Životný príbeh

Jehova vždy odmeňuje svojich lojálnych

ROZPRÁVA VERNON DUNCOMBE

Bolo neskoro večer, dojedol som niečo ľahké a ako obyčajne — zapálil som si cigaretu. Potom som sa manželky Aileen opýtal: „Čo bolo dnes večer na zhromaždení?“

PO CHVÍLI povedala: „Čítal sa list, v ktorom bol oznam o nových vymenovaniach, a spomenulo sa aj tvoje meno. Máš byť služobníkom pre aparatúru. Posledná veta v liste znela: ‚Ak niektorý z týchto novovymenovaných bratov užíva tabak, je povinný napísať Spoločnosti, že vymenovanie nemôže prijať.‘“ * Zareagoval som predĺženým a ráznym: „Noó! Takže to tam bolo povedané.“

Zaťal som zuby a zatlačil som cigaretu do popolníka, ktorý som mal vedľa seba. „Neviem, prečo som bol vybratý na toto vymenovanie. Ale dosiaľ som nikdy žiadne neodmietol a nemám v úmysle urobiť to ani teraz.“ Rozhodol som sa, že už nikdy nebudem fajčiť. Toto rozhodnutie hlboko ovplyvnilo môj život ako kresťana i ako hudobníka. Dovoľte mi, aby som vám porozprával o niektorých udalostiach, ktoré viedli k tomuto rozhodnutiu.

Rodinný život v mladosti

Narodil som sa 21. septembra 1914 v kanadskom Toronte a bol som najstarším synom láskavých a usilovných rodičov Vernona a Lily, ktorí sa časom starali o štyroch chlapcov a dve dievčatá. Ako druhý sa narodil Yorke, potom Orlando, Douglas, Aileen a Coral. Mal som len deväť rokov, keď mi matka dala do rúk husle a vybavila mi hodiny hudby v Harrisovej hudobnej škole. Ekonomická situácia bola ťažká, ale matka s otcom nachádzali spôsoby, ako mi zaplatiť cestovné a poplatky za vyučovanie. Neskôr  som študoval teóriu hudby a harmóniu na Kráľovskom hudobnom konzervatóriu v Toronte, a keď som mal 12 rokov, zúčastnil som sa mestskej recitálovej súťaže v Massey Hall, prestížnej mestskej koncertnej sieni. Porotcovia ma vybrali ako najlepšieho a venovali mi vynikajúce husle v puzdre z aligátorej kože.

Časom som sa naučil hrať aj na klavíri a na kontrabase. Ako skupina sme často hrávali na malých večierkoch v piatok a sobotu a na študentských tanečných zábavách. Práve na jednej takej zábave som sa prvýkrát stretol s Aileen. V poslednom ročníku na strednej škole som s viacerými orchestrami hrával po celom meste. Po absolvovaní školy som dostal pozvanie hrať s Orchestrom Ferdeho Mowryho, čo sa napokon stalo mojím dobre plateným a stabilným zamestnaním až do roku 1943.

Spoznávam Jehovu

Moji rodičia sa prvýkrát stretli s biblickou pravdou tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, keď otec pracoval ako aranžér výkladov v jednom obchodnom dome v centre Toronta. V jedálni počúval rozhovory dvoch ďalších pracovníkov, ktorí boli Bádateľmi Biblie (ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia), a keď potom večer prišiel domov, delil sa s matkou o to, čo počul. O niekoľko rokov, v roku 1927, uskutočnili Bádatelia Biblie v Toronte veľký zjazd v Coliseu na pozemku Kanadského národného výstaviska. Náš dom, vzdialený iba dva bloky od západného vchodu na tento pozemok, bol použitý na ubytovanie 25 ľudí z Ohia (USA).

Odvtedy začala matku často navštevovať Bádateľka Biblie Ada Bletsoeová, ktorá jej nechávala najnovšiu literatúru. Jedného dňa matke povedala: „Pani Duncombová, už nejaký čas vám nechávam literatúru. Prečítali ste si z nej vôbec niečo?“ Hoci matka v tom čase vychovávala šesť detí, rozhodla sa, že časopisy začne čítať, a už nikdy ich čítať neprestala. No ja som tejto literatúre nevenoval skoro žiadnu pozornosť. Snažil som sa absolvovať školu a bol som plne zaujatý hudbou.

