V skúške viery sme neboli sami

Vicky bola rozkošné dievčatko — zdravé, roztomilé a plné života. Keď sa na jar roku 1993 narodila, naše šťastie nepoznalo hraníc. Žili sme v mestečku na juhu Švédska a život bol úžasný.

NO KEĎ mala Vicky jeden a pol roka, zdalo sa nám, že sa svet zrútil. Nejaký čas bola chorá, a tak sme ju vzali do nemocnice. Nikdy nezabudneme na chvíľu, keď nám lekár povedal, že naša dcéra má akútnu lymfoblastickú leukémiu, čo je forma detskej rakoviny, ktorá postihuje biele krvinky.

Fakt, že našu dcérku postihla táto strašná choroba, sme prijímali ťažko. Iba si začala uvedomovať svet okolo seba a teraz jej hrozilo, že zomrie. Lekár v snahe utešiť nás povedal, že je možné poskytnúť dosť úspešnú liečbu, ktorá si vyžaduje chemoterapiu a niekoľko transfúzií krvi. To bol pre nás ďalší šok.

Naša viera je skúšaná

Svoju dcérku sme veľmi milovali a chceli sme pre ňu tú najlepšiu lekársku starostlivosť. No transfúzie krvi vôbec neprichádzali do úvahy. Pevne veríme Božiemu Slovu, Biblii, ktoré jasne hovorí, že kresťania sa musia ‚zdržiavať krvi‘. (Skutky 15:28, 29) Vedeli sme tiež, že aj samotné transfúzie krvi sú nebezpečné. V dôsledku podania transfúzie sa nakazilo chorobou a zomrelo už tisíce ľudí. Jedinou alternatívou bola veľmi kvalitná liečba  bez transfúzie krvi. V tomto ohľade sa náš boj za vieru iba začal.

Čo sme mohli robiť? Skontaktovali sme sa s Nemocničnými informačnými službami vo švédskej odbočke Jehovových svedkov a poprosili sme ich o pomoc. * Pri hľadaní nemocnice a lekára, ktorí by boli ochotní poskytnúť chemoterapiu bez transfúzie krvi, boli okamžite rozposlané faxy do nemocníc po celej Európe. Horlivosť a láska, ktorú v úsilí pomôcť nám prejavili naši kresťanskí bratia, nás veľmi posilňovala. V našom boji za vieru sme neboli sami.

Nemocnicu a lekára sa podarilo nájsť za niekoľko hodín v nemeckom meste Homburg v Sársku. Podarilo sa tiež zariadiť, aby sme tam mohli na druhý deň letieť a dať Vicky vyšetriť. Keď sme prišli, čakali nás kresťanskí bratia z miestneho zboru Jehovových svedkov v Homburgu a tiež niekoľkí príbuzní. Vrúcne nás privítal zástupca miestneho výboru pre styk s nemocnicami. Išiel s nami do nemocnice a všemožne nás podporoval. Vedomie, že aj v cudzej krajine máme duchovných bratov, ktorí stoja pri nás, nám poskytovalo útechu.

Ďalšou útechou bolo, keď sme sa v nemocnici stretli s Dr. Grafom. Bol veľmi chápavý a uistil nás, že urobí všetko, čo bude v jeho silách, aby Vicky liečil bez transfúzie krvi. Bol ochotný pokračovať v liečbe bez krvi, aj keby hladina hemoglobínu klesla na 5 g/dl. Okrem toho povedal, že včasná diagnóza a rýchle kroky, ktoré boli podniknuté na to, aby sa tam Vicky dostala, jej dávajú dobrú vyhliadku na úspešnú liečbu. Priznal sa, že v takom prípade, ako je Vickin, bude chemoterapiu bez transfúzií krvi poskytovať po prvý raz. Boli sme Dr. Grafovi veľmi vďační a obdivovali sme jeho odvahu a odhodlanie pomôcť.

Finančné problémy

Otázkou teraz bolo, ako Vickinu liečbu zaplatíme. Ohromilo nás, keď sme sa dozvedeli, že dva roky liečby budú stáť okolo 150 000 nemeckých mariek. Nemali sme ani zlomok tej sumy, no jednako bolo veľmi naliehavé začať s jej liečbou ihneď. Keďže sme kvôli liečbe odišli zo Švédska do Nemecka, nemali sme nárok na štátne nemocenské poistenie. A tak sme boli v situácii, keď sme mali pre naše veľmi choré dievčatko skúsených zdravotníkov ochotných pomôcť, ale nemali sme dostatok peňazí.

Vedenie nemocnice nám prišlo na pomoc a povedali nám, že liečba sa začne okamžite, ak zaplatíme preddavok 20 000 mariek a poskytneme podpísanú záruku na zvyšok. Mali sme nejaké úspory a s láskyplnou pomocou priateľov a príbuzných sme tých 20 000 mariek boli schopní zaplatiť. Ale čo zvyšok?

Opäť nám bolo pripomenuté, že vo svojom boji za vieru nie sme sami. Istý duchovný brat, ktorého sme vtedy nepoznali, bol ochotný zaručiť sa za zvyšok. Ale jeho štedrú ponuku sme nemuseli využiť, lebo sa nám to podarilo zariadiť inak.

Skúsení zdravotníci v činnosti

Začala sa chemoterapia. Plynuli dni a týždne. Pre našu dcérku i pre nás to bolo chvíľami veľmi ťažké a vyčerpávajúce. Na druhej strane sme boli mimoriadne šťastní a vďační vždy, keď sa u nej prejavili známky zlepšenia. Chemoterapia trvala osem mesiacov. Najnižšia hladina hemoglobínu bola u Vicky 6 g/dl a Dr. Graf svoj sľub dodržal.

Odvtedy prešlo viac ako šesť rokov a pri záverečnom vyšetrení mozgovomiechového moku sa nenašli žiadne stopy leukémie. Teraz  je Vicky šťastným dievčatkom bez príznakov choroby. Áno, to, že sa tak úplne uzdravila, vyzerá ako zázrak. Vieme, že mnoho detí s touto chorobou zomiera napriek tomu, že dostanú chemoterapiu s transfúziami krvi.

Náš boj za vieru sme vyhrali, ale nie bez pomoci príbuzných, kresťanských bratov a sestier a odborníkov z oblasti medicíny. Plnú 24-hodinovú podporu nám poskytovali Nemocničné informačné služby. Dr. Graf a jeho kolegovia využili svoju odbornosť a pomohli Vicky uzdraviť sa. Za to všetko sme skutočne vďační.

Naša viera bola posilnená

Najviac však ďakujeme nášmu Bohu, Jehovovi. Ďakujeme mu za láskyplnú starostlivosť a za silu, ktorú sme dostávali prostredníctvom jeho Slova, Biblie. Pri spätnom pohľade si uvedomujeme, koľko sme sa toho naučili a aká posilňujúca bola táto ťažká životná skúsenosť pre našu vieru.

Teraz úprimne túžime udržiavať si blízky vzťah s Jehovom Bohom a dcérku poučovať o hodnote života v súlade s jeho požiadavkami. Áno, chceme jej dať dobré duchovné dedičstvo večného života v budúcom Raji tu na zemi. — Poslané.

[Poznámka pod čiarou]