Životný príbeh

„Neviete, aký bude váš život zajtra“

ROZPRÁVA HERBERT JENNINGS

„Vracal som sa z prístavného mesta Tema do odbočky spoločnosti Watch Tower v Ghane a zastavil som, aby som zobral jedného mladého muža, ktorý sa chcel dostať do mesta. Využil som príležitosť, aby som mu vydal svedectvo. Myslel som si, že si počínam veľmi dobre. Ale keď sme dorazili do cieľa mladíkovej cesty, mladík vyskočil z auta a utiekol.“

SPOMENUTÁ príhoda mi pomohla pochopiť, že sa so mnou deje niečo neobvyklé. Ale dovoľte, aby som vám, skôr ako vyrozprávam, čo sa dialo, povedal, ako som sa ja, Kanaďan, dostal do Ghany.

Bolo to v polovici decembra 1949 na severnom predmestí Toronta (Kanada). Práve sme do zamrznutej zeme urobili pre nový dom výkop na vodovodné potrubie hlboký asi meter. Skrehnutí a unavení členovia našej pracovnej skupiny sa krčili pri ohni založenom z odpadového dreva a čakali, kým po nás nepríde nákladné auto. Jeden z pracovníkov, Arnold Lorton, začal zrazu hovoriť niečo o „vojnách a chýroch o vojnách“, o „konci tohto sveta“ a používal ďalšie výrazy, ktoré mi boli celkom neznáme. Zrazu sa všetci prestali rozprávať, zrozpačiteli a niektorí začali byť voči nemu dokonca nepriateľskí. Pamätám sa, že som si pomyslel: ‚Tento chlapík má riadnu odvahu! Nik nechce počúvať, a aj tak pokračuje.‘ Ale tým, čo hovoril, mi udrel na citlivú strunu. Bolo to len niekoľko rokov po druhej svetovej vojne a ja som vo svojom náboženstve Kristových bratov, ku ktorému patrili členovia našej rodiny už niekoľko generácií, také veci nikdy nepočul. Pozorne som počúval, uchvátený jeho vysvetľovaním.

 Netrvalo dlho a obrátil som sa na Arnolda s prosbou o ďalšie informácie. Pri pohľade späť si uvedomujem, aký tolerantní a láskaví boli Arnold i jeho manželka Jean ku mne, 19-ročnému neskúsenému mladíkovi. Často som bez ohlásenia a bez pozvania prišiel k nim domov porozprávať sa. Naprávali moje zmýšľanie a pomáhali mi riešiť otázky o zásadách a morálke, ktoré vírili v mojej mladej mysli. Desať mesiacov po tej skúsenosti pri ohni na kraji cesty som bol 22. októbra 1950 pokrstený ako Jehovov svedok a spojil som sa so zborom Willowdale v North Yorku, ktorý je teraz súčasťou Toronta.

Napredujem so spoluctiteľmi

Keď si otec uvedomil, že som odhodlaný venovať sa svojej novonájdenej viere, život doma začal byť stále napätejší. Otecko sa krátko predtým stal obeťou čelnej zrážky zapríčinenej opitým vodičom, a preto s ním bolo často ťažké vyjsť. Mamička, moji dvaja bratia a dve sestry mali náročný život. Napätie pre biblickú pravdu sa stupňovalo. A tak sa mi v záujme pokojných vzťahov s rodičmi a upevnenia sa na „ceste pravdy“ zdalo rozumné odísť z domu. — 2. Petra 2:2.

Koncom leta roku 1951 som sa usadil v malom zbore v Colemane v provincii Alberta. Boli tam dvaja mladí muži Ross Hunt a Keith Robbins, ktorí boli horliví vo verejnom kázaní celým časom, ktoré sa nazýva pravidelná priekopnícka služba. Pomohli mi zamerať sa na rovnakú dobrovoľnú službu. Dňa 1. marca 1952 som sa pripojil k radom pravidelných priekopníkov.

Rád si spomínam na povzbudenie, ktorého sa mi dostalo. Mal som sa veľa čo učiť a to bolo moje cvičisko. Neskôr, po roku strávenom v priekopníckej službe v zbore Lethbridge (Alberta), som dostal neočakávané pozvanie slúžiť ako cestujúci dozorca. Mal som slúžiť zborom Jehovových svedkov roztrúseným pozdĺž východného pobrežia Kanady od Monctonu (New Brunswick) po Gaspé (Quebec).

Vo veku 24 rokov a relatívne mladý v pravde som sa cítil veľmi nedostatočný, zvlášť v porovnaní so zrelými svedkami, ktorým som mal slúžiť. Nasledujúcich niekoľko mesiacov som sa skutočne snažil. Potom prišlo ďalšie prekvapenie.

