Tertuliánov paradox

‚AKÁ je podobnosť medzi kresťanom a filozofom, medzi tým, kto prekrúca pravdu, a tým, kto ju obnovuje a vyučuje? Aká je zhoda medzi Akadémiou a Cirkvou?‘ Tieto smelé otázky položil spisovateľ Tertulián, ktorý žil v druhom a treťom storočí nášho letopočtu. Stal sa známym ako „jeden z najbohatších zdrojov informácií o dejinách Cirkvi a o náukách, ktoré sa vyučovali v jeho dobe“. Jeho pozornosti neunikla prakticky žiadna stránka náboženského života.

Tertulián bol azda najznámejší svojimi paradoxnými, čiže zdanlivo odporujúcimi si výrokmi, ako napríklad: „Boh je zvlášť veľký vtedy, keď je malý.“ „[V smrť Božieho Syna] treba bezpochyby veriť, lebo je absurdná.“ „[Ježiša] pochovali a opäť vstal; tento fakt je istý, lebo to nie je možné.“

U Tertuliána nie sú paradoxy len v jeho výrokoch. Hoci mal v úmysle svojimi spismi obhajovať pravdu a podporovať rýdzosť cirkvi a jej náuk, v skutočnosti prekrútil pravé učenie. Ukázalo sa, že jeho hlavným príspevkom do takzvaného kresťanstva je teória, na ktorej neskorší spisovatelia založili náuku o Trojici. Aby sme lepšie pochopili, ako sa to stalo, povedzme si niečo o samotnom Tertuliánovi.

„Nedokáže nudiť“

O Tertuliánovom živote sa vie veľmi málo. Väčšina učencov sa zhoduje v tom, že sa narodil okolo roku 160 n. l. v Kartágu na severe Afriky. Zrejme mal vysoké vzdelanie a dôkladne poznal hlavné filozofické školy tých čias. Ku kresťanstvu ho zjavne priviedla ochota takzvaných kresťanov zomrieť za svoju vieru. V súvislosti s kresťanským mučeníctvom sa opýtal: „Lebo ktorý človek, ktorý o tom premýšľa, necíti podnet preskúmať, aká je za tým pohnútka? A kto po skúmaní neprijme naše náuky?“

Tertulián sa po obrátení na takzvané kresťanstvo stal tvorivým spisovateľom, ktorý mal talent na stručné a duchaplné vyjadrenia. „Mal schopnosť, ktorá je medzi teológmi zriedkavá,“ uvádza sa v knihe The Fathers of the Church (Cirkevní otcovia). „Nedokáže nudiť.“ Jeden učenec povedal: „Tertulián [mal] dar skôr na slová než na vety a je oveľa ľahšie pochopiť jeho duchaplné poznámky než chápať jeho argumenty. Možno preto ho iní citujú tak často, a tak zriedka citujú jeho dlhšie pasáže.“

Na obranu kresťanstva

Tertuliánovým najslávnejším dielom je Apologeticum, ktoré sa považuje za jednu z najúčinnejších literárnych obhajob takzvaného kresťanstva. Napísal ho v čase, keď boli kresťania často obeťami davu poverčivých ľudí. Tertulián sa zastal týchto kresťanov a protestoval proti nelogickému zaobchádzaniu s nimi. Povedal: „[Odporcovia] sa  domnievajú, že kresťania sú príčinou každej verejnej katastrofy a každého nešťastia ľudu... Ak Níl nevystúpi do polí, ak sa nezmení počasie, ak dôjde k zemetraseniu, hladu, moru — ihneď počuť krik: ‚Hoďte kresťanov levom!‘“

I keď kresťanov často obviňovali z nelojálnosti voči štátu, Tertulián sa snažil ukázať, že sú najdôveryhodnejšími občanmi ríše. Keď obrátil pozornosť na viacero pokusov o zvrhnutie vlády, pripomenul svojim protivníkom, že sprisahanci boli z radov pohanov, nie kresťanov. Tertulián poukazoval na to, že popravami kresťanov utrpel štát veľkú škodu.

V ďalších dielach sa Tertulián zaoberal kresťanským životom. Napríklad vo výklade O divadlách varuje pred prítomnosťou na určitých miestach zábavy, na pohanských hrách a divadelných predstaveniach. Zrejme tam boli noví konvertiti, ktorí nepovažovali za nezlučiteľné stretávať sa na biblickom poučovaní a potom sa zúčastňovať na pohanských hrách. Tertulián v snahe podnietiť ich schopnosť premýšľať napísal: „Aké je ohavné ísť z pobožnosti Božej na diablovu — z neba do chlieva.“ Okrem toho povedal: „To, čo odmietate v podobe skutku, nesmiete vítať v podobe slova.“

Prekrúca pravdu pri jej obhajobe

Esej pod názvom Adversus Praxeam (Proti Praxeasovi) začal Tertulián slovami: „Diabol využíval rôzne spôsoby, aby sa protivil pravde a odporoval jej. Niekedy sa snažil zničiť pravdu tak, že ju obhajoval.“ Nevie sa, kto bol Praxeas z tejto eseje, ale Tertulián spochybnil jeho učenie o Bohu a Kristovi. Praxea považoval za bábku Satana, ktorý sa skryte snaží skaziť kresťanstvo.

