Životný príbeh

Odmenený životom v súlade so zbožnou oddanosťou

ROZPRÁVA WILLIAM AIHINORIA

Uprostred noci som sa zobudil na otcovo známe stenanie. Otec sa prevaľoval na zemi a držal sa za brucho. S matkou a staršou sestrou sme sa zhŕkli okolo neho. Keď sa zdalo, že bolesť ustupuje, posadil sa rovno, vzdychol si a povedal: „Na tejto zemi majú pokoj iba Jehovovi svedkovia.“ Táto poznámka bola záhadná, ale hlboko na mňa zapôsobila, lebo dovtedy som o Jehovových svedkoch nepočul. Zaujímalo ma, čo tým myslel.

TÁTO udalosť sa odohrala v roku 1953, keď som mal šesť rokov. Bol som členom polygamnej domácnosti v poľnohospodárskej dedine Ewossa v stredozápadnej časti Nigérie. Bol som druhým dieťaťom, ale prvým synom v rodine, ktorá sa časom rozrástla a do ktorej patrili tri otcove manželky a 13 detí. Bývali sme v štvorizbovom hlinenom dome so slamenou strechou, ktorého vlastníkom bol starý otec. V dome s nami bývala aj stará matka a traja otcovi bratia s rodinami.

Mladosť som mal bezútešnú. Prispievalo k tomu najmä otcovo chatrné zdravie. Mal chronické bolesti brucha, ktoré pretrvávali mnoho rokov až do jeho smrti. Neznáme ochorenie odolávalo každej liečbe, ktorú si môže dovoliť roľnícka rodina v Afrike — tak liečbe bylinkami, ako aj tradičnej liečbe. Mnoho nocí sme preplakali pri otcovi, keď sa v neznesiteľných bolestiach prevaľoval na zemi, kým ráno nezakikiríkal kohút. Pri hľadaní lieku na chorobu otec s matkou často  cestovali a mňa so súrodencami nechávali na starosť starej matke.

Naša rodina sa živila pestovaním a predajom jamov, kasavy a orechov koly. Okrem toho sme v malom získavali kaučuk, aby sme si doplnili skromný príjem. Jedávali sme hlavne jamy. Ráno sme jedli jamy, popoludní rozotreté jamy a večer opäť jamy. Malú zmenu sme zažili, keď sme občas jedli pečené plantajny.

Dôležitou súčasťou nášho života bolo uctievanie predkov. Rodina obetovávala jedlo pred paličkami, na ktorých boli priviazané ulity porcelánovcov. Otec uctieval aj jednu modlu, aby odohnal zlých duchov a čarodejnice.

Keď som mal päť rokov, odsťahovali sme sa dočasne z našej dediny do poľnohospodárskeho tábora vzdialeného asi 11 kilometrov. Tam sa otec nakazil filariózou, ktorú spôsobuje vlasovec, čo len zväčšilo ťažkosti vyvolané chorobou brucha. Vo dne nemohol pracovať a v noci ho mučili bolesti. Ja som sa nakazil tungózou, ktorú spôsobuje piesočná blcha a ktorá je jednou z foriem týfusu. Preto sme žili z almužien od príbuzenstva. Nechceli sme zomrieť v špine, a tak sme sa presťahovali späť do dediny Ewossa. Otec nechcel, aby som ako jeho prvý syn bol len roľníkom, ktorý sa iba snaží vyžiť. Bol toho názoru, že dobré vzdelanie by mi pomohlo zvýšiť životný štandard rodiny a vychovať súrodencov.

Kontakt s rôznymi náboženstvami

Keď sme boli zas vo svojej dedine, začal som chodiť do školy. Tak som sa dostal do kontaktu s vyznaniami takzvaného kresťanstva. V 50. rokoch 20. storočia sa západné vzdelávanie dalo ťažko oddeliť od náboženstva koloniálnych pánov. Keďže som navštevoval katolícku základnú školu, znamenalo to, že som musel byť rímskokatolíkom.

