Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Cirkev a štát v Byzantione

Cirkev a štát v Byzantione

Cirkev a štát v Byzantione

ZAKLADATEĽ kresťanstva sa veľmi jasne vyjadril o tom, že medzi jeho nasledovníkmi a svetom ľudstva odcudzeným Bohu má byť výrazný rozdiel. Ježiš svojim nasledovníkom povedal: „Keby ste boli časťou sveta, svet by mal rád to, čo je jeho. Keďže však nie ste časťou sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.“ ​(Ján 15:19) Pilátovi, zástupcovi politickej moci v tých dňoch, Ježiš povedal: „Moje kráľovstvo nie je časťou tohto sveta.“ — Ján 18:36.

Aby si kresťania mohli spĺňať svoju zodpovednosť kázať „do najvzdialenejšej časti zeme“, nesmeli dovoliť, aby ich pozornosť odvádzali svetské záležitosti. (Skutky 1:8) Raní kresťania sa rovnako ako Ježiš nezapájali do politiky. (Ján 6:15) Stojí za povšimnutie, že verní kresťania nezastávali žiaden štátny úrad ani neprijímali postavenie v štátnej správe. To sa však časom zmenilo.

„Časťou sveta“

Nejaký čas po smrti posledného z apoštolov náboženskí vodcovia ochotne začali meniť svoje názory na vzťah k svetu. Začali uvažovať o „kráľovstve“, ktoré by nielenže bolo vo svete, ale by bolo aj jeho časťou. Bude poučné, ak sa pozrieme, ako boli náboženstvo a politika navzájom poprepletané v Byzantskej ríši — Východorímskej ríši s hlavným mestom Byzantion (teraz Istanbul).

V spoločnosti, v ktorej náboženstvo tradične hralo významnú úlohu, mala byzantská cirkev so sídlom v Byzantione značnú moc. Cirkevný historik Panagiótes Chréstou raz poznamenal: „Byzantínci sa na svoju pozemskú ríšu pozerali ako na obraz Božieho Kráľovstva.“ Cisárska vrchnosť sa však nie vždy stotožňovala s týmto názorom. Následkom toho bol vzťah medzi cirkvou a štátom občas napätý. The Oxford Dictionary of Byzantium uvádza: „Biskupi Konštantínopola [čiže Byzantionu] sa správali rôzne — zbabelo sa podlizovali mocnému vládcovi... hojne spolupracovali s trónom... i odvážne odporovali vôli cisára.“

Konštantínopolský patriarcha, hlava východnej cirkvi, sa stal veľmi vplyvnou osobou. Práve on korunoval cisára, a preto od neho očakával, že bude verným obhajcom pravoslávia. Patriarcha bol tiež veľmi bohatý, lebo spravoval obrovský majetok cirkvi. Jeho moc vyplývala jednak z jeho autority nad nespočetným množstvom mníchov, jednak z jeho vplyvu medzi laikmi.

Patriarcha mal často také postavenie, že mohol odporovať cisárovi. Mohol sa vyhrážať exkomunikáciou — presadzovať svoju vôľu v mene Boha — alebo sa uchýliť k iným metódam, ktorými mohol cisárov zosadiť.

S postupným úpadkom občianskej správy mimo hlavného mesta sa biskupi často stávali najmocnejšími osobami v meste, s rovnakou mocou ako provinční miestodržitelia, ktorých pomáhali voliť. Biskupi sa zaoberali súdnymi prípadmi i svetskými obchodnými záležitosťami vždy, keď bola do nich zapojená cirkev — a niekedy aj keď nebola. Prispievala k tomu skutočnosť, že bolo desaťtisíce kňazov a mníchov a tí všetci boli podriadení miestnym biskupom.

Politika a simónia

Ako vidíme, úrad pastora začal byť zložito prepletený s politikou. Navyše vzhľadom na veľký počet duchovných a na ich nutnú náboženskú činnosť bolo potrebné veľké množstvo peňazí. Väčšina vysokopostavených duchovných žila v prepychu. Keď cirkev získala moc a bohatstvo, apoštolská chudoba a svätosť sa vytratila. Niektorí kňazi a biskupi platili za to, aby boli vymenovaní do úradu. Simónia bola bežná v celej hierarchii až po tých, ktorí mali najvyššie postavenie. Duchovní, podporovaní bohatou loby, navzájom súperili o cirkevné úrady pred cisárom.

