Bližší pohľad na niektoré mýty súvisiace so smrťou

PREHRAŤ

Bližší pohľad na niektoré mýty súvisiace so smrťou

TEMNÁ vyhliadka na smrť miatla a znepokojovala človeka počas celých dejín. Strach zo smrti navyše posilňuje zmiešanina falošných náboženských predstáv, rozšírených zvykov a hlboko zakorenených osobných názorov. Strach zo smrti môže obrať človeka o radosť zo života a môže nahlodať jeho dôveru v to, že život má zmysel.

Za podporu množstva rozšírených mýtov týkajúcich sa smrti nesie zodpovednosť prevládajúce náboženstvo. Keď budeme niektoré z týchto mýtov skúmať vo svetle biblickej pravdy, uvažujte, či si môžete ujasniť svoje názory súvisiace so smrťou.

Mýtus č. 1: Smrť je prirodzeným zakončením života.

„Smrť... je neoddeliteľnou súčasťou nášho života,“ píše sa v knihe Death—The Final Stage of Growth (Smrť — konečné štádium rastu). Také vyjadrenia sú odrazom presvedčenia, že smrť je normálnym, prirodzeným zakončením existencie všetkých živých organizmov. Také presvedčenie podporuje u mnohých ľudí nihilistickú filozofiu a správanie zamerané na okamžitý prospech.

Je však smrť naozaj prirodzeným zakončením života? Nie všetci výskumníci sú toho názoru. Napríklad biológ Calvin Harley, ktorý skúma problém starnutia ľudí, v jednom interview povedal, že si nemyslí, že by ľudia mali ‚naprogramovanú smrť‘. Imunológ William Clark uviedol: „Smrť nie je neoddeliteľne spätá s definíciou života.“ A Seymour Benzer z Technologického inštitútu v Kalifornii uvažuje, že „starnutie možno výstižnejšie opísať ako scenár, v ktorého úpravu môžeme dúfať, a nie ako hodiny“.

Keď vedci skúmajú stavbu ľudského tela, sú zmätení. Zisťujú, že sme obdarení možnosťami a schopnosťami, ktoré vysoko prevyšujú to, čo potrebujeme na 70–80 rokov života. Vedci napríklad zistili, že ľudský mozog má pamäť s obrovskou kapacitou. Istý výskumník odhadol, že náš mozog môže pojať informácie, ktoré „by zaplnili asi dvadsať miliónov zväzkov kníh, čiže toľko, koľko sa nachádza v najväčších knižniciach sveta“. Niektorí neurobiológovia odhadujú, že človek počas priemerne dlhého života využije iba jednu stotinu percenta (0,0001) svojej potenciálnej mozgovej kapacity. Je vhodné opýtať sa: ‚Prečo máme mozog s takou veľkou kapacitou, keď v priebehu bežne dlhého života z nej využijeme len zlomok?‘

A okrem toho uvážte, ako neprirodzene reagujú ľudia na smrť! Pre väčšinu ľudí je smrť manželky, manžela alebo dieťaťa najbolestnejším zážitkom v živote. Často sa stáva, že po úmrtí niekoho veľmi blízkeho je človek dlhý čas celkovo emocionálne otrasený. Aj tým, ktorí tvrdia, že smrť je pre ľudí prirodzená, je ťažké prijať predstavu, že ich smrť bude znamenať koniec všetkého. V časopise British Medical Journal sa píše o „bežnom predpoklade odborníkov, že každý chce žiť čo najdlhšie“.

Keď vezmeme do úvahy bežnú reakciu človeka na smrť, jeho úžasný potenciál na pamätanie si a učenie sa a jeho vnútornú túžbu po večnosti, či nie je zjavné, že bol vytvorený, aby žil? Boh nevytvoril ľudí tak, aby prirodzeným zakončením ich života bola smrť, ale aby mali vyhliadku žiť neobmedzene dlho. Všimnite si, akú budúcnosť predložil Boh prvej ľudskej dvojici: „Buďte plodní a rozmnožte sa a naplňte zem a podmaňte si ju a majte v podriadenosti morské ryby a nebeské lietajúce tvory a každého živého tvora, ktorý sa pohybuje na zemi.“ (1. Mojžišova 1:28) Skutočne úžasná a trvalá budúcnosť!

Mýtus č. 2: Pri smrti si Boh berie ľudí k sebe.