V roku 1966, keď som dosiahol vek 19 rokov, ma prijali na Pilgrim Baptist Secondary School v meste Ewohinmi, asi 8 kilometrov od Ewossy. Tam som dostával iné náboženské vzdelanie. Keďže som teraz navštevoval protestantskú školu, katolícki kňazi mi nedovolili zúčastňovať sa na nedeľnej omši.

S Bibliou som sa prvý raz stretol práve v čase, keď som chodil na túto baptistickú školu. Hoci som ďalej chodil do katolíckeho kostola, každú nedeľu po katolíckej bohoslužbe som si sám čítal Bibliu. Učenie Ježiša Krista ma fascinovalo a vyvolalo vo mne túžbu žiť zmysluplným životom v súlade so zbožnou oddanosťou. Čím viac som čítal Bibliu, tým viac som bol zhnusený pokrytectvom niektorých náboženských vodcov a nemravným spôsobom života mnohých laikov. To, čo som videl medzi ľuďmi, ktorí o sebe tvrdili, že sú kresťania, sa veľmi odlišovalo od toho, čo učil a robil Ježiš a jeho učeníci.

Zvlášť ma šokovali určité skúsenosti. Keď som pri jednej príležitosti šiel do katechétovho skladu kúpiť si ruženec, uvidel som na zárubni visieť amulet juju. Inokedy sa ma riaditeľ baptistickej školy pokúsil sexuálne zneužiť. Neskôr som sa dozvedel, že je homosexuál a iných už predtým zneužil. Uvažoval som o týchto veciach a kládol som si  otázku: ‚Schvaľuje Boh náboženstvá, ktoré svojich členov a dokonca ani vodcov neberú na zodpovednosť za veľké hriechy?‘

Zmena náboženstva

No to, čo som čítal v Biblii, sa mi páčilo a rozhodol som sa čítať ju ďalej. V tom čase som začal uvažovať nad otcovou poznámkou, ktorú vyslovil asi 15 rokov predtým: „Na tejto zemi majú pokoj iba Jehovovi svedkovia.“ Ale mal som obavy, lebo mladých svedkov v našej škole vysmievali a niekedy aj trestali za to, že sa nezúčastnili na rannej bohoslužbe. A niečo z toho, čomu verili, vyzeralo čudne. Bolo mi napríklad ťažko uveriť, že do neba ide iba 144 000 ľudí. (Zjavenie 14:3) Keďže som túžil ísť do neba, zaujímalo ma, či sa toto číslo už naplnilo pred mojím narodením.

Svedkovia sa svojím správaním a postojom viditeľne odlišovali. Nezapájali sa do nemorálností a násilností s inými mladými v škole. Z môjho hľadiska boli naozaj oddelení od sveta. A podľa toho, čo som sa dočítal v Biblii, takí majú byť ľudia, ktorí majú pravé náboženstvo. — Ján 17:14–16; Jakub 1:27.

Rozhodol som sa skúmať ďalej. V septembri 1969 som získal knihu Pravda, ktorá vedie k večnému životu. Na druhý mesiac začal so mnou študovať istý priekopník, ako sa nazýva kazateľ celým časom spomedzi Jehovových svedkov. Prvé štúdium ma viedlo k tomu, že som knihu Pravda začal čítať v sobotu večer a dočítal som ju na druhý deň odpoludnia. Okamžite som začal spolužiakom hovoriť o úžasných veciach, o ktorých som sa dočítal. Študenti a učitelia si mysleli, že novonájdená viera ma doháňa do šialenstva. Ale ja som vedel, že nešaliem. — Skutky 26:24.

Správa o tom, že kážem nové náboženstvo, sa doniesla mojim rodičom. Rodičia ma požiadali, aby som sa okamžite vrátil domov, aby zistili, aký mám problém. Nemal som sa s kým poradiť, lebo všetci svedkovia odišli na jeden zo svojich oblastných zjazdov v meste  Ilesha. Po príchode domov ma matka a ďalší príbuzní zasypali otázkami a kritikou. Najlepšie, ako som vedel, som sa snažil obhájiť to, čo som sa učil z Biblie. — 1. Petra 3:15.

