Starajme sa o siroty a vdovy v ich súžení

Nie je ťažké uznať, že žijeme vo svete bez lásky. O type ľudí, ktorí budú existovať v „posledných dňoch“, apoštol Pavol napísal: „V posledných dňoch nastanú kritické časy, s ktorými sa bude dať ťažko vyrovnať. Lebo ľudia budú milovať samých seba, budú... bez prirodzenej náklonnosti.“ ​(2. Timotejovi 3:1–3) Tieto slová sú skutočne pravdivé.

STAV morálky v našich dňoch prispel k tomu, že v srdci mnohých ľudí chýba súcit. Ľudia sa stále menej zaujímajú o blaho iných, v niektorých prípadoch dokonca o blaho členov vlastnej rodiny.

To má nepriaznivý vplyv na mnohých ľudí, ktorí z rôznych príčin zostali sami. V dôsledku vojen, prírodných katastrof a presunu ľudí hľadajúcich útočisko ustavične rastie počet vdov a sirôt. (Kazateľ 3:19) „Následkom vojen sa viac ako milión [detí] stalo sirotami alebo bolo oddelených od rodiny,“ uvádza sa v správe Detského fondu OSN. Aj vy zrejme poznáte veľa slobodných, opustených alebo rozvedených matiek, ktoré stoja pred ťažkou úlohou: prežiť a osamote vychovať deti. Túto situáciu ešte zhoršuje skutočnosť, že niektoré krajiny čelia vážnej ekonomickej kríze, ktorá spôsobuje, že mnohí ich občania žijú v extrémnej chudobe.

Existuje teda nejaká nádej pre ľudí, ktorí zažívajú súženie? Ako možno zmierniť utrpenie vdov a sirôt? Bude tento problém niekedy odstránený?

Láskyplná starostlivosť v biblických časoch

Starostlivosť o telesné a duchovné potreby vdov a sirôt bola vždy neoddeliteľnou súčasťou uctievania Boha. Izraeliti nemali pri žatve obilia alebo pri zbere ovocia zbierať to, čo zostalo na poli, nemali po sebe paberkovať. Paberky sa mali nechať „pre cudzieho usadlíka, pre chlapca bez otca a pre vdovu“. (5. Mojžišova 24:19–21) Mojžišov Zákon konkrétne uvádzal: „Nebudete trápiť nijakú vdovu ani chlapca bez otca.“ ​(2. Mojžišova 22:22, 23) Vdovy a siroty, o ktorých sa  hovorí v Biblii, vhodne predstavovali chudobnejších ľudí, lebo po smrti manžela a otca alebo oboch rodičov mohli pozostalí členovia rodiny zostať sami a v nedostatku. Patriarcha Jób povedal: „Zachraňoval [som] strápeného, ktorý volal o pomoc, aj chlapca bez otca a každého, kto nemal pomocníka.“ — Jób 29:12.

V začiatkoch kresťanského zboru bola starostlivosť o tých, ktorí boli v súžení a naozaj v núdzi, lebo stratili rodičov alebo manžela, charakteristickým rysom pravého uctievania. Učeník Jakub so živým záujmom o blaho takýchto ľudí napísal: „Spôsob uctievania, ktorý je čistý a nepoškvrnený zo stanoviska nášho Boha a Otca, je takýto: starať sa o siroty a vdovy v ich súžení a zachovávať sa bez poškvrny od sveta.“ — Jakub 1:27.

Okrem toho, že sa Jakub zmienil o sirotách a vdovách, prejavoval hlboký záujem aj o ďalších ľudí, ktorí boli chudobní a trpeli nedostatkom. (Jakub 2:5, 6, 15, 16) Rovnakú ohľaduplnosť prejavil aj apoštol Pavol. Keď s Barnabášom dostali kazateľské pridelenie, okrem iných pokynov dostali aj pokyn „pamätať na chudobných“. Pavol mohol s dobrým svedomím povedať: „Práve to som sa tiež horlivo usiloval robiť.“ ​(Galaťanom 2:9, 10) V správe o činnosti kresťanského zboru krátko po jeho založení sa uvádza: „Nikto z nich nemal núdzu... Potom každému rozdeľovali podľa toho, čo potreboval.“ ​(Skutky 4:34, 35) Áno, povinnosť starať sa o siroty, vdovy a ľudí v núdzi zavedená v starovekom Izraeli bola prenesená do kresťanského zboru.

