Valdénci — od kacírstva k protestantizmu

Bol rok 1545. V krásnej oblasti Lubéronu v Provensalsku na juhu Francúzska sa zhromaždila armáda, aby splnila svoje hrozné poslanie motivované náboženskou intoleranciou. Nasledoval týždeň plný krviprelievania.

DEDINY boli zničené a ich obyvatelia boli uväznení alebo zabití. V tejto masakre, ktorá otriasla Európou, sa brutálni vojaci dopúšťali krutých zverstiev. Približne 2700 mužov bolo usmrtených a 600 ich bolo poslaných na galeje, nehovoriac o utrpení žien a detí. Vojenský veliteľ, ktorý viedol toto krvavé ťaženie, dostal od francúzskeho kráľa i od pápeža pochvalu.

Keď katolícky orientovaný francúzsky kráľ František I., znepokojený šírením protestantizmu, začal pátrať po takzvaných kacíroch vo svojom kráľovstve, Nemecko už bolo rozdelené následkom reformácie. Vrchnosť v Provensalsku neodhalila len niekoľko osamotených prípadov kacírstva, ale celé dediny náboženských disidentov. Bol schválený edikt, že toto kacírstvo má byť vyhladené, čo sa napokon dosiahlo počas masakry v roku 1545.

Kto boli títo kacíri? A prečo boli objektom krutej náboženskej intolerancie?

Od bohatstva k handrám

Tí, ktorí boli zabití v tejto masakre, patrili k náboženskému hnutiu, ktoré existovalo už od 12. storočia a bolo rozšírené na rozsiahlom území Európy. V spôsobe, akým sa šírilo a akým prežilo počas viacerých storočí, je toto hnutie v kronike náboženského disidentstva jedinečné. Väčšina historikov sa zhoduje v tom, že toto hnutie vzniklo okolo roku 1170. Vo francúzskom meste Lyon sa bohatý obchodník menom Vaudès začal hlboko zaujímať o to, ako môže získať Božiu priazeň. Zjavne podnietený tým, že Ježiš Kristus nabádal istého bohatého človeka, aby predal svoj majetok a rozdal chudobným, Vaudès finančne zabezpečil svoju rodinu a potom sa vzdal svojho bohatstva v prospech  kázania evanjelia. (Matúš 19:16–22) Zakrátko mal nasledovníkov, ktorí sa neskôr stali známymi ako valdénci. *

Základom Vaudèsovho života bola chudoba, kázanie a Biblia. Protest proti prepychu duchovenstva nebol ničím novým. Už nejaký čas viacerí nespokojní duchovní odsudzovali skorumpované cirkevné praktiky a zneužívanie moci. No Vaudès bol laik, ako aj väčšina jeho nasledovníkov. To nepochybne vysvetľuje, prečo považoval za nevyhnutné mať Bibliu v rodnom jazyku ľudu. Keďže latinský preklad Biblie, ktorý mala cirkev, bol dostupný len duchovným, Vaudès dal vyhotoviť preklad evanjelií a iných biblických kníh do francúzsko-provensalského dialektu, ktorému rozumel bežný ľud na východe stredného Francúzska. * Lyonská chudoba konala podľa Ježišovho príkazu kázať a vychádzala so svojím posolstvom do ulíc. (Matúš 28:19, 20) Historik Gabriel Audisio vysvetľuje, že trvanie valdéncov na verejnom kázaní sa stalo rozhodujúcim činiteľom v postoji cirkvi k nim.

Od katolíkov ku kacírom

V tých dňoch nemohol kázať nikto iný okrem duchovenstva a cirkev si prisvojovala právo udeľovať oprávnenie kázať. Duchovenstvo považovalo valdéncov za nevzdelaných a negramotných. Napriek tomu sa Vaudès v roku 1179 snažil získať od pápeža Alexandra III. oficiálne oprávnenie, aby mohol kázať aj on. Povolenie dostal — ale pod podmienkou, že to miestni kňazi schvália. Historik Malcolm Lambert poznamenáva, že to „bolo takmer rovnocenné úplnému odmietnutiu“. A skutočne, lyonský arcibiskup Jean Bellesmains oficiálne zakázal kázať laikom. Vaudès na to odpovedal citátom zo Skutkov 5:29: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ Keďže Vaudès sa zákazu nepodriadil, v roku 1184 bol z cirkvi exkomunikovaný.

