Životný príbeh

Do srdca našich detí sme vštepovali lásku k Jehovovi

ROZPRÁVA WERNER MATZEN

Môj najstarší syn Hans Werner mi pred niekoľkými rokmi dal Bibliu. Do vnútra napísal: „Milý otecko, kiež nás ako rodinu Jehovovo slovo ďalej vedie po ceste života. S vďakou Tvoj najstarší syn.“ Rodičia istotne chápu, ako tieto slová naplnili moje srdce vďačnosťou a radosťou. V tom čase som nemal ani potuchy o tom, aké ťažkosti budeme ako rodina musieť ešte prekonávať.

NARODIL som sa v roku 1924 v Halstenbeku, 20 kilometrov od nemeckého prístavného mesta Hamburg, a vychovávala ma matka a starý otec. Keď som sa vyučil za nástrojára, odviedli ma v roku 1942 do Wermachtu, čiže do ozbrojených síl. To, čo som počas druhej svetovej vojny zažil v bojoch na ruskom fronte, je príliš hrozné, aby som o tom hovoril. Dostal som týfus, ale po vyliečení ma poslali späť na front. V januári 1945 som bol v Lodži v Poľsku, kde som bol vážne ranený a kde som sa dostal do vojenskej nemocnice. Tam som bol až do konca vojny. V nemocnici a neskôr v internačnom tábore v Neuengamme som mal čas premýšľať. Znepokojovali ma otázky: Naozaj jestvuje Boh? Ak áno, prečo pripúšťa toľkú krutosť?

V septembri 1947, krátko po prepustení z internačného tábora, som sa oženil s Karlou. Vyrastali sme v jednom meste, ale zatiaľ čo Karla mala katolícke náboženstvo, pri  mojej výchove náboženstvo nehralo nijakú úlohu. Kňaz, ktorý nás sobášil, nám navrhol, aby sme aspoň každý večer spolu vyslovili Pánovu modlitbu. Robili sme to bez toho, aby sme naozaj vedeli, o čo sa modlíme.

O rok sa narodil Hans Werner. Niekedy v tom čase ma Wilhelm Ahrens, kolega z práce, zoznámil s Jehovovými svedkami. V Biblii mi ukázal, že vojny sa majú raz skončiť. (Žalm 46:9) V jeseni 1950 som oddal svoj život Jehovovi a dal som sa pokrstiť. O rok som mal veľkú radosť, keď sa dala pokrstiť aj moja milovaná manželka.

Vychovávame deti, aby kráčali po Jehovových cestách

V Biblii som sa dočítal, že manželstvo vytvoril Jehova. (1. Mojžišova 1:26–28; 2:22–24) To, že som bol pri narodení našich detí — Hansa Wernera, Karla-Heinza, Michaela, Gabriele a Thomasa —, ma podnietilo ešte viac si uvedomiť, že musím byť dobrým manželom a otcom. Narodenie každého dieťaťa bolo pre Karlu i mňa niečím vzrušujúcim.

Jednou z najvýznamnejších udalostí v živote našej rodiny bol zjazd Jehovových svedkov v Norimbergu v roku 1953. V piatok popoludní rečník v prejave s názvom „Výchova detí v spoločnosti nového sveta“ povedal niečo, na čo sme nikdy nezabudli: „Najväčšie dedičstvo, aké môžeme svojim deťom dať, je túžba byť Božím služobníkom.“ Práve to sme s Karlou chceli s Jehovovou pomocou robiť. Ale ako?

Začali sme tak, že sme si ako rodina vytvorili zvyk každý deň sa spolu modliť. To našim deťom vštepilo dôležitosť modlitby. Každé dieťa sa už veľmi malé naučilo, že pred jedlom sa vždy modlíme. Dokonca už ako dojčatá sklonili hlávku a zopli rúčky, len čo uvideli svoju fľašu. Raz nás manželkini príbuzní, ktorí nie sú svedkami, pozvali na svadbu. Po obrade pozvali nevestini rodičia hostí domov na malé občerstvenie. Každý chcel rovno začať jesť. Ale náš päťročný Karl-Heinz to nepovažoval za správne. Povedal: „Prosím, najprv sa pomodlite.“ Hostia sa pozreli najprv naňho, potom na nás a nakoniec na hostiteľa. Chcel som zabrániť rozpakom, tak som sa ponúkol, že v modlitbe poďakujem za jedlo, a hostiteľ s tým súhlasil.

Táto epizóda mi pripomenula Ježišove slová: „Z úst detí a dojčiat si si zaobstaral  chválu.“ ​(Matúš 21:16) Sme si istí, že naše pravidelné a úprimné modlitby pomohli deťom vidieť v Jehovovi svojho láskavého nebeského Otca.

Naša zodpovednosť voči Jehovovi

Uvedomovali sme si, že ak chceme naučiť deti milovať Boha, musíme s nimi pravidelne čítať a študovať jeho Slovo. Preto sme mali každý týždeň rodinné štúdium — zväčša v pondelok večer. Keďže medzi najstarším a najmladším dieťaťom bol deväťročný rozdiel, mali veľmi odlišné potreby, a tak sme nemohli vždy rozoberať so všetkými tú istú látku.

