Poučenie z dejín Ríma

„AK SOM ako ľudia bojoval s divokými zvieratami v Efeze.“ Niektorí si myslia, že tieto slová zapísané v 1. Korinťanom 15:32 znamenajú, že apoštol Pavol bol odsúdený na boj v rímskej aréne. Či už to tak bolo, alebo nie, v tom čase boli v arénach bežné boje na život a na smrť. Čo sa z histórie dozvedáme o aréne a o tom, čo sa tam dialo?

Ako kresťania túžime formovať si svedomie podľa Jehovovho uvažovania, čo nám pomáha rozhodovať sa v oblasti modernej zábavy. Zamysli sa napríklad nad tým, čo si Boh myslí o násilí, ako vidno z týchto slov: „Nezáviď násilníkovi, ani si nevyvoľ žiadnu z jeho ciest.“ ​(Príslovia 3:31) Raní kresťania mali túto radu k dispozícii a mohla ich viesť, keď mnohých ľudí v ich okolí začali nadchýnať rímske gladiátorské zápasy. Pri úvahe o dianí na takých podujatiach si všimnime, aké poučenie z toho jasne vyplýva pre dnešných kresťanov.

 V rímskej aréne stoja oproti sebe dvaja ozbrojení gladiátori. Pri prvých úderoch meča na štít rozbesnený dav krikom povzbudzuje svojho favorita. Je to boj na život a na smrť. Čoskoro je jeden z gladiátorov ranený a nemôže pokračovať v boji. Odhadzuje zbrane a kľaká si, čím uznáva porážku a prosí o milosť. Krik dosahuje vrchol. Jedni v dave preňho krikom žiadajú milosť, druhí smrť. Oči všetkých sa upierajú na cisára. On môže porazeného bojovníka podľa vrtochov más oslobodiť, alebo palcom nadol nariadiť jeho usmrtenie.

Rimania boli gladiátorskými predstaveniami priam posadnutí. Možno ťa prekvapí, keď sa dozvieš, že také boje sa spočiatku usporadúvali na pohreboch významných osobností. Tieto zápasy majú údajne pôvod v ľudských obetiach u samnitského ľudu, ktorý žil na území terajšej centrálnej časti Talianska. Obete mali zmieriť duchov mŕtvych. Taký boj sa nazýval munus, čiže „dar“ ​(množné číslo munera). Prvé hry, o ktorých máme písomnú zmienku, sa v Ríme konali v roku 264 pred n. l. a na volskom trhu v nich bojovali tri dvojice gladiátorov. Na pohrebe Marca Aemilia Lepida sa bojovalo v 22 súbojoch. Na pohrebe Publia Licinia sa postavilo proti sebe 60 dvojíc. V roku 65 pred n. l. poslal Julius Caesar do arény 320 dvojíc.

„Pohreby aristokratov boli politickou akciou,“ hovorí historik Keith Hopkins, „a pohrebné hry mali pre svoju popularitu u občanov-voličov... politický podtón. Gladiátorské predstavenia boli stále pompéznejšie, a to najmä vďaka politickému súpereniu medzi ctižiadostivými aristokratmi.“ Do vlády cisára Augusta (27 pred n. l. až 14 n. l.) sa munera stali honosným darom — na pobavenie más —, ktorý dávali bohatí štátni úradníci na podporu svojej politickej kariéry.

Účastníci a výcvik

Možno sa pýtaš: ‚Kto boli gladiátori?‘ Mohli to byť otroci, zločinci odsúdení na smrť, vojnoví zajatci alebo slobodní muži, ktorých pritiahla možnosť zažiť niečo vzrušujúce alebo získať slávu a bohatstvo. Všetci sa cvičili v školách podobných väzniciam. V knihe Giochi e spettacoli (Hry a predstavenia) sa uvádza, že cvičení gladiátori „boli stále pod dohľadom stráží a museli sa podrobovať prísnej disciplíne, tým najprísnejším pravidlám a zvlášť tvrdým trestom... Toto zaobchádzanie často viedlo k samovraždám, vzburám a povstaniam.“ Najväčšie rímske gladiátorské školy mali cely pre najmenej tisíc gladiátorov. Každý muž mal nejakú špecializáciu. Niektorí bojovali v brnení, so štítom a mečom, ďalší so sieťou a trojzubcom. Iní dostávali výcvik na boj s divými zvieratami v ďalšom obľúbenom druhu predstavenia, v love. Hovoril azda Pavol o takej udalosti?

