Životný príbeh

Požehnaná zvláštnym dedičstvom

ROZPRÁVA CAROL ALLENOVÁ

Bola som sama a stískala som svoju novú peknú knihu. Zmocnil sa ma strach a po tvári mi stekali slzy. Veď som bola len sedemročné dievčatko, ktoré sa stratilo v neznámom meste, uprostred desaťtisícov ľudí!

NEDÁVNO, takmer 60 rokov po tejto udalosti, ma opäť zaplavili živé spomienky na tento zážitok z detstva, keď sme s manželom Paulom navštívili krásne Vzdelávacie stredisko Watchtower v Pattersone v New Yorku. Manžel dostal pozvanie do druhej triedy školy pre cestujúcich dozorcov Jehovových svedkov.

Keď sme si obzerali vstupnú halu zaliatu slnkom, všimla som si veľký výstavný panel označený slovom „ZJAZDY“. Takmer v prostriedku bola stará čiernobiela fotografia detí nadšene mávajúcich knihami z môjho detstva! Ihneď som si prečítala vysvetlivku pri obrázku: „1941 — v St. Louis (Missouri), na začiatku dopoludňajšieho programu sa 15 000 detí — vo veku od 5 do 18 rokov — zhromaždilo na ploche priamo pred pódiom... Brat Rutherford oznámil vydanie novej knihy Deti.“

Každé dieťa dostalo vlastnú knihu. Deti sa potom vrátili na miesta, kde sedeli ich rodičia — iba ja nie. Stratila som sa! Priateľský usporiadateľ ma zodvihol, postavil ma na vysokú schránku na príspevky a povedal mi, aby som vyzerala niekoho, koho poznám. Úzkostlivo som si prezerala dav schádzajúci širokým schodišťom. A zrazu sa tam objavila známa tvár! „Ujo Bob! Ujo Bob!“ Našiel ma! Bob Rainer ma odviedol na miesto, kde na mňa čakali moji znepokojení rodičia.

Udalosti, ktoré formovali môj život

Prezeranie výstavných panelov vyvolalo v mojej mysli záplavu spomienok — na udalosti, ktoré  formovali môj život a viedli k tomu, že sme sa ocitli v tomto krásnom komplexe budov v Pattersone. V myšlienkach som sa začala zaoberať udalosťami, ktoré sa odohrali pred viac ako sto rokmi, tým, čo som počúvala hlavne od svojich rodičov a starých rodičov.

V decembri 1894 jeden služobník celým časom spomedzi Bádateľov Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, navštívil môjho starého otca z otcovej strany Claytona J. Woodwortha uňho doma v Scrantone v Pensylvánii (USA). Clayton bol čerstvo ženatý. Napísal list prezidentovi Watch Tower Bible and Tract Society Charlesovi Taze Russellovi a ten bol uverejnený v Strážnej veži z 15. júna 1895. V liste napísal:

„Sme mladomanželia, ktorí boli asi desať rokov členmi formálnej cirkvi; ale teraz dúfame, že sme vystúpili z jej temnoty do svetla nového dňa, ktorý svitá pre zasvätené dietky Najvyššieho... Dávno predtým ako sme sa my dvaja spoznali, bolo našou najúprimnejšou túžbou slúžiť Pánovi, ak by to azda bola jeho vôľa, ako misionári v zahraničí.“

Neskôr, v roku 1903, moji prastarí rodičia z matkinej strany Sebastian a Catherine Kresgeovci s radosťou počúvali biblické posolstvo, ktoré im priniesli dvaja zástupcovia spoločnosti Watch Tower na veľkú farmu, kde žili, v prekrásnych Pocono Mountains v Pensylvánii. Bývali tu aj ich dcéry Cora a Mary so svojimi manželmi Washingtonom a Edmundom Howellovcami. Zástupcovia spoločnosti Watch Tower Carl Hammerle a Ray Ratcliffe u nich zostali celý týždeň a mnoho ich naučili. Všetci šiesti členovia tejto rodiny počúvali, študovali a čoskoro sa stali horlivými Bádateľmi Biblie.