Napríklad s deťmi v predškolskom veku sme študovali celkom jednoduché veci. Karla s nimi rozobrala zakaždým len jeden biblický text alebo používala obrázky v publikáciách založených na Biblii. Dodnes si rád spomínam, ako nás najmladšie deti zobudili skoro ráno, keď vyliezli na posteľ, aby nám ukázali svoje obľúbené obrázky v knihe Nový svet. *

Karla si vypestovala schopnosť trpezlivo učiť deti tie mnohé dôvody, ktoré všetci máme na to, aby sme milovali Jehovu. Azda to vyzerá jednoducho a ľahko, ale v skutočnosti to pre nás s Karlou bolo z fyzickej a citovej stránky takmer také náročné ako zamestnanie na plný úväzok. No nevzdali sme sa. Chceli sme ich srdiečka ovplyvniť, skôr ako ich začnú ovplyvňovať ľudia, ktorí nepoznajú Jehovu. Preto sme trvali na tom, aby boli naše deti na rodinnom štúdiu, hneď ako sa naučili sedieť.

Karla a ja sme si ako rodičia uvedomovali, že je dôležité dávať deťom vo veciach uctievania správny príklad. A tak či sme jedli, pracovali v záhrade, alebo sme boli na prechádzke, snažili sme sa posilňovať u každého dieťaťa vzťah k Jehovovi. (5. Mojžišova 6:6, 7) Postarali sme sa o to, aby každé dieťa malo už v ranom veku vlastnú Bibliu. Navyše, keď sme dostali časopisy, na osobný výtlačok každého člena rodiny som napísal jeho meno. Tak sa deti učili rozpoznávať si literatúru. Prišli sme s myšlienkou prideľovať deťom čítanie určitých článkov z Prebuďte sa! Po nedeľnom obede nám povedali, ako látke porozumeli.

Venujeme deťom potrebnú pozornosť

Pravdaže, všetko nešlo vždy hladko. Ako deti rástli, zistili sme, že ak máme do ich srdca vštepovať lásku, musíme poznať, čo v ich srdci už je. To znamenalo počúvať ich. Naše deti mali niekedy pocit, že majú dôvod sťažovať sa, a tak sme si s nimi sadli a porozprávali sme sa o tom. Na to sme si po skončení rodinného štúdia vyčlenili zvláštnu polhodinu. Každý mohol celkom otvorene povedať, čo si myslí.

Napríklad Thomas a Gabriele, naši dvaja najmladší, mali pocit, že ako rodičia zvýhodňujeme ich najstaršieho brata. Na jednom stretnutí otvorene povedali: „Ocko, myslíme si, že s mamičkou Hansovi Wernerovi vždy všetko dovoľujete.“ Sprvu som neveril vlastným ušiam. Ale keď sme to objektívne zvážili, museli sme s Karlou uznať, že deti mali v niečom pravdu. A tak sme sa viac snažili so všetkými deťmi zaobchádzať rovnako.

Občas som deti potrestal unáhlene alebo neprávom. Vtedy sme sa my rodičia museli naučiť ospravedlniť. Potom sme oslovili Jehovu v modlitbe. Bolo dôležité, aby si deti uvedomovali, že ich otec je ochotný povedať „prepáč“ Jehovovi aj im, našim deťom. Vďaka tomu boli medzi nami srdečné a priateľské vzťahy. Často nám hovorili:  „Ste naši najlepší priatelia.“ Mali sme z toho veľkú radosť.

Spoločná práca zjednocuje členov rodiny. Preto mal každý pravidelne na starosti určité domáce práce. Hans Werner dostal za úlohu raz do týždňa pochodiť po obchodoch a spraviť nákup, čo zvyčajne znamenalo, že so zoznamom vecí, ktoré má kúpiť, dostal určitú sumu peňazí. V jeden týždeň sme mu nedali ani zoznam, ani peniaze. Spýtal sa na to matky a ona mu povedala, že ešte nemáme peniaze. Tu si deti začali medzi sebou šepkať a potom každý zobral svoju pokladničku a vysypal ju na stôl. A všetky zvolali: „Mami, už môžeme ísť nakupovať!“ Áno, deti sa naučili dať si rady v núdzovej situácii, a to členov rodiny ešte viac zbližovalo.

Ako chlapci rástli, začali sa zaujímať o dievčatá. Napríklad Thomas sa veľmi zaujímal o istú 16-ročnú spolusvedkyňu. Vysvetlil som mu, že ak to s tým dievčaťom myslí vážne, musí byť ochotný oženiť sa s ňou a prevziať zodpovednosť za manželku a deti. Thomas si uvedomil, že ešte nie je pripravený na manželstvo, lebo má len 18 rokov.

Ako rodina robíme pokrok

Deti sa už ako veľmi malé jedno po druhom prihlásili do teokratickej školy kazateľskej služby. Ich úlohy sme pozorne počúvali a cítili sme sa povzbudení, lebo sme videli ich úprimnú lásku k Bohu. Krajskí a oblastní dozorcovia, ktorí u nás príležitostne bývali, rozprávali skúsenosti z vlastného života alebo nám čítali z Biblie. Títo muži a ich manželky pomáhali pestovať v srdci členov našej rodiny lásku k službe celým časom.