S Aileen sme sa zosobášili v júni 1935 v jednom anglikánskom kostole. Nebol som členom žiadneho náboženstva, lebo vo veku 13 rokov som vystúpil zo Zjednotenej cirkvi, a tak som sa do matriky dal zapísať ako Jehovov svedok, hoci som ním ešte nebol.

Tešili sme sa, že niekedy v budúcnosti budeme vychovávať deti, a túžili sme byť dobrými rodičmi. Začali sme teda spolu čítať Nový Zákon. No napriek nášmu dobrému úmyslu nám to narušili iné veci. O niečo neskôr sme sa o to pokúšali znova, no s rovnakým výsledkom. Potom sme na Vianoce 1935 dostali ako darček knihu s názvom Harfa Božia. Moja manželka povedala: „No teda, to je divné, tvoja matka nám poslala vianočný darček.“ Ale keď som odišiel do práce, začala ju čítať a to, čo tam čítala, sa jej páčilo. Istý čas som o tom vôbec nevedel. A čo sa týka našich očakávaní, že budeme vychovávať deti, tie sa nám nenaplnili. Naša dcérka, ktorá sa narodila 1. februára 1937, sa narodila mŕtva. Boli sme veľmi zarmútení.

V tom čase sa moja rodina aktívne zúčastňovala na kazateľskom diele a dozvedel som sa, že otecko bol jediným zvestovateľom Kráľovstva v rodine, ktorý ešte nezískal predplatné na časopis Útecha (teraz Prebuďte sa!). V ten mesiac to bol cieľ vo zvestovateľskej službe. Hoci som dovtedy nečítal žiadnu z publikácií Spoločnosti, bolo mi ho ľúto, a preto som mu povedal: „Dobre, otecko, zapíš ma a budeš mať predplatné, tak ako ostatní.“ Prišlo leto a orchester odišiel z mesta hrať na jedno letovisko. Časopis Útecha mi chodil poštou. Prišla jeseň a orchester sa vrátil do Toronta. Časopisy nám chodili aj na novú adresu a ja som žiaden ešte ani len nevytiahol z obálky.

Počas vianočného voľna som sa pozrel na stôs časopisov a povedal som si, že keď si už za ne platím, mal by som si aspoň niektoré prečítať, aby som vedel, čo v nich je. Prvý, ktorý som otvoril, ma ohromil. Odhaľoval politické intrigy a korupciu tej doby. O tom, čo som sa dočítal, som začal hovoriť spoluhráčom. Ale oni spochybňovali to, čo som im hovoril, a ja som musel ďalej čítať, aby som to vedel obhájiť. Nevedomky som začal vydávať svedectvo o Jehovovi. A odvtedy som úžasné biblické publikácie od  „verného a rozvážneho otroka“ nikdy neprestal čítať. — Matúš 24:45.

Hoci som bol cez týždeň stále zaneprázdnený, čoskoro som začal navštevovať nedeľné zhromaždenia spolu s Aileen. Keď sme v jednu nedeľu roku 1938 prišli na zhromaždenie, privítali nás dve staršie sestry a jedna z nich povedala: „Mladý brat, už si sa postavil na Jehovovu stranu? Vieš, Armagedon je za rohom!“ Vedel som, že Jehova je jediný pravý Boh, a bol som presvedčený, že toto je jeho organizácia. Chcel som byť jej časťou, a tak som bol 15. októbra 1938 pokrstený. Aileen bola pokrstená o šesť mesiacov neskôr. S radosťou môžem povedať, že všetci členovia mojej rodiny sa stali oddanými služobníkmi Jehovu.

Aké veľké potešenie som mal zo spoločenstva s Božím ľudom! Zakrátko som sa uprostred Božieho ľudu cítil ako doma. Keď som na zhromaždeniach nemohol byť prítomný, veľmi som chcel vedieť, čo sa na nich dialo. Ukázalo sa, že situácia spomenutá v úvode bola medzníkom v mojej službe Jehovovi.

