Životný príbeh

Boli sme tím

ROZPRÁVA MELBA BARRYOVÁ

Dňa 2. júla 1999 sme boli s manželom, tak ako tisícekrát počas nášho 57-ročného manželstva, na veľkom zhromaždení Jehovových svedkov. V ten piatok mal Lloyd na oblastnom zjazde na Havajských ostrovoch záverečný prejav. Náhle sa zrútil. Napriek všetkým snahám oživiť ho zomrel. *

KRESŤANSKÍ bratia a sestry z Havajských ostrovov, ktorí sa zišli, aby mi pomohli vyrovnať sa s touto tragédiou, sú takí drahí! Lloyd ovplyvnil život mnohých z nich a tiež život mnohých ďalších po celom svete.

Uplynuli takmer dva roky od jeho smrti a ja sa zamýšľam nad vzácnymi rokmi, ktoré sme spolu strávili — mnohé z nich sme prežili v zahraničnom misionárskom pridelení a vo svetovom ústredí Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Spomínam si aj na svoje mladé roky v austrálskom Sydney a na ťažkosti, ktoré sme s Lloydom museli prekonať, aby sme sa mohli začiatkom druhej svetovej vojny vziať. No dovoľte mi najskôr porozprávať vám, ako som sa stala svedkyňou a ako som sa v roku 1939 zoznámila s Lloydom.

Ako som sa stala svedkyňou

Mojimi milujúcimi a starostlivými rodičmi boli James a Henrietta Jonesovci. Mala som len 14 rokov, keď som v roku 1932 vychodila školu. Svet bol vtedy uprostred veľkej hospodárskej krízy. Začala som pracovať, aby som pomohla rodine, ktorej súčasťou boli aj moje dve mladšie sestry. Už o niekoľko  rokov som mala dobre platenú prácu, v ktorej pod mojím vedením pracovalo niekoľko mladých žien.

Medzitým, v roku 1935, si matka vzala od jedného Jehovovho svedka biblickú literatúru a zakrátko nadobudla presvedčenie, že našla pravdu. My ostatní sme si mysleli, že sa pomiatla. No jedného dňa som uvidela brožúrku Kde sú mŕtvi? a jej názov ma zaujal. A tak som si ju potajomky prečítala. A to bol ten zlom! Okamžite som začala s matkou chodiť na zhromaždenie, ktoré sa volalo vzorové štúdium a konalo sa uprostred týždňa. V brožúrke s názvom Model Study (Vzorové štúdium) — napokon boli také brožúrky tri — boli otázky a odpovede, ako aj biblické texty na podporu odpovedí.

Približne v tom čase, v apríli 1938, navštívil Sydney Joseph F. Rutherford, zástupca svetového ústredia Jehovových svedkov. Jeho verejná prednáška bola prvou, na ktorej som sa zúčastnila. Predpokladalo sa, že sa bude konať v mestskej hale, ale odporcom sa podarilo dosiahnuť, aby sme toto miesto nemohli použiť. Prednáška miesto toho odznela v oveľa väčšom športovom areáli mesta. Pre zvýšenú publicitu vyvolanú odporom navštívilo túto prednášku okolo 10 000 ľudí, čo bol úžasný počet, keď berieme do úvahy, že v tom čase bolo v Austrálii len 1300 svedkov.

Krátko nato som sa prvý raz zúčastnila na zvestovateľskej službe, a to bez školenia. Keď naša skupina prišla do kazateľského obvodu, brat, ktorý sa ujímal vedenia, mi povedal: „Tamto je tvoj dom.“ Mala som takú trému, že keď pani otvorila dvere, opýtala som sa jej: „Mohli by ste mi, prosím, povedať, koľko je hodín?“ Vošla dovnútra, pozrela sa, koľko je hodín, a vrátila sa povedať mi to. A to bolo všetko. Vrátila som sa do auta.

Ale nevzdala som sa a čoskoro som sa pravidelne delila o posolstvo o Kráľovstve s inými. (Matúš 24:14) V marci 1939 som symbolizovala svoju oddanosť Jehovovi tým, že som bola pokrstená vo vani u Dorothy Hutchingsovej, našej susedy. Keďže neboli k dispozícii bratia, krátko po krste som dostala úlohy v zbore, ktoré obyčajne mávajú len kresťanskí muži.

