Životný príbeh

Radostná a vďačná napriek srdcervúcej strate

ROZPRÁVA NANCY E. PORTEROVÁ

Bol 5. jún 1947. Na Bahamách, ostrovoch pri juhovýchodnom pobreží Spojených štátov, bol teplý večer. Neočakávane prišiel ku mne a k môjmu manželovi Georgeovi na návštevu úradník z imigračného úradu. Podal nám list, v ktorom sa písalo, že naša prítomnosť na ostrovoch už nie je vítaná a že máme „ihneď opustiť kolóniu“!

S GEORGEOM sme boli prvými misionármi Jehovových svedkov, ktorí prišli do Nassau, najväčšieho mesta na Bahamách. Po graduácii ôsmej triedy Gileádu, misionárskej školy v štáte New York, sme sem boli pridelení. Čo sme urobili, že sme len po trojmesačnom pobyte vyvolali takú silnú reakciu? A ako je možné, že po viac ako 50 rokoch som ešte stále tu?

Školenie pre službu

Môj otec Harry Kilner mal silný vplyv na to, akým smerom sa uberal môj život. Dal mi vynikajúci príklad, keď priniesol veľa obetí, aby sa stal Jehovovým svedkom. Hoci jeho zdravie nebolo práve najlepšie, chodieval kázať takmer každý víkend, čím horlivo kládol záujmy Kráľovstva na prvé miesto. (Matúš 6:33) Aj keď boli naše finančné  prostriedky veľmi obmedzené, otcovo obuvníctvo v Lethbridge v Alberte v Kanade bolo v 30. rokoch 20. storočia strediskom duchovných činností. K mojim prvým spomienkam patria služobníci celým časom, priekopníci, ktorí nás navštevovali a delili sa s nami o skúsenosti.

V roku 1943 som začala slúžiť ako priekopníčka pri Fort Macleode a Claresholme v Alberte. Pre skreslené informácie odporcov počas druhej svetovej vojny bolo v tom čase naše kazateľské dielo v Kanade zakázané. Náš obvod siahal 50 kilometrov na každú stranu, ale boli sme mladí a plní energie, a tak nám neprekážalo jazdiť na bicykli ani chodiť pešo do malých osád a na farmy, ktoré boli v tejto oblasti. V tom čase som mala príležitosť rozprávať sa s niektorými absolventmi Gileádu a ich skúsenosti vo mne roznietili túžbu stať sa misionárkou.

V roku 1945 som sa vydala za Georgea Portera, ktorý pochádzal zo Saskatchewanu v Kanade. Jeho rodičia boli od roku 1916 horlivými svedkami a on si tiež vybral službu celým časom za svoju životnú cestu. Naším prvým pridelením bolo nádherné Lynn Valley v Severnom Vancouvri v Kanade. Onedlho sme boli pozvaní do Gileádu.

V priebehu rokov som sa rozprávala s absolventmi rôznych teologických seminárov a videla som, ako teologické školenie, ktoré dostali, nahlodalo ich vieru v Boha a v jeho Slovo, Bibliu. Naproti tomu to, čo sme sa my učili v Gileáde, povzbudilo našu schopnosť premýšľať a predovšetkým posilnilo našu vieru v Jehovu Boha a jeho Slovo. Naši spolužiaci boli pridelení do Číny, Singapuru, Indie, afrických krajín, Južnej Ameriky a inde. Stále si pamätám, akí sme boli nadšení, keď sme sa dozvedeli, že naším pridelením sú tropické ostrovy Bahamy.

Ako sa nám podarilo zostať

V porovnaní s cestou, ktorú museli prekonať naši spolužiaci, naša cesta na Bahamy bola krátka. Čoskoro sme sa tešili z teplého počasia, modrej oblohy, tyrkysovej vody, z budov pastelových farieb a z nespočetného množstva bicyklov. Najväčší dojem však na mňa urobila malá skupinka piatich svedkov, ktorí nás očakávali po pristátí lode. Čoskoro sme si uvedomili, že miestna kultúra sa značne odlišuje od tej, na ktorú sme boli zvyknutí. Môj manžel bol napríklad požiadaný, aby ma na verejnosti neoslovoval miláčik, lebo tento výraz sa zvyčajne spájal s mimomanželskými vzťahmi.

 Zakrátko nás duchovní, ktorí sa zjavne cítili ohrození naším voľným pohybom medzi ľuďmi, falošne obvinili, že sme komunisti. Preto sme dostali príkaz opustiť krajinu. Ale svedkovia — na ostrovoch ich vtedy bolo menej ako 20 — okamžite získali tisícky podpisov na petíciu o naše povolenie na pobyt. A tak bol príkaz na vyhostenie zrušený.

