Balzamovanie — je vhodné pre kresťanov?

Na sklonku života verný patriarcha Jakob vyslovil túto poslednú žiadosť: „Pochovajte ma s mojimi otcami v jaskyni, ktorá je na poli Efrona Chetitského, v jaskyni, ktorá je na poli Machpela, ktorá je pred Mamre v kanaanskej krajine.“ — 1. Mojžišova 49:29–31.

JOZEF rešpektoval prosbu svojho otca a využil zvyk, ktorý bol v tom čase rozšírený v Egypte. Prikázal „svojim sluhom, lekárom, aby jeho otca nabalzamovali“. Ako ukazuje správa v 50. kapitole 1. Mojžišovej, lekári podľa zvyku pripravovali mŕtve telo 40 dní. Zabalzamovanie Jakoba umožnilo, aby veľká, pomaly postupujúca karavána rodinných príslušníkov a egyptských hodnostárov vzala Jakobove pozostatky do Hebrona vzdialeného približne 400 kilometrov a tam ich pochovala. — 1. Mojžišova 50:1–14.

Je možné, že Jakobovo zabalzamované telo sa jedného dňa nájde? To je prinajlepšom veľmi málo pravdepodobné. Izrael bol dobre zavlažovanou oblasťou, a preto je tam možné nájsť len určitý druh archeologických artefaktov. (2. Mojžišova 3:8) Starovekých kovových a kamenných predmetov je hojnosť, ale väčšina krehkejších vecí, ako sú látky, kože a zabalzamované telá, neodolala vlhkosti a vplyvu času.

Čo je však balzamovanie? Prečo sa vykonávalo? Je pre kresťanov vhodné?

Kde sa tento zvyk začal?

Balzamovanie možno najlepšie opísať ako konzervovanie mŕtveho tela človeka alebo zvieraťa. Historici sa prikláňajú k tomu, že balzamovanie sa začalo v Egypte, ale praktizovali ho aj Asýrčania, Peržania a Skýti. Počiatočný záujem o balzamovanie a prvé pokusy v tejto oblasti boli možno podnietené objavmi tiel, ktoré boli pochované v púšťovom piesku a tým prirodzene konzervované. Pochovaním na takomto mieste sa zabránilo prístupu vlhkosti a vzduchu k telu, čím sa spomalil jeho rozklad. Niektorí teoretizujú, že s balzamovaním sa začalo, keď sa našli telá konzervované v nátrone (uhličitane sodnom), alkalickej zlúčenine, ktorá sa hojne vyskytuje v oblasti Egypta.

Zámerom balzamovača je jednoducho zastaviť prirodzený bakteriálny proces, ktorý  sa začína v priebehu niekoľkých hodín po smrti a spôsobuje rozklad tela. Ak sa tomuto procesu zamedzí, rozklad sa zastaví alebo aspoň značne spomalí. Cieľom sú tri veci: zachovať telo v takom stave, v akom bolo zaživa, zabrániť hnilobnému procesu a zabezpečiť, aby telo nenapadol hmyz.

Starovekí Egypťania balzamovali svojich mŕtvych hlavne z náboženských dôvodov. Ich predstava o posmrtnom živote bola spojená s túžbou zostať v kontakte s hmotným svetom. Verili, že ich telá budú oživené a že ich budú používať po celú večnosť. Napriek tomu, že balzamovanie bolo bežné, dodnes sa nenašli žiadne egyptské záznamy o tom, ako sa balzamovalo. Najlepší záznam pochádza od gréckeho historika Herodota z piateho storočia pred n. l. No uvádza sa, že pokusy opäť dosiahnuť dobré výsledky pomocou návodu, ktorý uviedol Herodotos, neboli úspešné.

Je to pre kresťanov vhodné?

Jakoba balzamovali ľudia, ktorí nemali rovnaké náboženské presvedčenie ako on. No je takmer nepredstaviteľné, že by Jozef odovzdal telo svojho otca lekárom so žiadosťou, aby predložili modlitby a vykonali rituály, s ktorými bolo balzamovanie v tom čase v Egypte väčšinou pravdepodobne spojené. Jakob aj Jozef boli muži, ktorí mali silnú vieru. (Hebrejom 11:21, 22) Hoci zachovanie Jakobových pozostatkov konzervovaním zjavne nenariadil Jehova, Písma sa o tom nezmieňujú s neschválením. Zabalzamovanie Jakoba nebolo uvedené ako precedens pre izraelský národ ani pre kresťanský zbor. V Božom Slove nenájdeme žiadne konkrétne pokyny v tejto oblasti. Po tom, ako bol sám Jozef v Egypte zabalzamovaný, Písma sa už o tomto zvyku viac nezmieňujú. — 1. Mojžišova 50:26.