Organizátori predstavenia sa mohli obrátiť na podnikateľov, ktorí verbovali a cvičili za gladiátorov 17- alebo 18-ročných mužov. Obchodovanie s ľudským životom bolo výnosným podnikaním. V jednom výnimočnom predstavení, ktoré pripravil Trajan na oslavu jedného vojenského víťazstva, sa predstavilo 10 000 gladiátorov a 11 000 zvierat.

 Deň v aréne

Dopoludnia v aréne patrili lovu. Do arény mohli nahnať všelijaké divé zvieratá. Publikum zvlášť obľubovalo dvojicu vytvorenú z býka a medveďa. Zvieratá často zviazali spolu, takže bojovali, kým jedno z nich neuhynulo. To, ktoré prežilo, potom zabil lovec. Ďalším populárnym zápasom bolo postaviť levy proti tigrom alebo slony proti medveďom. Lovci predvádzali svoje umenie pri zabíjaní exotických zvierat — leopardov, nosorožcov, hrochov, žiráf, hyen, tiav, vlkov, diviakov a antilop — privezených zo všetkých kútov ríše, bez ohľadu na náklady.

Vďaka scénickým efektom bol lov nezabudnuteľným zážitkom. Používali sa skaly, jazierka a stromy, aby sa napodobnili lesy. V niektorých arénach sa zvieratá objavovali akoby zázrakom, keď ich priviezol podzemný výťah a vošli cez padacie dvere. Predstavenie bolo o to zaujímavejšie, že nebolo možné predvídať správanie zvieraťa, ale zdá sa, že ľudí fascinovala na love predovšetkým krutosť.

Ďalej boli na programe popravy. Snahou bolo vykonávať ich originálne. Predvádzali sa mytologické drámy, v ktorých herci skutočne zomierali.

Popoludní spolu bojovali odlišné skupiny gladiátorov, ktorí boli rôzne vyzbrojení a vycvičení v kontrastných technikách boja. Niektorí z ľudí, ktorí odťahovali mŕtve telá, boli oblečení za boha podsvetia.

Účinok na divákov

Dav mal neuhasiteľný smäd po boji, a tak váhaví bojovníci boli nabádaní do boja bičmi a vypaľovacími železami. Dav kričal: „Čo pred tým mečom tak zbabelo uhýba? Čo bije tak mľandravo? Prečo nechce zomrieť? Zbičujte ho, nech si ide po svoje! Nech s holou hruďou nastavenou úderom dostanú ranu za ranu!“ Rímsky štátnik Seneca píše, že cez jednu prestávku zaznel oznam: „Medzitým sa niekoľkým ľuďom podreže hrdlo, aby sa stále niečo dialo!“

Nie div, keď Seneca pripúšťa, že sa vrátil domov „krutejší a neľudskejší“. Toto otvorené priznanie diváka si zasluhuje, aby sme sa nad ním vážne zamysleli. Mohli by byť diváci niektorých dnešných športových podujatí podobne ovplyvnení a mohli by sa stať ‚krutejšími a neľudskejšími‘?

Niektorí sa mohli považovať za šťastných, keď sa vôbec vrátili domov. Keď mal istý divák nejakú vtipnú poznámku na adresu cisára Domiciána, tento ho nechal vyvliecť z miesta a hodiť psom. Caligula dal pre nedostatok zločincov na popravy nariadenie zadržať časť davu  a hodiť ho zvieratám. A keď pódiový mechanizmus nefungoval podľa Claudiových predstáv, Claudius prikázal zodpovedným mechanikom bojovať v aréne.

