Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Slúžil som tam, kde bolo treba

Slúžil som tam, kde bolo treba

Životný príbeh

Slúžil som tam, kde bolo treba

ROZPRÁVA JAMES B. BERRY

Bolo to v roku 1939. Život v Spojených štátoch sťažovala veľká hospodárska kríza a v Európe sa schyľovalo k vojne. S mladším bratom Bennettom sme cestovali z domova v Mississippi do Houstonu v Texase, aby sme si našli prácu.

JEDNÉHO dňa koncom leta sme z rádia počuli cez chrapot dramatický oznam: Hitlerove vojská vpochodovali do Poľska. „Začal sa Armagedon!“ zvolal môj brat. Okamžite sme odišli zo zamestnania. Išli sme do najbližšej sály Kráľovstva a po prvý raz sme navštívili zhromaždenie. Prečo do sály Kráľovstva? Dovoľte mi začať od začiatku.

Narodil som sa v roku 1915 v Hebrone v štáte Mississippi. Bývali sme na vidieku. Približne raz do roka prešli touto oblasťou Bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, a v niektorom dome zorganizovali prednášku. Preto mali moji rodičia mnoho biblických publikácií. S Bennettom sme začali veriť tomu, čo tieto knihy učili: peklo nie je horúce, duša zomiera, spravodliví budú žiť navždy na zemi. Ale mali sme sa ešte veľa čo učiť. Niekedy po tom, ako som skončil školu, zamierili sme s bratom do Texasu hľadať si prácu.

Keď sme sa už skontaktovali so svedkami v tamojšej sále Kráľovstva, spýtali sa nás, či sme priekopníci. Nemali sme ani potuchy, že priekopník je služobník celým časom z radov Jehovových svedkov. Potom sa nás opýtali, či by sme chceli kázať. „Pravdaže!“ odpovedali sme. Predpokladali sme, že s nami niekoho pošlú, aby nám ukázal, ako to robiť. Miesto toho nám jednoducho dali mapu a povedali: „Pracovať budete tu!“ Lenže Bennett a ja sme nemali ani poňatia, ako kázať, a vôbec sa nám nepáčila myšlienka, že by sme sa mali dostať do rozpakov. Napokon sme kartu s mapou obvodu len hodili do schránky a vrátili sme sa do Mississippi.

Osvojujeme si pravdu

Po návrate domov sme takmer rok denne čítali publikácie svedkov. V dome sme nemali elektrinu, a preto sme večer čítali pri svetle ohňa. V tých dňoch navštevovali zbory Jehovových svedkov a osamotených svedkov zónoví služobníci, čiže cestujúci dozorcovia, aby ich duchovne posilnili. Jeden z týchto služobníkov, Ted Klein, navštívil náš zbor a sprevádzal Bennetta a mňa do kazateľskej služby od dverí k dverám, pričom nás často brával oboch naraz. Vysvetlil nám, čo všetko zahŕňa priekopnícka služba.

Spoločenstvo s ním nás podnietilo zamyslieť sa nad tým, ako môžeme viac slúžiť Bohu. A tak sa stalo, že 18. apríla 1940 nás — Bennetta, našu sestru Velvu a mňa — brat Klein pokrstil. Pri našom krste boli aj rodičia a z nášho rozhodnutia mali veľkú radosť. Asi o dva roky boli pokrstení aj oni. Obaja zostali Bohu verní až do smrti — otecko zomrel v roku 1956 a mamička v roku 1975.

Keď sa ma brat Klein opýtal, či by som mohol slúžiť ako priekopník, povedal som mu, že rád, ale že nemám peniaze ani oblečenie, nič. „To je v poriadku,“ povedal, „to zariadim.“ A zariadil to. Najprv podal moju prihlášku do priekopníckej služby. Potom ma vzal so sebou do New Orleansu vzdialeného asi 300 kilometrov a ukázal mi niekoľko pekných izieb nad jednou sálou Kráľovstva. Boli určené priekopníkom. Čoskoro som sa tam presťahoval a začal životnú dráhu priekopníka. Svedkovia v New Orleanse pomáhali priekopníkom tak, že im dávali oblečenie, peniaze a potraviny. Cez deň bratia priniesli jedlo a nechali ho pri dverách alebo nám ho dokonca uložili do chladničky. Istý brat, ktorý mal neďaleko reštauráciu, nás pozval, aby sme si pravidelne prišli pred záverečnou hodinou vziať čerstvé potraviny — napríklad mäso, chlieb, pikantnú mäsovú zmes a koláče —, ktoré zostali z toho dňa.