Zhromaždenia sme väčšinou usporadúvali v súkromných domoch, ale občas sme si prenajali nejakú sálu na verejnú prednášku. Do nášho malého zboru prišiel raz prednášať jeden pekný mladý brat z Bételu, našej kancelárie odbočky. Nevedela som o tom, že prišiel aj z iného dôvodu — obzrieť si ma. Áno, tak som spoznala Lloyda.

Stretnutie s Lloydovou rodinou

Krátko nato som zatúžila slúžiť Jehovovi celým časom. Ale keď som sa prihlásila do priekopníckej služby (chcela som sa venovať kazateľskej činnosti celým časom), dostala som otázku, či by som rada slúžila v Bételi. A tak som sa v septembri 1939, v mesiaci, keď sa začala druhá svetová vojna, stala členkou rodiny Bétel v Strathfielde, na predmestí Sydney.

V decembri 1939 som cestovala na Nový Zéland na zjazd. Lloyd bol z Nového Zélandu, a preto tam šiel aj on. Cestovali sme jednou loďou a lepšie sme sa navzájom spoznali. Lloyd zaistil, aby som sa mohla stretnúť s jeho mamičkou, oteckom a sestrami na zjazde vo Wellingtone a neskôr u nich doma v meste Christchurch.

Zákaz nášho diela

V sobotu 18. januára 1941 prišli do kancelárie odbočky asi na šiestich čiernych limuzínach vládni úradníci Spoločenstva zhabať  majetok. Keďže som pracovala v malej strážnici pri vstupe do Bételu, bola som prvá, kto ich videl. Asi 18 hodín predtým sme boli o zákaze informovaní, a preto bola z odbočky odvezená takmer všetka literatúra a všetky spisy. Nasledujúci týždeň bolo päť členov rodiny Bétel vrátane Lloyda uväznených.

Vedela som, že to, čo bratia vo väzení potrebujú najviac, je duchovný pokrm. Chcela som Lloydovi pomôcť, a tak som sa rozhodla písať mu „ľúbostné listy“. Začala som štýlom, aký sa od takého listu očakáva, ale potom som prepísala celé články Strážnej veže a lúčila som sa ako jeho miláčik. Uplynulo štyri a pol mesiaca, kým Lloyda prepustili.

Manželstvo a pokračovanie v službe

V roku 1940 navštívila Austráliu Lloydova matka a Lloyd jej povedal, že uvažujeme o manželstve. Radila mu, aby to nerobil, lebo sa zdalo, že koniec tohto systému vecí je bezprostredne blízko. (Matúš 24:3–14) O svojich úmysloch sa zmienil aj svojim kamarátom, ale zakaždým mu vstup do manželstva vyhovárali. V jeden februárový deň roku 1942 vzal napokon Lloyd nenápadne mňa a štyroch svedkov, ktorí boli zaviazaní mlčanlivosťou, na úrad a zobrali sme sa. Jehovovi svedkovia v Austrálii v tom čase nemohli sobášiť.

Hoci sme ako manželský pár nedostali povolenie pokračovať v službe v Bételi, dostali sme otázku, či by sme chceli ísť do zvláštnej priekopníckej služby. S radosťou sme prijali pridelenie do vidieckeho mesta Wagga Wagga. Naše kazateľské dielo bolo ešte stále zakázané a my sme nemali žiadnu finančnú podporu, a tak sme svoje bremeno museli uvrhnúť na Jehovu. — Žalm 55:22.

Na vidiek sme cestovali na tandeme, stretli sme niekoľko príjemných ľudí a mali sme s nimi dlhé rozhovory. Biblické štúdium prijali iba nemnohí. No jeden obchodník si činnosť, ktorú sme vykonávali, tak vážil, že nás každý týždeň zásoboval ovocím a zeleninou.  Po šiestich mesiacoch vo Wagga Wagge sme dostali opäť pozvanie do Bételu.

V máji 1942 rodina Bétel uvoľnila kancelárie v Strathfielde a premiestnila sa do súkromných domov. Približne každé dva týždne sa členovia rodiny Bétel sťahovali z domu do domu, aby sa vyhli odhaleniu. Keď sme sa s Lloydom v auguste vrátili do Bételu, na jednom z týchto miest sme sa k nim pripojili. Cez deň sme mali pridelenú prácu v jednej z ilegálnych tlačiarní, ktoré boli medzitým zriadené. Napokon bol v júni 1943 zákaz nášho diela zrušený.