V tom istom roku, 1903, sa Core a Washingtonovi Howellovcom narodila dcéra Catherine. Príbeh o tom, ako sa napokon vydala za môjho otca Claytona J. Woodwortha, je zaujímavý a som presvedčená, že aj zmysluplný. Odhaľuje láskavé pochopenie a rodičovský záujem môjho starého otca Claytona J. Woodwortha staršieho.

Môj otec dostáva láskyplnú pomoc

Môj otec Clayton mladší sa narodil v roku 1906 v Scrantone približne 80 kilometrov od farmy Howellovcov. V tých raných rokoch starý otec Woodworth dobre poznal veľkú rodinu Howellovcov a často sa tešil z ich povestnej pohostinnosti. Veľmi pomáhal tamojšiemu zboru Bádateľov Biblie. Po čase Howellovci pozývali starého otca, aby zosobášil ich troch synov a on, mysliac na blaho svojho syna, zaumienil si vziať ho so sebou na každú z týchto svadieb.

Otec v tom čase nebol aktívny v službe, ktorú vykonávali Bádatelia Biblie. Je pravda, že vozil starého otca na jeho služobné návštevy, ale napriek povzbudzovaniu starého otca sa sám aktívne nezapájal. V tom čase záujem môjho otca o hudbu vytláčal všetky ostatné záujmy a on bol na ceste ku kariére profesionálneho hudobníka.

Catherine, dcéra Cory a Washingtona Howellovcov, sa tiež stala vynikajúcou hudobníčkou, hrala a vyučovala hru na klavíri. No práve vtedy, keď sa pred ňou otvárala profesionálna  kariéra, vzdala sa tejto činnosti a začala so službou celým časom. Starý otec nemohol chcieť lepšiu životnú družku pre svojho syna — aspoň z môjho pohľadu! Otec bol pokrstený a s mamou sa zosobášili o šesť mesiacov, v júni 1931.

Starý otec bol vždy hrdý na hudobné nadanie svojho syna. Bol veľmi šťastný, keď otec dostal ponuku školiť jadro veľkého zjazdového orchestra na medzinárodný zjazd v Clevelande (Ohio) v roku 1946. V nasledujúcich rokoch otec dirigoval tento orchester počas mnohých ďalších zjazdov Jehovových svedkov.

Súdny proces a väzenský život starého otca

Vo vstupnej hale v Pattersone sme si s Paulom pozreli aj výstavu, kde bola aj fotografia, ktorú vidíte tu na vedľajšej strane. Hneď som túto fotografiu spoznala, lebo starý otec mi jednu poslal pred viac ako 50 rokmi. On stojí celkom vpravo.

Počas vlasteneckej hystérie v čase prvej svetovej vojny bolo týchto osem Bádateľov Biblie — vrátane Josepha F. Rutherforda (sedí v prostriedku), prezidenta spoločnosti Watch Tower — nezákonne uväznených a zadržaných bez možnosti prepustenia na kauciu. Obvinenia vznesené proti nim sa sústreďovali na vyhlásenia v siedmom zväzku Štúdií Písiem, nazvanom Ukončené tajomstvo. Tieto vyhlásenia boli nesprávne chápané ako odrádzanie od účasti Spojených štátov v prvej svetovej vojne.

V priebehu mnohých rokov Charles Taze Russell napísal prvých šesť zväzkov Štúdií Písiem, ale zomrel skôr, ako mohol napísať siedmy zväzok. A tak jeho poznámky dostal starý otec spolu s ďalším Bádateľom Biblie a oni napísali siedmy zväzok. Ten bol vydaný v roku 1917 pred koncom vojny. Pri procese boli starý otec a väčšina ostatných odsúdení na štyri súbežné tresty po 20 rokov.