Čas veľkých zmien

Ďalšiu významnú úpravu sme urobili 1. mája 1943. V septembri 1942 sme sa prvýkrát zúčastnili veľkého zjazdu. Bol to teokratický zjazd Nový svet v Clevelande v štáte Ohio. V tom čase zúrila strašná svetová vojna, vojna, ktorej koniec bol v nedohľadne, a brat Knorr, vtedajší prezident spoločnosti Watch Tower, odvážne predniesol pútavú verejnú prednášku pod názvom „Mier — môže byť trvalý?“ Veľmi dobre si pamätáme, ako na základe 17. kapitoly Zjavenia ukázal, že po vojne bude nasledovať obdobie mieru, počas ktorého bude dovŕšené veľké kazateľské dielo.

Najviac na nás zapôsobila prednáška, ktorú mal brat Knorr predtým a ktorá mala námet „Jefta a jeho slávnostný sľub“. Zaznela výzva, aby sa prihlásilo viac priekopníkov. Pozreli sme sa s Aileen na seba a naraz sme (spolu s mnohými ďalšími) povedali: „To sa týka nás!“ Okamžite sme začali plánovať zmenu v prospech dôležitejšej práce.

Od 4. júla 1940 bolo dielo Jehovových svedkov v Kanade zakázané. Keď sme 1. mája 1943 začínali s priekopníckou službou, vydávanie svedectva o Jehovovi a ponúkanie literatúry Spoločnosti vo zvestovateľskej službe bolo ešte stále protizákonné. Do kresťanskej služby sme nosili len osobný výtlačok Biblie, King James Version. Len niekoľko dní po tom, čo sme prišli na miesto nášho prvého priekopníckeho pridelenia v meste Parry Sound v Ontáriu, odbočka vyslala skúseného priekopníka Stewarta Manna, aby pracoval v tejto oblasti s nami. Aké to bolo láskavé! Brat Mann bol príjemný a usmievavý. Učili sme sa od neho a bolo nám s ním dobre. V čase, keď nás Spoločnosť pridelila do mesta Hamilton, sme už viedli viacero biblických štúdií. Krátko nato som napriek tomu, že som bol pre armádu pristarý, dostal povolávací rozkaz. Za to, že som odmietol do armády nastúpiť, som bol 31. decembra 1943 zatknutý. Po uzavretí prípadu na súde som bol odsúdený do tábora náhradnej služby, kde som bol až do augusta 1945.

Hneď ako som bol prepustený, boli sme s Aileen pridelení ako priekopníci do Cornwallu v provincii Ontário. Zanedlho sme odišli do Quebecu, aby sme na policajných súdoch spĺňali zvláštnu úlohu, ktorou nás poverilo právne oddelenie Spoločnosti. Bolo to za Duplessisovej éry v Quebecu, keď bolo prenasledovanie Jehovových svedkov zvlášť intenzívne. Po mnoho  dní som sa každý týždeň zúčastňoval na štyroch súdoch a pomáhal som našim bratom. Bol to vzrušujúci čas posilňujúci vieru.

Po zjazde v Clevelande v roku 1946 mi bola pridelená služba krajského a oblastného dozorcu, v rámci ktorej sme s manželkou cestovali od jedného pobrežia k druhému. Život plynul veľmi rýchlo. V roku 1948 sme boli pozvaní do 11. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower. Našimi inštruktormi boli bratia Albert Schroeder a Maxwell Friend a v našej triede, ktorá mala 108 študentov, bolo 40 pomazaných kresťanov. Pobyt s toľkými dlhoročnými Jehovovými služobníkmi bol skutočne bohatou a odmeňujúcou skúsenosťou!

