„Zranenia od priateľa“

APOŠTOL Pavol videl, že je potrebné usmerniť galatských kresťanov prvého storočia. Pravdepodobne chcel predísť akémukoľvek rozhorčeniu, a preto sa opýtal: „Či som sa stal teda vaším nepriateľom, lebo vám hovorím pravdu?“ — Galaťanom 4:16.

Pavol sa tým, že ‚hovoril pravdu‘, nestal ich nepriateľom. V skutočnosti konal v súlade s touto biblickou zásadou: „Verné sú zranenia od priateľa.“ ​(Príslovia 27:6, King James Version) Pavol vedel, že môže uraziť pýchu tých, ktorí robili chybu. Ale uvedomoval si, že keby hriešnika neviedol k disciplíne, keď to potrebuje, odoprel by mu tento prejav lásky Jehovu Boha. (Hebrejom 12:5–7) Preto ako verný priateľ, ktorému ležala na srdci budúcnosť členov tohto zboru, necúval pred úlohou dať im usmernenie.

Dnes si Jehovovi svedkovia plnia poverenie ‚robiť učeníkov z ľudí všetkých národov a učiť ich zachovávať všetko, čo Ježiš Kristus prikázal‘. Títo úprimní kresťania pritom nerobia kompromisy v biblických pravdách, ktoré odhaľujú a odsudzujú náukové omyly a nekresťanské správanie. (Matúš 15:9; 23:9; 28:19, 20; 1. Korinťanom 6:9, 10) Nestávajú sa nepriateľmi, ktorých treba zavrhnúť, ale prejavujú o druhých záujem ako praví priatelia.

Žalmista, ktorému Boh dal inšpiráciou pochopenie, napísal: „Keby ma udrel spravodlivý, bola by to milujúca láskavosť; a keby ma pokarhal, bol by to olej na hlavu, ktorý by moja hlava nechcela odmietnuť.“ — Žalm 141:5.