Životný príbeh

Prijímať Jehovove pozvania je odmeňujúce

ROZPRÁVA MARIA DO CÉU ZANARDIOVÁ

„Jehova vie, čo robí. Keď ti poslal toto pozvanie, mala by si ho pokorne prijať.“ Tieto slová vyslovil asi pred 45 rokmi môj otec a pomohli mi prijať prvé pozvanie od Jehovovej organizácie. Bolo to pozvanie slúžiť ako služobníčka celým časom. Dodnes som za otcovu radu vďačná, lebo prijímanie takých pozvaní mi prinieslo bohatú odmenu.

V ROKU 1928 si otec predplatil časopis Strážna veža a začal sa zaujímať o Bibliu. Keďže býval v centrálnej časti Portugalska, s Božím zborom mal kontakt jedine cez publikácie, ktoré dostával poštou, a cez Bibliu, ktorá predtým patrila mojim starým rodičom. V roku 1949, keď som mala 13 rokov, naša rodina sa presťahovala do matkinej vlasti, do Brazílie, a usadili sme sa na predmestí Ria de Janeiro.

Naši noví susedia nás pozvali do kostola a my sme niekoľkokrát išli. Otec sa ich rád vypytoval na ohnivé peklo, dušu a budúcnosť zeme — ale oni nevedeli odpovedať. Hovorieval: „Budeme si musieť počkať na pravých bádateľov Biblie.“

Jedného dňa nás doma navštívil slepec, ktorý ponúkal Strážnu vežu a Prebuďte sa! Otec sa ho spýtal na to isté a muž mu dal rozumné odpovede založené na Biblii. Na druhý týždeň nás navštívil niekto iný spomedzi Jehovových svedkov. Svedkyňa zodpovedala ďalšie otázky a potom sa ospravedlnila, že musí ísť ďalej do kazateľskej služby, pričom pomocou  Matúša 13:38 ukázala, že kázať sa musí na celom svete. Otec sa opýtal: „Môžem ísť aj ja?“ „Samozrejme,“ odpovedala. Žiarili sme šťastím, že sme opäť našli biblickú pravdu! Otec bol na najbližšom zjazde pokrstený a ja som bola pokrstená krátko nato v novembri 1955.

Prijímam prvé pozvanie

Po roku a pol som dostala veľkú hnedú obálku z odbočky Jehovových svedkov v Riu de Janeiro s pozvaním do kazateľskej služby celým časom. V tom čase bola na tom matka zdravotne veľmi zle, a tak som si od otca pýtala radu. „Jehova vie, čo robí,“ odpovedal rozhodne. „Keď ti poslal toto pozvanie, mala by si ho pokorne prijať.“ Tieto slová ma povzbudili prihlášku vyplniť a 1. júla 1957 som vstúpila do služby celým časom. Prvé miesto, kam som bola pridelená, bolo Três Rios, mesto v štáte Rio de Janeiro.

Obyvatelia Três Rios sa spočiatku zdráhali počúvať naše posolstvo, lebo sme nepoužívali katolícky preklad Biblie. Pomohlo nám, keď sme zaviedli biblické štúdium s aktívnym katolíkom Geraldom Ramalhom. S jeho pomocou sa mi podarilo získať Bibliu s podpisom miestneho kňaza. Keď mal odvtedy niekto námietky, ukázala som mu kňazov podpis, a už sa viac nevypytoval. Geraldo bol neskôr pokrstený.

Veľmi som sa radovala, keď sa v roku 1959 priamo v centre Três Rios konal krajský zjazd. Náčelník polície, ktorý v tom čase študoval Bibliu, dokonca zariadil, aby boli po meste vystavené transparenty na propagáciu programu. Po troch rokoch služby v Três Rios som dostala pozvanie na nové miesto: do Itu vzdialeného asi 110 kilometrov západne od São Paula.

Červené, modré a žlté knihy

Po nejakom čase hľadania sme si s partnerkou v priekopníckej službe našli pohodlné bývanie v centre mesta u dobrosrdečnej vdovy Marie, ktorá sa k nám správala ako k vlastným dcéram. Ale zanedlho ju navštívil rímskokatolícky biskup a povedal jej, aby nás poslala preč, no ona stála na svojom: „Keď mi zomrel manžel, neurobili ste nič, aby ste ma utešili. Tieto Jehovove svedkyne mi pomáhajú, hoci nie som členkou ich náboženstva.“

Približne v tom čase nás istá žena informovala, že katolícki kňazi mesta Itu zakázali farníkom prijímať „červenú knihu o Diablovi“. Mysleli tým biblickú publikáciu „Boh nech je pravdivý“, ktorú sme cez týždeň ponúkali ľuďom. Keďže červenú knihu kňazi „zakázali“, pripravili sme si ponuku modrej knihy („Nové nebesia a nová zem“). Neskôr, keď sa duchovenstvo dopočulo o tejto zmene, prešli sme na žltú knihu (Čo urobilo náboženstvo pre ľudstvo?) a tak ďalej. Bolo  dobré, že sme mali knihy s obálkami rôznej farby.

