„Odvolávam sa na cézara!“

DAV sa zmocňuje bezbranného muža a začína ho biť. Myslí si, že tento muž si zasluhuje smrť. Práve keď sa zdá, že sa to davu podarí dosiahnuť, prichádzajú vojaci a s ťažkosťami oslobodzujú obeť z rúk násilného zástupu. Tým mužom je apoštol Pavol. Tí, ktorí naňho zaútočili, sú Židia, ktorí vehementne odporujú Pavlovmu kázaniu a obviňujú ho z poškvrnenia chrámu. Jeho záchrancami sú Rimania, ktorých vedie veliteľ Klaudius Lysiáš. V tomto zmätku je Pavol zatknutý ako možný zločinec.

Posledných sedem kapitol knihy Skutky sa zaoberá prípadom, ktorý sa začal týmto zatknutím. Keď pochopíme Pavlovu právnickú minulosť, obvinenia vznesené proti nemu, jeho obhajobu a niečo o rímskych právnych postupoch, budeme môcť lepšie porozumieť týmto kapitolám.

Vo vyšetrovacej väzbe Klaudia Lysiáša

K povinnostiam Klaudia Lysiáša patrilo udržiavať poriadok v Jeruzaleme. Jeho nadriadeným bol rímsky miestodržiteľ Judey, ktorý sídlil v Cézarei. Na Lysiášov zásah v prípade Pavla sa možno pozerať ako na ochranu jednotlivca pred násilím a ako na zadržanie narušiteľa pokoja. Reakcia Židov prinútila Lysiáša, aby odviedol svojho väzňa do kasární v pevnosti Antónia. — Skutky 21:27–22:24.

Lysiáš potreboval zistiť, čo Pavol urobil. Počas tohto zmätku sa nič nedozvedel. A tak bez ďalšieho zdržiavania nariadil, že Pavol „má byť vypočúvaný bičovaním, aby sa dozvedel, z akého dôvodu proti nemu tak kričali“. (Skutky 22:24) To bol bežný postup, ako vymôcť dôkazy od zločincov, otrokov a ostatných ľudí z nižšej vrstvy. Bič (flagrum) bol zvyčajne v tomto ohľade  účinný, ale bol to hrozný nástroj. Niektoré biče mali reťaze, na ktorých viseli kovové guličky. Iné zas mali remienky poprepletané s ostrými kúskami kostí a kovu. Spôsobovali bolestivé rany a trhali mäso na franforce.

V tejto chvíli Pavol odhalil svoje rímske občianstvo. Riman nemohol byť bičovaný bez vynesenia rozsudku, preto Pavlovo dožadovanie sa svojich práv malo okamžitý účinok. Pre zlé zaobchádzanie alebo pre potrestanie rímskeho občana mohol rímsky úradník prísť o miesto. Je teda pochopiteľné, prečo s Pavlom odvtedy nezaobchádzali ako s bežným väzňom a prečo mohol prijímať návštevy. — Skutky 22:25–29; 23:16, 17.

Lysiáš, ktorý si nebol istý obvineniami, dal Pavla priviesť pred Sanhedrin, aby našiel vysvetlenie, prečo nastal ten veľký rozruch. Ale Pavol vyvolal rozkol, keď hovoril o tom, že je súdený pre otázku vzkriesenia. Rozkol prerástol do takých rozmerov, že sa Lysiáš obával, že Pavla roztrhajú na kusy, a preto ho musel opäť vytrhnúť z rúk rozzúrených Židov. — Skutky 22:30–23:10.

