Životný príbeh

Život plný prekvapení v službe Jehovovi

ROZPRÁVAJÚ ERIC A HAZEL BEVERIDGEOVCI

„Týmto vás odsudzujem na šesť mesiacov väzenia.“ Tieto slová mi ešte zvučali v ušiach, keď som bol odvedený do väznice Strangeways v anglickom Manchestri. Bol december 1950 a ja som mal 19 rokov. Práve som bol vystavený jednej z najťažších skúšok svojho mladého života — odmietol som dať sa odviesť na vojenskú službu. — 2. Korinťanom 10:3–5.

MEDZI Jehovovými svedkami som bol služobníkom celým časom, a preto som mal byť oslobodený od vojenskej služby, ale britské zákony neuznávali náš štatút. A tak som sa ocitol sám vo väzenskej cele a myslel som na otca. Nepriamo som bol vo väzení pre neho.

Totiž otecko, väzenský úradník, bol Yorkshirčan vyhranených názorov a zásad. Pre skúsenosti z armády a z práce vo väzení mal hlbokú antipatiu ku katolicizmu. Prvý raz sa so svedkami stretol už v tridsiatych rokoch minulého storočia, keď šiel ku dverám, aby sa ich zbavil, a vrátil sa s niekoľkými knihami v rukách! Neskôr si predplatil časopis Útecha (teraz Prebuďte sa!). Svedkovia ho každoročne navštevovali, aby ho povzbudili obnoviť si predplatné. Keď som mal asi 15 rokov, otecko sa s nimi dal viac do debaty a ja som sa pridal na stranu svedkov. Vtedy som začal študovať Bibliu.

V marci 1949 som ako sedemnásťročný krstom symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi. Neskôr v tom roku som sa stretol s Johnom a Michaelom Charukovcami, ktorí krátko predtým absolvovali misionársku školu Gileád a boli na ceste do Nigérie. Ich misionársky duch na mňa hlboko zapôsobil. Či už si to uvedomovali,  alebo nie, tohto ducha mi vštepili do srdca.

V čase, keď som študoval Bibliu, prestal som mať záujem o miesto na univerzite. Rok po odchode z domu za prácou v colnom a daňovom úrade v Londýne som cítil, že keby som ďalej pracoval v štátnej službe, nemohol by som si plniť povinnosti vyplývajúce z oddanosti Bohu. Keď som dal v tomto úrade výpoveď, jeden dlhoročný pracovník, môj kolega, mi pogratuloval, že odchádzam zo „zamestnania, ktoré ničí dušu“.

Ešte predtým som bol v inej skúške — ako povedať otcovi, že chcem dať výpoveď v zamestnaní, teda vzdať sa istého miesta a stať sa služobníkom celým časom. Vyšiel som s tým jedného večera, keď som bol doma na dovolenke. Očakával som, že otecko vybuchne, ale na moje prekvapenie iba povedal: „Ako si ustelieš, tak si ľahneš. Ale nechoď za mnou, ak ti to nevyjde.“ Do denníka som si k 1. januáru 1950 zapísal: „Oteckovi som povedal o priekopníckej službe. Celkom ma vyviedol z miery rozumným a nápomocným postojom. Jeho láskavosť ma rozplakala.“ Odišiel som zo štátnej služby a prijal úlohu priekopníka celým časom.

Pridelenie s „domčekom“

Potom bola moja oddanosť Bohu opäť vyskúšaná. Dostal som ponuku slúžiť ako priekopník v Lancashire a bývať som mal v „domčeku“ s Lloydom Griffithsom, spolukresťanom z Walesu. Plný ideálov a snov o domčeku, prišiel som do fádneho, upršaného mesta Bacup. Čoskoro som sa musel z oblakov zase vrátiť na zem, lebo sa ukázalo, že tým domčekom je suterén! V noci nám robili spoločnosť myši a šváby. Nechýbalo veľa a bol by som sa otočil a šiel domov. Ale namiesto toho som v tichej modlitbe poprosil o silu prekonať túto skúšku. Zrazu som pocítil, ako sa upokojujem, a situáciu som začal vidieť objektívne. Toto je miesto, ktoré mi pridelila Jehovova organizácia. Budem Jehovovi dôverovať, že mi pomôže. Som veľmi vďačný, že som to dokázal vydržať, lebo keby som bol odišiel, môj život by bol navždy iný! — Izaiáš 26:3, 4.

