Životný príbeh

„Ó, za vieru neľakavú“!

ROZPRÁVA HERBERT MÜLLER

V Holandsku boli Jehovovi svedkovia zakázaní už niekoľko mesiacov po vpáde Hitlerovej armády. Krátko nato sa moje meno dostalo na nacistický zoznam najhľadanejších osôb a začali ma prenasledovať ako zviera.

RAZ som bol zo skrývania a utekania taký vyčerpaný, že som svojej manželke povedal, že by sa mi azda aj uľavilo, keby ma armáda chytila. Vtom mi prišli na myseľ slová jednej piesne: „Ó, za vieru neľakavú, ktorá pod zlým tlakom, nezhrozí sa v žiadnom strachu.“ * Premýšľanie o tejto piesni mi opäť dodalo silu a pripomenulo mi rodičov v Nemecku a deň, keď mi ju na rozlúčku spievali priatelia. Môžem sa s vami podeliť o niektoré z týchto spomienok?

Príklad mojich rodičov

Narodil som sa v roku 1913 v meste Copitz v Nemecku a moji rodičia boli vtedy členmi evanjelickej cirkvi. * O sedem rokov, v roku 1920, otec z tejto cirkvi vystúpil. Dňa 6. apríla požiadal o Kirchenaustrittsbescheinigung (vyhlásenie o vystúpení z cirkvi). Mestský matrikár ho vyplnil. O týždeň bol však otec na matrike opäť, a to s tým, že na vyhlásení nie je uvedené meno jeho dcéry. Úradník vyplnil druhý dokument, na ktorom bolo uvedené, že vystúpenie z cirkvi sa vzťahuje aj na Marthu Margarethu Müllerovú. V tom čase mala Margaretha, moja sestra, jeden a pol roka. Čo sa týka služby Jehovovi, otec sa neuspokojil s polovičatosťou!

V tom roku boli moji rodičia pokrstení Bádateľmi  Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Otec vychovával nás deti prísne, ale bol lojálny Jehovovi, a preto bolo pre nás ľahšie prijímať jeho vedenie. A mojich rodičov zas lojálnosť podnecovala robiť úpravy. Bolo napríklad obdobie, keď sme sa v nedeľu nesmeli hrávať vonku. V jednu nedeľu v roku 1925 nám však rodičia povedali, že pôjdeme na prechádzku. Vzali sme si niečo ľahké na jedenie a zažili sme príjemné chvíle — aká to bola zmena oproti času, keď sme bývavali celý deň zavretí doma! Otec povedal, že na poslednom zjazde sa dozvedel niekoľko myšlienok, ktoré upravili jeho názor na činnosť v nedeľu. Aj pri iných príležitostiach prejavoval takú ochotu robiť úpravy.

Hoci mali rodičia slabé zdravie, neodťahovali sa od kazateľskej činnosti. Napríklad keď sme rozširovali traktát Obvinenie duchovných, nasadli sme v jeden večer spolu s ostatnými zo zboru na vlak a cestovali sme do Regensburgu, vzdialeného asi 300 kilometrov od Drážďan. Na druhý deň sme po celom meste rozširovali traktáty, a keď sme boli hotoví, išli sme vlakom späť. Kým sme sa zase dostali domov, prešlo skoro 24 hodín.

Odchádzam z domu

V duchovnom raste mi pomohlo aj spoločenstvo s Jugendgruppe (skupina mladých) v našom zbore. Každý týždeň sa mladí vo veku od 14 rokov stretávali s niektorými staršími bratmi zo zboru. Hrávali sme rôzne hry a hrali sme na hudobných nástrojoch, študovali sme Bibliu a rozprávali sme sa o stvorení a vede. Ale v roku 1932, keď som mal 19 rokov, sa moje spoločenstvo s touto skupinou skončilo.

