnosti v službe neponevierame, všetci by sme si mali dávať pozor na akékoľvek prvé príznaky duchovnej lenivosti a zmeniť svoj postoj, ak také príznaky u seba zistíme. — Príslovia 22:3.

8. a) Čo sa stalo podobným ‚horiacemu ohňu‘ v Jeremiášovom srdci a prečo? b) Čo sa môžeme naučiť z Jeremiášovej skúsenosti?

⁸ Keď strácame nadšenie, pomôcť nám môže tiež Boží duch. Napríklad prorok Jeremiáš pri jednej príležitosti stratil nadšenie a uvažoval, že prestane prorokovať. O Jehovovi dokonca povedal: „Nebudem sa zmieňovať o ňom a nebudem už hovoriť v jeho mene.“ Svedčilo to o nejakom Jeremiášovom vážnom duchovnom nedostatku? Nie. Jeremiáša jeho silná duchovnosť, láska k Jehovovi a horlivosť za pravdu posilnili, aby ďalej prorokoval. Vysvetľuje: „[Jehovovo slovo] bolo... v mojom srdci ako horiaci oheň uzavretý v mojich kostiach; a unavilo ma zdržiavanie a nemohol som to znášať.“ ​(Jeremiáš 20:9) Je prirodzené, že verní Boží služobníci  z času na čas pociťujú stratu nadšenia. Ale keď sa modlia k Jehovovi o pomoc, on bude čítať v ich srdci a ochotne im dá svojho svätého ducha, ak majú jeho slovo v srdci tak ako Jeremiáš. — Lukáš 11:9–13; Skutky 15:8.

„Neuhášajte oheň ducha“

9. Čo by mohlo brániť svätému duchu, aby pôsobil v náš prospech?

⁹ Apoštol Pavol nabádal Tesaloničanov: „Neuhášajte oheň ducha.“ ​(1. Tesaloničanom 5:19) Áno, skutky a postoje, ktoré sa priečia zbožným zásadám, by mohli brániť svätému duchu, aby pôsobil v náš prospech. (Efezanom 4:30) Dnešní kresťania sú poverení kázaním dobrého posolstva. K tejto výsade pristupujeme s veľkou vážnosťou. Neprekvapuje nás, že naším kazateľským dielom pohŕdajú ľudia, ktorí nepoznajú Boha. No keď niektorý kresťan úmyselne zanedbáva službu, mohlo by to mať za následok uhášanie ohňa Božej podnecujúcej sily.

10. a) Ako by nás mohol ovplyvniť názor iných ľudí? b) Aký ušľachtilý názor na našu službu je vyjadrený v 2. Korinťanom 2:17?

¹⁰ Niektorí ľudia mimo kresťanského zboru sa možno na našu službu pozerajú ako na obyčajnú distribúciu literatúry. Ďalší azda dospeli k mylnému názoru, že chodíme z domu do domu len preto, aby sme získavali príspevky. Ak dovolíme, aby také negatívne názory ovplyvnili náš postoj, môže to znížiť efektívnosť našej služby. Nedovoľme, aby nás ovplyvnilo také uvažovanie, ale zachovávajme si na našu službu taký názor, aký má Jehova a Ježiš. Apoštol Pavol tlmočil tento ušľachtilý názor, keď povedal: „Nie sme podomovými obchodníkmi s Božím slovom ako mnohí, ale hovoríme v úprimnosti, áno, ako poslaní od Boha, pod Božím dohľadom spolu s Kristom.“ — 2. Korinťanom 2:17.

11. Čo umožňovalo raným kresťanom zostať horlivými i počas prenasledovania a ako by mal ich príklad pôsobiť na nás?