Do nového obvodu

Biblická pravda rýchlo vyklíčila v srdciach ľudí, ktorí milovali Boha, a tak boli na Bahamy vyslaní ďalší misionári. Potom v roku 1950 tu bola zriadená kancelária odbočky. O desať rokov Milton Henschel, člen ústredia v Brooklyne v New Yorku, navštívil Bahamy a opýtal sa misionárov, či je niekto ochotný ísť a otvoriť kazateľské dielo na ďalšom bahamskom ostrove. S Georgeom sme sa prihlásili, a tak sa začal náš 11-ročný pobyt na Long Islande.

Tento ostrov, jeden z mnohých, ktoré tvoria Bahamy, je 140 kilometrov dlhý a 6 kilometrov široký a v tom čase na ňom neboli žiadne ozajstné mestá. Hlavné mesto Clarence Town malo asi 50 domov. Život tu bol dosť prostý — žiadna elektrina, tečúca voda ani kuchynské zariadenia, ani kanalizácia. Museli sme sa teda prispôsobiť životu charakteristickému pre vonkajšie ostrovy. Obľúbenou témou na rozhovor tu bolo zdravie. Odučili sme sa pri pozdrave pýtať: „Ako sa vám dnes darí?“, lebo odpoveďou bola často zdĺhavá kompletná lekárska správa o zdravotnom stave toho človeka.

Väčšinou sme vydávali svedectvo z kuchyne do kuchyne, lebo ľudí bolo zvyčajne možné nájsť vonku v kuchyni so slamenou strechou a pieckou na drevo. Komunity tvorili chudobní, ale veľmi milí roľníci alebo rybári. Väčšina z nich nebola len nábožná, ale aj veľmi poverčivá. Nezvyčajné javy si bežne vysvetľovali ako znamenia.

Duchovní, hoci neboli pozvaní, bez zábran vstupovali do domov ľudí a trhali biblickú literatúru, ktorú sme tam nechali. Aj keď zastrašili tých bojazlivejších, nie všetci sa pred nimi triasli. Napríklad jedna smelá 70-ročná žena sa nedala zastrašiť. Túžila porozumieť Biblii a nakoniec sa stala svedkyňou spolu s mnohými ďalšími. Keď sa medzi ľuďmi našlo viac záujemcov, George v niektoré nedele najazdil až 300 kilometrov, aby im pomohol prísť na naše zhromaždenia.

V tých prvých mesiacoch, keď tu neboli iní svedkovia, udržiavali sme si s Georgeom duchovnosť tak, že sme pravidelne usporadúvali všetky kresťanské zhromaždenia. Popritom sme usilovne dodržiavali program štúdia Strážnej veže každý pondelok večer a pravidelne sme si čítali Bibliu. Každé číslo Strážnej veže a Prebuďte sa! sme si celé prečítali, hneď ako sme ho dostali.

Kým sme boli na Long Islande, môj otec zomrel. Nasledujúce leto v roku 1963 sme  zariadili, aby matka prišla za nami a ubytovala sa v susedstve. Hoci bola v pokročilom veku, celkom dobre sa prispôsobila životu na Long Islande a žila tu až do svojej smrti v roku 1971. Dnes je na Long Islande zbor, ktorý má novučičkú sálu Kráľovstva.

Srdcervúca situácia

V roku 1980 George postrehol, že sa mu začína zhoršovať zdravie. Tak sa začala jedna z najbolestnejších skúseností môjho života — pozorovala som, ako môj milovaný manžel, spolupracovník a spoločník podlieha Alzheimerovej chorobe. Celá jeho osobnosť sa zmenila. Záverečná a najťažšia fáza choroby trvala asi štyri roky, až kým v roku 1987 nezomrel. Dokiaľ mohol, sprevádzal ma v službe a na zhromaždenia, hoci mnohokrát ma námaha, ktorú musel vynaložiť, rozplakala. Prejavy lásky našich kresťanských bratov ma skutočne utešili, ale stále mi veľmi chýba.

Jedným z najcennejších aspektov môjho manželstva s Georgeom bola častá a príjemná komunikácia. Teraz, keď tu už George nie je, pociťujem väčšiu vďačnosť ako kedykoľvek predtým za to, že Jehova svojich služobníkov povzbudzuje, aby ‚sa ustavične modlili‘, ‚vytrvávali v modlitbe‘ a modlili sa „každým druhom modlitby“. (1. Tesaloničanom 5:17; Rimanom 12:12; Efezanom 6:18) Je veľmi utešujúce vedieť, že Jehova sa zaujíma o naše blaho. Cítim sa ako žalmista, ktorý spieval: „Buď požehnaný, ó, Jehova, ktorý denne za nás nosíš náklad.“ ​(Žalm 68:19) Nerobiť si starosti o zajtrajšok, prijímať svoje obmedzenia a byť vďačný za požehnania, ktoré každý deň prináša, tak ako to radil Ježiš, je skutočne ten najlepší spôsob života. — Matúš 6:34.

Radostná odmena za službu

Plné nasadenie sa v kresťanskej službe mi pomáha nezaoberať sa príliš minulosťou. Tak dokážem prekonávať emócie, ktoré môžu viesť k depresii. Učiť druhých biblickú pravdu je osobitným zdrojom radosti. Vďaka tomu mám systematický duchovný program, ktorý do môjho života vnáša usporiadanosť a stabilitu. — Filipanom 3:16.

