Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Viete čakať?

Viete čakať?

Viete čakať?

MÁTE predstavu o tom, koľko času ľudia strávia ročne len čakaním? Čakajú v rade v obchodnom dome alebo na čerpacej stanici. Čakajú na obsluhu v reštaurácii. Čakajú u lekára či u zubára. Čakajú na autobus alebo na vlak. Áno, až prekvapujúce množstvo času strávi človek v živote čakaním na rôzne veci. Podľa jedného odhadu napríklad Nemci stratia ročne 4,7 miliardy hodín len čakaním v dopravných zápchach! Niekto vypočítal, že sa to rovná predpokladanej dĺžke života asi 7000 ľudí.

Čakanie môže veľmi znechucovať. V dnešných dňoch sa zdá, že nikdy nie je na všetko dosť času, a pomyslenie na to ostatné, čo by sme mali urobiť, môže čakanie veľmi znepríjemniť. Spisovateľ Alexander Rose raz povedal: „Polovicou životného trápenia je čakanie.“

Americký štátnik Benjamin Franklin zistil, že čakanie môže byť aj drahé. Pred vyše 250 rokmi povedal: „Čas sú peniaze.“ Preto sa podniky usilujú vyhnúť zbytočným časovým stratám vo výrobnom procese. Viac tovaru vyrobeného za kratší čas môže znamenať väčší zisk. Podniky, ktoré priamo poskytujú služby verejnosti, sa usilujú ponúkať rýchle služby — rýchle občerstvenie, bankové služby dostupné priamo z auta a podobne —, lebo vedia, že ak má byť zákazník spokojný, musia skrátiť čas čakania.

Mrhanie života

Americký básnik 19. storočia Ralph Waldo Emerson sa raz posťažoval: „Ako veľa času v živote stratí človek čakaním!“ V bližšej minulosti sa spisovateľ Lance Morrow sťažoval na nudu a telesné nepohodlie spojené s čakaním. Ale potom hovoril o „nenápadnejšom nešťastí čakania“. Aké je to nešťastie? „Vedomie, že človek je oberaný o najcennejší majetok, ktorý má — o čas — o časť života; vedomie, že ho nenávratne stráca.“ Žiaľ, je to tak. Čas stratený čakaním je stratený navždy.

Prirodzene, keby život nebol taký krátky, čakanie by nám robilo menšie starosti. No život je krátky. Pred tisícami rokov sa biblický žalmista vyjadril: „Dní našich rokov je sedemdesiat rokov; a ak je ich v dôsledku zvláštnej sily osemdesiat rokov, predsa sa pridŕžajú ťažkostí a vecí, ktoré škodia; veď sa to istotne rýchle pomíňa a my odlietame.“ ​(Žalm 90:10) Nech už žijeme hocikde a nech už sme hocikým, náš život — dni, hodiny, minúty, ktoré sú pred nami, keď sa narodíme — je obmedzený. Nemôžeme sa však vyhnúť situáciám, keď sme prinútení niečo z tohto vzácneho času premrhať čakaním na udalosti alebo na ľudí.

Naučiť sa čakať

Väčšina z nás už zažila jazdu autom s vodičom, ktorý sa neustále snažil predbehnúť vozidlo, ktoré bolo pred ním. Často to nie je naliehavo potrebné — vodič nemá nejakú súrnu úlohu. Ale neznesie, aby mu rýchlosť pohybu určoval iný vodič. Jeho nedostatok trpezlivosti prezrádza, že sa nenaučil čakať. Nenaučil? Áno, čakaniu sa treba naučiť. Nikto sa s touto schopnosťou nerodí. Deti sa dožadujú okamžitej pozornosti, keď sú hladné alebo sa necítia dobre. Až keď podrastú, pochopia, že niekedy musia čakať, kým dostanú to, čo chcú. Keďže čakanie je neoddeliteľnou súčasťou života, vedieť trpezlivo čakať, keď je to potrebné, je známkou zrelého človeka.

Samozrejme, sú naliehavé situácie, keď je netrpezlivosť pochopiteľná. Bolo by napríklad ospravedlniteľné, keby bol netrpezlivý nejaký mladý muž, ktorý sa ponáhľa so svojou manželkou do nemocnice, lebo dieťa je už na ceste, a niečo by ich zdržiavalo. Anjeli, ktorí naliehali na Lóta, aby opustil Sodomu, neboli ochotní čakať, kým Lót prestane otáľať. Zničenie bolo bezprostredne blízko a život Lóta a jeho rodiny bol ohrozený. (1. Mojžišova 19:15, 16) Vo väčšine prípadov, keď sú ľudia nútení čakať, však nejde o ohrozenie života. V týchto prípadoch by bolo oveľa príjemnejšie, keby sa každý naučil byť trpezlivý — i keď je čakanie spôsobené neschopnosťou alebo nezáujmom nejakého človeka. Okrem toho by bolo ľahšie byť trpezlivý, keby sa všetci naučili využívať čas čakania nejakým užitočným spôsobom. Rámček na strane 5 uvádza niekoľko odporúčaní, ako urobiť z čakania nielen niečo znesiteľné, ale dokonca užitočné.