Príprava na službu v zahraničí

V apríli 1947 sme dostali predbežné prihlášky do Gileádu, biblickej školy Watchtower, v South Lansingu v štáte New York. Medzitým sme dostali za úlohu navštevovať zbory v Austrálii a duchovne ich posilňovať. O niekoľko mesiacov sme dostali pozvanie zúčastniť sa 11. triedy Gileádu. Mali sme tri týždne na to, aby sme si vybavili potrebné záležitosti a aby sme sa pobalili. S rodinou a priateľmi sme sa rozlúčili v decembri 1947 a spolu s 15 ďalšími z Austrálie, ktorí boli pozvaní do tej istej triedy, sme zamierili do New Yorku.

Tých niekoľko mesiacov v škole Gileád rýchlo preletelo a my sme boli ako misionári pridelení do Japonska. Keďže na vybavenie dokumentov na cestu do Japonska bolo treba čas, Lloyd bol opäť pridelený ako cestujúci dozorca Jehovových svedkov. Zbory, ktoré sme mali navštevovať, boli rozmiestnené od Los Angeles až k mexickým hraniciam. Auto sme nemali, a tak nás svedkovia týždeň čo týždeň láskavo prevážali z jedného zboru do druhého. V regióne, ktorý vtedy patril do tohto obrovského kraja, sú teraz tri anglické a tri španielske oblasti a každú z nich tvorí asi desať krajov!

V októbri 1949 sme sa napokon ocitli na prestavanej vojenskej transportnej lodi plaviacej sa do Japonska. Jeden koniec lode bol vyhradený pre mužov a druhý pre ženy a deti. Deň pred príchodom do Jokohamy sme sa dostali do tajfúnu. Ten zrejme odvial oblaky, lebo keď na druhý deň, 31. októbra, vyšlo slnko, uvideli sme vrch Fudžisan v celej jeho nádhere. Aké to bolo grandiózne privítanie na našom novom mieste pridelenia!

Spolupráca s Japoncami

Keď sme sa priblížili k dokom, uvideli sme stovky čiernovlasých ľudí. ‚Aký hlučný húf ľudí!‘ pomysleli sme si, keď sme počuli náramný klepot. Všetci nosili dreváky, ktoré klepali o drevené prístavisko. Po noci strávenej v Jokohame sme nasadli na vlak smerujúci na naše miesto misionárskeho pridelenia v Kóbe. Tam už Don Haslett, spolužiak z Gileádu, ktorý prišiel do Japonska o niekoľko mesiacov skôr, prenajal misionársky domov. Bol to krásny veľký poschodový dom v západnom štýle, ibaže bol úplne prázdny!

Keď sme si chceli zaobstarať niečo, na čom by sme mohli spať, museli sme si na dvore nakosiť vysokú trávu a poukladať ju na podlahu. Tak sa začal náš misionársky život; jediné, čo sme mali, bola naša batožina. Zaobstarali sme si malé piecky na drevené uhlie, nazývané hibači, aby sme mali čím kúriť a na čom variť. Raz večer našiel Lloyd dvoch ďalších misionárov, Percyho a Ilmu Iszlaubovcov, v bezvedomí. Podarilo sa mu priviesť ich k vedomiu tak, že otvoril okná a vpustil dnu trochu čerstvého, chladného vzduchu. Aj ja som raz odpadla, keď som varila na týchto pieckach. Zvyknúť si na niektoré veci nám chvíľu trvalo!

Jednou z prvoradých vecí bolo naučiť sa jazyk. Mesiac sme japončinu študovali 11 hodín denne. Potom sme s niekoľkými napísanými vetami, ktoré sme chceli povedať na úvod, vyrazili do služby. Hneď v prvý deň som sa stretla s milou pani Mijo Takagiovou, ktorá ma láskavo prijala. Na opätovných návštevách sme sa s námahou rozprávali  pomocou japonsko-anglických slovníkov, až sa rozvinulo pekné biblické štúdium. V roku 1999 som Mijo a tiež viacero ďalších drahých ľudí, s ktorými som študovala, videla na zasvätení rozšírených priestorov odbočky v Japonsku. Prešlo päťdesiat rokov, ale stále sú horlivými hlásateľmi Kráľovstva a robia, čo môžu, v službe Jehovovi.