Keď sa môj strýko najprv neúspešne pokúšal dokázať, že Jehovovi svedkovia sú falošní učitelia, skúsil iný prístup. Naliehal na mňa: „Pamätaj na to, že si šiel do školy, aby si nadobudol vzdelanie. Ak necháš štúdiá a pôjdeš kázať, nikdy nezískaš úplné vzdelanie. Čo keby si počkal, kým neskončíš školu, a až potom sa pripojil k tomu novému náboženstvu?“ Vtedy sa mi to zdalo rozumné, a tak som prestal so svedkami študovať.

V decembri 1970 som ihneď po ukončení školy šiel do sály Kráľovstva a odvtedy chodím na zhromaždenia Jehovových svedkov stále. Dňa 30. augusta 1971 som sa dal pokrstiť na znak toho, že som sa oddal Bohu. To otriaslo nielen mojimi rodičmi, ale aj celou obcou. Povedali, že som ich sklamal, lebo som bol prvý z Ewossy a okolia, kto dostal štipendium od vlády. Mnohí do mňa vkladali veľké nádeje. Dúfali, že svoje vzdelanie využijem na pozdvihnutie obce.

Následky mojej zmeny

Rodina a starší muži obce vyslali delegáciu, ktorá sa mala pokúsiť presvedčiť ma, aby som sa zriekol svojej viery. Pri tejto snahe ma aj preklínali. Hovorili: „Ak to náboženstvo neopustíš, nemáš žiadnu budúcnosť. Nedostaneš prácu. Nepostavíš si vlastný dom. Nebudeš sa môcť oženiť a nevychováš deti.“

Napriek ich zlovestným predpovediam som desať mesiacov po skončení školy dostal miesto učiteľa. V októbri 1972 som sa oženil s Veronicou, ktorá sa stala mojou milovanou manželkou. Neskôr ma vláda vyškolila za zástupcu pre rozvoj poľnohospodárstva. Kúpil som si prvé auto a začal som stavať dom. Dňa 5. novembra 1973 sa nám narodila prvá dcéra Victory a v nasledujúcich rokoch sme mali Lydiu, Wilfreda a Joan. V roku 1986 sa nám narodilo posledné dieťa, Micah. Všetky deti sa prejavili ako vzácne deti, dedičstvo od Jehovu. — Žalm 127:3.

Keď premýšľam o minulosti, môžem povedať, že hoci mi obec želala zlo, všetko, čo sa mi stalo, bolo dobré. Preto som prvú dcéru pomenoval Victory (víťazstvo). Nedávno mi z obce napísali: „Prosíme Ťa, príď domov a zapoj sa do rozvoja našej obce, keď ťa teraz Boh žehná.“

Vychovávame deti, aby žili zbožne

S manželkou sme si uvedomovali, že nemôžeme spojiť zodpovednosť, ktorú nám dal Boh, totiž výchovu detí, s úsilím o hmotné bohatstvo. Naučili sme sa teda byť spokojní s jednoduchým životom. Radšej žijeme jednoduchšie, než by sme mali prekonávať možné následky voľby iného spôsobu života.

V našej časti sveta je bežné bývať v jednom dome s ďalšími rodinami a mať spoločnú kúpeľňu, spoločné kuchynské zariadenie a podobne. Preto sme boli radi, že sa nám v každom meste, do ktorého ma ako štátneho úradníka presunuli, podarilo prenajať si samostatné ubytovanie. Pravda, také ubytovanie bolo drahšie, ale vďaka nemu boli deti menej vystavené nezdravým vplyvom. Ďakujem Jehovovi, že počas tých rokov sa nám darilo vychovávať deti v duchovne zdravom prostredí.

Okrem toho manželka ostala doma, aby mohla byť s deťmi a aby sa o ne mohla starať. Keď skončím prácu, snažíme sa ako rodina venovať spoločnej činnosti. Všetko, čo robíme, robíme spolu. K tomu patrí rodinné biblické štúdium, príprava na zborové zhromaždenia a účasť na nich, účasť na kresťanskej službe, ako aj spoločenské aktivity.