Istá zomierajúca 27-ročná matka, ktorá opúšťala tri deti, povedala katolíckej mníške: „Len mi nezačnite hovoriť, že je to Božia vôľa... Neznášam, keď mi to niekto hovorí.“ A predsa mnoho náboženstiev učí o smrti práve to — že Boh si berie ľudí k sebe.

Je Stvoriteľ naozaj taký krutý, že by na nás bezcitne zosielal smrť, hoci vie, že nám to trhá srdce? Nie, Boh Biblie taký nie je. Podľa 1. Jána 4:8 „Boh je láska“. Všimnite si: nepíše sa tu, že Boh má lásku ani že Boh je láskyplný, ale Boh je láska. Božia láska je taká silná, taká čistá, taká dokonalá a tak dokonale preniká osobnosť Boha a jeho skutky, že sa o Bohu dá hovoriť priam ako o zosobnení lásky. Nie je Bohom, ktorý si berie k sebe ľudí, ktorí zomierajú.

Falošné náboženstvo spôsobilo v mysli mnohých ľudí zmätok v otázke, kde sú mŕtvi a v akom sú stave. Nebo, peklo, očistec, predpeklie — tieto a mnohé iné miesta, kam človek údajne odchádza, sú buď nepochopiteľné, alebo až výslovne hrozné. Z Biblie sa naproti tomu dozvedáme, že mŕtvi nie sú pri vedomí; sú v stave, ktorý sa dá najvýstižnejšie pripodobniť k spánku. (Kazateľ 9:5, 10; Ján 11:11–14) Preto sa toho, čo sa s nami bude diať po smrti, nemusíme báť o nič viac, ako keď vidíme niekoho tvrdo spať. Ježiš hovoril o čase, keď bude zem rajom a „všetci v pamätných hrobkách“ „vyjdú“ a budú znova žiť. — Ján 5:28, 29; Lukáš 23:43.

Mýtus č. 3: Boh si berie malé deti, aby sa z nich stali anjeli.

Elisabeth Küblerová-Rossová, ktorá pozorovala smrteľne chorých ľudí, sa zmienila o ďalšom názore bežnom medzi pobožnými ľuďmi. Pri opise jednej skutočnej udalosti uviedla, že je „nemúdre hovoriť dievčatku, ktorému zomrel braček, že Boh má chlapčekov tak rád, že si vzal malého Johnnyho do neba“. Také výroky stavajú Boha do zlého svetla a nevyjadrujú, akú má osobnosť a ako sa správa. Dr. Küblerová-Rossová ďalej uviedla: „Keď z toho dievčatka vyrástla žena, nikdy sa neprestala hnevať na Boha, čo vyústilo do psychotickej depresie, keď jej o tridsať rokov zomrel synček.“

Prečo by Boh bral rodičom dieťa, aby získal ďalšieho anjela — akoby potreboval dieťa viac než rodičia? Ak by bola pravda, že Boh si berie deti, nerobilo by to z neho chladného, sebeckého Stvoriteľa? Na rozdiel od takého názoru sa v Biblii píše: „Láska je z Boha.“ (1. Jána 4:7) Spôsoboval by Boh lásky ľuďom stratu, akú by netolerovali ani ľudia, ktorí majú v sebe čo len trochu slušnosti?

Prečo teda deti zomierajú? Biblická odpoveď je sčasti zaznamenaná v Kazateľovi 9:11: „Čas a nepredvídaná udalosť postihujú všetkých.“ A v Žalme 51:5 sa dozvedáme, že všetci sme od počatia nedokonalí a hriešni, preto dnes môže ktokoľvek z ľudí zomrieť z rôznych príčin. Niekedy smrť nastane ešte pred pôrodom, a tak sa dieťa narodí mŕtve. Inokedy deti zomierajú za nešťastných okolností alebo pri nehode. Za také prípady nenesie zodpovednosť Boh.

Mýtus č. 4: Niektorí ľudia sú po smrti mučení.

Mnoho náboženstiev učí, že zlí ľudia pôjdu do ohnivého pekla a tam budú večne mučení. Je toto učenie logické a biblické? Dĺžka ľudského života je ohraničená na 70 alebo 80 rokov. I keby bol niekto vinný tým, že celý život páchal mimoriadne zlo, boli by večné muky spravodlivým trestom? Nie. Bolo by krajne nespravodlivé mučiť človeka večne za hriechy, ktorých sa dopustil za svojho krátkeho života.