Lysiáš nechcel byť zodpovedný za smrť Rimana. Keď sa dozvedel o sprisahaní zabiť Pavla, rýchlo dal odviesť svojho väzňa do Cézarey. Právne formality vyžadovali, aby k vyššej právnej autorite bola s väzňom poslaná aj správa, ktorá objasňovala jeho prípad. Takéto správy obsahovali výsledky počiatočného vyšetrovania, dôvody na podniknuté kroky a názor vyšetrovateľa na daný prípad. Lysiáš uviedol, že Pavla ‚žalujú kvôli akýmsi otázkam židovského Zákona, ale neobviňujú ho ani z jedinej veci, ktorá by si zasluhovala smrť alebo putá‘, a odkázal Pavlovým žalobcom, aby predniesli svoje sťažnosti pred prokurátorom Félixom. — Skutky 23:29, 30.

Miestodržiteľ Félix nevynáša rozsudok

Provinčné súdnictvo bolo založené na Félixovej moci a autorite. Félix sa mohol rozhodnúť, že sa bude riadiť miestnym zvykom, alebo sa mohol riadiť štatutárnym trestným zákonníkom, ktorý platil pre vyššiu spoločnosť a vládnych úradníkov. Tento zákonník bol známy ako ordo, čiže zoznam. Mohol tiež použiť súdnu právomoc extra ordinem, ktorá mohla byť použitá v prípade akéhokoľvek trestného činu. Od miestodržiteľa sa očakávalo, že ‚nebude brať do úvahy to, čo sa urobilo v Ríme, ale čo sa má urobiť vo všeobecnosti‘. Teda veľa bolo ponechané na jeho úsudok.

Nepoznáme všetky podrobnosti antického rímskeho práva, ale Pavlov prípad sa považuje za „príklad provinčného trestného postupu extra ordinem“. Miestodržiteľ za prítomnosti radcov si vypočul obvinenia, ktoré vznášali súkromné osoby. Obžalovaný bol predvolaný pred žalobcu a mohol sa obhajovať, no dôkazový materiál mala predložiť obžaloba. Magistrát udelil akýkoľvek trest, ktorý považoval za náležitý. Rozhodnutie mohol vyniesť ihneď, alebo mohol rozsudok odložiť na neurčito, a v tom prípade by bol obžalovaný ponechaný vo väzbe. Učenec Henry Cadbury hovorí: „Prokurátor s takouto právomocou konať podľa vlastného uváženia bol bezpochyby v pozícii, keď mohol podľahnúť ‚nevhodnému vplyvu‘ a byť podplatený — či už aby oslobodil, odsúdil, alebo odročil pojednávanie.“

Veľkňaz Ananiáš, židovskí starší muži a Tertullus formálne obvinili Pavla pred Félixom, že je ‚morom a vyvoláva vzbury medzi všetkými Židmi‘. Tvrdili, že je vodcom „sekty Nazaretských“ a že sa pokúšal znesvätiť chrám. — Skutky 24:1–6.

Pavlovi útočníci si mysleli, že Pavol priviedol Nežida menom Trofimus na nádvorie, ktoré je len pre Židov. * (Skutky 21:28, 29) Teda prísne  vzaté, údajným vinníkom bol Trofimus. Ale ak Židia interpretovali Pavlov údajný skutok ako napomáhanie pri spáchaní priestupku, mohlo sa to tiež považovať za priestupok hodný smrti. A ako sa zdá, Rím robil ústupky až natoľko, že pripúšťal možnosť rozsudku smrti aj za takýto zločin. Keby namiesto Lysiáša zadržala Pavla židovská chrámová stráž, Sanhedrin by mohol Pavla súdiť a bez problémov nad ním vyniesť rozsudok.

Židia tvrdili, že to, čo Pavol vyučuje, nie je judaizmus, čiže zákonné náboženstvo (religio licita). Malo by to byť skôr považované za nezákonnú až podvratnú činnosť.