Snažíme sa poslúchať radu z 5. Mojžišovej 6:6, 7, ktorá je pre rodičov nabádaním neučiť  deti iba doma, ale pri každej príležitosti. To podnietilo deti hľadať si priateľov medzi svedkami, nie medzi svetskými ľuďmi. Z nášho príkladu sa naučili dávať si pozor na to, s kým sa stýkajú, lebo s Veronicou netrávime neprimerane veľa času v spoločnosti ľudí, ktorí nemajú rovnaké presvedčenie ako my. — Príslovia 13:20; 1. Korinťanom 15:33.

Samozrejme, v živote našich detí nebolo jediným pozitívnym vplyvom naše vedenie a vyučovanie. Naša domácnosť bola a stále je otvorená horlivým kresťanom, z ktorých mnohí sú cestujúcimi služobníkmi spomedzi Jehovových svedkov. Keď nás títo zrelí kresťania navštevovali, deti mali príležitosť pozorovať ich obetavý spôsob života a učiť sa z neho. To posilnilo účinok toho, čo sme ich učili my, a deti si osvojili biblickú pravdu.

Odmena za zbožnú oddanosť

V súčasnosti sme s manželkou a štyrmi deťmi v službe celým časom. Prvý raz som začal slúžiť ako priekopník v roku 1973. V priebehu rokov som z času na čas musel službu celým časom z ekonomických dôvodov prerušiť. Občas som mal aj výsadu vyučovať v škole služby Kráľovstva, na ktorej sa poskytuje školenie kresťanským dozorcom z radov Jehovových svedkov. Teraz mám výsadu slúžiť vo výbore pre styk s nemocnicami a byť mestským dozorcom v Uhonmore.

Moje prvé dve dcéry, Victory a Lydia, sú šťastne vydaté za znamenitých kresťanských starších. Spolu s manželmi slúžia ako členovia odbočky Jehovových svedkov v Igiedume v Nigérii. Náš starší syn Wilfred slúži ako služobný pomocník a mladší Micah z času na čas slúži v pomocnej priekopníckej službe. Joan v roku 1997 skončila strednú školu a začala slúžiť ako pravidelná priekopníčka.

K najodmeňujúcejším skúsenostiam v mojom živote patrí to, že môžem iným ľuďom pomáhať slúžiť Jehovovi Bohu. Medzi nimi sú aj niektorí členovia príbuzenstva. Otec sa snažil slúžiť Jehovovi, ale bránilo mu v tom praktizovanie polygamie. Odmladi milujem ľudí. Keď vidím iných trpieť, mám pocit, akoby boli moje problémy menej závažné. Myslím si, že ľudia vidia moju úprimnú túžbu pomôcť im, a preto je im ľahšie rozprávať sa so mnou.

Jedným z tých, ktorým som pomohol spoznať Božie predsavzatia, je mladý muž pripútaný na lôžko. Predtým bol pracovníkom energetickej firmy a pri práci ho zasiahol silný elektrický prúd, v dôsledku čoho od hrudníka nadol ochrnul. Prijal ponuku biblického štúdia a postupne prijímal, čo sa učil. Pri krste 14. októbra 1995 v riečke pri našom dome sa prvýkrát po 15 rokoch dostal z postele. Povedal, že je to najšťastnejší deň jeho života. Teraz je služobným pomocníkom v zbore.

Musím povedať, že neľutujem, že som sa asi pred 30 rokmi rozhodol slúžiť Jehovovi s jeho zjednoteným a oddaným ľudom. Videl som, ako sa uprostred jeho ľudu prejavuje skutočná láska. I keby k odmene, ktorú dáva Jehova svojim verným služobníkom, nepatril večný život, i tak by som ďalej túžil žiť v súlade so zbožnou oddanosťou. (1. Timotejovi 6:6; Hebrejom 11:6) Zbožná oddanosť formovala môj život, vnášala doň stabilitu a prinášala radosť, uspokojenie a šťastie mne i mojej rodine.

[Obrázok na strane 25]

S manželkou a deťmi v roku 1990

[Obrázok na strane 26]

S manželkou, deťmi a dvoma zaťmi