Asi o rok som dostala telegram, v ktorom ma v rámci prípravy na celonárodný zjazd pozvali dočasne pracovať v Bételi, odbočke Jehovových svedkov v Riu de Janeiro. S radosťou som pozvanie prijala.

Ďalšie výsady a úlohy

V Bételi nebola o prácu núdza a ja som s radosťou pomáhala, ako som mohla. Veľmi obohacujúce bolo zúčastniť sa každé ráno na rozbore denného textu a každý pondelok večer rodinného štúdia Strážnej veže. Hlboko na mňa zapôsobili vrúcne modlitby Otta Estelmanna a ďalších skúsených členov rodiny Bétel.

Po celonárodnom zjazde som si zbalila batožinu a chcela som sa vrátiť do Itu, ale na moje prekvapenie služobník odbočky Grant Miller mi dal list s pozvaním stať sa stálou členkou rodiny Bétel. Mojou spolubývajúcou bola sestra Hosa Yazedjianová, ktorá dodnes slúži v brazílskom Bételi. V tom čase bola rodina Bétel malá — bolo nás iba 28 — a všetci sme boli blízkymi priateľmi.

V roku 1964 prišiel na školenie do Bételu mladý služobník celým časom João Zanardi. Vtedy bol ako krajský služobník, čiže cestujúci dozorca, pridelený neďaleko od Bételu. Niekedy sme sa stretli, keď prišiel do Bételu odovzdať správy. Služobník odbočky dovolil Joãovi navštevovať v pondelok večer rodinné štúdium, a tak sme mohli spolu tráviť viac času. Zobrali sme sa v auguste 1965. S radosťou som prijala pozvanie pripojiť sa k manželovi v krajskej službe.

V tých časoch bola služba cestujúceho dozorcu vo vnútrozemí Brazílie tak trochu dobrodružstvom. Nikdy nezabudneme na to, ako sme navštevovali skupiny zvestovateľov v meste Aranha v štáte Minas Gerais. Museli sme ísť vlakom a zvyšok cesty pešo — naložení kuframi, písacím strojom, diaprojektorom, taškami do služby a literatúrou. Boli sme veľmi radi, že nás na stanici vždy čakal starší brat Lourival Chantal, aby nám pomohol s batožinou.

Zhromaždenia v Aranhe sa konali v prenajatom dome. Spali sme v malej izbe v zadnej časti domu. Na jednej strane bolo ohnisko, ktoré sme využívali na varenie a na zohrievanie vody, ktorú nám bratia nosili vo vedrách. Ako záchod slúžila jama v zemi uprostred neďalekej bambusovej plantáže. V noci sme nechávali horieť plynovú lampu, aby sme odplašili ploštice, ktoré môžu prenášať Chagasovu chorobu. Ráno sme vždy mali nozdry čierne od dymu. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť!

Počas služby v jednom kraji v štáte Paraná sme od odbočky zase dostali jednu z tých veľkých hnedých obálok. Ďalšie pozvanie od Jehovovej organizácie — tentoraz to bolo pozvanie slúžiť v Portugalsku! V liste sme dostali radu, aby sme skôr, ako toto miesto pridelenia prijmeme, pouvažovali o zásade  z Lukáša 14:28 a spočítali si náklady, lebo naše kresťanské dielo bolo v tejto krajine zakázané a portugalská vláda už uväznila mnoho bratov.

Pôjdeme do krajiny, kde by sme mohli byť vystavení takému prenasledovaniu? „Ak tam môžu žiť a verne slúžiť Jehovovi naši portugalskí bratia, prečo by sme nemohli my?“ povedal João. Spomenula som si na otcove povzbudzujúce slová a pritakala som: „Keď nám Jehova poslal toto pozvanie, mali by sme ho prijať a dôverovať Jehovovi.“ Zakrátko sme boli v Bételi v São Paule, kde sme dostávali ďalšie pokyny a pripravovali si dokumenty na cestu.