Dňa 1. apríla 1950 navštívilo v Kóbe našu Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti asi 180 ľudí. Na naše prekvapenie prišlo na druhý deň ráno 35 ľudí, ktorí sa chceli zúčastniť na zvestovateľskej službe. Každý misionár vzal so sebou do služby troch alebo štyroch týchto nových. Majitelia bytov sa nerozprávali so mnou — cudzinkou, ktorá im málo rozumela —, ale radšej s japonskými návštevníkmi Pamätnej slávnosti, ktorí ma sprevádzali. Rozhovor plynul a plynul, ale ja som nemala ani poňatia, o čom sa rozprávajú. S radosťou môžem povedať, že niektorí z týchto nových robili pokrok v poznaní a pokračujú v kazateľskej činnosti až dodnes.

Mnohé výsady a úlohy

V misionárskom diele v Kóbe sme pokračovali až do roku 1952, keď sme boli pridelení do Tokia, kde bol Lloydovi zverený dozor nad kanceláriou odbočky. Časom pri plnení pracovných úloh cestoval po celom Japonsku a do ďalších krajín. Neskôr mi brat Nathan H. Knorr zo svetového ústredia na jednej zo svojich návštev povedal: „Mimochodom, vieš, kam ide tvoj manžel na ďalšiu zónovú cestu? Do Austrálie a na Nový Zéland.“ A dodal: „Ak si zaplatíš cestu, môžeš ísť s ním.“ Bola som nadšená! Napokon, bolo to deväť rokov, čo sme odišli z domu.

Hneď nasledovala rýchla výmena korešpondencie. Matka mi pomohla kúpiť si lístok. Spolu s Lloydom sme boli vo svojom pridelení veľmi zamestnaní a nemali sme za čo navštíviť rodinu. Toto bola teda odpoveď na moje modlitby. Ako si iste viete predstaviť, matka bola veľmi šťastná, že ma vidí. Povedala: „Začnem sporiť, aby si o tri roky mohla prísť opäť.“ S tým sme sa rozlúčili, ale, žiaľ, na druhý rok v júli zomrela. Mám úžasnú nádej, že sa s ňou budem môcť opäť stretnúť v novom svete.

Do roku 1960 bola mojím pridelením len misionárska práca, ale potom som dostala list, v ktorom sa písalo: „Od tohto dátumu budeš prať a žehliť celej rodine Bétel.“ V našej rodine bolo vtedy len asi desať ľudí, a tak som túto prácu zvládala aj popri misionárskom pridelení.

V roku 1962 bol náš dom v japonskom štýle zbúraný a na druhý rok bol na jeho mieste postavený nový päťposchodový domov Bétel. Bola som pridelená pomáhať mladým, novým bételitom udržiavať si izby upratané a umývať po sebe. Chlapcov v Japonsku doma obyčajne neučili robiť nič. Zdôrazňovalo sa svetské vzdelanie a všetko za nich robili matky. Čoskoro sa naučili, že nie som ich matka. Časom mnohí urobili pokrok a dostali v organizácii nové zodpovedné úlohy.

Jedného veľmi horúceho letného dňa bola na prehliadke našich priestorov jedna záujemkyňa a videla ma umývať sprchy. Povedala: „Prosím, povedzte svojmu vedúcemu, nech je to ktokoľvek, že by som rada zaplatila nejaké dievča, ktoré by túto prácu urobilo za vás.“ Povedala  som jej, že hoci si jej láskavý úmysel cením, veľmi rada robím čokoľvek, čo mi bolo v Jehovovej organizácii pridelené.

Asi v tom čase sme s Lloydom dostali pozvanie zúčastniť sa 39. triedy Gileádu! Bolo veľkou výsadou vo veku 46 rokov opäť chodiť do školy! Toto školenie bolo v roku 1964 organizované zvlášť nato, aby sa tým, ktorí slúžili v kanceláriách odbočiek, poskytla pomoc pri plnení ich úloh. Po tomto desaťmesačnom školení sme boli pridelení späť do Japonska. Vtedy bolo v tejto krajine len čosi vyše 3000 hlásateľov Kráľovstva.