 Pochopiteľne, poskytovaná pomoc bola skromná a podľa množstva prostriedkov jednotlivých zborov. Peniazmi sa neplytvalo a ľudia, ktorým sa poskytovala pomoc, boli skutočne v núdzi. Žiaden kresťan nemohol toto opatrenie zneužívať a zbor nesmel byť zbytočne zaťažený. Bolo to zrejmé z Pavlových pokynov uvedených v 1. Timotejovi 5:3–16. Dočítame sa v nich, že ak boli príbuzní núdzneho človeka schopní pomôcť mu, mali sa ujať tejto úlohy. Chudobné vdovy museli spĺňať určité požiadavky, aby mohli dostávať pomoc. Z tohto všetkého vidno, aké múdre opatrenia Jehova využíva pri starostlivosti o ľudí v núdzi. Ale vidno z toho aj to, že je potrebné prejavovať vyrovnanosť, aby preukazovanú láskavosť nikto nezneužíval. — 2. Tesaloničanom 3:10–12.

Starostlivosť o siroty a vdovy dnes

Pokiaľ ide o prejavovanie záujmu a o poskytovanie pomoci ľuďom, ktorí znášajú súženie, v zboroch Jehovových svedkov sa ešte stále uplatňujú zásady, ktorými sa riadili Boží služobníci v minulosti. Bratská láska je charakteristickou črtou presne tak, ako to povedal Ježiš: „Podľa toho všetci poznajú, že ste moji učeníci, ak budete mať lásku medzi sebou.“ ​(Ján 13:35) Ak niektorí trpia núdzu alebo sa stali obeťou nejakej katastrofy, alebo následkov vojny, či občianskych nepokojov, ostatní členovia medzinárodného bratstva horlivo hľadajú spôsoby, ako poskytnúť duchovnú a hmotnú pomoc. Všimnime si niekoľko novodobých skúseností, z ktorých vidno, čo sa v tomto ohľade robí.

Pedro mal iba rok a pol, keď mu zomrela matka, a preto si na ňu veľmi nepamätá. Keď mal päť rokov, zomrel mu aj otec. Zostal teda so svojimi bratmi sám. Jehovovi svedkovia už predtým navštevovali ich otca, a tak Pedro i jeho starší bratia prijali ponuku domáceho biblického štúdia.

Pedro hovorí: „Hneď na druhý týždeň sme začali navštevovať zhromaždenia. Keď sme boli s bratmi, cítili sme lásku, ktorú nám prejavovali. Zbor bol pre mňa útočišťom, lebo bratia a sestry mi prejavovali lásku a náklonnosť, akoby boli mojimi rodičmi.“ Pedro si spomína, že jeden kresťanský starší ho pozýval k sebe domov. Tam sa Pedro zúčastňoval na rodinných rozhovoroch i na oddychových činnostiach. „Veľmi rád si na to spomínam,“ hovorí Pedro, ktorý začal kázať o svojej viere, keď mal 11 rokov, a pokrstiť sa dal ako pätnásťročný. S pomocou členov zboru urobili aj jeho starší bratia v duchovnom ohľade veľký pokrok.

Je tu tiež prípad Davida, ktorého aj so sestrou — dvojčaťom — rodičia po rozchode opustili. Vychovávali ich starí rodičia a teta. „Keď sme podrástli a uvedomili si, v akej sme situácii, premohol nás pocit neistoty a žiaľ. Potrebovali sme nejakú oporu. Moja teta sa stala Jehovovou svedkyňou a vďaka tomu sme boli poučovaní o biblickej pravde. Bratia nám prejavovali náklonnosť a boli priateľskí. Mali nás veľmi radi a povzbudzovali nás, aby sme sa usilovali dosahovať ciele a ďalej pracovať pre Jehovu. Keď som mal asi desať rokov, istý služobný pomocník ma brával do zvestovateľskej služby. Iný brat mi hradil výdavky, keď som navštevoval zjazdy. Jeden brat mi dokonca pomohol tak, že som mohol peňažne prispievať v sále Kráľovstva.“