Vystavení davovému násiliu

Časom som bol pridelený ako priekopník do Jacksonu v Mississippi. Spolu s mojím mladým spoločníkom sme sa tam stretli s davovým násilím a zdalo sa, že tento dav podporujú miestni ľudia, ktorí mali presadzovať zákony. Podobne to bolo aj na našom ďalšom mieste pridelenia v meste Columbus v Mississippi. Kázali sme ľuďom všetkých rás a národností, a preto nás niektorí belosi nenávideli. Mnohí boli presvedčení, že sa dopúšťame poburovania. Takýto názor mal aj veliteľ miestnej jednotky Americkej légie, silne vlastenecky orientovanej organizácie. Niekoľkokrát podnietil rozhnevané davy, aby na nás zaútočili.

V Columbuse nás dav napadol prvý raz, keď sme na ulici ponúkali časopisy. Pritlačili nás o sklenenú tabuľu výkladu. Zhromaždil sa zástup ľudí, ktorí chceli vidieť, čo sa deje. Zakrátko prišla polícia a vzala nás na súd. Dav, ktorý nás nasledoval na súd, pred všetkými úradníkmi, ktorí tam boli, oznámil, že ak do určitého dátumu opustíme mesto, môžeme odísť so zdravou kožou. Ak by sme odišli po tom dátume, bolo by to so zranením, alebo by nás možno aj zabili! Pokladali sme za najlepšie na nejaký čas z mesta odísť. Ale o niekoľko týždňov sme sa vrátili a pokračovali sme v kázaní.

Onedlho nás napadla skupina ôsmich mužov a prinútili nás nastúpiť do ich dvoch áut. Zaviezli nás do lesa, vyzliekli nás a každý nás 30 ráz šľahol mojím opaskom! Mali zbrane a laná a musím povedať, že sme mali strach. Myslel som si, že nás poviažu a hodia do rieky. Roztrhali a rozhádzali nám literatúru a gramofón nám o peň stromu rozbili na kusy.

Keď nás zbili, povedali nám, aby sme sa obliekli, išli po lesnom chodníku a neobzerali sa. Ako sme tak kráčali, naozaj sme si mysleli, že keby sme sa odvážili obrátiť, zastrelili by nás — a to beztrestne! Ale po niekoľkých minútach sme ich počuli odísť.

Inokedy nás naháňal rozhnevaný dav a my sme si museli uviazať šaty okolo krku a preplávať rieku, aby sme mu unikli. Zanedlho sme boli zatknutí na základe obvinení z poburovania. Pred začiatkom súdu sme strávili vo väzení tri týždne. Tejto udalosti sa dostalo v Columbuse značnej publicity. Študenti neďalekého kolégia mohli dokonca odísť skôr z vyučovania, aby sa mohli zúčastniť súdu. Keď prišiel ten deň, súdna sieň bola plná — miesto bolo už len na státie! Medzi tými, ktorí vypovedali za štát, boli dvaja kazatelia, starosta a polícia.

Zastupovať nás bol poslaný právnik G. C. Clarke, Jehovov svedok, a jeho spoločník. Žiadali, aby bolo obvinenie z poburovania pre nedostatok dôkazov stiahnuté. Hoci právnik, ktorý spolupracoval s bratom Clarkom, nebol Jehovovým svedkom, vyjadroval sa v náš prospech pôsobivo. V jednej chvíli sudcovi povedal: „Ľudia vravia, že Jehovovi svedkovia sú blázni. Blázni? Thomas Edison bol vraj tiež blázon!“ Potom ukázal na svietidlo a povedal: „Ale pozrite sa na tú žiarovku!“ Edisona, ktorý žiarovku vynašiel, azda niektorí považovali za blázna, ale nikto nemôže protestovať proti tomu, čo dosiahol.

Po vypočutí svedkov oznámil predsedajúci sudca obvodového súdu žalobcovi: „Nemáte ani najmenší dôkaz o poburovaní a oni majú na vykonávanie tejto činnosti právo. Nevoďte ich zas na tento súd a nemrhajte časom a peniazmi štátu, ani mojím časom, kým nebudete mať dôkazy!“ Vyhrali sme!

Potom si nás však sudca zavolal do kancelárie. Vedel, že proti jeho rozhodnutiu je celé mesto. Preto nás varoval: „To, čo som povedal, bolo v súlade so zákonom, ale súkromne vám obom radím: Odíďte odtiaľto, lebo vás zabijú!“ Vedeli sme, že má pravdu, a tak sme z mesta odišli.

Išiel som odtiaľ k Bennettovi a Velve, ktorí slúžili ako zvláštni priekopníci v Clarksville v Tennessee. O niekoľko mesiacov sme boli pridelení do mesta Paris v štáte Kentucky. Rok a pol nato, keď sme sa tam práve chystali vytvoriť zbor, sme s Bennettom dostali veľmi neobyčajné pozvanie.