Jedného dňa nás prišiel z Brooklynu navštíviť brat Knorr. V jeho prejave zaznela výzva, aby sa prihlásilo 25 dobrovoľníkov, ktorí by sa chceli učiť japončinu. Prihlásilo sa všetkých 108 študentov! Zostalo na prezidentovi, aby vybral, kto sa bude japončinu učiť. Myslím si, že tento výber viedol Jehova, lebo to prinieslo také dobré výsledky. Mnohí z tých 25, ktorí boli vtedy vybratí a ktorí napokon dostali výsadu začať dielo v Japonsku, sú ešte stále na mieste svojho pridelenia — sú starší, to áno, ale stále sú tam. Niektorí, napríklad Lloyd a Melba Barryovci, sa presunuli na iné miesta. Lloyd bol členom vedúceho zboru až do svojej smrti minulý rok. Spolu s nimi všetkými sa tešíme z odmeny, ktorú Jehova dal.

Prišiel deň graduácie a my sme boli pridelení na Jamajku. Mali sme však v Quebecu nedoriešené súdne prípady, a tak sme dostali pokyn vrátiť sa do Kanady.

Oveľa viac hudby!

Hoci som hudbu opustil kvôli priekopníckej službe, zdalo sa, že hudba neopustila mňa. Nasledujúci rok prišiel do Maple Leaf Gardens v Toronte prezident Spoločnosti Nathan Knorr s tajomníkom Miltonom Henschelom. Všetkých nadchla verejná prednáška brata Knorra pod názvom „Je neskôr, ako si myslíte!“ Po prvý raz som dostal pozvanie dirigovať zjazdový orchester. Pripravili sme si valčíkovú úpravu niekoľkých obľúbených piesní zo Spevníka služby Kráľovstva (1944). Zdalo sa, že sa to bratom páči. Po skončení programu sme si v sobotu popoludní precvičovali program plánovaný na nedeľu. Zazrel som, ako brat Henschel prichádza cez arénu smerom k nám, a zastavil som orchester, aby som ho mohol ísť pozdraviť. Opýtal sa: „Koľko máš hudobníkov v tomto orchestri?“ „Keď sú prítomní všetci, tak 35,“ odpovedal som. „Nuž, budúce leto budeš mať v New Yorku dvojnásobok,“ povedal brat Henschel.

Ale ešte prv ako prišlo leto, bol som pozvaný do Brooklynu. Aileen vzhľadom na okolnosti nemohla ísť hneď so mnou. Nová budova na Columbia Heights 124 ešte nebola hotová, a tak som dostal posteľ v pôvodnej budove Bételu v malej izbe s dvoma pomazanými bratmi — s postarším bratom Paynom a s Karlom Kleinom, ktorého som vtedy stretol prvý raz. Bolo nám tesno? Áno. No napriek tomu sme spolu vychádzali veľmi dobre. Títo starší bratia boli zhovievaví a trpezliví. Snažil som sa len, aby som im nezavadzal! Bolo to cenné poučenie o tom, čo dokáže Boží duch. Moje stretnutia a spolupráca s bratom Kleinom mi priniesli mnoho veľkých požehnaní! Bol vždy láskavý a ochotný pomôcť. Vyše 50 rokov sme spolupracovali a boli sme blízkymi priateľmi.

Dostal som výsadu pomáhať pri hudbe na zjazdoch na Yankee štadióne v rokoch 1950, 1953, 1955 a 1958 a v roku 1963 som dostal výsadu mať podiel na úlohách v orchestri spolu s Alom Kavelinom na zjazde, ktorý sa konal na štadióne Rose Bowl v Pasadene, štát Kalifornia. Na zjazde v roku 1953 na Yankee štadióne bol v nedeľu pred verejnou prednáškou hudobný program. Erich Frost uviedol sopranistku Edith Shemionikovú (neskôr Weigandovú), ktorá so sprievodom nášho orchestra zaspievala jeho skladbu „Vpred, svedkovia!“ A keď sme potom prvýkrát počuli krásne sýte hlasy našich afrických bratov a sestier, boli sme uchvátení. Misionár Harry Arnott nám na príjemné počúvanie priniesol vynikajúcu magnetofónovú nahrávku zo Severnej Rodézie (teraz Zambia). Jej zvuk naplnil celý štadión.