 Keď mal David 17 rokov, bol pokrstený, a neskôr začal slúžiť v odbočke Jehovových svedkov v Mexiku. Ešte aj dnes uznáva: „Viacerí starší prispievajú k môjmu vzdelávaniu a dávajú mi užitočné rady. Takto prekonávam pocit neistoty a osamelosti.“

Abel, starší z jedného zboru v Mexiku, kde je niekoľko vdov, ktoré potrebujú pomoc, hovorí: „Som presvedčený, že to, čo tieto vdovy potrebujú najviac, je citová podpora. Niekedy zažívajú obdobia depresie; cítia sa osamelé. Je preto veľmi dôležité mať pre ne pochopenie a počúvať ich. Často ich navštevujeme [zboroví starší]. Je dôležité nájsť si čas a venovať pozornosť ich problémom. Vďaka tomu cítia, že sa im dostalo duchovnej útechy.“ Niekedy je však potrebná aj ekonomická pomoc. „Teraz staviame dom jednej ovdovenej sestre,“ povedal Abel nedávno. „Niektoré soboty a niektoré popoludnia cez týždeň pracujeme na jej dome.“

Iný zborový starší hovorí o vlastnej skúsenosti s poskytovaním pomoci sirotám a vdovám toto: „Som presvedčený, že siroty potrebujú kresťanskú lásku ešte viac ako vdovy. Všimol som si, že je u nich väčšia pravdepodobnosť, že sa budú cítiť odvrhnuté, ako u detí a dospievajúcich, ktorí majú oboch rodičov. Potrebujú mnoho prejavov bratskej náklonnosti. Dobré je vyhľadať ich po zhromaždení a spýtať sa, ako sa majú. Je tu jeden ženatý brat, ktorý sa stal sirotou, keď bol ešte malým chlapcom. Na zhromaždení ho vždy vrúcne pozdravím, a keď ma uvidí, objíme ma. To posilňuje putá pravej bratskej lásky.“

Jehova „oslobodí chudobného“

Ak sa majú vdovy a siroty so svojou situáciou vyrovnať, musia dôverovať Jehovovi. O ňom sa píše: „Jehova stráži cudzích usadlíkov; poskytuje úľavu chlapcovi bez otca a vdove.“ ​(Žalm 146:9) Úplné riešenie problémov tohto druhu prinesie iba Božie Kráľovstvo pod vládou Ježiša Krista. Žalmista prorocky opísal túto vládu Mesiáša takto: „Oslobodí chudobného, volajúceho o pomoc, tiež strápeného a každého, kto nemá pomocníka. Bude ľutovať poníženého a chudobného a duše chudobných zachráni.“ — Žalm 72:12, 13.

Je isté, že tlak, ktorému sú kresťania všeobecne vystavení, sa bude s blížiacim sa koncom súčasného systému vecí zvyšovať. (Matúš 24:9–13) Je potrebné, aby si kresťania každý deň navzájom prejavovali viac záujmu a aby ‚mali jeden k druhému vrúcnu lásku‘. (1. Petra 4:7–10) Je tiež potrebné, aby kresťanskí muži, zvlášť starší, prejavovali záujem o siroty a aby im prejavovali súcit. A zrelé ženy v zbore môžu poskytovať veľkú podporu vdovám a môžu byť pre ne zdrojom útechy. (Títovi 2:3–5) Každý môže prispieť aktívnym prejavovaním záujmu o iných, ktorí zažívajú súženie.

Praví kresťania ‚nezatvárajú dvere svojho nežného súcitu‘, keď ‚zbadajú svojho brata, ktorý má núdzu‘. Jasne si uvedomujú, že majú dbať na nabádanie apoštola Jána: „Dieťatká, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ ​(1. Jána 3:17, 18) ‚Starajme sa preto o siroty a vdovy v ich súžení.‘ — Jakub 1:27.

[Zvýraznený text na strane 11]

„Nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a pravdou.“ — 1. Jána 3:18

[Obrázky na strane 10]

Praví kresťania sa starajú o siroty a vdovy po hmotnej, duchovnej i citovej stránke