Aj úplatky boli prostriedkom, ako ovplyvniť nadriadených náboženských vodcov. Keď cisárovná Zóé (približne 978–1050 n. l.) dala zavraždiť svojho manžela Romana III. a chcela sa vydať za svojho milenca Michala IV., ktorý túžil byť cisárom, rýchlo pozvala do paláca patriarchu Alexia. Tam sa patriarcha dozvedel o Romanovej smrti a o službe, ktorá sa od neho ako od patriarchu očakávala. Alexiovi sťažovalo situáciu to, že cirkev v ten večer slávila Veľký piatok. No prijal štedré dary, ktoré mu cisárovná ponúkla, a splnil jej žiadosť.

Podlizovanie sa cisárovi

Cisár mal de facto právo vymenúvať do úradov a v určitých obdobiach histórie Byzantskej ríše toto právo využíval, keď išlo o zvolenie konštantínopolského patriarchu. V týchto obdobiach sa nikto nemohol stať patriarchom proti cisárovej vôli ani zostať v tomto postavení dlhý čas.

Cisár Andronikos II. (1260–1332 n. l.) považoval za nevyhnutné zmeniť patriarchu deväť ráz. Vo väčšine takýchto prípadov bolo cieľom dosadiť na patriarchálny trón čo najpoddajnejšieho kandidáta. Podľa knihy The Byzantines jeden patriarcha cisárovi dokonca písomne sľúbil, že „vykoná všetko, o čo žiada, bez ohľadu na to, aké je to nezákonné, a že neurobí nič, čo by sa mu nepáčilo“. Cisári sa dvakrát snažili presadiť svoju vôľu v cirkvi tým, že vysvätili za patriarchu princa kráľovskej rodiny. Cisár Roman I. povýšil do postavenia patriarchu svojho syna Teofylakta, ktorý mal len 16 rokov.

Ak sa patriarcha panovníkovi znepáčil, mohol ho prinútiť, aby sa zriekol svojho postavenia, alebo nariadiť synode, aby ho zosadila. Kniha Byzantium poznamenáva: „V byzantskej histórii stále viac zohrávali dominantnú úlohu vo výbere biskupov vyššie autority a dokonca priamy vplyv cisára.“

Cisár po boku s patriarchom predsedal aj cirkevným koncilom. Viedol rozhovory, formuloval články viery a prel sa s biskupmi, ako aj s kacírmi, v prípade ktorých mal posledné slovo — smrť na kole. Cisár tiež potvrdzoval a zavádzal cirkevné zákony prijaté na koncile. Tých, ktorí mu odporovali, obviňoval nielen z velezrady, ale aj z toho, že sú nepriateľmi viery a Boha. „V cirkvi nemožno urobiť nič, čo je v rozpore s vôľou a príkazmi cisára,“ povedal jeden patriarcha v šiestom storočí. Biskupi okolo dvora — úctiví, prispôsobiví muži, ktorí sa dali ovplyvniť zdvorilostnými gestami priazne a chytrými dohodami — spravidla neprotestovali o nič viac než ich nadriadení.

Napríklad keď patriarcha Ignác (približne 799–878 n. l.) odmietol dať prijímanie vysokopostavenému Bardasovi, Bardas sa mu za to odplatil. Zariadil, aby bol Ignác zapletený do údajného sprisahania a velezrady. Patriarcha bol zatknutý a poslaný do vyhnanstva. Bardas zariadil, aby bol namiesto neho zvolený Focius, laik, ktorý v priebehu šiestich dní prešiel všetkými cirkevnými úradmi a nakoniec získal postavenie patriarchu. Bol Focius spôsobilý na tento cirkevný úrad? Bol opísaný ako muž „tých najvyšších ambícií, nesmierne arogantný a s neprekonateľným politickým nadaním“.

Náuka slúžiaca politike

Za spormi o pravoslávie a kacírstvo sa často skrýval politický odpor a mnohých cisárov ovplyvňovali skôr politické činitele než túžba zaviesť nové náuky. Cisár si vo všeobecnosti vyhradzoval právo určovať náuky a vyžadovať od cirkvi, aby sa podriadila jeho vôli.

Napríklad cisár Hérakleios (575–641 n. l.) sa zo všetkých síl snažil odstrániť rozkol spôsobený rozdielnymi názormi na podstatu Krista, pre ktorý hrozilo, že sa jeho vysilená a krehká ríša rozpadne. V úsilí o kompromis zaviedol novú náuku zvanú monotelitizmus. * Potom Hérakleios s cieľom zaistiť si oddanosť južných provincií svojej ríše zvolil nového alexandrijského patriarchu, Cyra Fásiského, ktorý súhlasil s náukou, ktorú cisár presadzoval. Cisár urobil Cyra nielen patriarchom, ale aj egyptským prefektom s autoritou nad tamojšími miestnymi vládcami. Cyrus si menším prenasledovaním získal súhlas veľkej časti egyptskej cirkvi.