V apríli toho roku dostal otec list z kancelárie spoločnosti Watch Tower v Magdeburgu. Spoločnosť hľadala niekoho, kto vedel šoférovať a chcel slúžiť ako priekopník. Vedel som, že moji rodičia túžia po tom, aby som bol priekopníkom, ale ja som si myslel, že by som to nedokázal. Moji rodičia boli chudobní, a preto som v 14 rokoch začal opravovať bicykle, šijacie i písacie stroje a iné kancelárske zariadenie. Ako by som mohol rodinu opustiť? Potrebovala moju podporu. A navyše som nebol ani pokrstený. Otec si so mnou sadol a položil mi niekoľko otázok, aby zistil, či chápem, čo znamená dať sa pokrstiť. Keď ho moje odpovede presvedčili, že som urobil dostatočný pokrok na to, aby som mohol byť pokrstený, povedal: „Mal by si sa prihlásiť na tú úlohu.“ Tak som sa prihlásil.

O týždeň som bol pozvaný do Magdeburgu. Keď som to povedal priateľom v skupine mladých, chceli ma vyprevadiť nejakou radostnou piesňou. Boli prekvapení, ktorú pieseň som si vybral, lebo ju považovali za veľmi vážnu. Jednako niektorí vzali husle, mandolíny a gitary a všetci zaspievali: „Ó, za vieru neľakavú, ktorá  pod zlým tlakom, nezhrozí sa v žiadnom strachu a svetským zármutkom.“ V ten deň som si neuvedomoval, ako často ma budú tieto slová v nasledujúcich rokoch posilňovať.

Búrlivý začiatok

Keď bratia v Magdeburgu vyskúšali moje vodičské schopnosti, zverili mne a štyrom ďalším priekopníkom auto a vydali sme sa do Schneifelu, oblasti neďaleko Belgicka. Zakrátko sme spoznali, ako veľmi auto potrebujeme. Naša prítomnosť v tej oblasti pohoršovala katolícku cirkev a dedinčania popudení kňazmi často čakali, aby nás mohli vyhnať. Mnohokrát sme autom ledva unikli, skôr ako nás mohli dedinčania napadnúť motykami a vidlami.

Po Pamätnej slávnosti v roku 1933 nám regionálny dozorca Paul Grossmann povedal, že dielo Spoločnosti v Nemecku bolo zakázané. Krátko nato ma odbočka požiadala, aby som autom prišiel do Magdeburgu vziať literatúru a aby som ju previezol do Saska, asi 100 kilometrov od Magdeburgu. No v čase, keď som dorazil do Magdeburgu, gestapo (nacistická tajná polícia) už kanceláriu Spoločnosti zavrelo. Auto som nechal u jedného brata v Lipsku a vrátil som sa domov — ale nie nadlho.

Kancelária Spoločnosti vo Švajčiarsku ma pozvala, aby som začal slúžiť ako priekopník v Holandsku. Odísť som plánoval o jeden, dva týždne. Otec mi však radil, aby som sa vydal na cestu hneď. Počúvol som jeho radu a už o niekoľko hodín som odišiel z domu. Na druhý deň ma na základe obvinenia z dezercie prišla k nám domov zatknúť polícia. Prišla však neskoro.

Začínam v Holandsku

Dňa 15. augusta 1933 som prišiel do priekopníckeho domova v Heemstede, meste ležiacom 25 kilometrov od Amsterdamu. Na druhý deň som vyšiel kázať, pričom po holandsky som nevedel ani slovo. Začal som so svedeckou kartou, na ktorej bola vytlačená kázeň. Ako ma len povzbudilo, keď si jedna katolíčka vzala knihu Zmierenie! V ten deň som rozšíril aj 27 brožúrok. Na konci toho prvého dňa som mal veľkú radosť, že som mohol opäť slobodne kázať.

V tých dňoch nemali priekopníci iný zdroj príjmov ako príspevky, ktoré dostali za rozšírenú literatúru. Tie peniaze používali na nákup potravín a ďalších potrebných vecí. Ak koncom mesiaca trocha peňazí zvyšovalo, priekopníci si ich medzi sebou rozdelili na osobné výdavky. Po hmotnej stránke sme mali málo, ale Jehova sa o nás staral tak dobre, že v roku 1934 som sa mohol zúčastniť na zjazde vo Švajčiarsku.

