Otázky čitateľov

Je správne prihovárať sa Bohu v modlitbe bez toho, že by sme povedali niečo v zmysle „v mene Ježiša Krista“?

Z Biblie vidno, že kresťania, ktorí túžia približovať sa k Jehovovi v modlitbe, mali by to robiť v Ježišovom mene. Ježiš svojim učeníkom povedal: „Nikto neprichádza k Otcovi, iba prostredníctvom mňa.“ A dodal: „O čokoľvek tiež poprosíte v mojom mene, urobím to, aby bol Otec oslávený v spojitosti so Synom. Ak poprosíte o čokoľvek v mojom mene, urobím to.“ — Ján 14:6, 13, 14.

V diele Cyclopedia of Biblical, Theological, and Ecclesiastical Literature sa o Ježišovom jedinečnom postavení píše: „Modlitba je zameraná výlučne na Boha, prostredníctvom Ježiša Krista ako Sprostredkovateľa. Preto všetky prosby k svätým alebo k anjelom sú nielen zbytočné, ale sú rúhaním. Každé uctievanie tvora, nech by mal akokoľvek vysoké postavenie, je modlárstvom a posvätný Boží zákon ho prísne zakazuje.“

Čo ak niekto po nejakom veľmi uspokojujúcom zážitku povie: „Ďakujem ti, Jehova“, a nedodá: „v mene Ježiša Krista“? Bolo by to nesprávne? Nemusí to tak byť. Dajme tomu, že kresťan sa náhle dostane do nejakého nebezpečenstva a vykríkne: „Jehova, pomôž mi!“ Boh by určite neodoprel pomoc svojmu oddanému služobníkovi len preto, že nepovedal: „v mene Ježiša Krista“.

Treba však uviesť, že iba hlasné prihováranie sa priamo Bohu nie je samo osebe modlitbou. Napríklad Kain po tom, ako ho Jehova odsúdil za vraždu jeho brata Ábela, povedal: „Môj trest za previnenie je priveľký, aby som ho niesol. Dnešného dňa ma skutočne vyháňaš z povrchu zeme a budem skrytý pred tvojou tvárou; a ja sa stanem tulákom a utečencom na zemi a je isté, keď ma ktokoľvek nájde, že ma zabije.“ ​(1. Mojžišova 4:13, 14) Hoci Kain adresoval tieto slová Jehovovi, týmto citovým výlevom sa sťažoval na trpké ovocie hriechu.

Z Biblie sa dozvedáme: „Boh sa stavia proti pyšným, ale pokorným preukazuje nezaslúženú láskavosť.“ Neformálne oslovovanie Najvyššieho, akoby bol iba človekom, by rozhodne bolo prejavom nedostatku pokory. (Jakub 4:6; Žalm 47:2; Zjavenie 14:7) Bolo by tiež neúctivé vedieť, čo Božie Slovo hovorí o Ježišovej úlohe, a aj tak sa úmyselne modliť bez uznania Ježiša Krista. — Lukáš 1:32, 33.

To neznamená, že by Jehova od nás pri modlitbe očakával nejaký konkrétny štýl alebo povinnú formulu. Kľúčovým činiteľom je stav srdca človeka. (1. Samuelova 16:7) Rímsky dôstojník Kornélius, ktorý žil v prvom storočí n. l., „ustavične pokorne prosil Boha“. Neobrezaný pohan Kornélius nebol oddaný Jehovovi. Hoci je nepravdepodobné, že sa modlil v mene Ježiša Krista, jeho modlitby „vystúpili pred Boha ako pripomienka“. Prečo? Lebo Ten, ktorý ‚skúma srdcia‘, videl, že Kornélius je ‚pobožný muž, ktorý sa bojí Boha‘. (Skutky 10:2, 4; Príslovia 17:3) Keď nadobudol poznanie o „Ježišovi z Nazaretu“, dostal svätého ducha a stal sa pokrsteným Ježišovým učeníkom. — Skutky 10:30–48.

V konečnom dôsledku nie je na ľuďoch, aby rozhodovali, ktoré modlitby Boh vypočúva. Ak kresťan tu a tam prehovorí k Bohu a nepoužije vyjadrenie typu „v mene Ježiša Krista“, nemusí ho zaťažovať pocit viny. Jehova si plne uvedomuje naše obmedzenia a chce nám pomôcť. (Žalm 103:12–14) Môžeme mať istotu, že ak prejavujeme vieru v „Božieho Syna... počuje [nás], nech prosíme o čokoľvek podľa jeho vôle“. (1. Jána 5:13, 14) No praví kresťania — zvlášť keď zastupujú iných vo verejnej modlitbe — dávajú najavo, že uznávajú úlohu, ktorú má Ježiš v Jehovovom predsavzatí podľa Písma. A poslušne sa snažia ctiť si Ježiša tak, že modlitby adresujú Bohu prostredníctvom neho.