Nemožno prehliadať, že duch netrpezlivosti môže prezrádzať pyšný postoj: pocit, že človek je príliš dôležitý, než aby musel čakať. Pre všetkých, čo majú taký postoj, stoja za zamyslenie nasledujúce slová z Biblie: „Lepší je ten, kto je trpezlivý, ako ten, kto je povýšenecký v duchu.“ ​(Kazateľ 7:8) Povýšenosť, čiže pýcha, je vážnym osobným nedostatkom, a biblické príslovie hovorí: „Každý, kto je pyšný v srdci, je Jehovovi niečím odporným.“ ​(Príslovia 16:5) Na to, aby sme sa naučili trpezlivosti — naučili sa čakať — bude preto možno potrebné pozorne preskúmať seba a svoj vzťah k ľuďom v našom okolí.

Trpezlivosť bude odmenená

Obyčajne sa nám ľahšie čaká, keď sme presvedčení, že to, na čo čakáme, je hodné toho zdržania a že to napokon skutočne príde. Vzhľadom na to je dobré pouvažovať o skutočnosti, že všetci úprimní ctitelia Boha čakajú na splnenie jeho nádherných sľubov zapísaných v Biblii. V žalme, ktorý inšpiroval Boh, je nám napríklad povedané: „Spravodliví budú vlastniť zem a budú na nej bývať navždy.“ Tento sľub zopakoval apoštol Ján, keď povedal: „Ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ ​(Žalm 37:29; 1. Jána 2:17) Je zrejmé, že keby sme mohli žiť navždy, čakanie by nebolo veľkým problémom. No teraz nežijeme večne. Je vôbec realistické hovoriť o večnom živote?

Prv než si túto otázku zodpovieme, zamyslime sa nad tým, že Boh vytvoril našich prvých rodičov s vyhliadkou na večný život. Len preto, že zhrešili, stratili túto vyhliadku oni sami a aj ich deti — vrátane nás. Ihneď po ich hriechu však Boh oznámil svoje predsavzatie zvrátiť dôsledky ich neposlušnosti. Sľúbil, že príde „semeno“, ktorým ako sa nakoniec ukázalo, bol Ježiš Kristus. — 1. Mojžišova 3:15; Rimanom 5:18.

Je len na nás, aby sme sa rozhodli, či ako jednotlivci chceme mať úžitok zo splnenia Božích sľubov. Na to, aby sme taký úžitok mohli mať, bude potrebná trpezlivosť. Biblia nám pomáha naučiť sa takejto trpezlivosti tak, že nás povzbudzuje, aby sme premýšľali o príklade roľníka. Roľník zaseje semeno a neostáva mu nič iné, len trpezlivo čakať — a medzitým čo najlepšie ochraňovať úrodu —, kým nepríde žatva. Potom je jeho trpezlivosť odmenená a on vidí plody svojej namáhavej práce. (Jakub 5:7) Apoštol Pavol sa zmieňuje o ďalšom príklade trpezlivosti. Pripomína nám verných mužov a ženy staroveku. Títo muži a ženy sa tešili na splnenie Božích predsavzatí, ale museli čakať do času stanoveného Bohom. Pavol nás povzbudzuje, aby sme napodobňovali tých, „ktorí vierou a trpezlivosťou zdedia sľuby“. — Hebrejom 6:11, 12.

Áno, čakanie neoddeliteľne patrí k životu. Nemusí však byť neustálym zdrojom úzkosti. Pre tých, ktorí čakajú na splnenie Božích sľubov, môže byť zdrojom radosti. Čas čakania môžu využiť na pestovanie blízkeho vzťahu k Bohu a na konanie skutkov, ktorými prejavujú svoju vieru. A pomocou modlitby, štúdia a rozjímania si môžu pestovať neotrasiteľnú dôveru, že všetko, čo Boh sľúbil, sa v jeho stanovenom čase stane.

[Rámček/obrázky na strane 5]

SPRÍJEMNITE SI ČAKANIE

Plánujte! Keď viete, že budete čakať, pripravte si niečo na čítanie, písanie, pletenie, háčkovanie alebo sa zaoberajte nejakou inou užitočnou činnosťou.

Využite čas čakania na rozjímanie, niečo, čo je v našom rýchlom svete stále náročnejšie.

Majte pri telefóne niečo, čo si budete môcť prečítať, kým vás prepoja; za päť alebo za desať minút si môžete prečítať niekoľko strán.

Keď čakáte viacerí, ak je to vhodné, využite príležitosť a začnite sa rozprávať s ostatnými a podeľte sa s nimi o nejaké budujúce myšlienky.

Stále majte v aute poznámkový blok alebo niečo na čítanie na čas nepredvídaného čakania.

Zavrite oči, uvoľnite sa alebo sa pomodlite.

ÚSPEŠNÉ ČAKANIE JE HLAVNE VECOU POSTOJA A PREDVÍDAVOSTI.