João Maria a Maria João

Naša loď Eugênio C vyplávala z prístavu Santos v štáte São Paulo 6. septembra 1969. Po deviatich dňoch na mori sme sa doplavili do Portugalska. Najskôr sme niekoľko mesiacov slúžili so skúsenými bratmi v úzkych uličkách štvrtí Alfama a Mouraria v starej časti Lisabonu. Učili nás pozornosti, aby nás polícia ľahko nechytila.

Zborové zhromaždenia sa konali v domácnostiach svedkov. Keď sme si všimli, že susedia začínajú niečo tušiť, rýchlo sme presunuli zhromaždenia na iné miesto, aby dom nebol prehľadaný ani bratia uväznení. Pikniky, ako sme volali zjazdy, sa konali v parku Monsanto na okraji Lisabonu a na pobreží v lesnatej oblasti Costa da Caparica. Pri tejto príležitosti sme sa obliekli neformálne a na strategických miestach strážila skupina bdelých usporiadateľov. Keby sa blížil niekto podozrivý, mali sme čas zimprovizovať nejakú hru, pripraviť piknik alebo začať spievať ľudové piesne.

Aby sme tajnej polícii sťažili odhalenie našej totožnosti, nepoužívali sme svoje pravé mená. Bratia nás poznali ako Joãa Mariu a Mariu João. Naše mená sa nepoužívali v korešpondencii ani v záznamoch. Miesto toho sme dostali čísla. Pevne som sa rozhodla neučiť sa naspamäť adresy bratov. Tak by som ich v prípade zatknutia nemohla prezradiť.

Napriek obmedzeniam sme boli s Joãom odhodlaní využiť každú príležitosť na  vydanie svedectva, lebo sme vedeli, že kedykoľvek môžeme stratiť slobodu. Naučili sme sa spoliehať na nášho nebeského Otca, Jehovu. Ako náš Ochranca používal svojich anjelov tak, že sme cítili, akoby sme ‚videli Toho, ktorý je neviditeľný‘. — Hebrejom 11:27.

Pri jednej príležitosti sme pri kázaní z domu do domu v Porte stretli muža, ktorý nás dôrazne pozval k sebe. Sestra, s ktorou som slúžila, bez váhania súhlasila a ja som nemala inú možnosť, iba ísť s ňou. Na svoje zdesenie som si všimla, že vo vstupnej hale je fotografia človeka vo vojenskej uniforme. Čo teraz? Náš hostiteľ nás vyzval, aby sme sa posadili, a potom sa ma opýtal: „Dovolili by ste svojmu synovi slúžiť v armáde, keby ho povolali?“ Bola to chúlostivá situácia. Po tichej modlitbe som pokojne odpovedala: „Nemám deti a som si istá, že keby som vám takú hypotetickú otázku položila ja, odpovedali by ste mi rovnako.“ Zamĺkol. A tak som pokračovala: „Keby ste sa ma opýtali, aké je to stratiť brata alebo otca, na to by som vám vedela odpovedať, lebo ani brat, ani otec mi už nežijú.“ Kým som hovorila, oči sa mi naplnili slzami a všimla som si, že aj on mal slzy na krajíčku. Povedal, že nedávno mu zomrela manželka. Pozorne počúval, kým som mu hovorila o nádeji na vzkriesenie. Potom sme sa slušne rozlúčili, bezpečne sme odišli a vec sme nechali v Jehovových rukách.

Úprimní ľudia dostávali napriek zákazu pomoc pri získavaní poznania pravdy. V Porte začal manžel študovať s Horáciom, obchodníkom, ktorý robil rýchly pokrok. Neskôr sa na Jehovovu stranu postavil aj jeho syn, vynikajúci lekár Emílio, a bol pokrstený. Jehovovho svätého ducha nemôže naozaj nič zastaviť.

„Nikdy neviete, čo Jehova dovolí“

V roku 1973 sme s Joãom dostali pozvanie navštíviť medzinárodný zjazd „Božské víťazstvo“ v belgickom Bruseli. Boli tam tisíce španielskych a belgických bratov a tiež delegáti z Mozambiku, Angoly, Kapverdských ostrovov, Madeiry a Azorských ostrovov. V záverečných slovách brat Knorr z ústredia v New Yorku nabádal: „Ďalej verne slúžte Jehovovi. Nikdy neviete, čo Jehova dovolí. Kto vie, možno nasledujúci medzinárodný zjazd, ktorý navštívite, bude v Portugalsku!“

V nasledujúcom roku bolo kazateľské dielo v Portugalsku právne uznané a v roku 1978 sme v Lisabone usporiadali náš prvý medzinárodný zjazd, presne ako hovoril brat Knorr. Bolo veľkou výsadou ísť ulicami Lisabonu a vydávať svedectvo pomocou plagátov, časopisov  a pozvánok na verejnú prednášku! Sen sa stal skutočnosťou.

