Životný príbeh

Jehova nás učil vytrvalosti

ROZPRÁVA ARISTOTELIS APOSTOLIDIS

Na severnom predhorí Kaukazu leží ruské mesto Pjatigorsk známe minerálnymi prameňmi a príjemným podnebím. Tu som sa v roku 1929 narodil v rodine gréckych utečencov. O desať rokov, po hrôzostrašných stalinských čistkách, terore a etnickom násilí, sme sa opäť stali utečencami — boli sme nútení odísť do Grécka.

KEĎ sme sa presťahovali do gréckeho mesta Pireus, slovo „utečenci“ nadobudlo pre nás celkom nový význam. Cítili sme sa tu ako úplní cudzinci. Hoci sme s bratom mali mená dvoch slávnych gréckych filozofov, Sokrata a Aristotela, zriedka sme niekoho počuli tieto mená vysloviť. Každý nás volal malí Rusi.

Krátko po vypuknutí druhej svetovej vojny moja milovaná mama zomrela. Vždy bola stredobodom našej rodiny, a preto bola táto strata zdrvujúca. Keďže bola už istý čas chorá, naučila ma vykonávať mnoho domácich prác. Toto školenie mi neskôr v živote bolo veľmi užitočné.

Vojna a oslobodenie

Vojna, nacistická okupácia a neutíchajúce bombardovanie zo strany Spojencov spôsobovali, že každý deň sa zdal už posledný. Okolo nás bolo veľa biedy, hladu a smrti. Od svojich jedenástich rokov som musel spolu s mojím otcom ťažko pracovať, aby sme sa my traja uživili. Získať svetské vzdelanie mi bránila obmedzená znalosť gréčtiny a tiež vojna a jej následky.

 Nemecká okupácia Grécka sa skončila v októbri 1944. Krátko nato som sa stretol s Jehovovými svedkami. Uprostred zúfalstva a biedy tej doby zapôsobila na moje srdce biblická nádej na žiarivú budúcnosť pod Božím Kráľovstvom. (Žalm 37:29) Boží sľub nekonečného života v pokojných podmienkach tu na zemi pôsobil ako ozajstný balzam na moje rany. (Izaiáš 9:7) V roku 1946 sme spolu s otcom boli pokrstení, čím sme symbolizovali svoju oddanosť Jehovovi.

Nasledujúci rok som s radosťou prijal moju prvú úlohu služobníka pre zvestovateľskú službu (neskôr nazývaný služobník pre časopisy) v druhom zbore, ktorý vznikol v Pireu. Náš obvod siahal od Pirea k Eleusiu, čo bola vzdialenosť asi 50 kilometrov. V tom čase slúžilo v zbore mnoho kresťanov pomazaných duchom. Mal som výsadu spolupracovať s nimi a učiť sa od nich. Mal som rád ich spoločnosť, lebo vedeli nekonečne dlho rozprávať skúsenosti o veľkom úsilí, s ktorým vykonávali kazateľskú službu. Z ich života bolo zrejmé, že verná služba Jehovovi si vyžaduje mnoho trpezlivosti a vytrvalosti. (Skutky 14:22) Som veľmi šťastný, že dnes je v tejto oblasti vyše 50 zborov Jehovových svedkov.

Nečakaný problém

O niečo neskôr som sa zoznámil s Eleni, milou, horlivou mladou kresťankou z mesta Patras. Koncom roka 1952 sme sa zasnúbili. O niekoľko mesiacov však Eleni vážne ochorela. Lekári zistili, že má nádor na mozgu a jej stav je kritický. Bola potrebná okamžitá operácia. Po veľkom úsilí sme nakoniec našli v Aténach jedného lekára, ktorý — napriek tomu, že v tom čase ešte nebolo také vybavenie — bol ochotný rešpektovať naše náboženské presvedčenie a operáciu vykonať bez krvi. (3. Mojžišova 17:10–14; Skutky 15:28, 29) Po operácii sa lekári vyjadrovali o vyhliadkach mojej snúbenice opatrne, no optimisticky. Nevylúčili však možnosť návratu choroby.