Do misionárskej služby

Keď sme videli pozvanie zúčastniť sa druhej triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, pomysleli sme si: ‚To sa určite zmýlili! Prečo by do tejto školy pozývali dvoch jednoduchých mladých chlapcov z Mississippi?‘ Mysleli sme si, že chcú vzdelaných ľudí, ale aj tak sme šli. V triede bolo 100 študentov a kurz trval päť mesiacov. Graduácia bola 31. januára 1944 a my sme dychtivo túžili slúžiť v zahraničnom poli. Ale vtedy trvalo vybavovanie pasu a víza dlho, a preto boli študenti dočasne pridelení do Spojených štátov. Po krátkom čase, keď sme s Bennettom slúžili ako priekopníci v Alabame a v Georgii, sme konečne dostali pridelenie — Barbados v Malých Antilách.

Ešte stále bola druhá svetová vojna a dielo i literatúra Jehovových svedkov boli na mnohých miestach vrátane Barbadosu zakázané. Pri colnej prehliadke nám úradníci otvorili batožinu a pri prehliadke našli literatúru, ktorú sme v nej mali schovanú. Pomysleli sme si: ‚Skončili sme.‘ Ale nie, jeden úradník nám len povedal: „Je nám ľúto, že sme vám museli prehľadať batožinu; niečo z tejto literatúry je na Barbadose zakázané.“ No aj tak nás pustil so všetkou literatúrou, ktorú sme mali nabalenú! Keď sme neskôr vydávali svedectvo vládnym úradníkom, povedali nám, že nevedia, prečo je táto literatúra zakázaná. O niekoľko mesiacov bol zákaz zrušený.

V službe na Barbadose sme mali veľký úspech. Každý sme viedli aspoň 15 biblických štúdií a väčšina našich študentov robila duchovné pokroky. Boli sme šťastní, keď sme videli, ako niektorí prichádzajú na zborové zhromaždenia. Ale keďže literatúra bola už nejaký čas zakázaná, tamojší bratia nemali aktuálne porozumenie, ako sa majú viesť zhromaždenia. Zakrátko sme však vyškolili viacero schopných bratov. Bolo príjemné vidieť rast zboru a tešilo nás, že sme mnohým našim študujúcim mohli pomôcť začať s kresťanskou službou.

Starostlivosť o rodinu

Asi po 18 mesiacoch na Barbadose som potreboval operáciu a musel som sa vrátiť do Spojených štátov. Vtedy som sa oženil so svedkyňou menom Dorothy, s ktorou som si predtým písal. S manželkou sme potom slúžili ako priekopníci v Tallahassee na Floride, ale o šesť mesiacov sme sa presťahovali do Louisvillu v Kentucky, kde mi jeden svedok ponúkol zamestnanie. Môj brat Bennett pokračoval v službe na Barbadose mnoho rokov. Neskôr sa oženil s jednou misionárkou a slúžil na týchto ostrovoch ako cestujúci dozorca. Časom sa museli zo zdravotných dôvodov vrátiť do Spojených štátov. Ďalej však cestovali a slúžili španielsky hovoriacim zborom až do Bennettovej smrti v roku 1990, keď mal 73 rokov.

V roku 1950 sa nám s Dorothy narodilo prvé dieťa, dievčatko, ktorému sme dali meno Daryl. Po čase sme mali päť detí. Naše druhé dieťa, Derrick, zomrelo na mozgovomiechovú meningitídu, keď malo ešte len dva a pol roka. Ale v roku 1956 prišiel na svet Leslie a po ňom v roku 1958 Everett. Spolu s Dorothy sme sa usilovali vychovávať deti podľa biblickej pravdy. Vždy sme sa snažili mať program týždenného rodinného biblického štúdia a robiť ho zaujímavým pre všetky deti. Ešte keď boli Daryl, Leslie a Everett malí, dávali sme im každý týždeň otázky, ktoré mali preskúmať a zodpovedať nasledujúci týždeň. Okrem toho predvádzali kázanie z domu do domu. Jeden išiel do skrine a hral majiteľa bytu. Druhý stál vonku a klopal. Používali komické vyjadrenia, aby jeden druhého zastrašili, ale to im pomáhalo pestovať si lásku ku kazateľskému dielu. Pravidelne sme s nimi aj kázali.

Keď sa v roku 1973 narodil náš najmladší syn Elton, Dorothy mala takmer 50 a ja som mal skoro 60 rokov. V zbore nás volali Abrahám a Sára! (1. Mojžišova 17:15–17) Starší chlapci Eltona často brávali so sebou do služby. Cítili sme, že pre ľudí je veľkým svedectvom, keď vidia rodiny — bratov a sestry, rodičov a deti —, ako spolupracujú, keď sa s inými ľuďmi delia o biblické pravdy. Eltonovi starší bratia ho striedavo nosili na pleciach a do ruky mu dali traktát. Ľudia takmer vždy počúvali, keď otvorili dvere a uvideli tohto roztomilého mládenčeka na pleciach jeho veľkého brata. Chlapci naučili Eltona podať na záver rozhovoru traktát a povedať niekoľko slov. Tak začínal kázať.