Hoci valdéncov vypovedali z lyonskej diecézy a prinútili ich odísť z mesta, zdá sa, že ich prvé odsúdenie bolo do určitej miery len teoretické. Mnohí bežní ľudia obdivovali úprimnosť valdéncov a ich spôsob života a dokonca aj biskupi sa s nimi naďalej rozprávali.

Podľa historika Euana Camerona sa zdá, že valdénski kazatelia ‚neodporovali rímskej cirkvi ako takej‘. „Ich prianím bolo [proste] kázať a učiť.“ Historici hovoria, že toto hnutie bolo v podstate dohnané ku kacírstvu sériou výnosov, ktorými bolo postupne a neustále vytláčané na okraj. Odsúdenia zo strany cirkvi vyvrcholili kliatbou, ktorá bola proti valdéncom vynesená na Štvrtom lateránskom koncile v roku 1215. Ako to ovplyvnilo ich kázanie?

 Prechod do ilegality

V roku 1217 Vaudès zomrel a jeho nasledovníci sa následkom prenasledovania rozpŕchli do francúzskych alpských údolí, Nemecka, severného Talianska a do strednej a východnej Európy. Okrem toho sa valdénci pre prenasledovanie usádzali na vidieku, čo v mnohých oblastiach obmedzilo ich kazateľskú činnosť.

V roku 1229 katolícka cirkev skončila križiacku výpravu proti katarom, respektíve albigencom v južnom Francúzsku. * Ďalším objektom takýchto snáh sa stali valdénci. Zakrátko sa inkvizícia neúprosne obrátila proti všetkým oponentom cirkvi. Strach prinútil valdéncov stiahnuť sa do podzemia. Po roku 1230 už viac nekázali na verejnosti. Historik Audisio vysvetľuje: „Namiesto hľadania nových oviec... sa venovali starostlivosti o tých, ktorí sa už obrátili, aby im pomohli udržať si vieru zoči-voči vonkajšiemu tlaku a prenasledovaniu.“ Dodáva, že „kázanie naďalej zostalo dôležité, ale úplne sa zmenil spôsob, akým sa vykonávalo“.

Ich náuky a praktiky

Namiesto toho, aby sa na kazateľskej činnosti podieľali muži aj ženy, v 14. storočí valdénci začali rozlišovať medzi kazateľmi a veriacimi. Pastoračné dielo potom konali už len dobre vyškolení muži. Títo cestujúci služobníci sa neskôr stali známymi ako barbovia (strýcovia).

Barbovia, ktorí navštevovali valdénske rodiny v ich domácnostiach, sa skôr usilovali udržiavať hnutie pri živote než šíriť ho ďalej. Všetci barbovia vedeli čítať a písať a ich školenie, ktoré trvalo až šesť rokov, sa zameriavalo na Bibliu. Používanie Biblie v miestnom jazyku im pomáhalo vysvetľovať ju svojim stádam. Aj odporcovia uznávali, že valdénci, a to vrátane detí, mali silnú biblickú kultúru a vedeli citovať dlhé pasáže z Písiem.

Raní valdénci medziiným zavrhovali luhanie, očistec, omše za mŕtvych, pápežskú milosť a odpustky a uctievanie Márie a „svätých“. Okrem toho zachovávali výročnú slávnosť Pánovej večere, čiže Poslednú večeru. Podľa Lamberta ich forma uctievania „bola vlastne náboženstvom bežných laikov“.

„Dvojtvárny život“

Komunity valdéncov boli pevne zomknuté. Manželstvá uzatvárali v rámci hnutia, čím počas stáročí vznikli valdénske priezviská. V boji o prežitie sa však valdénci snažili skrývať svoje názory. Tajomstvo zahaľujúce ich náboženské náuky a praktiky uľahčilo ich odporcom vznášať proti nim hanebné obvinenia, napríklad tvrdiť, že sa venujú uctievaniu Diabla.