Raz mi zatelefonovala jedna pani, s ktorou som sa podelila o posolstvo o Kráľovstve asi pred 47 rokmi. Bola dcérou jedného z prvých ľudí zaujímajúcich sa o Bibliu, s ktorými sme študovali, keď sme v roku 1947 pricestovali na Bahamy. Jej matka, otec a všetci jej bratia a sestry sa stali Jehovovými svedkami, ako aj väčšina ich detí a vnúčat. Dovedna viac ako  60 členov rodiny tejto ženy je svedkami. Ale ona sama nikdy neprijala biblickú pravdu. Teraz však bola konečne pripravená, aby sa stala služobníčkou Jehovu Boha. Akou radosťou bolo pozorovať, ako sa hŕstka svedkov, ktorí boli na Bahamách, keď sme sem s Georgeom pricestovali, rozrastá na vyše 1400!

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či neľutujem, že som nemala deti. Samozrejme, mať deti môže byť požehnaním. No láska, ktorú mi neustále prejavujú moje duchovné deti, vnúčatá a pravnúčatá, je niečím, čo azda ani všetci biologickí rodičia nezažijú. Je pravda, že tí, ktorí ‚konajú dobro‘ a sú „bohatí v znamenitých skutkoch“, sú najšťastnejšími ľuďmi. (1. Timotejovi 6:18) Preto sa snažím natoľko zamestnávať službou, nakoľko mi to zdravie dovoľuje.

Jedného dňa ku mne v čakárni u zubného lekára podišla mladá žena a povedala: „Nepoznáš ma, ale ja ťa poznám a chcem, aby si vedela, že ťa mám rada.“ Potom mi začala rozprávať, ako spoznala pravdu z Biblie a aká je vďačná, že sme my misionári prišli na Bahamy.

Pri inej príležitosti, keď som sa vracala z dovolenky, našla som vo dverách izby v odbočke Jehovových svedkov v Nassau, kde teraz bývam, ružu. Bol k nej priložený lístok: „Sme radi, že si opäť doma.“ Keď vidím, akých ľudí formuje Božie Slovo, organizácia a Boží duch, moje srdce prekypuje vďačnosťou a podnecuje ma to nesmierne milovať Jehovu! Naozaj, Jehovova ruka nás vždy podopiera prostredníctvom tých, ktorí sú okolo nás.

Prekypujem vďačnosťou

Nemala som vždy ľahký život, a v niektorých ohľadoch nie je pre mňa ľahký ani teraz. Ale je toho tak veľa, za čo môžem byť vďačná — radosti služby, láska a náklonnosť mnohých kresťanských bratov a sestier, láskyplná starostlivosť Jehovovej organizácie, nádherné pravdy z Biblie, nádej na to, že sa stretnem s blízkymi, keď budú vzkriesení, a spomienky na 42-ročné manželstvo s verným Jehovovým služobníkom. Pred svadbou som sa modlila, aby som vždy podporovala manžela a pomohla mu vytrvať v službe celým časom, ktorú tak veľmi miloval. Jehova milostivo vypočul túto moju modlitbu. Preto chcem prejaviť vďačnosť Jehovovi tak, že mu budem vždy verná.

Bahamy sú obľúbeným miestom turistov, ktorí míňajú tisíce dolárov, aby sem pricestovali a tešili sa z krás tropického ostrova. Tým, že som sa rozhodla slúžiť Jehovovi, kamkoľvek ma jeho organizácia usmerní, mala som príležitosť zažiť radosť z cestovania po týchto ostrovoch z jedného konca na druhý a hlásať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve. Ale čo je ešte dôležitejšie, mohla som spoznať tých najlepších ľudí z priateľských Bahamčanov a oceniť si ich lásku.

Som veľmi vďačná tým, ktorí priniesli pravdu mojim rodičom, lebo oni zasa vštepili do mojej mladej mysle a srdca vrúcnu túžbu hľadať najprv Božie Kráľovstvo. Dnes môžu mladí Jehovovi služobníci podobne získať mnohé požehnania, ak vstúpia ‚veľkými dverami‘, ktoré vedú k veľkým príležitostiam rozšírenej služby. (1. Korinťanom 16:9) Aj ty budeš prekypovať vďačnosťou, ak využiješ svoj život na prinášanie cti ‚Bohu bohov‘, Jehovovi. — 5. Mojžišova 10:17; Daniel 2:47.

[Obrázok na strane 24]

V službe na ulici vo Victorii v Britskej Kolumbii v roku 1944

[Obrázok na strane 24]

S Georgeom sme navštevovali školu Gileád v roku 1946

[Obrázok na strane 25]

S Georgeom pred misionárskym domovom v Nassau na Bahamách v roku 1955

[Obrázok na strane 26]

Misionársky domov v Deadman’s Cay, kde sme slúžili v rokoch 1961 až 1972