Iba Boh môže zjaviť, čo sa deje s ľuďmi, keď zomrú, a on to aj zjavil vo svojom písanom Slove, v Biblii. Tam sa píše: „Ako umiera [zviera], tak umiera [človek]; všetci majú len jedného ducha... Všetci idú na jedno miesto. Všetci pochádzajú z prachu a všetci sa vracajú do prachu.“ (Kazateľ 3:19, 20) Niet tu ani zmienky o pekelnom ohni. Keď ľudia zomierajú, vracajú sa do prachu — do neexistencie.

Ak by mal byť človek mučený, musel by byť pri vedomí. Sú mŕtvi pri vedomí? Odpoveď dáva opäť Biblia: „Živí si uvedomujú, že zomrú, ale mŕtvi si neuvedomujú vôbec nič, ani už nemajú žiadnu mzdu, pretože sa zabudla ich pamiatka.“ (Kazateľ 9:5) Nie je možné, aby mŕtvi, ktorí si „neuvedomujú vôbec nič“, niekde zažívali muky.

Mýtus č. 5: Smrťou sa naša existencia navždy končí.

Keď zomierame, prestávame existovať, ale to neznamená, že sa tým musí všetko skončiť. Verný muž Jób vedel, že keď zomrie, pôjde do hrobu, do šeolu. No vypočujme si jeho modlitbu k Bohu: „Ó, kiež by si ma skryl v šeole, kiež by si ma držal v úkryte, kým sa neodvráti tvoj hnev, kiež by si mi stanovil časovú hranicu a rozpamätal sa na mňa! Keď zomrie telesne schopný muž, môže znovu ožiť?... Zavoláš, a ja ti odpoviem.“ — Jób 14:13–15.

Jób veril, že ak bude verný až do smrti, Boh si ho zapamätá a po čase ho vzkriesi. O tom boli presvedčení všetci Boží služobníci v staroveku. Sám Ježiš potvrdil túto nádej a ukázal, že Boh ho použije na kriesenie mŕtvych. Kristus nás svojimi slovami uisťuje: „Prichádza hodina, keď všetci v pamätných hrobkách budú počuť [Ježišov] hlas a vyjdú, tí, ktorí konali dobro, na vzkriesenie života, a tí, ktorí konali hanebne, na vzkriesenie súdu.“ — Ján 5:28, 29.

Už o veľmi krátky čas Boh odstráni všetku skazenosť a zriadi nový svet s nebeskou vládou. (Žalm 37:10, 11; Daniel 2:44; Zjavenie 16:14, 16) Výsledkom bude raj na celej zemi obývanej ľuďmi, ktorí budú slúžiť Bohu. V Biblii čítame: „Počul [som] silný hlas hovoriť z trónu: ‚Hľa, Boží stan je s ľudstvom a bude bývať s nimi a oni budú jeho ľudom. A sám Boh bude s nimi. A zotrie im každú slzu z očí a smrti už viac nebude a nebude už viac ani smútku, ani kriku, ani bolesti. Predošlé veci sa pominuli.‘“ — Zjavenie 21:3, 4.

Oslobodení od strachu

Poznanie nádeje na vzkriesenie a Toho, kto je jej zdrojom, nás môže utešiť. Ježiš sľúbil: „Spoznáte pravdu a pravda vás oslobodí.“ (Ján 8:32) K tomu patrí to, že budeme zbavení strachu zo smrti. Jedine Jehova môže skutočne zmeniť proces starnutia a umierania a dať nám večný život. Môžeme veriť Božím sľubom? Áno, môžeme, lebo Božie Slovo sa vždy splní. (Izaiáš 55:11) Nabádame vás, aby ste viac spoznali Božie predsavzatia s ľudstvom. Jehovovi svedkovia vám v tom radi pomôžu.

[Zvýraznený text na strane 6]

Strach zo smrti môže obrať človeka o radosť zo života

[Tabuľka na strane 7]

NIEKTORÉ ROZŠÍRENÉ MÝTY O SMRTI ČO HOVORÍ PÍSMO?

● Smrť je prirodzeným zakončením 1. Mojžišova 1:28; 2:17;

života Rimanom 5:12

● Pri smrti si Boh berie ľudí Jób 34:15;

k sebe Žalm 37:11, 29; 115:16

● Boh si berie malé deti, aby Žalm 51:5; 104:1, 4;

sa z nich stali anjeli Hebrejom 1:7, 14

● Niektorí ľudia sú po smrti Žalm 146:4; Kazateľ 9:5, 10;

mučení Rimanom 6:23