Tešievali sme sa na zjazdy. Boli kľúčovým činiteľom v našej snahe vštepovať deťom túžbu byť Božími služobníkmi. Pre deti bolo výnimočnou chvíľou, keď si pred cestou na zjazd pripínali menovku. Keď sa Hans Werner dal v desiatich rokoch pokrstiť, dojalo nás to. Viacerí ho považovali za primladého na to, aby sa oddal Jehovovi, ale keď mal 50 rokov, povedal mi, že je vďačný, že slúži Jehovovi už 40 rokov.

Deťom sme ukazovali, že osobný vzťah k Jehovovi je dôležitý, ale do oddanosti sme ich netlačili. No potešilo nás, keď aj ostatné deti urobili taký pokrok, že sa každý vo svojom čase dali pokrstiť.

Učíme sa uvrhnúť svoje bremeno na Jehovu

V roku 1971 nemala naša radosť hraníc, keď Hans Werner ako člen 51. triedy absolvoval Gileád, biblickú školu Watchtower, a dostal pridelenie slúžiť ako misionár v Španielsku. Postupne aj ostatné deti  strávili nejaký čas v službe celým časom, z čoho sme ako rodičia mali veľkú radosť. Niekedy v tom čase mi dal Hans Werner Bibliu spomínanú na začiatku tohto článku. Zdalo sa, že sme dokonale šťastní.

Potom sme zistili, že musíme ešte viac priľnúť k Jehovovi. Prečo? Lebo sme videli, že niektoré z našich detí sa stretávajú s problémami, ktoré ťažko skúšajú ich vieru. Útrapám sa napríklad nevyhla naša milovaná dcéra Gabriele. V roku 1976 si vzala za muža Lothara. Ten krátko po svadbe ochorel. Slabol a slabol a Gabriele ho opatrovala, až kým nezomrel. Keď sme videli, ako zdravý člen rodiny ochorel a zomrel, pripomenulo nám to, ako veľmi potrebujeme láskavú Jehovovu ruku. — Izaiáš 33:2.

Výsady v Jehovovej organizácii

Keď som bol v roku 1955 vymenovaný za služobníka zboru (dnes predsedajúci dozorca), necítil som sa na túto úlohu pripravený. Práce bolo veľa a dokázal som ju stíhať len vtedy, keď som z času na čas vstal o štvrtej ráno. Manželka a deti ma veľmi podporovali. Keď som niekedy večer potreboval ešte niečo urobiť, dbali o to, aby ma nič nerušilo.

Ako rodina sme však spolu trávili toľko voľného času, koľko sa dalo. Zamestnávateľ mi niekedy požičal auto, aby som mohol rodinu zobrať na výlet. Deti mali rady chvíle, keď sme Strážnu vežu študovali v lese. Chodievali sme spolu aj na túry, pričom sme si niekedy pri prechádzkach hájmi spievali a ja som hral na ústnej harmonike.

V roku 1978 som bol vymenovaný za zástupcu krajského dozorcu (cestujúci služobník). Ohromený som sa modlil: „Jehova, nemyslím, že to dokážem. Ale ak chceš, aby som to skúsil, tak urobím, čo budem môcť.“ O dva roky, keď som mal 54 rokov, previedol som svoj malý podnik na nášho najmladšieho syna Thomasa.

Deti už všetky vyrástli, a tak sme mali s Karlou možnosť robiť pre Jehovu viac. V ten rok som bol vymenovaný za krajského dozorcu a dostal som časť Hamburgu a celé Šlezvicko-Holštajnsko. Keďže sme mali skúsenosti s výchovou detí, dokázali sme zvlášť chápať rodičov a ich deti. Mnoho bratov nás volalo svojimi krajskými rodičmi.

V službe krajského dozorcu ma Karla sprevádzala desať rokov. Potom musela podstúpiť operáciu. A v ten rok mi lekári zistili nádor na mozgu. Preto som prestal slúžiť ako krajský dozorca a podstúpil som operáciu mozgu. O tri roky som bol opäť schopný robiť zástupcu krajského dozorcu. Teraz máme s Karlou už viac ako 70 rokov a už neslúžim ako cestujúci dozorca. Jehova nám pomohol pochopiť, že nemá cenu držať sa výsady, ktorú už nemôžem vykonávať.

Keď sa s Karlou pozrieme späť, sme vďační Jehovovi, že nám pomáhal do srdca našich detí vštepovať lásku k pravde. (Príslovia 22:6) Po celé tie roky nás Jehova viedol a školil, a tak nám pomáhal plniť si naše úlohy. I keď sme starí a telesne slabí, naša láska k Jehovovi je stále mladá a živá. — Rimanom 12:10, 11.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 26]

Naša rodina na prechádzke pri Labe v Hamburgu, 1965

[Obrázok na strane 28]

Niektorí členovia našej rodiny na medzinárodnom zjazde v Berlíne v roku 1998

[Obrázok na strane 29]

S manželkou Karlou