Trpké ovocie

Ako by mohol tento vývoj udalostí odzrkadľovať slová a ducha Ježišovej modlitby, v ktorej Ježiš povedal, že jeho nasledovníci „nie sú časťou sveta“? — Ján 17:14–16.

Takzvaní kresťanskí vodcovia v čase Byzancie i neskôr draho zaplatili za to, že sa miešali do politických a vojenských záležitostí sveta. Čo vám hovorí tento krátky prehľad histórie? Získali vodcovia byzantskej cirkvi priazeň Boha a Ježiša Krista? — Jakub 4:4.

Takíto ctižiadostiví náboženskí vodcovia a ich politickí milenci neslúžili pravému kresťanstvu. Toto bezbožné spojenie náboženstva a politiky je prekrútením čistého náboženstva, ktoré vyučoval Ježiš. Kiež sa poučíme z histórie a nikdy sa nestaneme „časťou sveta“.

[Poznámka pod čiarou]

^ 21. ods. Monotelitizmus hovorí, že hoci sú v Kristovi dve prirodzenosti, božská a ľudská, je v ňom len jedna vôľa.

[Rámček/obrázok na strane 10]

„AKO BOH KRÁČAJÚCI NEBESAMI“

Udalosti týkajúce sa patriarchu Michala Cerulária (približne 1000–1059 n. l.) sú typickým príkladom toho, akú úlohu mohla hrať hlava cirkvi v záležitostiach štátu, a ctižiadosti, ktorá s tým bola spojená. Keď Cerulárius získal patriarchát, mieril ešte vyššie. Bol opísaný ako arogantný, opovážlivý a neústupčivý — „v spôsoboch napohľad ako boh kráčajúci nebesami“.

Cerulárius z túžby presadiť sa rozdúchal v roku 1054 spor s pápežom v Ríme a prinútil cisára prijať vzniknuté rozdelenie. Cerulárius, spokojný so svojím víťazstvom, zariadil, aby bol na trón dosadený Michal VI., ktorému pomohol upevniť si moc. O rok Cerulárius prinútil tohto cisára odstúpiť a dosadil na trón Izáka Komnéna (približne 1005–1061 n. l.).

Spor medzi patriarchátom a cisárstvom sa vystupňoval. Cerulárius, ktorý si bol istý podporou verejnosti, sa vyhrážal, bol požadovačný a uchyľoval sa k násiliu. Jeden historik tej doby poznamenal: „Bežne predpovedal pád cisára vulgárnymi slovami: ‚Ja som ťa povýšil, ty imbecil; a ja ťa aj zničím.‘“ No Izák Komnénos ho dal zatknúť, uväzniť a odviesť do vyhnanstva na Imbros.

Takéto príklady ukazujú, koľko ťažkostí mohol konštantínopolský patriarcha spôsobiť a ako odvážne mohol odporovať cisárovi. Cisár často prichádzal do styku s takýmito ľuďmi, ktorí boli obratnými politikmi, schopnými odporovať jemu aj armáde.

[Mapa/obrázok na strane 9]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Maximálna rozloha Byzantskej ríše

Ravenna

Rím

MACEDÓNIA

Konštantínopol

Čierne more

Nicaea

Efez

Antiochia

Jeruzalem

Alexandria

Stredozemné more

[Prameň ilustrácie]

Mapa: Mountain High Maps® Copyright © 1997 Digital Wisdom, Inc.

[Obrázky na stranách 10, 11]

Komnénos

Roman III. (vľavo)

Michal IV.

Cisárovná Zóé

Roman I. (vľavo)

[Pramene ilustrácií]

Komnénos, Roman III. a Michal IV.: S láskavým dovolením Classical Numismatic Group, Inc.; cisárovná Zóé: Hagia Sophia; Roman I.: Fotografia s láskavým dovolením Harlan J. Berk, Ltd.

[Obrázok na strane 12]

Focius

[Obrázok na strane 12]

Hérakleios so synom

[Pramene ilustrácií]

Hérakleios so synom: Fotografia s láskavým dovolením Harlan J. Berk, Ltd.; všetky ozdobné vzory, strany 8–12: Z knihy L’Art Byzantin III Ravenne Et Pompose