Verná spoločníčka

Na tomto zjazde som stretol 18-ročnú Eriku Finkeovú. Poznal som ju, ešte keď som býval doma. Priatelila sa s mojou sestrou Margarethou a na mňa vždy pôsobil jej pevný postoj za pravdu. Krátko po Erikinom krste v roku 1932 niekto informoval gestapo, že odmietla povedať „Heil Hitler!“ Príslušníci gestapa prišli po ňu a dožadovali sa vysvetlenia, prečo to odmietla. Erika prečítala veliteľovi na policajnej stanici Skutky 17:3 a vysvetlila, že Boh ustanovil za Záchrancu len jedného človeka, Ježiša Krista. „Sú tu ešte ďalší, ktorí veria tomu, čo  ty?“ dožadoval sa informácie veliteľ. Erika odmietla povedať akékoľvek mená. Keď sa jej policajt vyhrážal, že ju zatkne, povedala mu, že radšej zomrie, než by povedala mená. Uprene sa na ňu zadíval a zakričal: „Vypadni odtiaľto! Choď domov! Heil Hitler!“

Po tomto zjazde som sa vrátil do Holandska, kým Erika zostala vo Švajčiarsku. Obaja sme však cítili, že naše priateľstvo rastie. Erika sa počas pobytu vo Švajčiarsku dopočula, že ju doma hľadá gestapo. Rozhodla sa teda ostať slúžiť ako priekopníčka vo Švajčiarsku. O niekoľko mesiacov ju Spoločnosť požiadala, aby išla do Španielska. Slúžila ako priekopníčka v Madride, potom v Bilbau a neskôr v San Sebastiáne, kde i so svojou partnerkou v priekopníckej službe v dôsledku prenasledovania rozdúchaného duchovenstvom skončili vo väzení. V roku 1935 dostali príkaz opustiť Španielsko. Erika prišla do Holandska a ešte v ten rok sme sa zobrali.

Vojnové mračná na obzore

Po svadbe sme slúžili ako priekopníci v Heemstede a neskôr sme sa presťahovali do Rotterdamu. Tam sa nám v roku 1937 narodil syn Wolfgang. O rok sme sa presťahovali do Groningenu na severe Holandska, kde sme bývali v jednom dome s nemeckými priekopníkmi Ferdinandom a Helgou Holtorfovcami a ich dcérou. V júli 1938 nás Spoločnosť informovala, že holandská vláda vydala upozornenie, že svedkovia, ktorí sú nemeckými občanmi, už nesmú kázať. Približne v tom čase som bol vymenovaný za zónového služobníka (krajský dozorca) a naša rodina sa presťahovala na Lichtdrager (Nositeľ svetla), čln Spoločnosti, ktorý slúžil ako domovská základňa priekopníkov kážucich na severe Holandska. Väčšinu času som bol preč od rodiny a na bicykli som prechádzal z jedného zboru do druhého a povzbudzoval som bratov, aby ďalej kázali. A bratia to aj robili. Niektorí svoju činnosť dokonca zintenzívnili. Dobrým príkladom bol Wim Kettelarij.

Keď som Wima spoznal, bol mladým mužom, ktorý uznával pravdu, ale ako robotník na hospodárstve mal veľa práce. „Ak chceš mať čas na službu Jehovovi,“ radil som mu, „musíš si nájsť inú prácu.“ Našiel si ju. Keď sme sa neskôr stretli, povzbudzoval som ho k priekopníckej službe. „Ale musím pracovať, aby som mal čo jesť,“ namietal. „Budeš mať čo jesť,“ uistil som ho. „Jehova sa o teba postará.“ Wim začal s priekopníckou službou. Neskôr, a to aj počas druhej svetovej vojny, slúžil ako cestujúci dozorca. Ešte stále je horlivým svedkom, aj keď dnes už má vyše 80 rokov. Jehova sa oňho skutočne postaral.