Za tie roky sme pomohli ďalším spoznať Jehovu. Koncom 70. rokov 20. storočia sme sa presťahovali z Louisvillu do Shelbyvillu v štáte Kentucky, aby sme mohli slúžiť v zbore, kde to bolo potrebnejšie. Počas tamojšieho pobytu sme nielenže videli rast tohto zboru, ale pomáhali sme aj hľadať pozemok na sálu Kráľovstva a stavať ju. Neskôr sme boli požiadaní slúžiť v inom zbore neďaleko odtiaľ.

Neistoty rodinného života

Bol by som rád, keby som mohol povedať, že všetky naše deti ostali na Jehovovej ceste, ale nie je to tak. Keď tri z našich štyroch žijúcich detí vyrástli a odsťahovali sa z domu, opustili cestu pravdy. Ale môj syn Everett nasledoval môj príklad a vstúpil do služby celým časom. Neskôr slúžil vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v New Yorku a v roku 1984 dostal pozvanie zúčastniť sa 77. triedy Gileádu. Po graduácii išiel na miesto svojho pridelenia v Sierre Leone v západnej Afrike. V roku 1988 sa oženil s Marianne, priekopníčkou z Belgicka. Odvtedy spolu slúžia ako misionári.

Každý rodič si dokáže predstaviť, aké bolo pre nás skľučujúce vidieť, ako sa tri naše deti vzdávajú spôsobu života, ktorý je uspokojujúci dnes a ktorý zahŕňa krásnu nádej na večný život na rajskej zemi v budúcnosti. Občas som si to dával za vinu. Ale útechu som nachádzal vo vedomí, že Jehovovi prestali slúžiť aj niektorí z jeho duchovných potomkov, čiže anjelov — hoci Jehova vedie svojich tvorov k disciplíne s láskou a láskavosťou a nikdy nerobí chyby. (5. Mojžišova 32:4; Ján 8:44; Zjavenie 12:4, 9) To mi pomohlo prijať skutočnosť, že nech sa rodičia akokoľvek usilovne snažia vychovávať deti v spôsobe života, ktorý sa páči Jehovovi, niektoré azda napriek tomu odmietnu prijať pravdu.

Ako strom, ktorý ohýbajú silné vetry, aj my sa musíme prispôsobovať rôznym ťažkostiam a problémom, s ktorými sa stretávame. Za tie roky som zistil, že silu prispôsobovať sa a duchovne prežiť mi dáva pravidelné štúdium Biblie a účasť na zhromaždeniach. Ako starnem a vidím chyby, ktoré som urobil v minulosti, snažím sa na ne pozerať z tej lepšej stránky. Napokon, ak ostávame verní, také skúsenosti len prispievajú k nášmu duchovnému rozvoju. Ak sa z nich poučíme, potom môžu mať aj negatívne stránky života určité pozitívne hľadiská. — Jakub 1:2, 3.

V súčasnosti už Dorothy a ja nemáme také zdravie a toľko síl, aby sme mohli v službe Jehovovi robiť toľko, koľko by sme si želali. Ale sme vďační za podporu našich drahých kresťanských bratov a sestier. Bratia nám takmer na každom zhromaždení povedia, ako veľmi si cenia, že sme tam. A veľmi sa usilujú všemožne nám pomáhať — aj s opravami domu a auta.

Raz za čas sme schopní zapojiť sa do pomocnej priekopníckej služby a vedieme štúdiá so záujemcami. Mimoriadnym darčekom, ktorý nás vždy poteší, je, keď dostaneme správu od nášho syna slúžiaceho v Afrike. Stále máme rodinné štúdium Biblie, hoci teraz sme na ňom len dvaja. Sme šťastní, že sme mohli tak veľa rokov venovať službe Jehovovi. Jehova nás uisťuje, že ‚nezabudne na našu prácu a na lásku, ktorú sme prejavovali jeho menu‘. — Hebrejom 6:10.

[Obrázok na strane 25]

Velva, Bennett a ja, keď nás 18. apríla 1940 pokrstil Ted Klein

[Obrázky na strane 26]

S manželkou Dorothy začiatkom 40. rokov a v roku 1997

[Obrázok na strane 27]

Verejná prednáška „Knieža pokoja“ ohlasovaná na autobuse mestskej dopravy v Barbadose

[Obrázok na strane 27]

Môj brat Bennett pred misionárskym domovom