Vysvetlivka k fotografii v pattersonskej vstupnej hale uvádza: „Dňa 21. marca 1919, deväť mesiacov po odsúdení Rutherforda a jeho spoločníkov — a po skončení vojny — odvolací súd vydal pre všetkých ôsmich obžalovaných rozhodnutie o kaucii a 26. marca boli v Brooklyne prepustení na kauciu 10 000 amerických dolárov za každého. J. F. Rutherford i ostatní boli 5. mája 1920 zbavení viny.“

 Po odsúdení, ale ešte pred odvedením do federálnej väznice v Atlante v Georgii, strávili všetci ôsmi niekoľko prvých dní väzby vo väznici na Raymond Street v Brooklyne v New Yorku. Odtiaľ starý otec napísal správu o tom, ako ich umiestnili do cely 1,8 metra krát 2,4 metra „doprostred neopísateľnej špiny a neporiadku“. Uviedol: „Máš kopu novín, a ak sa spočiatku nazdávaš, že sú nanič, čoskoro si uvedomíš, že v tomto papieri, mydle a frotírovej rukavici spočíva tvoja jediná šanca udržať si čistotu a sebaúctu.“

No starý otec si zachoval zmysel pre humor, keď nazývajúc väzenie „Hôtel de Raymondie“, poznamenal, že „keď sa mi skončí stravovanie, nezostanem tu už ani minútu“. Opísal aj prechádzky na väzenskom dvore. Raz, keď sa zastavil, aby sa učesal, uchmatol mu jeden vreckár vreckové hodinky, ale ako napísal, „retiazka sa pretrhla a zachránil som ich“. Keď som v roku 1958 navštívila brooklynský Bétel, Grant Suiter, vtedajší tajomník a pokladník spoločnosti Watch Tower, ma zavolal do svojej kancelárie a dal mi tie hodinky. Ešte stále ich mám odložené.

Vplyv na otca

Keď bol starý otec v roku 1918 nespravodlivo uväznený, otec mal len 12 rokov. Stará mama pozamykala dom, vzala môjho otca so sebou a išla bývať k svojej mame a trom sestrám. Stará mama sa za slobodna volala Arthurová a rodina hrdo tvrdila, že jeden z ich príbuzných, Chester Alan Arthur, bol 21. prezidentom Spojených štátov.

Keď bol starý otec Woodworth odsúdený na taký dlhý čas do väzenia za údajný zločin proti Spojeným štátom, Arthurovci zrejme cítili, že to zneuctilo meno ich rodiny. Môj otec v tom čase emocionálne trpel. Možno také zaobchádzanie prispelo k tomu, že sa spočiatku obával zúčastňovať sa na verejnej službe.

Keď bol starý otec prepustený z väzenia, presťahoval sa s rodinou do veľkého domu so štukovou výzdobou na Quincy Street v Scrantone. Ten dom som dobre poznala už ako dieťa — ako aj pekný čínsky porcelán starej mamy. Volali sme ho posvätný porcelán, lebo ho nemohol umývať nikto iný len stará mama. Keď stará mama v roku 1943 zomrela, mama často prijímala hostí a používala tento krásny porcelán.

Zaneprázdnená službou pre Kráľovstvo

V iný deň som v priestoroch pattersonskej školy natrafila na fotografiu brata Rutherforda pri prednáške na zjazde v roku 1919 v Cedar Point (Ohio). Tu nabádal všetkých, aby horlivo oznamovali Božie Kráľovstvo a používali nový časopis Zlatý vek, ktorého vydávanie bolo ohlásené na tomto zjazde. Starý otec bol určený za šéfredaktora tohto časopisu a prispieval doň článkami ešte aj v 40. rokoch 20. storočia, krátko pred svojou smrťou. V roku 1937 bol názov tohto časopisu zmenený na Útecha a v roku 1946 na Prebuďte sa!

Starý otec písal aj doma v Scrantone, aj asi 240 kilometrov odtiaľ, v ústredí spoločnosti Watch Tower v Brooklyne; na oboch miestach strávil zakaždým dva týždne. Otec si spomína, že písací stroj starého otca bolo počuť mnohokrát už o piatej hodine ráno. No starý otec bral vážne aj zodpovednosť zúčastňovať sa na verejnej kazateľskej službe. Navrhol pánsku vestu s hlbokými vnútornými vreckami na biblickú literatúru. Moja 94-ročná teta Naomi Howellová ešte stále jednu má. Navrhol aj dámsku tašku na knihy.