Škola Gileád a odchod na Zlaté pobrežie

V septembri 1955 som dostal pozvanie pripojiť sa asi k stovke ďalších študentov 26. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, v South Lansingu v štáte New York. Päť mesiacov intenzívneho školenia a štúdia bolo presne to, čo som potreboval. Príležitosť byť v takej silne motivovanej skupine posilnila moje nadšenie. V tom čase sa vyvinul vzťah, ktorý až dodnes obohacuje môj život.

Medzi študentmi pripravujúcimi sa na misionársku činnosť bola aj mladá sestra Aileen Stubbsová. U Aileen som videl istú pevnosť, praktickosť a skromnú, radostnú povahu. Myslím si, že som ju vyľakal, keď som jej netaktne oznámil svoje úmysly. Ale neutiekla! Po vzájomnej dohode odišla Aileen na miesto svojho misionárskeho pridelenia v Kostarike a ja som odišiel na to svoje na Zlatom pobreží (dnes Ghana) v západnej Afrike.

Jedného májového rána roku 1956 som sa ocitol v Brooklyne (New York) v pracovni brata Nathana Knorra na deviatom poschodí. V tom čase bol prezidentom spoločnosti Watch Tower. Bol som pridelený, aby som ako služobník odbočky dohliadal na kazateľské dielo na Zlatom pobreží, v Togolande (dnes Togo), na Pobreží Slonoviny, v Hornej Volte (dnes Burkina Faso) a v Gambii.

Slová brata Knorra si pamätám, akoby mi ich povedal len včera. „Vedenie nemusíš prevziať ihneď,“ povedal. „Neponáhľaj sa; uč sa od tamojších skúsených bratov. Potom, keď budeš cítiť, že si pripravený, začni slúžiť ako služobník odbočky... Tu je list s tvojím vymenovaním. Vedenie by si mal prevziať sedem dní po príchode.“

 ‚Len sedem dní,‘ pomyslel som si. ‚Čo znamenala rada „neponáhľaj sa“?‘ Po tomto rozhovore som odchádzal ako omráčený.

Niekoľko nasledujúcich dní prešlo rýchlo. Zakrátko som na začiatku 21-dňovej zaoceánskej plavby na Zlaté pobrežie stál pri zábradlí nákladnej lode, ktorá sa plavila cez East River a míňala brooklynské kancelárie Spoločnosti.

S Aileen sme si cez oceán často písali. Opäť sme sa stretli v roku 1958 a 23. augusta sme sa zobrali. Nikdy neprestanem ďakovať Jehovovi za takú úžasnú partnerku.

Celých 19 rokov som s ocenením prijímal výsadu slúžiť v odbočke Spoločnosti s ďalšími misionármi a s africkými bratmi a sestrami. Za ten čas sa rodina Bétel rozrástla z hŕstky asi na 25 členov. Boli to pre nás podnetné a plodné dni naplnené dianím. Ale musím byť otvorený. Pre mňa osobne bolo horúce a vlhké podnebie mimoriadne náročné. Zdalo sa mi, že sa stále potím, že som stále lepkavý a občas popudlivý. Napriek tomu bolo radostné slúžiť v čase, keď počet zvestovateľov Kráľovstva v Ghane vzrástol z len vyše 6000 v roku 1956 na 21 000 v roku 1975. A dvojnásobne radostné je vidieť, že dnes je tam viac ako 60 000 usilovných svedkov.

‚Zajtrajšok‘, aký sme neočakávali

Približne v roku 1970 som začal mať zdravotné problémy, ktoré bolo veľmi ťažké identifikovať. Podrobil som sa celkovej lekárskej prehliadke, po ktorej mi bolo povedané, že som „zdravý“. No prečo som sa stále cítil tak zle, prečo som bol taký vyčerpaný, taký nepokojný? Odpoveďou boli dve udalosti, ktoré sa stali celkom znenazdania. Skutočne, ako napísal Jakub: „Neviete, aký bude váš život zajtra.“ — Jakub 4:14.

Prvou bola príhoda s mladým mužom, ktorému som vydával svedectvo, keď som ho viezol do mesta. Vôbec som si neuvedomoval, že bez prestania meliem jazykom, a to čoraz rýchlejšie a hlasnejšie. Keď sme dorazili do cieľa mladíkovej cesty, zarazilo ma, keď z nákladného auta vyskočil a utiekol. Väčšina Ghančanov má flegmatickú, pokojnú povahu a skoro nič ich nedokáže vyviesť z miery. Preto bola jeho reakcia veľmi netypická. Sedel som a uvažoval. Uvedomil som si, že mám problém. Aký presne, to som nevedel. Ale určite nejaký mám.