 Nahrávanie spevníka vydaného v roku 1966

Spomínate si na spevník „Spievať a sprevádzať sa hudbou vo svojich srdciach“ v ružovom vinylovom obale? Keď sa jeho príprava chýlila ku koncu, brat Knorr povedal: „Urobíme niekoľko nahrávok. Chcem, aby si zostavil malý orchester, len niekoľko huslí a fláut. Nechcem, aby sa niekto ‚nafukoval‘!“ Naším štúdiom mala byť sála Kráľovstva v Bételi, ale s jej použitím boli trochu starosti. Čo urobíme so zvukom, ktorý sa odrazí od holých stien, dláždenej podlahy a kovových skladacích stoličiek? Kto by nám vedel pomôcť vyriešiť tieto nepríjemné problémy? Niekto navrhol: „Tommy Mitchell! Pracuje v ABC Network Studios.“ Skontaktovali sme sa s bratom Mitchellom, ktorý bol rád, že môže vypomôcť.

Prišlo prvé sobotňajšie dopoludnie nahrávania, a keď sa hudobníci predstavovali, jeden z bratov mal puzdro na trombón. Spomenul som si na varovanie brata Knorra: „Nechcem, aby sa niekto ‚nafukoval‘!“ Nuž, čo robiť? Pozoroval som, ako brat vybral trombón z puzdra, dal na miesto znižec a začal sa rozcvičovať. Tým bratom bol Tom Mitchell a už tých niekoľko prvých tónov, ktoré zahral, bolo krásnych. Vylúdil na trombóne zvuk podobný husliam! Pomyslel som si: ‚Tento brat musí zostať!‘ Brat Knorr proti tomu nikdy nenamietal.

Tento orchester bol skupinou vynikajúcich hudobníkov, ktorí boli zároveň milujúcimi bratmi a sestrami. Nikto nebol ‚hviezda‘. Nahrávanie bolo veľmi náročné, ale nik sa nesťažoval. Plakali sme, keď bola práca hotová; a medzi tými, ktorí sa na nej podieľali, pretrváva pevné kamarátstvo. Všetci sme mali z tejto výsady radosť a vďaka Jehovovi sme dokázali túto prácu dokončiť.

Ďalšie odmeňujúce výsady

Po toľkých rokoch ďalej slúžim celým časom. Zažil som 28 rokov v pridelení krajského a oblastného dozorcu — všetko to boli radostné roky. Potom nasledovalo päť rokov spravovania zjazdovej sály v Norvale v provincii Ontário. Spolu s Aileen sme mali veľa práce, lebo tam bol každý víkend krajský zjazd a tiež cudzojazyčné oblastné zjazdy. V rokoch 1979 a 1980 využívali priestory zjazdovej haly architekti a inžinieri, keď vyhotovovali plány budúcej odbočky Spoločnosti v Halton Hillse. Po práci v tejto zjazdovej sále nás nasledujúce pridelenie v rokoch 1982 až 1984 viedlo k ďalšej práci v oblasti hudby v Brooklyne.

Dňa 17. júna 1994, len sedem dní po našom 59. výročí svadby, moja drahá manželka zomrela. Mali sme za sebou 51 spoločných rokov v oddanej priekopníckej službe.

Keď premýšľam o svojich mnohých životných skúsenostiach, spomínam si, akým veľmi drahocenným vodidlom bola a je pre mňa Biblia. Občas používam Aileeninu osobnú Bibliu a čerpám veľké potešenie, keď si všímam myšlienky, ktoré zapôsobili na jej srdce — celé verše, určité slovné zvraty a jednotlivé slová, ktoré si poznačila. Tak ako Aileen, aj ja mám biblické texty, ktoré majú pre mňa zvláštny význam. Jednou takou pasážou je 137. žalm, ktorý vyjadruje túto krásnu modlitbu k Jehovovi: „Kiež už nikdy nedokážem hrať na harfe, ak zabudnem na teba, Jeruzalem! Kiež už nikdy nedokážem spievať, ak nebudem na teba pamätať, ak nebudem myslieť na teba ako na svoju najväčšiu radosť!“ ​(Žalm 137:5, 6, Today’s English Version) Hoci milujem hudbu, najväčšiu radosť mám z lojálnej služby Jehovovi, ktorý ma odmenil naplneným a uspokojujúcim životom.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 28]

S Aileen v roku 1947

[Obrázok na strane 30]

Na jednom z prvých nahrávaní