Počas zákazu a hľadaný

V máji 1940, asi rok po narodení nášho druhého dieťaťa, Reiny, holandská armáda kapitulovala a Holandsko začali okupovať nacisti. V júli gestapo zabralo kancelárie Spoločnosti a tlačiarne. V nasledujúcom roku prišla vlna prenasledovania svedkov a ja som bol chytený. Keďže som bol svedok a Nemec vo veku, keď sa na mňa vzťahovala branná povinnosť, nebolo ťažké predstaviť si, čo so mnou bude gestapo robiť. Snažil som sa zmieriť s myšlienkou, že svoju rodinu už nikdy neuvidím.

 Potom ma v máji 1941 gestapo prepustilo z väzenia a dostal som príkaz, aby som sa šiel prihlásiť do vojenskej služby. Nemohol som tomu uveriť. Ešte v ten deň som sa ukryl a ešte v ten mesiac som sa vrátil do krajskej služby. Gestapo ma zaradilo na zoznam najhľadanejších osôb.

Ako sa s tým vyrovnávala moja rodina

Manželka sa s deťmi presťahovala na dedinu, do Vordenu vo východnej časti krajiny. Návštevy rodiny som však musel veľmi obmedziť, aby boli čo najmenej ohrození. (Matúš 10:16) Z bezpečnostných dôvodov som nepoužíval svoje skutočné meno, ale pseudonym Duitse Jan (Nemecký Ján). Ani môj štvorročný syn Wolfgang nesmel hovoriť o „ockovi“, ale o „Ome Janovi“ ​(strýkovi Jánovi). Po citovej stránke to bolo preňho veľmi ťažké.

Zatiaľ čo som cestoval a snažil sa ukrývať pred gestapom, Erika sa starala o deti a ďalej kázala. Keď mala Reina dva roky, Erika ju posadila na nosič batožiny na bicykli a vzala ju so sebou na vidiek kázať. Hoci zaobstarať jedlo bolo ťažké, Erika nikdy nezažila vážny nedostatok potravín pre rodinu. (Matúš 6:33) Jeden hospodár — katolík, ktorému som raz opravil šijací stroj — jej dával zemiaky. Odovzdával jej aj správy odo mňa. Raz Erika platila v drogérii za nejaký tovar jeden gulden. Majiteľ, ktorý vedel, že sa ukrýva a nemôže dostať prídelové lístky na potraviny, jej dal tovar a ešte dva guldeny. Také prejavy súcitu jej pomáhali prežiť. — Hebrejom 13:5.

Spolupracujem s odvážnymi bratmi

Medzitým som ďalej navštevoval zbory — hoci som sa stýkal len so zodpovednými bratmi zo zborov. Gestapo mi bolo v pätách, a tak som sa nemohol na jednom mieste zdržať viac ako niekoľko hodín. Väčšina bratov a sestier sa so mnou nesmela stretnúť. Poznali sa len s tými svedkami, ktorí patrili do ich skupinky štúdia Biblie. A tak sa napríklad stalo, že dve telesné sestry, ktoré bývali v rôznych častiach jedného mesta, až po druhej svetovej vojne zistili, že počas vojny sa obe stali svedkyňami.

 Ďalšou z mojich úloh bolo hľadať miesta, kam by bolo možné ukryť literatúru Spoločnosti. Pre každý prípad sme ukrývali aj papier, blanové rozmnožovacie stroje a písacie stroje na výrobu časopisov Strážna veža. Občas sme museli knihy vytlačené Spoločnosťou presťahovať z jednej skrýše do druhej. Spomínam si, ako sme raz prepravovali 30 kartónov plných literatúry a snažili sa nebyť nápadní — nervy sme mali napnuté na prasknutie!

Okrem toho sme organizovali dopravu potravín z hospodárstiev na východe Holandska do miest na západe, i keď to bolo zakázané. Potraviny sme naložili na voz ťahaný koňmi a vydali sme sa na západ. Keď sme prišli k rieke, nemohli sme prejsť po žiadnom moste, lebo tie strážili vojaci. A tak sme náklad vyložili do malých člnov, previezli cez rieku a potom zas naložili na iný voz. Po príchode do mesta, ktoré bolo naším cieľom, sme počkali do zotmenia, koňom sme na kopytá navliekli „ponožky“ a potichu sme šli k tajnému potravinovému skladu zboru. Odtiaľ sa potraviny distribuovali bratom v núdzi.