Zamilovali sme si našich portugalských bratov, z ktorých mnohí znášali väzenie a bitie za to, že zachovávali kresťanskú neutralitu. Túžili sme ďalej slúžiť v Portugalsku. Ale nebolo to možné. V roku 1982 sa u Joãa objavil vážny problém so srdcom a odbočka nám odporučila, aby sme sa vrátili do Brazílie.

Ťažké obdobie

Bratia v brazílskej odbočke mali pre nás veľké pochopenie a pridelili nás slúžiť do zboru Quiririm v Taubaté v štáte São Paulo. Joãovo zdravie sa prudko zhoršovalo a zanedlho už nemohol vychádzať z domu. Záujemcovia chodili študovať Bibliu k nám domov a denne sa tu konali aj schôdzky pred zvestovateľskou službou a týždenné skupinové štúdiá. Tieto opatrenia nám pomáhali udržať si duchovnosť.

João robil v službe Jehovovi, čo mohol, až do svojej smrti 1. októbra 1985. Bola som smutná a do istej miery deprimovaná, ale bola som odhodlaná zostať na mieste svojho pridelenia. Ďalšie nešťastie som zažila v apríli 1986, keď sa mi do domu vlámali zlodeji a takmer všetko ukradli. Prvý raz v živote som sa cítila osamelá a bála som sa. Istí manželia ma láskavo pozvali, aby som nejaký čas bývala s nimi, za čo som im veľmi vďačná.

Joãova smrť a vlámanie mali vplyv aj na moju službu Jehovovi. V službe som už nemala takú istotu. Keď som o tomto probléme napísala odbočke, dostala som pozvanie stráviť nejaký čas v Bételi, aby som mohla opäť nadobudnúť emocionálnu rovnováhu. V tom období som načerpala mnoho síl.

Len čo som sa cítila trochu lepšie, prijala som úlohu slúžiť v meste Ipuã v štáte São Paulo. Bola som neustále zamestnaná kazateľskou činnosťou, no občas som sa cítila skľúčená. Vtedy som zavolala bratom v Quiririme a na niekoľko dní ma navštívila istá rodina. Také návštevy boli veľmi povzbudzujúce. Za prvý rok ma v meste Ipuã navštívilo 38 bratov a sestier, ktorí museli prejsť dlhú cestu.

V roku 1992, šesť rokov po Joãovej smrti, som od Jehovovej organizácie dostala ďalšie pozvanie, tentoraz to bolo pozvanie presťahovať sa do Francy v štáte São Paulo, kde dodnes slúžim ako služobníčka celým časom. Tunajší obvod je veľmi plodný. V roku 1994 som zaviedla štúdium so starostom. Vtedy viedol kampaň o kreslo v brazílskom kongrese, ale napriek tomu, že mal naplnený rozvrh, študovali sme každý pondelok odpoludnia. Aby nás nik nevyrušoval, vypol telefón. Mala som veľkú radosť, keď som videla, ako postupne opúšťa politickú scénu a vďaka pravde obnovuje svoje manželstvo! V roku 1998 boli spolu s manželkou pokrstení.

Keď sa pozerám späť, môžem povedať, že život služobníčky celým časom bol plný požehnaní a výsad. Prijímať pozvania, ktoré mi Jehova prostredníctvom svojej organizácie predložil, mi prinieslo skutočne bohatú odmenu. A keď ešte azda v budúcnosti dostanem nejaké pozvania, som ochotná prijať ich rovnako ako kedykoľvek predtým.

[Obrázky na strane 25]

V roku 1957, keď som začala so službou celým časom, a dnes

[Obrázok na strane 26]

S brazílskou rodinou Bétel v roku 1963

[Obrázok na strane 27]

Svadobná fotografia z augusta 1965

[Obrázok na strane 27]

Zjazd v Portugalsku, keď bolo dielo ešte zakázané

[Obrázok na strane 28]

Vydávanie svedectva na uliciach Lisabonu počas medzinárodného zjazdu „Víťazná viera“ v roku 1978