Chabý stav ľudských pozostatkov nájdených v hrobkách v Palestíne naznačuje, že nebolo hebrejským zvykom balzamovať mŕtveho, prinajmenšom nie s cieľom dlhodobej konzervácie. Napríklad Lazar nebol zabalzamovaný. Aj keď bol zabalený do látky, prizerajúci sa vyjadrili znepokojenie, keď mal byť kameň uzatvárajúci hrobku odvalený. Keďže Lazar bol mŕtvy už štyri dni, jeho sestra si bola istá, že keď bude hrobka otvorená, bude zapáchať. — Ján 11:38–44.

Bol Ježiš Kristus zabalzamovaný? Správy evanjelií nepodporujú tento záver. V tom čase mali Židia vo zvyku používať korenie a vonné oleje pri príprave tela pred uložením do hrobky. Napríklad na prípravu Ježišovho tela Nikodém poskytol veľké množstvo korenia. (Ján 19:38–42) Prečo také množstvo? K takejto štedrosti ho zrejme podnietila vrúcna láska a úcta k Ježišovi. Nemusíme z toho vyvodzovať, že korenie malo slúžiť na zakonzervovanie tela.

Mal by kresťan namietať proti balzamovaniu? Keď sa na to pozrieme realisticky, balzamovanie je len oddialením toho, čo je nezvratné. Pochádzame z prachu a do prachu sa vraciame. (1. Mojžišova 3:19) Koľko času však uplynie od smrti po pohreb? Ak chcú prísť rodinní príslušníci a priatelia z veľkej diaľky a túžia vidieť zosnulého, pozostatky musia byť nepochybne do určitej miery zabalzamované.

 Z biblického hľadiska nie je potrebné znepokojovať sa, ak sa niekde vyžaduje, aby bolo telo zabalzamované, alebo ak si to rodinní príslušníci želajú. Mŕtvi si „neuvedomujú vôbec nič“. (Kazateľ 9:5) Ak sú v Božej pamäti, budú vzkriesení k životu v Božom sľúbenom novom svete. — Jób 14:13–15; Skutky 24:15; 2. Petra 3:13.

[Rámček/obrázok na strane 31]

BALZAMOVANIE — V MINULOSTI A DNES

V starovekom Egypte spôsob, akým bol mŕtvy zabalzamovaný, závisel od postavenia rodiny. Zámožné rodiny si pravdepodobne mohli zvoliť nasledujúci postup:

Balzamovači vybrali mozog cez nosné dierky pomocou kovového nástroja. Potom lebku ošetrili vhodnými látkami. V ďalšom kroku odstránili vnútorné orgány okrem srdca a obličiek. Aby sa dostali do brušnej dutiny, potrebovali urobiť rez na tele, ale to sa považovalo za hriešny skutok. Aby sa egyptskí balzamovači vyhli tomuto háklivému problému, určili človeka nazývaného rezač, ktorý tento rez urobil. Len čo to vykonal, utiekol, pretože tento takzvaný zločin sa trestal uvrhnutím do kliatby a kameňovaním.

Brušnú dutinu po vyprázdnení dôkladne vymyli. Historik Herodotos napísal: „Naplnia brucho čistou rozotretou myrhou, škoricou a iným voňavým korením okrem kadidla a zasa ho zašijú.“

Potom telo vysušili tak, že ho na 70 dní ponorili do nátronu. Ďalej telo umyli a obratne zavinuli do plátna. Plátno potreli živicou alebo nejakou lepkavou látkou, ktorá slúžila ako glej, a múmiu uložili do bohato zdobenej drevenej truhly v tvare ľudskej postavy.

Dnes môže byť balzamovanie otázkou niekoľkých hodín. Obyčajne sa robí tým, že žily a tepny, ako aj brušná dutina a hrudný kôš sa naplnia primeraným množstvom balzamovacej tekutiny. Počas rokov boli vyvinuté a používané rôzne roztoky. No vzhľadom na náklady a bezpečnosť sa ako balzamovací roztok najčastejšie používa formaldehyd.

[Obrázok]

Zlatá truhla kráľa Tutanchamóna