Druhá udalosť bola tá, že mi Aileen po jednom hlbokom, otvorenom rozhovore povedala: „Teda ak ten problém nie je telesný, potom musí byť psychický.“ Starostlivo som preto spísal všetky príznaky a šiel som k psychiatrovi. Keď som zoznam prečítal, psychiater povedal: „To je klasický prípad. Máte manicko-depresívnu psychózu.“

Ostal som ako prikovaný! Počas niekoľkých nasledujúcich rokov som sa snažil s chorobou bojovať, ale môj stav sa neustále zhoršoval. Stále som hľadal spôsob, ako sa vyliečiť. Ale nik naozaj nevedel, čo robiť. Aký to bol frustrujúci zápas!

Vždy bolo naším cieľom držať sa výsady služby celým časom ako svojho celoživotného  poslania, a tak veľa ešte bolo treba urobiť. Mnohokrát som sa úprimne a intenzívne modlil: „Jehova, ak ty chceš, ‚budem žiť a urobím to‘.“ ​(Jakub 4:15) Ale nemalo to tak byť. A tak sme si, vystavení realite, zariadili odchod z Ghany a od mnohých našich blízkych priateľov a v júni roku 1975 sme sa vrátili do Kanady.

Jehova prostredníctvom svojho ľudu poskytuje pomoc

Čoskoro som si uvedomil, že nie som nenahraditeľný a že môj problém nie je výnimočný. Začal som chápať zmysel slov z 1. Petra 5:9: „Viete, že tie isté utrpenia znáša celé spoločenstvo vašich bratov na svete.“ Keď som to pochopil, začal som vnímať, ako nás vlastne Jehova napriek tejto nevítanej zmene oboch podporuje. Ako krásne nám ‚spoločenstvo bratov‘ prišlo na pomoc v mnohých ohľadoch!

Hoci sme v hmotnom ohľade nemali veľa, Jehova nás neopustil. Podnietil našich priateľov z Ghany, aby nám pomohli hmotne a aj inak. Mali sme zmiešané pocity, keď sme odchádzali od tých, ktorých sme si tak obľúbili, a keď sme sa začínali vyrovnávať s týmto nečakaným ‚zajtrajškom‘.

Láskavo nás prijala Aileenina sestra Lenora s manželom Alvinom Friesenom, ktorí sa o naše potreby štedro starali rad mesiacov. Istý významný psychiater odvážne predpovedal: „O šesť mesiacov budete zase na nohách.“ Možno to povedal preto, aby mi vlial dôveru, ale jeho predpoveď sa nesplnila ani o šesť rokov. Dodnes sa vyrovnávam s chorobou, ktorej sa teraz uhladene hovorí bipolárna afektívna porucha. Názov je rozhodne jemnejší, ale ako dobre vedia tí, ktorí touto chorobou trpia, jemnejší názov nijako nezmierňuje zdrvujúce príznaky tejto choroby.

V tom čase už bol brat Knorr postihnutý chorobou, ktorá napokon v júni 1977 viedla k jeho smrti. Napriek tomu si nachádzal čas a energiu, aby mi písal dlhé povzbudzujúce listy, v ktorých mi poskytoval útechu i rady. Dodnes si tie listy opatrujem. Jeho slová mi veľmi pomáhali potláčať nerozumný, stále sa vynárajúci pocit, že som zlyhal.

Koncom roku 1975 sme sa museli vzdať drahocenných výsad spojených so službou celým časom a museli sme sa sústrediť na stabilizovanie môjho zdravotného stavu. Mojim očiam škodilo aj obyčajné denné svetlo. Neočakávané ostré zvuky sa rozliehali ako výstrely z pušky. Rozrušoval ma neusporiadaný pohyb väčšieho množstva ľudí. Už aj návšteva kresťanských zhromaždení bola pre mňa veľmi náročná. Napriek tomu som bol úplne presvedčený o hodnote duchovného spoločenstva. Vyrovnával som sa s tým tak, že som do sály Kráľovstva vošiel, keď sa už účastníci usadili, a odišiel som tesne predtým, ako po skončení programu začala väčšina vstávať.