Jedným zo spôsobov, ako valdénci vyvracali takéto obvinenia, boli kompromisy, a ako to nazýva historik Cameron, „minimálne prispôsobovanie sa“ katolíckemu uctievaniu. Mnohí valdénci sa spovedali katolíckym kňazom, navštevovali omše, používali svätenú vodu a dokonca chodievali na púte. Historik Lambert poznamenáva: „V mnohých veciach konali tak ako ich katolícki susedia.“ Historik Audisio otvorene hovorí, že po čase valdénci „žili dvojtvárnym životom“. Dodáva: „Na jednej strane navonok konali ako katolíci, aby si chránili svoj relatívny pokoj; na druhej strane medzi sebou zachovávali určité rituály a zvyky, ktoré zaisťovali, že ich komunita bude ďalej existovať.“

Od kacírstva k protestantizmu

V 16. storočí reformácia radikálne zmenila európsku náboženskú scénu. Obete intolerancie sa mohli usilovať o zákonné uznanie vo svojej krajine alebo emigrovať v snahe nájsť priaznivejšie podmienky. Myšlienka  kacírstva prestala byť taká dôležitá, lebo mnohí začali spochybňovať zavedenú náboženskú ortodoxiu.

Už v roku 1523 známy reformátor Martin Luther sa zmienil o valdéncoch. V roku 1526 jeden z valdénskych barbov priniesol do Álp správy o náboženskom vývoji v Európe. Nasledovalo obdobie výmeny názorov medzi protestantskými komunitami a valdéncami. Protestanti podnietili valdéncov, aby sponzorovali prvý preklad Biblie z pôvodných jazykov do francúzštiny. Tento preklad bol vytlačený v roku 1535 a neskôr sa stal známym ako Olivétanova Biblia. Je však iróniou, že väčšina valdéncov nerozumela po francúzsky.

Ako prenasledovanie zo strany katolíckej cirkvi pokračovalo, veľký počet valdéncov sa usadil v bezpečnejšej provensalskej oblasti na juhu Francúzska, tak ako to urobili aj protestantskí prisťahovalci. Zakrátko bola vrchnosť upozornená na týchto prisťahovalcov. Napriek mnohým pozitívnym správam o spôsobe života a morálke valdéncov niektorí ľudia spochybňovali ich lojálnosť a obviňovali ich, že ohrozujú zavedený poriadok. Bol vydaný Mérindolský edikt, ktorý viedol k hroznému krviprelievaniu spomenutému na začiatku tohto článku.

Vzťahy medzi katolíkmi a valdéncami sa ďalej zhoršovali. Valdénci po útokoch, ktoré boli proti nim podniknuté, si dokonca vytvorili ozbrojené vojsko, aby sa chránili. Tento konflikt ich prinútil pripojiť sa k protestantskej skupine. Tak valdénci splynuli s hlavným prúdom protestantizmu.

Počas stáročí boli valdénske cirkvi založené aj v takých krajinách ďaleko od Francúzska, ako je Uruguaj a Spojené štáty. No väčšina historikov súhlasí s Audisiom, ktorý hovorí, že „valdénstvo sa skončilo v čase reformácie“, keď bolo „pohltené“ protestantizmom. V skutočnosti valdénske hnutie do značnej miery stratilo svoju prvotnú horlivosť už stáročia predtým — vtedy, keď sa jeho členovia zo strachu vzdali kázania a učenia zameraného na Bibliu.

[Poznámky pod čiarou]

[Mapa/obrázok na strane 23]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Oblasti, kde mali Valdénci vplyv

FRANCÚZSKO

Lyon

PROVENSALSKO

Lubéron

Štrasburg

Miláno

Rím

Berlín

Praha

Viedeň

[Obrázok]

Valdénci sponzorovali preklad Olivétanovej Biblie vydanej v roku 1535

[Prameň ilustrácie]

Biblia: © Cliché Bibliothèque nationale de France, Paris

[Obrázky na stranách 20, 21]

VAUDÈS

Upálenie dvoch starších valdénskych žien

[Prameň ilustrácií]

Strany 20 a 21: © Landesbildstelle Baden, Karlsruhe