Sme takí, ktorí majú vieru

Ohlasovanie Božieho Kráľovstva na ostrovoch Fidži

JEŽIŠ KRISTUS raz hovoril o dvoch cestách. Jedna je priestranná a vedie do smrti. Druhá je úzka, ale vedie do života. (Matúš 7:13, 14) Aby Jehova Boh umožnil ľuďom vybrať si správnu cestu, predsavzal si, že sa na celom svete bude kázať dobré posolstvo o Kráľovstve. (Matúš 24:14) Ľudia na celom svete teda počujú posolstvo o Kráľovstve a niektorí si volia život tým, že sa stávajú ‚takými, ktorí majú vieru na zachovanie duše nažive‘. (Hebrejom 10:39) Pozývame vás, aby ste si prečítali, ako si niektorí ľudia na Fidži a na ďalších blízkych ostrovoch južného Pacifiku zvolili život.

Dôverovali Jehovovi

Mere počula posolstvo o Kráľovstve prvýkrát už v roku 1964, keď bola ešte len školopovinným dievčaťom. Keďže bývala na jednom vzdialenom ostrove, nemala s Jehovovými svedkami skoro žiaden kontakt. Napokon však predsa len nadobudla presné poznanie Biblie. V tom čase už bola vydatá za muža, ktorý bol kmeňovým náčelníkom ich dediny. Mere sa rozhodla žiť podľa biblických zásad, a preto s ňou jej manžel a príbuzní kruto zaobchádzali a ostatní dedinčania ju ignorovali. Napriek tomu bola v roku 1991 pokrstená.

Krátko nato jej manžel Josua zmiernil svoj prístup a dokonca sa začal zúčastňovať na biblických rozhovoroch, ktoré mávala Mere s deťmi. Josua prestal chodiť do metodistického kostola. Ako náčelník však stále predsedal na týždenných dedinských zhromaždeniach. Z pohľadu dedinčanov bol Josua nelojálny, lebo metodistická cirkev bola neoddeliteľnou súčasťou dedinského života Fidžijčanov. Miestny pastor preto na Josuu naliehal, aby sa vrátil k svojmu skoršiemu náboženstvu.

Josua odvážne vyhlásil, že on a jeho rodina sa pevne rozhodli uctievať Jehovu Boha „duchom a pravdou“. (Ján 4:24) Na nasledujúcom dedinskom zhromaždení najvyšší náčelník nariadil Josuovi a jeho rodine, aby odišli z dediny ako vyhnanci. Dostali sedem dní na to, aby opustili ostrov, svoj dom, pozemok a úrodu — áno, celé svoje živobytie.

Duchovní bratia na inom ostrove poskytli Josuovi a jeho rodine pomoc; pomohli im s bývaním i s pozemkom, na ktorom by mohli pestovať plodiny. Josua a jeho najstarší syn sú v súčasnosti pokrstení a ďalší syn slúži ako nepokrstený zvestovateľ dobrého posolstva. Mere sa nedávno prihlásila za pravidelnú priekopníčku (hlásateľku Kráľovstva celým časom). Ich rozhodnutie slúžiť Jehovovi viedlo k tomu, že prišli o postavenie a hmotné veci, ale podobne ako apoštol Pavol, aj oni to považujú za nič v porovnaní s tým, čo získali. — Filipanom 3:8.

Voľba vzhľadom na svedomie

Na to, aby sa niekto rozhodol konať v súlade s biblicky školeným svedomím, je potrebná viera a odvaha. Tie určite mala novopokrstená Suraang, mladá žena žijúca na ostrove Tarawa, jednom z ostrovov súostrovia Kiribati. Suraang požiadala, aby ako zdravotná sestra v nemocnici bola oslobodená od vykonávania jedného pracovného úkonu. Jej žiadosť nebola prijatá a to malo za následok, že bola poslaná starať sa o malé zdravotnícke stredisko na odľahlom ostrove, kde bola izolovaná od ďalších ľudí svojej viery.

 Na tomto ostrove je zvykom, že každý nový obyvateľ predloží obeť miestnemu „duchovi“. Ľudia veria, že ten, kto to neurobí, zomrie. Keďže Suraang nedovolila, aby bol za ňu a za jej kolektív urobený tento skutok modlárstva, dedinčania čakali, kedy ju urazený duch zaškrtí. Keď sa jej ani jej kolektívu nič nestalo, naskytlo sa jej mnoho príležitostí vydať znamenité svedectvo.

Tým sa však jej skúšky neskončili. Niektorí mladíci na ostrove považujú za výzvu zviesť mladé ženy, ktoré prichádzajú na návštevu. Suraang však odolala ich ponukám a zachovala si rýdzosť pred Bohom. Dokázala slúžiť ako pravidelná priekopníčka, hoci ako zdravotná sestra mala pohotovosť 24 hodín denne.

Keď sa Suraang pripravovala na odchod z ostrova, dedinskí starší pred hostinou usporiadanou na jej počesť vyhlásili, že bola prvou skutočnou misionárkou, ktorá navštívila ich ostrov. Vďaka tomu, že sa pevne držala biblických zásad, na posolstvo o Kráľovstve priaznivo zareagovali ďalší ľudia.

Fyzická náročnosť

Odľahlosť niektorých dedín spôsobuje, že členovia Jehovovho ľudu musia vynakladať veľké úsilie, aby sa mohli zúčastňovať na službe a navštevovať kresťanské zhromaždenia. Zamyslite sa nad príkladom štyroch pokrstených svedkov — jedného muža a troch žien —, ktorí strávia na ceste na zhromaždenia a späť celé hodiny. Cestou tam i späť musia prejsť cez tri rieky. Keď je hladina vody vysoká, brat prepláva ako prvý, pričom za sebou ťahá veľký hrniec s ich taškami, knihami a oblečením na zhromaždenie. Potom pláva späť, aby pomohol tým trom sestrám.

Iná skupinka, ktorá navštevuje zhromaždenia na odľahlom ostrove Nonouti v súostroví Kiribati, sa vyrovnáva s odlišnými problémami. Do domu, kde sa stretávajú, sa zmestí len sedem či osem ľudí. Ostatní návštevníci sedia vonku a dnu pozerajú cez stenu z pletiva. Toto miesto zhromaždení je priamo na očiach ostatných dedinčanov, ktorí idú do svojich pôsobivých kostolov. Prirodzene, Jehovovi služobníci si uvedomujú, že z Božieho hľadiska sú v skutočnosti žiaduci ľudia, nie budovy. (Haggeus 2:7) Jedna pokrstená sestra z tohto ostrova je už staršia a nemôže toľko chodiť. No v službe jej pomáha istá mladá žena, nepokrstená zvestovateľka, ktorá ju tlačí na vozíku. Aké ocenenie pre pravdu prejavujú!

Tých viac ako 2100 zvestovateľov, ktorí slúžia na ostrovoch Fidži, je odhodlaných ďalej hlásať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. A sú presvedčení, že ešte mnohí ľudia sa stanú ‚takými, ktorí majú vieru na zachovanie duše nažive‘.

[Mapa na strane 8]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Austrália

Fidži