Čo sa odo mňa v tejto situácii očakávalo? Mal som vzhľadom na zmenené okolnosti zrušiť naše zasnúbenie a zbaviť sa záväzkov? Nie! Zásnuby pre mňa znamenali, že som dal sľub, a ja som chcel, aby moje áno znamenalo áno. (Matúš 5:37) Ani na chvíľu som nechcel uvažovať inak. Eleni sa vďaka starostlivosti svojej staršej sestry čiastočne zotavila a v decembri 1954 sme sa vzali.

O tri roky sa choroba Eleni vrátila a ten istý lekár musel vykonať ďalšiu operáciu. Aby nádor celkom odstránil, musel tentoraz zasiahnuť hlbšie do mozgu. Následkom toho zostala moja manželka čiastočne ochrnutá a jej centrum reči bolo silne poškodené. To nás oboch postavilo pred celkom nový druh zložitých problémov. Aj tie najjednoduchšie činnosti sa pre moju drahú manželku stali veľkou prekážkou. Jej zhoršujúci sa stav si vyžiadal drastické zmeny v našom každodennom spôsobe života.  A predovšetkým si to vyžadovalo mnoho vytrvalosti.

V tejto situácii sa školenie, ktoré som dostal od mojej mamy, ukázalo ako neoceniteľné. Každý deň zavčasu ráno som pripravil všetky potrebné potraviny a Eleni varila. Veľmi často sme k nám pozývali hostí vrátane služobníkov celým časom, ľudí, s ktorými sme študovali Bibliu, a spolukresťanov zo zboru, ktorí boli v núdzi. Všetci sa zhodovali v tom, že jedlo je veľmi chutné! Spolu s Eleni sme vykonávali aj iné domáce práce, aby bol náš dom čistý a udržiavaný. Bola to mimoriadne náročná situácia, ktorá mala trvať 30 rokov.

Horlivosť napriek chorobe

Pre mňa i pre iných bolo veľmi dojímavé vidieť, že nič nedokázalo udusiť lásku mojej manželky k Jehovovi ani jej nadšenie pre službu. Po čase sa Eleni vďaka vytrvalému úsiliu naučila vyjadrovať, hoci s veľmi obmedzenou slovnou zásobou. Veľmi rada pristupovala k ľuďom na ulici s dobrým posolstvom z Biblie. Keď som išiel na služobnú cestu, vzal som ju so sebou a zaparkoval som auto pri chodníku, kde chodilo veľa ľudí. Eleni si otvorila okno na aute a ponúkala okoloidúcim Strážnu vežu a Prebuďte sa! Raz rozšírila 80 časopisov za dve hodiny. Veľmi často rozdala všetky staršie časopisy, ktoré boli v zbore. Eleni sa pravidelne zúčastňovala aj na iných formách služby.

Po celé tie roky, keď bola chorá, bola vždy so mnou na zhromaždeniach. Nikdy nevynechala ani jeden oblastný alebo krajský zjazd, i keď sme následkom prenasledovania Jehovových svedkov v Grécku museli cestovať do zahraničia. Napriek svojim obmedzeniam sa s radosťou zúčastnila na zjazdoch v Rakúsku, Nemecku, na Cypre a v iných krajinách. Eleni sa nikdy nesťažovala ani sa nedožadovala väčšej pozornosti, hoci moje narastajúce zodpovednosti v službe Jehovovi znamenali pre ňu občas znevýhodnenie.

Ja som sa v tejto situácii dlhodobo učil vytrvalosti. Mnohokrát som pocítil Jehovovu pomocnú ruku. Bratia a sestry sa obetovali, aby nám všetkými spôsobmi pomohli, a lekári nás láskavo podporovali. Po celé tie ťažké roky nám nikdy nechýbali základné veci potrebné pre život, hoci naše náročné okolnosti mi neumožňovali mať prácu na plný úväzok. Jehovove záujmy a službu sme vždy kládli na prvé miesto. — Matúš 6:33.