Tvrdili tiež, že Pavol „vyvoláva vzbury medzi všetkými Židmi po celej obývanej zemi“. (Skutky 24:5) Cézar Klaudius krátko predtým odsúdil Židov z Alexandrie za „vyvolávanie všeobecného rozruchu na celom svete“. Táto podobnosť je až prekvapujúca. Historik A. N. Sherwin-White hovorí: „Toto obvinenie bolo presne to obvinenie, ktoré mohli vzniesť proti Židovi počas principátu Klaudia alebo počas prvých rokov Nera. Židia sa snažili presvedčiť miestodržiteľa, aby považoval Pavlovo kázanie za rovnocenné vyvolávaniu občianskych nepokojov medzi Židmi v Rímskej ríši. Vedeli, že miestodržitelia neboli ochotní súdiť niekoho iba na základe náboženských obvinení, a preto sa snažili dodať svojmu náboženskému obvineniu politický odtieň.“

Pavol sa obhajoval bod za bodom. ‚Nespôsobil som žiaden rozruch. Je pravda, že patrím, ako to nazývajú, k „sekte“, ale byť jej časťou znamená dodržiavať židovské predpisy. Istí Židia z Ázie vyprovokovali vzburu. Ak majú nejakú sťažnosť, mali by tu byť, aby ju predložili.‘ Pavol podstatne zredukoval obvinenia na čisto náboženský spor medzi Židmi, ktorý nespadal do kompetencie Ríma. Aby Félix nerozhneval tvrdohlavých Židov, odložil pojednávanie, čím vlastne vytvoril patovú situáciu. Pavol nebol vydaný Židom, ktorí tvrdili, že jeho prípad je v ich kompetencii, ani nebol odsúdený podľa rímskeho zákona, no nebol ani oslobodený. Félix nemohol byť prinútený vyniesť rozsudok a okrem túžby získať si priazeň Židov mal aj iný dôvod na tento odklad — dúfal, že mu Pavol dá nejaký úplatok. — Skutky 24:10–19, 26. *

Zlom za vlády Porcia Festa

O dva roky, pri príchode Porcia Festa ako nového miestodržiteľa do Jeruzalema, Židia opäť predložili svoje obvinenia a žiadali Festa, aby vydal Pavla do ich súdnej právomoci. Ale Festus neoblomne odpovedal: „To nie je rímsky postup, aby bol ako prejav priazne ktokoľvek vydaný skôr, než by sa obvinený človek stretol zoči-voči so svojimi žalobcami a dostal príležitosť hovoriť na svoju obhajobu vo veci sťažnosti.“ Historik Harry W. Tajra poznamenáva: „Festus hneď rozpoznal, že plánujú súdne lynčovanie rímskeho občana.“ Preto odpovedal Židom, aby predniesli svoj prípad v Cézarei. — Skutky 25:1–6, 16.

Tam Židia tvrdili, že Pavol „nemá viac žiť“, no nepredložili žiaden dôkaz a Festus chápal, že Pavol neurobil nič, čo by si zasluhovalo trest smrti. „Mali s ním iba akési spory o ich vlastnom uctievaní božstva a o akomsi Ježišovi, ktorý je mŕtvy, ale o ktorom Pavol ustavične tvrdil, že žije,“ vysvetľoval Festus inému úradníkovi. — Skutky 25:7, 18, 19, 24, 25.

Pavol bol očividne nevinný vzhľadom na akékoľvek politické obvinenia, a pokiaľ ide o náboženský spor, Židia pravdepodobne tvrdili, že iba ich súd je kompetentný v tej veci rozhodovať. Pôjde Pavol do Jeruzalema, aby tam bol súdený v tejto záležitosti? Festus sa spýtal Pavla, či by to nechcel urobiť, ale v skutočnosti to nebol vhodný návrh. Ísť späť do väzby do Jeruzalema, kde by sa žalobcovia stali jeho  sudcami, by znamenalo, že Pavol by bol vydaný napospas Židom. Pavol povedal: „Stojím pred cézarovou sudcovskou stolicou, pred ktorou mám byť súdený... Neurobil som Židom nič zlé... Nikto ma im nemôže vydať ako prejav priazne. Odvolávam sa na cézara!“ — Skutky 25:10, 11, 20.