Jednou z hlavných sporných otázok medzi takzvanými kresťanmi tých čias bol vzťah medzi Bohom a Kristom. Pre niektorých z nich — zvlášť pre tých, ktorí mali grécky pôvod — bolo ťažké zladiť vieru v jedného Boha s úlohou Ježiša ako Záchrancu a Vykupiteľa. Praxeas sa pokúšal vyriešiť ich dilemu učením, že Ježiš bol len iným prejavom Otca a že medzi Otcom a Synom nie je žiaden rozdiel. Táto teória, známa ako modalizmus, tvrdí, že Boh sa zjavil „ako Otec v stvorení a keď dal Zákon, ako Syn v Ježišovi Kristovi a ako Svätý Duch po Kristovom nanebovstúpení“.

Tertulián ukázal, že v Písme sa Otec jasne odlišuje od Syna. Po citáte z 1. Korinťanom 15:27, 28 argumentoval: „Ten, ktorý podrobil (všetko), a Ten, komu to bolo podrobené — jednoznačne musia byť dve odlišné Bytosti.“ Tertulián upozornil na slová samotného Ježiša: „Otec je väčší ako ja.“ ​(Ján 14:28) Pomocou citátov z Hebrejských Písiem,  napríklad Žalmu 8:5, ukázal, ako sa v Biblii opisuje „podriadenosť“ Syna. „Teda Otec je odlišný od Syna, lebo je väčší než Syn,“ uzavrel Tertulián. „Lebo Ten, kto plodí, je jeden a Ten, kto je splodený, je druhý; taktiež Ten, kto posiela, je jeden a Ten, kto je posielaný, je druhý; a opäť Ten, kto tvorí, je jeden a Ten, prostredníctvom ktorého sa niečo tvorí, je druhý.“

Tertulián považoval Syna za podriadeného Otcovi. No v snahe potlačiť modalizmus išiel „nad to, čo je napísané“. (1. Korinťanom 4:6) V mylnom úsilí dokázať božstvo Ježiša pomocou ďalšej teórie vymyslel vzorec „jedna podstata v troch osobách“. Pomocou tejto predstavy sa pokúšal ukázať, že Boh, jeho Syn a svätý duch sú tri odlišné osoby, ktoré existujú v jednej božskej podstate. Tertulián tak ako prvý použil latinskú formu slova „trojica“ na Otca, Syna a svätého ducha.

Pozor na svetskú filozofiu

Ako sa Tertuliánovi podarilo vymyslieť teóriu o „jednej podstate v troch osobách“? Odpoveď nachádzame v ďalšom paradoxe týkajúcom sa tohto muža — v jeho pohľade na filozofiu. Tertulián označil filozofiu za „‚náuky‘ ľudí a ‚démonov‘“. Otvorene kritizoval zvyk potvrdzovať kresťanské pravdy filozofiou. Uviedol: „Preč so všetkými snahami vytvoriť prekrútené kresťanstvo zo zmesi stoicizmu, platonizmu a dialektiky.“ A predsa sám vo veľkej miere využíval svetskú filozofiu, keď bola v súlade s jeho predstavami. — Kolosanom 2:8.

V jednom diele sa píše: „Trinitárska teológia potrebovala na svoj vývoj a vyjadrenie pomoc helenistických predstáv a kategórií.“ A v knihe The Theology of Tertullian (Tertuliánova teológia) sa uvádza: „Práve zvláštna zmes juristických a filozofických ideí a termínov umožnila Tertuliánovi predložiť trinitársku doktrínu vo forme, ktorá napriek svojim obmedzeniam a nedokonalostiam poskytla rámec neskoršiemu uvedeniu tejto náuky na Nicejskom koncile.“ Teda Tertuliánov vzorec — tri osoby v jednej božskej podstate — zohral významnú úlohu v šírení náboženského omylu v celom takzvanom kresťanstve.

Tertulián obviňoval iných z toho, že ničia pravdu, keď sa ju pokúšajú obhajovať. Iróniou však je, že miešaním biblickej pravdy inšpirovanej Bohom s ľudskou filozofiou sa chytil do rovnakej pasce. Berme si preto k srdcu biblické varovanie pred tým, že by sme ‚venovali pozornosť zvádzajúcim inšpirovaným výrokom a náukám démonov‘. — 1. Timotejovi 4:1.

[Obrázky na stranách 29, 30]

Tertulián kritizoval filozofiu, ale používal ju na podporu vlastných myšlienok

[Prameň ilustrácií]

Strany 29 a 30: © Cliché Bibliothèque nationale de France, Paríž

[Obrázok na strane 31]

Praví kresťania nemiešajú biblickú pravdu s ľudskou filozofiou