V údolí Rossendale, ktoré bolo vtedy postihnuté hospodárskou krízou, som kázal asi deväť mesiacov a potom som bol zavretý do väzenia za odmietnutie vojenskej služby. Po dvoch mesiacoch vo väznici Strangeways som bol preložený do väznice v Lewes na južnom pobreží Anglicka. Napokon nás tam bolo spolu päť svedkov a vo väzenskej cele sa nám podarilo usporiadať Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti.

Raz ma navštívil otecko. Pre jeho hrdosť to musela byť skúška — známy väzenský úradník prišiel na návštevu za svojím synom — kriminálnikom! Za túto návštevu mu budem navždy vďačný. V apríli 1951 konečne nadišiel deň, keď som bol prepustený.

Po prepustení z Lewes som nasadol na vlak do Cardiffu vo Walese, kde otec v tom čase zastával úrad hlavného dozorcu väznice. Bol som najstarší zo štyroch detí — troch chlapcov a jedného dievčaťa. Musel som si nájsť prácu na čiastočný úväzok, aby som sa mohol uživiť a ďalej byť priekopníkom. Začal som pracovať v obchode s odevmi, ale mojím hlavným cieľom v živote bola kresťanská služba. V tom období nás opustila matka. Pre otecka i pre nás deti, ktoré sme mali od 8 do 19 rokov, to bola tvrdá rana. Žiaľ, naši rodičia boli rozvedení.

Kto našiel dobrú manželku...

V zbore bolo niekoľko priekopníkov. Bola medzi nimi sestra, ktorá každý deň chodila z baníckeho údolia Rhondda do práce a kazateľskej služby. Volala sa Hazel Greenová a bola vynikajúcou priekopníčkou. Hazel poznala pravdu dlhšie ako ja — jej rodičia navštevovali zhromaždenia Bádateľov Biblie (teraz známych ako Jehovovi svedkovia) už v 20. rokoch minulého storočia. Ale nechajme ju rozprávať samu.

 „Bibliu som nebrala vážne, kým som si v roku 1944 neprečítala brožúrku Náboženstvo žne búrku. Matka ma prehovorila, aby som šla na krajský zjazd v Cardiffe. Z Biblie som skoro nič nevedela a zrazu som sa ocitla v hlavnej nákupnej zóne a na krku som mala plagát s oznamom o verejnej prednáške. Túto skúsenosť som prežila napriek obťažovaniu zo strany kňazov a iných. Pokrstiť som sa dala v roku 1946 a v decembri toho roku som začala slúžiť ako priekopníčka. Potom sa v roku 1951 objavil v Cardiffe mladý priekopník, ktorý sa práve vrátil z väzenia. Bol to Eric.

Išli sme spolu kázať. Rozumeli sme si. Mali sme rovnaké životné ciele — podporovať záujmy Božieho Kráľovstva. A tak sme sa v decembri 1952 vzali. Hoci sme boli obaja v priekopníckej službe celým časom a mali sme obmedzený príjem, nikdy nám nechýbalo nič nevyhnutné. Niekedy sme dostali dar od svedkyne, ktorá do svojho obchodu s potravinami náhodou objednala priveľa džemu alebo mydla — práve vtedy, keď sme to potrebovali! Za také praktické dary sme boli veľmi vďační. Ale väčšie prekvapenia nás ešte len čakali.“

Prekvapenie, ktoré zmenilo náš život

V novembri 1954 sme s Hazel zažili prekvapenie — z odbočky Jehovových svedkov v Londýne som dostal prihlášku za cestujúceho dozorcu, ktorý každý týždeň navštevuje iný zbor. Boli sme presvedčení, že je to omyl, a tak sme v zbore nikomu nič nepovedali. Prihlášku som však vyplnil a poslal späť. So zatajeným dychom sme čakali, čo sa bude diať. O niekoľko dní prišla odpoveď: „Príď do Londýna na školenie“!