 Raz po jednom živom biblickom rozhovore partner v službe starému otcovi povedal: „C. J., urobil si jednu chybu.“

„Akú chybu?“ opýtal sa starý otec. Skontroloval si vestu. Obe vrecká boli prázdne.

„Zabudol si mu ponúknuť predplatné na Zlatý vek.“ Dobre sa zasmiali na tom, že šéfredaktor zabudol ponúknuť svoj časopis.

Spomienky na čas dospievania

Spomínam si, že som ako dieťa sedávala starému otcovi na kolenách a svoju malú rúčku som mala v jeho dlani, keď mi rozprával „príbeh o prstoch“. Začal „palcom Tommym“ a pokračoval „ukazovákom Petrom“, o každom prste povedal niečo špeciálne. Potom mi jemne zovrel prsty do päste a z príbehu vyvodil poučenie: „Najlepšie spolupracujú, keď sa každý z nich snaží pomôcť všetkým ostatným.“

Po svadbe sa moji rodičia presťahovali do Clevelandu v Ohiu a stali sa blízkymi priateľmi Eda a Mary Hooperovcov. Ich rodiny boli Bádateľmi Biblie už na sklonku storočia. Moji rodičia a ujo Ed a teta Mary, ako som ich volala, boli nerozlučnými priateľmi. Hooperovci prišli o svoje jediné dieťa, dievčatko, preto keď som sa v roku 1934 narodila, stala som sa ich „dcérou“. Výchova v takom duchovne bohatom prostredí prispela k tomu, že som sa oddala Bohu a bola som pokrstená skôr, ako som mala osem rokov.

Čítanie Biblie bolo súčasťou môjho detstva. K mojim najobľúbenejším biblickým pasážam patril opis života v Božom novom svete v Izaiášovi 11:6–9. Prvý raz som sa pokúsila prečítať celú Bibliu v roku 1944, keď som na zjazde v Buffale (New York) dostala vlastnú Bibliu, mimoriadne vydanie American Standard Version. Aká som bola nadšená, keď som čítala tento preklad, v ktorom je Božie meno Jehova opäť na svojom náležitom mieste v „Starom zákone“ takmer 7000-krát!

Víkendy boli časom radosti. Rodičia spolu s Hooperovcami ma brávali do svedeckej služby na vidiek. Zabalili sme si obed a urobili sme si pri rieke piknik. Potom sme išli k niektorej farme na prednášku na otvorenom priestranstve, kam sme pozvali všetkých susedov. Život bol jednoduchý. Nachádzali sme radosť ako rodina. Mnohí z týchto rodinných priateľov môjho detstva sa neskôr stali cestujúcimi dozorcami vrátane Eda Hoopera, Boba Rainera a jeho dvoch synov. Richard Rainer ešte stále slúži ako cestujúci dozorca a sprevádza ho jeho manželka Linda.

Zvlášť radostným obdobím bolo leto. Bývala som na farme Howellovcov so svojimi sesternicami. V roku 1949 sa moja sesternica Grace vydala za Malcolma Allena. Ani ma nenapadlo, že sa o niekoľko rokov vydám za jeho brata. Moja mladšia sesternica Marion bola misionárkou v Uruguaji. V roku 1966 sa vydala za Howarda Hilborna. Obe tieto sesternice slúžili mnoho rokov so svojimi manželmi v brooklynskom ústredí.

Starý otec a moja maturita

Kým som chodila na strednú školu, starý otec mi rád písal listy. V jeho listoch som nachádzala mnohé staré rodinné fotografie, pričom na zadnej strane boli napísané poznámky o rodinnej histórii. Tak som dostala aj tú fotografiu, kde je s ďalšími bratmi, ktorí boli spolu s ním nespravodlivo poslaní do väzenia.