¹¹ Krátko po Ježišovej smrti boli jeho učeníci v Jeruzaleme istý čas vystavení prenasledovaniu. Prenasledovatelia sa im vyhrážali a prikázali im, aby prestali kázať. Jednako Biblia  hovorí, že boli „naplnení svätým duchom a smelo hovorili Božie slovo“. (Skutky 4:17, 21, 31) Pavlove slová Timotejovi o niekoľko rokov neskôr ukazujú, aký pozitívny postoj si majú kresťania zachovať. Pavol povedal: „Boh nám nedal ducha zbabelosti, ale ducha moci a lásky a zdravej mysle. Preto sa nehanbi za svedectvo o našom Pánovi, ani za mňa, väzňa kvôli nemu, ale zúčastňuj sa na znášaní zla za dobré posolstvo podľa Božej moci.“ — 2. Timotejovi 1:7, 8.

Čo sme dlžní svojmu blížnemu?

12. Čo je naším hlavným dôvodom na kázanie dobrého posolstva?

¹² Ak máme mať k službe správny postoj, musíme mať správnu pohnútku. Prečo kážeme? Hlavný dôvod vidno zo žalmistových slov: „Tvoji verne oddaní ťa [Jehova] budú žehnať. O sláve tvojho kraľovania budú hovoriť a o tvojej moci budú rozprávať, aby oznámili ľudským synom jeho mocné skutky a slávu nádhery jeho kraľovania.“ ​(Žalm 145:10–12) Áno, kážeme preto, aby sme verejne chválili Jehovu a aby sme pred všetkými ľuďmi posväcovali jeho meno. I keď nás počúva len málo ľudí, skutočnosť, že verne hlásame posolstvo záchrany, prináša chválu Jehovovi.

13. Čo nás pobáda hovoriť druhým o nádeji na záchranu?

¹³ Kážeme aj z lásky k ľuďom a preto, aby sme nemali vinu krvi. (Ezechiel 33:8; Marek 6:34) S tým súvisia Pavlove slová, ktoré povedal, keď hovoril o ľuďoch mimo kresťanského zboru: „Som dlžníkom Grékom i barbarom, múdrym i nerozumným.“ ​(Rimanom 1:14) Pavol cítil, že je ľuďom dlžný oznamovať dobré posolstvo, lebo Božou vôľou je, aby „boli ľudia každého druhu zachránení“. (1. Timotejovi 2:4) My dnes cítime rovnakú lásku k blížnemu a rovnaký záväzok voči nemu. Jehovu láska k ľuďom podnietila, aby poslal na zem svojho Syna, aby za nich zomrel. (Ján 3:16) To bola veľká obeť. Jehovovu lásku napodobňujeme vtedy, keď vynakladáme čas a úsilie na to, aby sme iným oznamovali dobré posolstvo o záchrane založenej na Ježišovej obeti.

14. Ako Biblia opisuje svet mimo kresťanského zboru?

¹⁴ Jehovovi svedkovia sa na svojich blížnych dívajú ako na možných členov kresťanského bratstva. Musíme kázať odvážne, ale naša odvaha nie je útočná — hoci je pravda, že Biblia používa silné výrazy, keď hovorí o svete vo všeobecnosti. Samotné slovo „svet“ Pavol používa v negatívnom zmysle, keď hovorí o ‚múdrosti tohto sveta‘ a o ‚svetských žiadostiach‘. (1. Korinťanom 3:19; Títovi 2:12) Aj Efezanom Pavol pripomínal, že keď chodili „podľa systému vecí tohto sveta“, boli duchovne „mŕtvi“. (Efezanom 2:1–3) Tieto a podobné vyjadrenia sú v súlade so slovami apoštola Jána: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ — 1. Jána 5:19.

15. Čo nerobíme vzhľadom na ľudí mimo kresťanského zboru a prečo?