Nemohol som uveriť, že vo veku 23 rokov som v londýnskej kancelárii s takými vynikajúcimi bratmi, ktorí mi pripadali ako duchovní velikáni: s Pryceom Hughesom, Emlynom Wynesom, Erniem Beavorom, Erniem Guiverom, Bobom Goughom, Glynnom Parrom, Stanom a Martinom Woodburnovcami a mnohými inými, z ktorých viacerí už odvtedy zomreli. Títo bratia v 40. a 50. rokoch minulého storočia položili pevný základ horlivosti a rýdzosti v Británii.

Krajská služba v Anglicku nebola nikdy nudná

Cestovať sme začali v zime 1954/55, keď napadlo veľa snehu. Boli sme pridelení do rovinatej oblasti Anglicka East Anglia, vystavenej studeným vetrom od Severného mora. V tom čase bolo v Británii iba 31 000 svedkov. Skúsenosť z tohto kraja bola pre nás tvrdou lekciou, ale ani pre bratov, ktorých sme navštevovali, to nebolo vždy ľahké. Bol som neskúsený a ako Yorkshirčan otvorený, a tak som im občas stúpil na otlak. Za tie roky som sa musel naučiť, že láskavosť je dôležitejšia ako efektivita a že ľudia sú dôležitejší ako postupy. Stále sa snažím — no nie vždy úspešne — napodobňovať Ježišov príklad a občerstvovať iných. — Matúš 11:28–30.

Po 18 mesiacoch v East Anglii sme boli pridelení slúžiť v kraji na severovýchode Anglicka, v Newcastle upon Tyne a v Northumberlande. Mal som veľmi rád dobrosrdečných ľudí z tejto malebnej oblasti. Veľmi mi pomáhal hosťujúci oblastný dozorca Don Ward zo Seattlu v štáte Washington v USA. Bol absolventom 20. triedy Gileádu. Ako rečník som  mal vo zvyku odrapotať informácie závratným tempom. On ma naučil spomaliť, urobiť prestávku a vyučovať.

Ďalšie prekvapenie, ktoré zmenilo náš život

V roku 1958 sme dostali list, ktorý zmenil náš život. Boli sme pozvaní do školy Gileád v South Lansingu v štáte New York v USA. Predali sme svoj malý Austin Seven z roku 1935 a kúpili sme si lístky na loď do New Yorku. Najskôr sme sa zúčastnili na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov v New Yorku. Odtiaľ sme išli do Peterboroughu v Ontariu, kde sme šesť mesiacov slúžili ako priekopníci, a potom sme sa vydali na juh do školy Gileád.

Medzi inštruktormi školy boli Albert Schroeder, ktorý je teraz členom vedúceho zboru, ako aj Maxwell Friend a Jack Redford, ktorí odvtedy už zomreli. Spoločenstvo s 82 študentmi zo 14 krajín bolo veľmi budujúce. Začali sme trochu rozumieť kultúre jeden druhého. Vďaka pobytu medzi zahraničnými študentmi, ktorí zápasili s angličtinou, sme videli, s akými problémami sa stretneme, keď sa budeme učiť iný jazyk. O päť mesiacov sa naše školenie skončilo a my sme boli pridelení do 27 krajín. Potom prišla graduácia a o niekoľko dní sme už v New Yorku čakali na loď Queen Elizabeth, ktorá nás mala zaviezť späť do Európy.

Naše prvé zahraničné miesto pridelenia

Kam sme boli pridelení? Do Portugalska! Do Lisabonu sme prišli v novembri 1959. Vtedy sa začala skúška našej prispôsobivosti novému jazyku a kultúre. V roku 1959 bolo v Portugalsku, ktoré malo takmer 9 miliónov obyvateľov, činných 643 svedkov. Ale naše kazateľské dielo nebolo právne uznané. Hoci sme mali sály Kráľovstva, zvonka neboli označené.

S Hazel sme po tom, čo nás misionárka Elsa Picconeová naučila po portugalsky, navštevovali zbory a skupiny v okolí miest Lisabon, Faro, Evora a Beja. Nato sa v roku 1961 začali zmeny. Študoval som Bibliu s mladým mužom Joãom Gonçalvesom Mateusom. Ako kresťan sa rozhodol postaviť neutrálne k otázke vojenskej služby. Krátko nato som dostal pozvanie na policajné komisárstvo na vypočúvanie. A znovu prekvapenie! O niekoľko dní nám bolo oznámené, že krajinu musíme do 30 dní opustiť! Takisto to bolo aj s ďalšími misionármi Ericom a Christinou Brittenovcami a Domenickom a Elsou Picconeovcami.