Na konci roku 1951 starý otec prišiel následkom rakoviny o hrtan. Jeho bystrý úsudok bol neporušený, ale slová musel písať do malého zápisníka, ktorý nosil so sebou. V januári 1952 som mala uprostred školského roka maturovať na strednej škole. Na začiatku decembra som starému otcovi poslala koncept môjho prejavu na slávnostný záver školského roka. Napísal k nemu niekoľko redaktorských poznámok a potom na poslednú stranu napísal slová, ktoré na mňa hlboko zapôsobili: „Starý otec má radosť.“ Svoj pozemský beh dokončil vo veku 81 rokov dňa 18. decembra 1951. * Ešte stále si uchovávam zažltnutý koncept svojho prejavu s tými slovami na poslednej strane.

Hneď po maturite som začala s pravidelnou priekopníckou službou, ako Jehovovi svedkovia  volajú kazateľskú službu celým časom. V roku 1958 som navštívila obrovský zjazd v New Yorku, kde vrcholný počet 253 922 osôb zo 123 krajín zaplnil Yankee štadión a Polo Grounds. Tu som v jeden deň stretla delegáta z Afriky, ktorý mal na menovke napísané „Woodworth Mills“. Asi pred 30 rokmi mu dali meno po mojom starom otcovi!

Nadšená svojím dedičstvom

Keď som mala 14 rokov, moja mama začala znova s priekopníckou službou. Zomrela o 40 rokov v roku 1988 a až do smrti slúžila ako priekopníčka! Otec slúžil ako priekopník, keď mohol. Zomrel deväť mesiacov pred mamou. Tí, s ktorými sme študovali, sa stali našimi drahými priateľmi na celý život. Niektorí z ich synov odišli slúžiť do ústredia v Brooklyne a ďalší začali s priekopníckou službou.

Rok 1959 bol pre mňa veľmi zvláštnym rokom. Vtedy som sa zoznámila s Paulom Allenom. V roku 1946 bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu po graduácii v siedmej triede Gileádu, školy pre misionárov Jehovových svedkov. V čase nášho zoznámenia nikto z nás nevedel, že ďalšie Paulovo pridelenie bude v Clevelande v Ohiu, kde som slúžila ako priekopníčka. Otec i mama ho mali veľmi radi. Zobrali sme sa v júli 1963 na farme Howellovcov, obklopení našimi rodinami, a predsedal Ed Hooper. Bolo to, akoby sa mi splnil krásny sen.

Paul nikdy nevlastnil auto. Keď sme z Clevelandu odišli na miesto jeho ďalšieho pridelenia, celé naše vlastníctvo sa zmestilo do môjho volkswagena chrobáka, rok výroby 1961. V pondelky sa u nás často zastavovali priatelia, lebo sme sa presúvali do ďalšieho zboru, a chceli vidieť, ako sa balíme. Vyzeralo to ako cirkusové predstavenie; sledovali, ako kufre, tašky, fascikle, písací stroj a iné veci miznú v tom malom aute.

Spolu s Paulom sme precestovali nespočítateľné kilometre, tešili sme sa zo zdarov a znášali sme nezdary súčasného života — všetko sme robili vďaka sile, ktorú môže dať len Jehova. Boli to šťastné roky plné lásky k Jehovovi, k sebe navzájom a k starým i novým priateľom. Doteraz najväčším vrcholom v našom živote boli dva mesiace strávené v Pattersone, kde sa Paul školil. Možnosť zblízka pozorovať Jehovovu pozemskú organizáciu upevnila moje presvedčenie, ktoré som získala ako súčasť vzácneho duchovného dedičstva — toto je naozaj Božia organizácia. Akou radosťou je byť jej čo i len malou súčasťou!

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

S Edom Hooperom krátko pred zjazdom v roku 1941 v St. Louis, kde som dostala osobný výtlačok knihy „Deti“

[Obrázok na strane 26]

Starý otec v roku 1948

[Obrázok na strane 26]

Na farme Howellovcov v deň svadby mojich rodičov (v kruhu)

[Obrázok na strane 27]

Osem Bádateľov Biblie, ktorí boli v roku 1918 neprávom uväznení (starý otec stojí celkom vpravo)

[Obrázok na strane 29]

Všetky naše svetské statky sa zmestili do nášho volkswagena

[Obrázok na strane 29]

S manželom Paulom