¹⁵ Pamätaj však na to, že tieto vyjadrenia sa vzťahujú všeobecne na svet, ktorý je odcudzený Bohu, nie na jednotlivcov. Kresťania sa neopovažujú vopred posudzovať, ako bude nejaký jednotlivec reagovať na kazateľské dielo. Nemajú žiaden podklad na to, aby nejakých ľudí označili za capov. Nie je našou vecou hovoriť, aký bude výsledok, keď Ježiš príde, aby oddelil „ovce“ od „capov“. (Matúš 25:31–46) Ustanoveným sudcom je Ježiš; nie my. Okrem toho skúsenosti ukazujú, že niektorí, čo boli hlboko zapletení aj do toho najhoršieho správania, prijali biblické posolstvo, zmenili sa a stali sa kresťanmi žijúcimi čistým životom. Teda hoci nevyhľadávame spoločnosť určitých ľudí, nezdráhame sa hovoriť s nimi o nádeji na Kráľovstvo, keď sa taká príležitosť naskytne. Písma hovoria o určitých jednotlivcoch, ktorí kým boli ešte neveriaci, „boli správne naklonení k večnému životu“.  Napokon sa stali veriacimi. (Skutky 13:48) Nikdy nemôžeme vedieť, kto je takto správne naklonený, kým mu — možno mnohokrát — nevydáme svedectvo. Vzhľadom na to sa k ľuďom, ktorí posolstvo záchrany ešte neprijali, správame s „miernosťou“ a „hlbokou úctou“, pričom dúfame, že niektorí spomedzi nich ešte azda na posolstvo života zareagujú priaznivo. — 2. Timotejovi 2:25; 1. Petra 3:15.

16. Napríklad z akého dôvodu si chceme rozvíjať ‚umenie vyučovať‘?

¹⁶ Našu dychtivú túžbu oznamovať dobré posolstvo posilní aj rozvíjanie vyučovacích schopností. Znázornime si to: Nejaká vzrušujúca hra alebo šport môžu byť pre človeka, ktorý ich neovláda, nezaujímavé. Ale tomu, kto ich ovláda dobre, prinášajú radosť. Podobne kresťania, ktorí si rozvíjajú ‚umenie vyučovať‘, majú zo služby stále väčšiu radosť. (2. Timotejovi 4:2; Títovi 1:9) Pavol radil Timotejovi: „Vynasnaž sa, aby si sa predstavil Bohu ako schválený, ako robotník, ktorý sa nemá za čo hanbiť a správne zaobchádza so slovom pravdy.“ ​(2. Timotejovi 2:15) Ako si môžeme rozvíjať schopnosť vyučovať?

17. Ako si môžeme ‚rozvíjať túžbu‘ po biblickom poznaní a ako bude také poznanie užitočné v našej službe?

¹⁷ Jeden spôsob je ten, že prijímame ďalšie presné poznanie. Apoštol Peter nás povzbudzuje: „Ako novorodeniatka rozvíjajte túžbu po nefalšovanom mlieku, ktoré patrí k slovu, aby ste ním rástli na záchranu.“ ​(1. Petra 2:2) Zdravé dieťa inštinktívne túži po mlieku. No niektorý kresťan si azda potrebuje ‚rozvíjať túžbu‘ po biblickom poznaní. To možno robiť rozvíjaním si dobrých študijných a čitateľských návykov. (Príslovia 2:1–6) Ak sa z nás majú stať schopní učitelia Božieho Slova, je potrebné úsilie a sebadisciplína, ale také úsilie prináša odmenu. Potešenie, ktoré pramení zo skúmania Božieho Slova, spôsobí, že budeme zanietení Božím duchom a budeme dychtivo túžiť deliť sa o veci, ktoré sa učíme, s druhými ľuďmi.