Požiadal som o prijatie na úrade a dostali sme možnosť navštíviť náčelníka tajnej polície. Stručne a jasne nám povedal, prečo od nás žiadajú, aby sme odišli, a uviedol meno Joãa Gonçalvesa Mateusa — záujemcu, s ktorým som študoval Bibliu! Povedal, že Portugalsko si na rozdiel od Británie nemôže dovoliť taký luxus, ako je odmietanie nástupu na vojenskú službu z dôvodu svedomia. A tak sme z Portugalska museli odísť a ja som so Joãom stratil kontakt. Mal som veľkú radosť, keď som ho po 26 rokoch uvidel s manželkou a troma  dcérami na zasvätení nového portugalského Bételu! Naša služba v Portugalsku nebola márna! — 1. Korinťanom 3:6–9.

Aké bolo naše ďalšie miesto pridelenia? Aj to bolo prekvapenie, pretože to bolo susedné Španielsko! So slzami v očiach sme vo februári 1962 nasadli v Lisabone na vlak a vydali sa do Madridu.

Prispôsobujeme sa inej kultúre

V Španielsku sme si museli privyknúť na tajné kázanie a usporadúvanie zhromaždení. Pri kázaní sme obyčajne nenavštívili dva susedné domy. Keď sme vydali svedectvo pri jedných dverách, išli sme do ďalšieho domu na inej ulici. Tak bolo pre políciu — alebo pre kňazov — ťažké chytiť nás. Pamätajte na to, že to bol čas fašistickej katolíckej diktatúry a naše kazateľské dielo bolo zakázané. Prijali sme španielske mená, aby sme sa ako cudzinci chránili pred odhalením. Zo mňa sa stal Pablo a z Hazel Juana.

Po niekoľkých mesiacoch v Madride sme boli pridelení do krajskej služby v Barcelone. V tomto meste sme navštevovali rôzne zbory a s jedným zborom sme často strávili dva alebo tri týždne. Návštevy trvali tak dlho preto, lebo sme museli navštíviť každú študijnú skupinu, akoby to bol zbor, čo obyčajne znamenalo navštíviť dve skupiny týždenne.

Neočakávaný problém

V roku 1963 sme boli vyzvaní ujať sa v Španielsku oblastnej služby. Služba takmer 3000 činným svedkom si vyžadovala, aby sme slúžili v celej krajine a navštevovali vtedajších deväť krajov. Niektoré z nezabudnuteľných tajných krajských zjazdov sme usporiadali v lesoch blízko Seville, na hospodárstve neďaleko Gijonu a pri riekach blízko Madridu, Barcelony a Logroña.

Pri kázaní z domu do domu som si pre istotu obyčajne zistil usporiadanie ciest v okolí, aby som vedel, kade utekať, keby bolo zle. Raz, keď sme ešte s jedným svedkom kázali v Madride a boli sme na jednom z vyšších podlaží, začuli sme zrazu zospodu hulákanie a krik. Keď sme zišli dole, uvideli sme tam skupinu dospievajúcich dievčat, členiek katolíckej skupiny s názvom Hijas de María (Máriine dcéry). Varovali pred nami susedov. Nedalo sa s nimi rozumne hovoriť a vedel som, že by sme mali zaraz odísť, lebo nás chytí polícia. A tak sme ušli — a to veľmi rýchlo!

Byť v tých rokoch v Španielsku bolo napínavé. Snažili sme sa povzbudzovať tamojších znamenitých bratov a sestry, medzi ktorými boli i zvláštni priekopníci. Tí riskovali väzenie a často trpeli núdzu, len aby mohli kázať dobré posolstvo o Božom Kráľovstve a zakladať a budovať zbory.