Mnohí sa pýtali, čo nám dávalo silu v tých ťažkých časoch. Keď sa dnes obzriem späť, uvedomujem si, že našu vytrvalosť posilňovalo osobné štúdium Biblie, vrúcne modlitby k Bohu, pravidelná účasť na kresťanských zhromaždeniach a horlivá účasť na kazateľskej službe. Vždy nám boli pripomínané  povzbudzujúce slová zo Žalmu 37:3–5: „Dôveruj Jehovovi a konaj dobro... Maj... najväčšie potešenie v Jehovovi... Uvaľ svoju cestu na Jehovu a spoľahni sa naňho, a on sám bude konať.“ Iný verš, ktorý bol pre nás drahocenný, je Žalm 55:22: „Uvrhni svoje bremeno na Jehovu, a on ťa sám podporí.“ Ako dieťa, ktoré úplne dôveruje svojmu otcovi, sme svoje bremeno nielenže uvrhli na Jehovu, ale sme ho v jeho rukách aj nechali. — Jakub 1:6.

Dvanásteho apríla 1987 manželka zvestovala pred naším domom, keď sa za ňou prudko zavreli ťažké železné dvere, ktoré ju zhodili na chodník a vážne zranili. Následkom toho zostala nasledujúce tri roky v kóme. Zomrela začiatkom roku 1990.

Služba Jehovovi podľa mojich najlepších schopností

Ešte v roku 1960 som bol vymenovaný za služobníka zboru v Nikai v Pireu. Odvtedy som mal výsadu slúžiť viacerým ďalším zborom v Pireu. Hoci som nikdy nemal vlastné deti, s radosťou som pomáhal mnohým duchovným deťom stáť pevne v pravde. Niektoré z nich dnes slúžia ako zboroví starší, služobní pomocníci, priekopníci a členovia rodiny Bétel.

Keď bola v roku 1975 v Grécku obnovená demokracia, Jehovovi svedkovia konečne mohli slobodne usporadúvať zjazdy a nemuseli sa už skrývať v lesoch. Skúsenosti, ktoré niektorí z nás získali pri organizovaní zjazdov v zahraničí, boli teraz neoceniteľnou pomocou. A tak som mal mnoho rokov radostnú výsadu slúžiť v zjazdových výboroch.

V roku 1979 bola na okraji Atén naplánovaná výstavba prvej zjazdovej sály v Grécku. Mojou úlohou bolo pomáhať pri organizácii a uskutočňovaní tohto obrovského stavebného projektu. Aj táto práca si vyžadovala mnoho vytrvalosti. Trojročná spolupráca so stovkami obetavých bratov a sestier vytvorila medzi nami silné puto lásky a jednoty. Spomienky na tento projekt sa nezmazateľne zapísali do môjho srdca.

Uspokojovanie duchovných potrieb väzňov

O niekoľko rokov sa otvorili nové dvere príležitosti. Blízko obvodu môjho zboru, v Korydalle, je jedna z najväčších väzníc v Grécku. Od apríla 1991 mám za úlohu každý týždeň navštevovať túto väznicu ako služobník Jehovových svedkov. S väzňami, ktorí majú záujem, tam môžem viesť biblické štúdiá a kresťanské zhromaždenia. Mnohí z nich urobili veľké zmeny, čo dokazuje obrovskú moc Božieho Slova. (Hebrejom 4:12) To zapôsobilo na pracovníkov väznice i na iných väzňov. Niektorí, s ktorými som študoval Bibliu, boli prepustení a dnes sú zvestovateľmi dobrého posolstva.

Nejaký čas som študoval s troma známymi dílermi drog. Keď už urobili duchovný pokrok, prišli na biblické štúdium oholení, učesaní a oblečení v košeli s kravatou — a to uprostred augusta, jedného z najhorúcejších mesiacov v Grécku! Riaditeľka väznice, hlavný väzenský dozorca a niektorí zamestnanci vybehli zo svojich kancelárií pozrieť sa na tento div. Nemohli uveriť vlastným očiam!