Ďalším veľkým problémom bola účasť na verejnej službe. Aj keď som prišiel k nejakému domu, niekedy som sa jednoducho nemohol odhodlať, aby som pri dverách zazvonil. No nevzdal som sa, lebo som si uvedomoval, že naša služba znamená záchranu pre nás a pre všetkých, ktorí zareagujú priaznivo. (1. Timotejovi 4:16) Po chvíli som svoje emócie dokázal ovládnuť, išiel som k ďalším dverám a skúsil som to opäť. Vďaka pokračujúcej účasti na službe si zachovávam primeranú mieru duchovného zdravia a to zvyšuje moju schopnosť vyrovnávať sa s chorobou.

Pre chronickú povahu bipolárnej afektívnej poruchy som si uvedomil, že počas súčasného systému vecí bude s najväčšou pravdepodobnosťou trvalou súčasťou môjho života. V roku 1981 vyšla v Prebuďte sa! vynikajúca séria článkov. * Pomocou nich som začal lepšie chápať podstatu tejto choroby a dozvedel  som sa o účinnejších spôsoboch, ako sa s ňou vyrovnávať.

Učím sa s tým vyrovnávať

Toto všetko sa nezaobišlo bez obetí a prispôsobovania sa zo strany mojej manželky. Ak poskytujete starostlivosť za podobných okolností, pravdepodobne oceníte jej postrehy:

„Zdá sa, akoby afektívna porucha spôsobovala náhle zmeny osobnosti postihnutého. Za niekoľko hodín sa môže z človeka plného života, ktorý dokáže povzbudiť, má plány a návrhy na zlepšovanie, stať vyčerpaný, negatívny, dokonca zlostný človek. Ak by ostatní nevedeli, že to je choroba, mohlo by to v nich vyvolať podráždenie a zmätok. Samozrejme, treba pohotovo zmeniť plány a začať osobný boj proti pocitom sklamania alebo odmietnutia.“

Pokiaľ ide o mňa, keď sa cítim mimoriadne dobre, začnem pociťovať obavy. Inštinktívne viem, že po „eufórii“ nasleduje pád do „depresie“. V mojom prípade je depresia lepšia ako eufória, lebo v depresii som obyčajne viac dní nepohyblivý a je nepravdepodobné, že by som urobil niečo nevhodné. Aileen mi veľmi pomáha tým, že ma upozorňuje, aby som sa príliš nerozrušil, a tým, že ma utešuje a podporuje, keď ma premáha chmúrna nálada.

Existuje veľmi reálne nebezpečenstvo, že pacient sa v najaktívnejšom štádiu choroby úplne pohrúži do seba a všetkých ostatných vylúči. Môže sa stať, že keď je človek v depresívnej nálade, bude sa celkom izolovať od ostatných alebo počas manického záchvatu si nebude uvedomovať pocity a reakcie iných. V minulosti bolo pre mňa ťažké prijať dôkazy o tom, že mám psychický a emocionálny problém. Musel som bojovať s myšlienkou, že problém je v niečom zvonka, napríklad v tom, že sa niečo nepodarilo, alebo že je v inom človeku. Často som si musel pripomínať: ‚Okolo mňa sa nič nezmenilo. Problém je vnútri, nie vonku.‘ Postupne sa mi zmýšľanie upravilo.

Za tie roky sme sa s manželkou naučili byť, pokiaľ ide o môj stav, otvorení a čestní sami k sebe i k druhým. Snažíme sa udržať si optimistický postoj a nedovoliť, aby táto choroba ovládala náš život.

Lepší ‚zajtrajšok‘

Prostredníctvom vrúcnych modlitieb a veľkého úsilia sme mali úžitok z Jehovovho požehnania a podpory. Teraz sme už obaja pokročilého veku. Stále som pod lekárskym dohľadom, pravidelne beriem nie príliš veľké množstvo liekov a môj zdravotný stav je primerane stabilný. Ceníme si všetky výsady služby, ktoré máme. Ďalej slúžim ako zborový starší. Vždy sa snažíme podporovať vo viere druhých.

Je to skutočne tak, ako hovorí Jakub 4:14: „Neviete, aký bude váš život zajtra.“ Bude to tak, pokým bude jestvovať tento systém vecí. Pravdivo však znejú aj slová Jakuba 1:12: „Šťastný je muž, ktorý stále vytrváva v skúške, lebo keď bude schválený, prijme korunu života, ktorú sľúbil Jehova tým, ktorí ho milujú.“ Stojme dnes všetci pevne a myslime na požehnania, ktoré nám na zajtra Jehova pripravuje.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Samotu vyhľadávam vo svojom výtvarnom ateliéri

[Obrázok na strane 26]

S manželkou Aileen

[Obrázok na strane 28]

Na oblastnom zjazde „Večné dobré posolstvo“, ktorý sa konal v Teme (Ghana) v roku 1963