Okrem toho fanatizmus divákov viedol k nešťastiam a výtržnostiam. Jeden amfiteáter severne od Ríma sa zrútil a údajne zomrelo tisíce ľudí. V roku 59 n. l. vypukli počas predstavenia v Pompejach nepokoje. Tacitus uvádza, že zrážky medzi davom domácich a súpermi z neďalekého mesta sa začali vzájomnými urážkami, nasledovalo hádzanie kameňov a skončilo sa to použitím meča. Mnohí prišli o život a viacero ľudí bolo zmrzačených alebo ranených.

Jasné poučenie

Nedávna výstava (Sangue e arena, „Krv a piesok“) v rímskom Koloseu pripomenula novodobé paralely munera. A čo je zaujímavé, premietali sa tam zábery z videofilmov s býčími zápasmi, profesionálnym boxom, strašnými zrážkami na automobilových a motocyklových pretekoch, divokými bitkami športovcov pri rôznych hrách a výtržníckymi bitkami divákov. Premietanie končilo leteckým pohľadom na Koloseum. K akému záveru mali podľa teba dospieť návštevníci? Koľkí si vzali poučenie?

V niektorých krajinách sú dodnes bežné psie, kohútie a býčie zápasy a násilnícke športy. Pre radosť obrovského davu riskujú ľudia život v automobilových a motocyklových pretekoch. A zamysli sa nad každodennými televíznymi programami. Z výsledkov štúdie v jednej západnej krajine vidno, že dieťa, ktoré venuje sledovaniu televízie priemerné množstvo času, môže byť do veku 10 rokov svedkom 10 000 vrážd a 100 000 násilných činov.

Spisovateľ Tertulián žijúci v treťom storočí uviedol, že potešenie z takých predstavení nebolo „zlučiteľné s pravým náboženstvom a pravou poslušnosťou pravému Bohu“. Ľudí, ktorí ich navštevovali, považoval za spolupáchateľov tých, ktorí zabíjali. A čo dnes? Človek si môže položiť otázku: ‚Zabávam sa na predstaveniach, ktoré v televízii alebo na internete zobrazujú krv, smrť alebo násilie?‘ Je dobré pamätať na to, že v Žalme 11:5 sa uvádza: „Jehova skúma spravodlivého rovnako ako zlého, a každého, kto miluje násilie, Jeho duša istotne nenávidí.“

[Rámček na strane 28]

Boje na „uzmierenie mŕtvych“

Spisovateľ Tertulián žijúci v treťom storočí o pôvode gladiátorského zápasu uviedol: „Ľudia v staroveku verili, že týmito predstaveniami preukazujú službu mŕtvym; po tom, ako ich zmiernili civilizovanejšou formou krutosti. V dávnych dobách bol na pohreboch zvyk obetovať zajatcov alebo kúpených otrokov nízkej kvality v presvedčení, že duše mŕtvych sa uzmierujú ľudskou krvou. Neskoršie sa im zdalo dobré zastrieť svoju bezbožnosť tak, že z toho urobili zábavu. A tak keď boli získaní ľudia čo najlepšie vycvičení v používaní takých zbraní, aké boli vtedy dostupné — pri výcviku sa učili byť zabití! —, potom v stanovený deň pohrebu ich pri hrobke vydali smrti. Tak ľudia nachádzali pri smrti útechu vo vražde. To je pôvod sviatku munus. No postupne aj v prepracovanosti dospeli na rovnakú úroveň ako v krutosti, lebo potešeniu zo sviatku niečo chýbalo, kým aj krvilačné šelmy netrhali ľudské telá na kusy. To, čo sa predkladalo na uzmierenie mŕtvych, považovalo sa za pohrebný rituál.“

[Obrázok na strane 27]

Staroveká gladiátorská prilba a chránič píšťaly

[Obrázky na strane 29]

Pre starovekých kresťanov bola násilnícka zábava neprijateľná. A pre teba?

[Pramene ilustrácií]

Box: Dave Kingdon/​Index Stock Photography; automobilová havária: AP Photo/​Martin Seppala

[Prameň ilustrácie na strane 26]

Phoenix Art Museum, Arizona/​Bridgeman Art Library