Otázky čitateľov

Čo je „odpočinok“, o ktorom sa hovorí v Hebrejom 4:9–11, a ako človek môže ‚do tohto odpočinku vojsť‘?

Hebrejským kresťanom žijúcim v prvom storočí apoštol Pavol napísal: „Pre Boží ľud teda zostáva sabatný odpočinok. Lebo kto vošiel do Božieho odpočinku, aj sám si odpočinul od vlastných skutkov, ako si Boh odpočinul od svojich. Vynasnažme sa preto zo všetkých síl, aby sme vošli do toho odpočinku.“ — Hebrejom 4:9–11.

Keď Pavol hovoril o tom, že Boh odpočíva od svojich diel, zrejme sa odvolával na to, čo je uvedené v 1. Mojžišovej 2:2, kde čítame: „A siedmeho dňa dokončil Boh svoje dielo, ktoré urobil, a siedmy deň odpočíval od každého svojho diela, ktoré urobil.“ Prečo Jehova začal ‚na siedmy deň odpočívať‘? Iste to nebolo preto, že by sa potreboval zotaviť z „každého svojho diela, ktoré urobil“. Kľúč k vysvetleniu nachádzame v nasledujúcom verši: „Boh potom požehnal siedmy deň a urobil ho svätým, lebo v ňom odpočíva od každého diela, ktoré stvoril Boh, aby bolo urobené.“ — 1. Mojžišova 2:3; Izaiáš 40:26, 28.

„Siedmy deň“ bol iný než ktorýkoľvek z predchádzajúcich šiestich dní v tom, že bol dňom, ktorý Boh požehnal a urobil svätým, čiže oddeleným, vyčleneným na nejaký zvláštny účel. Aký to bol účel? Boh už predtým zjavil svoje predsavzatie s ľudstvom a so zemou. Prvému človeku a jeho manželke povedal: „Buďte plodní a rozmnožte sa a naplňte zem a podmaňte si ju a majte v podriadenosti morské ryby a nebeské lietajúce tvory a každého živého tvora, ktorý sa pohybuje na zemi.“ ​(1. Mojžišova 1:28) I keď Boh dal ľudstvu a zemi dokonalý začiatok, na podrobenie zeme a na jej premenu na raj naplnený dokonalou ľudskou rodinou, ako si to Boh predsavzal, bol potrebný istý čas. V „siedmy deň“ teda Boh upustil od ďalších stvoriteľských diel na zemi, aby tomu, čo už na zemi vytvoril, umožnil rozvinúť sa podľa jeho vôle. Do konca tohto „dňa“ sa uskutoční všetko, čo si Boh predsavzal. Aký dlhý bude tento odpočinok?

Keď sa vrátime k Pavlovmu výroku v liste Hebrejom, všimneme si, že poukázal na to, že „pre Boží ľud teda zostáva sabatný odpočinok“, a svojich spolukresťanov nabádal vynaložiť všetky sily, aby „vošli do toho odpočinku“. Z toho vidno, že keď Pavol písal tieto slová, „siedmy deň“, deň Božieho odpočinku, ktorý sa začal asi 4000 rokov predtým, ešte stále trval. A neskončí sa, kým sa na konci tisícročnej vlády Ježiša Krista, ktorý je „Pánom sabatu“, celkom nenaplní Božie predsavzatie s ľudstvom a so zemou. — Matúš 12:8; Zjavenie 20:1–6; 21:1–4.

S touto úžasnou vyhliadkou na mysli Pavol vysvetlil, ako človek môže vojsť do Božieho odpočinku. Napísal: „Kto vošiel do Božieho odpočinku, aj sám si odpočinul od vlastných skutkov.“ Z toho vyplýva, že hoci ľudstvo malo dokonalý začiatok, ako celok nevošlo do Božieho odpočinku. Nevošlo tam preto, lebo Adam s Evou nezachovávali Boží odpočinok v „siedmy deň“ dlho — iba krátko prijímali usporiadanie, ktoré pre nich Boh pripravil. Namiesto toho sa vzbúrili a chceli sa stať nezávislými od Boha. Súhlasili vlastne so Satanovým plánom, miesto toho, aby prijali Božie láskavé vedenie. (1. Mojžišova 2:15–17) V dôsledku toho prišli o vyhliadku žiť navždy na rajskej zemi. Odvtedy je celé ľudstvo v otroctve hriechu a smrti. — Rimanom 5:12, 14.

Vzbura prvých ľudí nezmarila Božie predsavzatie. Boží deň odpočinku ďalej trvá. Jehova však prostredníctvom svojho Syna, Ježiša Krista, z lásky zabezpečil výkupné, aby sa mohli všetci, ktorí ho na základe viery prijmú, tešiť na oslobodenie a odpočinok od bremena hriechu a smrti. (Rimanom 6:23) Preto Pavol nabádal spolukresťanov, aby si ‚odpočinuli od vlastných skutkov‘. Museli prijať Božie opatrenie na záchranu a nemali sa snažiť vytvoriť si budúcnosť po svojom ako Adam a Eva. Nemali ani konať skutky, ktorými by sa snažili sami ospravedlniť.

 Keď sa človek prestane snažiť o sebecké alebo svetské ciele, aby mohol konať Božiu vôľu, skutočne ho to osvieži a prinesie mu to odpočinok. Ježiš vyslovil toto pozvanie: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa lopotíte a ste preťažení, a ja vás občerstvím. Vezmite na seba moje jarmo a staňte sa mojimi učeníkmi, lebo ja som miernej povahy a pokorného srdca, a nájdete občerstvenie pre svoje duše. Lebo moje jarmo je jemné a môj náklad je ľahký.“ — Matúš 11:28–30.

Pre hebrejských kresťanov v Jeruzaleme, ktorí pre svoju vieru zniesli veľké prenasledovanie a výsmech, bol Pavlov rozbor Božieho odpočinku a toho, ako doň človek môže vojsť, určite zdrojom povzbudenia. (Skutky 8:1; 12:1–5) Podobne môžu byť Pavlove slová povzbudením aj pre dnešných kresťanov. Keďže si uvedomujeme, že naplnenie Božieho sľubu o rajskej zemi pod spravodlivou vládou Božieho Kráľovstva je na dosah, aj my by sme si mali odpočinúť od vlastných skutkov a zo všetkých síl sa snažiť vojsť do tohto odpočinku. — Matúš 6:10, 33; 2. Petra 3:13.

[Obrázky na strane 31]

Na konci Božieho dňa odpočinku sa naplní Boží sľub o pozemskom raji