18. Ako nás kresťanské zhromaždenia môžu vyzbrojiť, aby sme vedeli správne zaobchádzať so slovom pravdy?

¹⁸ Pri zručnom používaní Božieho Slova majú dôležitú úlohu aj kresťanské zhromaždenia. Ak sa počas verejných prednášok a ďalších biblických rozpráv čítajú biblické texty, robíme dobre, ak si ich aj my vyhľadávame vo svojej Biblii. Je múdre venovať sústredenú pozornosť jednotlivým častiam zhromaždenia vrátane tých, ktoré sa zaoberajú konkrétne našou kazateľskou činnosťou. Nikdy by sme nemali podceňovať hodnotu predvedení, možno tým, že by sme sa nechali niečím rozptyľovať. I tu je potrebná sebadisciplína a sústredenosť. (1. Timotejovi 4:16) Kresťanské zhromaždenia budujú našu vieru, pomáhajú nám rozvíjať si túžbu po Božom Slove a školia nás, aby sme boli horlivými hlásateľmi dobrého posolstva.

Môžeme počítať s Jehovovou podporou

19. Prečo je dôležitá pravidelná účasť na kazateľskom diele?

¹⁹ Kresťania, ktorí sú „zanietení duchom“ a ktorí dychtivo túžia oznamovať dobré posolstvo,  sa veľmi usilujú zúčastňovať sa na službe pravidelne. (Efezanom 5:15, 16) Je pravda, že okolnosti má každý iné a že nie všetci môžu stráviť v tomto diele zachraňovania životov rovnaké množstvo času. (Galaťanom 6:4, 5) No možno dôležitejšie než celkové množstvo času, ktorý v kazateľskom diele strávime, je to, ako často o našej nádeji hovoríme s druhými. (2. Timotejovi 4:1, 2) Čím viac budeme kázať, tým viac budeme chápať dôležitosť tejto činnosti. (Rimanom 10:14, 15) Keď budeme pravidelne prichádzať do kontaktu s úprimnými ľuďmi, ktorí vzdychajú a stenajú a ktorí sú bez nádeje, budeme vedieť viac prejaviť súcit. — Ezechiel 9:4; Rimanom 8:22.

20, 21. a) Aká práca nás ešte čaká? b) Ako Jehova podporuje naše snahy?

²⁰ Jehova nám zveril dobré posolstvo. To je prvé poverenie, ktoré sme od neho ako jeho ‚spolupracovníci‘ dostali. (1. Korinťanom 3:6–9) Túto zodpovednosť od Boha si z celej duše túžime zanietene a čo najlepšie plniť. (Marek 12:30; Rimanom 12:1) Vo svete je ešte mnoho ľudí, ktorí sú správne naklonení a ktorí hladujú po pravde. Treba vykonať ešte mnoho práce, ale pri úplnom dovršovaní našej služby môžeme počítať s Jehovovou podporou. — 2. Timotejovi 4:5.

²¹ Jehova nám dáva svojho ducha a vyzbrojuje nás „mečom ducha“, Božím Slovom. S Jehovovou pomocou môžeme otvorene hovoriť „a s celou voľnosťou reči oznamovať sväté tajomstvo dobrého posolstva“. (Efezanom 6:17–20) Kiež by bolo možné povedať o nás to, čo apoštol Pavol napísal kresťanom v Tesalonike: „Dobré posolstvo, ktoré zvestujeme, sa medzi vami neprejavilo iba slovami, ale aj mocou a svätým duchom a pevným presvedčením.“ ​(1. Tesaloničanom 1:5) Áno, kiež zanietene oznamujeme dobré posolstvo!

Stručné opakovanie

• Ako by mohli úzkostlivé životné starosti ovplyvniť našu horlivosť v službe?

• V akom zmysle má byť túžba oznamovať dobré posolstvo v našom srdci ako „horiaci oheň“?

• Akému negatívnemu postoju k službe by sme sa mali vyhýbať?

• Ako by sme sa vo všeobecnosti mali pozerať na ľudí, ktorí nemajú rovnaké presvedčenie ako my?

• Ako nám Jehova pomáha udržať si horlivosť v kazateľskom diele?

[Študijné otázky]

[Obrázky na strane 9]

Kresťania napodobňujú Pavlovu a Jeremiášovu horlivosť

[Obrázky na strane 10]

Naša horlivosť v službe je podnecovaná láskou k Bohu a k blížnemu