Ďalšiu povzbudzujúcu skúsenosť som mal v ženskej časti väznice. Zaviedol som biblické štúdium so ženou, ktorá si tu odpykávala doživotný trest za vraždu. Bola známa svojou spurnosťou. No čoskoro sa pod vplyvom biblickej pravdy, ktorú spoznávala, začala tak nápadne meniť, že mnohí hovorili, že je ako lev, ktorý sa mení na  baránka! (Izaiáš 11:6, 7) Rýchlo si získala rešpekt i dôveru riaditeľky väznice. S radosťou som pozoroval, ako robí vynikajúce duchovné pokroky, až sa napokon oddala Jehovovi.

Pomoc chorým a starým

Dlhý zápas mojej manželky s chorobou vyvolal vo mne citlivosť na potreby chorých a starých medzi nami. Vždy, keď sa v našich publikáciách objavili články, ktoré nás povzbudzovali, aby sme sa takým ľuďom snažili s láskou pomáhať, vzbudilo to môj záujem. Takéto články som si veľmi cenil a odkladal som si ich. O niekoľko rokov som už mal fascikel s vyše sto stranami — počínajúc článkom „Ohľaduplnosť voči starším a postihnutým ľuďom“ zo Strážnej veže z 15. júla 1962 (angl.). Mnohé z týchto článkov ukazovali, že pre každý zbor je výhodné poskytovať pomoc chorým a starým organizovane. — 1. Jána 3:17, 18.

Starší preto vytvorili skupinu bratov a sestier, ktorí sa dali k dispozícii, aby si všímali potreby chorých a starých členov nášho zboru. Týchto dobrovoľníkov sme zorganizovali do rôznych tímov — v jednom boli napríklad tí, ktorí mohli pomáhať cez deň, v inom tí, ktorí mohli pomôcť v noci, v ďalšom tí, ktorí mohli zabezpečiť dopravu, a ešte tí, ktorí boli k dispozícii 24 hodín denne. Táto posledná skupina tvorila akúsi pohotovostnú hliadku.

Výsledky tejto činnosti boli povzbudzujúce. Napríklad jednu starú sestru, ktorá žila sama, sme na jednej z denných návštev našli ležať v bezvedomí na zemi. Oznámili sme to sestre, ktorá býva v jej blízkosti a má auto. Túto starú sestru odviezla do najbližšej nemocnice za rekordný čas — desať minút! Lekári povedali, že to jej zachránilo život.

Vďačnosť, ktorú chorí a starí bratia a sestry prejavujú členom tejto skupiny, je veľmi uspokojujúca. Povzbudzuje nás nádej na to, že v Božom novom systéme budeme spolu s týmito bratmi a sestrami žiť za odlišných okolností. A vedomie, že podpora, ktorú dostávajú vo svojom trápení, im pomáha vytrvávať, je ďalšou odmenou.

Vytrvalosť prináša odmenu

Dnes slúžim ako starší v jednom zo zborov v Pireu. Napriek pokročilému veku a zdravotným ťažkostiam som šťastný, že môžem byť stále aktívne zapojený do činnosti zboru.

V priebehu rokov si náročné situácie, ťažké úlohy a nepredvídané okolnosti vyžadovali mimoriadnu dávku odvahy a vytrvalosti. No Jehova mi vždy dal potrebnú silu na zvládnutie týchto problémov. Opakovane som pociťoval pravdivosť žalmistových slov: „Keď som povedal: ‚Moja noha sa určite bude neisto pohybovať,‘ tvoja milujúca láskavosť, ó, Jehova, ma podporovala. Keď mi vo vnútri pribudlo mojich znepokojujúcich myšlienok, tvoje prejavy útechy poláskali moju dušu.“ — Žalm 94:18, 19.

[Obrázok na strane 25]

S manželkou Eleni po jej druhej operácii v roku 1957

[Obrázok na strane 26]

Na zjazde v Norimbergu v roku 1969

[Obrázok na strane 28]

Skupina bratov a sestier, ktorá pomáhala chorým a starým