Vzrast nabral takú rýchlosť, že v roku 1972 bolo v Japonsku vyše 14 000 svedkov a v Numazu južne od Tokia bola postavená nová štvorposchodová kancelárska budova. Z našich budov sme mali pozoruhodný výhľad na Fudžisan. Nová obrovská rotačka začala mesačne tlačiť vyše milióna časopisov v japonskom jazyku. Ale zakrátko sme mali zažiť zmenu.

Koncom roku 1974 dostal Lloyd list z ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne, v ktorom bol pozvaný slúžiť vo vedúcom zbore. Najskôr som si pomyslela: ‚Tak, už je to tu. Keďže Lloyd má nebeskú nádej a ja pozemskú, skôr či neskôr sa aj tak budeme musieť rozlúčiť. Možno by Lloyd mal ísť do Brooklynu bezo mňa.‘ No zakrátko som svoje zmýšľanie napravila a v marci 1975 som sa spolu s Lloydom ochotne presťahovala.

Požehnania v ústredí

Aj v Brooklyne bol Lloyd srdcom stále v japonskom poli a vždy rozprával skúsenosti, ktoré sme tam zažili. Teraz sme však mali príležitosť rozšíriť sa. Posledných 24 rokov života bol Lloyd vo veľkej miere používaný ako zónový dozorca, čo zahŕňalo cestovanie po celom svete. Niekoľkokrát som ho okolo sveta sprevádzala aj ja.

Návštevy u našich kresťanských bratov v iných krajinách mi pomohli chápať, v akých podmienkach mnohí z nich žijú a pracujú. Nikdy nezabudnem na tvár desaťročnej Entellie, dievčatka, ktoré som stretla v severnej Afrike. Milovala Božie meno a na kresťanské zhromaždenia chodila zakaždým hodinu a pol pešo. Napriek krutému prenasledovaniu zo strany rodiny sa Entellia oddala Jehovovi. Keď sme navštívili jej zbor, mali tam len jednu slabú žiarovku, ktorá visela nad poznámkami rečníka — inak bolo celé miesto zhromaždenia v úplnej tme. Bolo úchvatné počúvať v tej tme krásny spev bratov a sestier.

Jedna z vrcholných udalostí nášho života sa udiala v decembri 1998, keď sme boli s Lloydom členmi delegácie, ktorá sa zúčastnila oblastného zjazdu „Božia cesta života“ na Kube. Veľmi na nás zapôsobila vďačnosť, ktorú tamojší bratia a sestry prejavili za to, že ich navštívil niekto z brooklynského ústredia, a radosť, ktorú z toho mali. Uchovávam si mnoho spomienok na stretnutie s drahými ľuďmi, ktorí horlivo a mocne prevolávajú na chválu Jehovovi.

Doma s Božím ľudom

Hoci mojou domovinou je Austrália, ľudí som si zamilovala všade, kam ma Jehovova organizácia poslala. Tak to bolo v Japonsku a teraz, keď som už viac ako 25 rokov v Spojených štátoch, je to rovnaké aj tu. Keď som stratila manžela, neuvažovala som o návrate do Austrálie, ale o tom, že zostanem v brooklynskom Bételi, kde ma Jehova pridelil.

Teraz mám už vyše osemdesiat rokov. Po 61 rokoch služby celým časom som stále ochotná slúžiť Jehovovi, kdekoľvek to uzná za vhodné. Dodnes sa o mňa stará naozaj dobre. Veľmi si cením tých viac ako 57 rokov, ktoré som prežila s drahým človekom, ktorý miloval Jehovu. Dôverujem, že Jehova nám bude ďalej žehnať, a viem, že nezabudne na našu prácu a na lásku, ktorú sme prejavovali jeho menu. — Hebrejom 6:10.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 25]

S matkou v roku 1956

[Obrázok na strane 26]

S Lloydom a skupinou japonských zvestovateľov začiatkom 50. rokov

[Obrázky na strane 26]

S mojou prvou záujemkyňou v Japonsku Mijo Takagiovou začiatkom 50. rokov a v roku 1999

[Obrázok na strane 28]

S Lloydom v službe s časopismi v Japonsku