Keby nemecká armáda taký potravinový sklad objavila, mohlo to niekoho stáť život. Napriek tomu pomoc ponúklo viacero bratov. Napríklad rodina Bloeminkovcov z Amersfoortu dovolila, aby ich obývačka bola využívaná ako sklad potravín, hoci ich dom bol len čo by kameňom dohodil od nemeckej posádky! Takíto odvážni svedkovia riskovali život v prospech svojich bratov.

Počas rokov zákazu Jehova pomohol mojej manželke i mne, aby sme zostali verní. V máji 1945 bola nemecká armáda porazená a môj život na úteku sa konečne skončil. Spoločnosť ma požiadala, aby som ďalej slúžil ako cestujúci dozorca, kým nebudú k dispozícii iní bratia. V roku 1947 prevzal moju prácu Bertus van der Bijl. * V tom čase sa nám narodilo tretie dieťa a my sme sa usadili na východe krajiny.

Smútok a radosť

Ako som sa po vojne dozvedel, asi rok po tom, čo som z domu odišiel do Holandska, bol otec uväznený. Pre slabé zdravie ho dvakrát prepustili, ale zakaždým ho zase uväznili. Vo februári 1938 bol poslaný do koncentračného tábora v Buchenwalde a potom v Dachau. Tam 14. mája 1942 zomrel. Zostal pevný a lojálny až do konca.

Aj matka bola poslaná do tábora v Dachau. Zostala tam, až kým nebola v roku 1945 oslobodená. Stály príklad oboch rodičov veľmi prispel k duchovným požehnaniam, ktoré som zažil, a preto bolo pre nás výsadou, že k nám v roku 1954 prišla matka bývať. Prišla s ňou aj moja sestra Margaretha, ktorá od roku 1945 slúžila v komunistickom východnom Nemecku ako priekopníčka. Matka sa napriek tomu, že bola chorá a nevedela po holandsky, naďalej zúčastňovala zvestovateľskej služby, až kým v októbri 1957 vo vernosti neukončila svoj pozemský beh.

Zjazd v Norimbergu v roku 1955 bol mimoriadny. Keď sme tam prišli, bratia z Drážďan povedali Erike, že na zjazde je aj jej matka. Keďže Drážďany boli vtedy pod východonemeckou vládou, Erika nevidela svoju matku celých 21 rokov. Bolo dohovorené stretnutie a matka s dcérou si mohli padnúť do náručia. Aké radostné opätovné stretnutie to bolo!

Časom sa naša rodina rozrástla a mali sme osem detí. Žiaľ, jedného syna sme stratili pri dopravnej nehode. Ale vidieť, ako všetky naše zostávajúce deti slúžia Jehovovi, je pre nás zdrojom obrovskej radosti. Sme šťastní, že náš syn Wolfgang s manželkou sú v krajskej službe a že aj ich syn slúži ako krajský dozorca.

Som vďačný, že som bol svedkom pokroku Jehovovho diela v Holandsku. Keď som tu v roku 1933 začal slúžiť ako priekopník, bolo tu asi sto svedkov. Dnes ich je viac ako 30 000. Hoci Erika i ja už telesne slabneme, sme stále odhodlaní žiť v súlade so slovami piesne tých zašlých dní: „Ó, za vieru neľakavú.“

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 23]

„Jugendgruppe“ cez prestávku po zvestovateľskej službe

[Obrázok na strane 24]

Spolu s ďalšími priekopníkmi sme prepracúvali oblasť Schneifel. Mal som 20 rokov

[Obrázok na strane 25]

S Erikou a Wolfgangom v roku 1940

[Obrázok na strane 26]

Zľava doprava: Môj vnuk Jonathan s manželkou Mirjam, Erika, ja, syn Wolfgang a jeho manželka Julia

[Obrázok na strane 26]

Jeden brat, ktorý bol s mojím otcom vo väzení, v roku 1941 otca namaľoval