Tieto slová vyslovené Rimanom rušili všetky provinčné súdne právomoci. Právo Rimana odvolať sa (provocatio) bolo „skutočné, všeobecne platné a účinné“. Festus po diskusii so svojimi poradcami o tejto právnej formalite vyhlásil: „Odvolal si sa na cézara, pôjdeš k cézarovi.“ — Skutky 25:12.

Festus bol rád, že sa zbavil Pavla. Ako to o niekoľko dní priznal Herodesovi Agrippovi II., tento prípad v ňom vyvolával rozpaky. Festus musel zostaviť pre cisára správu o tomto prípade, ale obvinenia pozostávali pre Festa z nezrozumiteľných, zložitých otázok vyplývajúcich zo židovského zákona. Agrippa bol však znalcom v týchto záležitostiach, preto keď prejavil záujem o Pavlov prípad, Festus ho ihneď požiadal, aby mu pomohol zostaviť list. Keďže Festus nebol schopný pochopiť vysvetlenie, ktoré Pavol podal pred Agrippom, zvolal: „Ideš zošalieť, Pavol! Veľká učenosť ťa doháňa do šialenstva!“ Agrippa však tomu rozumel veľmi dobre. Povedal: „Čoskoro by si ma presvedčil, aby som sa stal kresťanom.“ Nech si už Festus a Agrippa mysleli o Pavlových argumentoch čokoľvek, zhodli sa v tom, že Pavol je nevinný a že mohol byť prepustený, keby sa nebol odvolal na cézara. — Skutky 25:13–27; 26:24–32.

Koniec právnickej odysey

Pavol si dal po príchode do Ríma zavolať k sebe židovských starších mužov nielen preto, aby im kázal, ale aj preto, aby sa dozvedel, čo o ňom vedia. To mohlo odhaliť niečo o zámeroch jeho žalobcov. Nebolo nezvyčajné, keď vrchnosti v Jeruzaleme žiadali Židov v Ríme o pomoc v prípade stíhania nejakej osoby, ale Pavol sa dozvedel, že o ňom nedostali žiadne pokyny. Až do súdneho rozhodnutia bolo Pavlovi dovolené mať v prenájme dom a slobodne kázať. Takáto zhovievavosť mohla znamenať, že Pavol bol z pohľadu Ríma nevinný. — Skutky 28:17–31.

Pavol zostal vo väzbe ďalšie dva roky. Prečo? Biblia neposkytuje žiadne podrobnosti. Za normálnych okolností by odvolanie trvalo dovtedy, kým by Pavlovi žalobcovia neprišli a nepredniesli svoje obvinenia, ale je možné, že si Židia z Jeruzalema uvedomili, že podklady ich obžaloby sú slabé, a vôbec neprišli. Možno najúčinnejší spôsob, ako umlčať Pavla na čo najdlhší čas, bolo nedostaviť sa. V každom prípade sa zdá, že Pavol stál pred Nerom, bol zbavený viny a nakoniec — asi päť rokov po zatknutí — bol prepustený, aby mohol pokračovať vo svojej misionárskej činnosti. — Skutky 27:24.

Odporcovia pravdy už oddávna ‚prostredníctvom rozhodnutí [zákona, Evanjelický preklad] vytvárajú ťažkosti‘, aby prekážali kazateľskému dielu kresťanov. Nemalo by nás to prekvapovať. Ježiš povedal: „Ak mňa prenasledovali, budú prenasledovať aj vás.“ ​(Žalm 94:20; Ján 15:20) Na druhej strane Ježiš nám tiež zaručuje slobodu kázať dobré posolstvo celému svetu. (Matúš 24:14) Preto práve tak ako apoštol Pavol odolával prenasledovaniu a odporu, aj Jehovovi svedkovia dnes ‚obhajujú a zákonne upevňujú dobré posolstvo‘. — Filipanom 1:7.

[Poznámky pod čiarou]