V tom čase sme sa dozvedeli aj niekoľko zlých správ. Hazel rozpráva: „V roku 1964 mi zomrela matka, verná svedkyňa. Bolo pre mňa veľkou ranou stratiť ju a nemôcť sa s ňou ani len rozlúčiť. To je časť ceny za misionársku službu, ktorú zaplatili aj mnohí ďalší.“

Konečne sloboda

V júli 1970 Francova vláda po rokoch prenasledovania naše dielo konečne zákonne uznala. Spolu s Hazel sme boli nadšení z otvorenia sál Kráľovstva, prvej v Madride a druhej v Lessepse v Barcelone. Sály mali vždy veľké tabule, ktoré boli v mnohých prípadoch  osvetlené. Chceli sme, aby ľudia vedeli, že sme legálni a že tu zostaneme! Vtedy, v roku 1972, bolo v Španielsku takmer 17 000 svedkov.

Niekedy v tom čase som dostal z Anglicka veľmi povzbudzujúcu správu. V roku 1969 nás v Španielsku navštívil môj otec. Spôsob, akým sa k nemu španielski svedkovia správali, naňho tak zapôsobil, že po návrate do Anglicka začal študovať Bibliu. Potom, v roku 1971, som sa dozvedel, že otecko sa dal pokrstiť! Pri našej návšteve doma bolo dojímavé, keď on ako môj kresťanský brat ďakoval v modlitbe za jedlo. Na ten deň som čakal 20 rokov. Môj brat Bob a jeho manželka Iris sa stali svedkami v roku 1958. Ich syn Philip teraz slúži s manželkou Jean v Španielsku ako krajský dozorca. Veľmi nás teší, že slúžia v tejto nádhernej krajine.

Naše najnovšie prekvapenie

Vo februári 1980 navštívil Španielsko ako zónový dozorca istý člen vedúceho zboru. Na moje prekvapenie chcel ísť so mnou do služby. Nemal som ani potuchy, že ma preveruje! Potom sme v septembri dostali pozvanie presťahovať sa do svetového ústredia v Brooklyne v New Yorku! Ostali sme ako zdrevenení. Pozvanie sme prijali, hoci opustiť španielskych bratov bolo veľmi ťažké. V tom čase tam bolo 48 000 svedkov!

Pri odchode mi jeden brat daroval vreckové hodinky. Vyryl na ne dva texty — „Lucas 16:10; Lucas 17:10.“ Povedal, že tieto texty ma vystihujú. Lukáš 16:10 zdôrazňuje, že máme byť verní v malom, a Lukáš 17:10 hovorí, že sme „naničhodní otroci“, a teda nemáme dôvod vystatovať sa. Vždy som si uvedomoval, že všetko, čo v službe Jehovovi robíme, je len povinnosť nás, oddaných kresťanov.

Prekvapenie týkajúce sa zdravia

V roku 1990 som začal mať problémy so srdcom. Nakoniec mi bolo treba otvoriť zablokovanú tepnu zavedením stentu. Hazel ma v tomto náročnom období, keď som bol fyzicky slabý, mnohorako podporovala a často nosila tašky a kufre, ktoré som ja nevládal niesť. Potom mi v máji 2000 lekári implantovali kardiostimulátor. Hneď to bolo lepšie!

Za uplynulých 50 rokov sme s Hazel videli, že Jehovova ruka nie je krátka a že jeho predsavzatia sa plnia v správnom čase, ktorý určuje on, nie my. (Izaiáš 59:1; Habakuk 2:3) V živote sme zažili mnoho radostných prekvapení a aj niekoľko smutných, ale Jehova nás vo všetkom podporoval. Tu, vo svetovom ústredí Jehovovho ľudu, sme požehnaní možnosťou byť každý deň v kontakte s členmi vedúceho zboru. Niekedy sa pýtam sám seba: ‚Naozaj sme tu?‘ Je to nezaslúžená láskavosť. (2. Korinťanom 12:9) Dôverujeme, že Jehova nás bude ďalej ochraňovať pred Satanovými úkladmi a podporovať nás, aby sme sa mohli tešiť zo dňa, keď nad zemou zavládne jeho spravodlivé panstvo. — Efezanom 6:11–18; Zjavenie 21:1–4.

[Obrázok na strane 26]

Väznica Strangeways v Manchestri, kde som si začal odpykávať trest

[Obrázok na strane 27]

S naším Austinom Seven v krajskej službe v Anglicku

[Obrázok na strane 28]

Tajný zjazd v Cercedille v Madride (Španielsko); rok 1962

[Obrázok na strane 29]

Pri našom stolíku s literatúrou v Brooklyne