Čo sa stalo s ohnivým peklom?

AKÚ predstavu to vo vašej mysli vyvolá, keď počujete slovo „peklo“? Vybaví sa vám peklo ako doslovné miesto ohňa a síry, nekonečných múk a trápenia? Alebo je azda peklo symbolický opis nejakého stavu?

Náboženskí vodcovia cirkví kresťanstva si stáročia predstavovali, že údelom hriešnikov je zaručene ohnivé peklo plné trýznivých múk. Tento názor je rozšírený aj medzi mnohými ďalšími náboženskými skupinami. „Kresťanstvo možno prispelo k veľkému rozšíreniu slova peklo,“ uvádza časopis U.S.News & World Report, „ale nemá monopol na túto náuku. Hrozba bolestivej odplaty v posmrtnom živote má náprotivok skoro v každom väčšom svetovom náboženstve, ako aj v niektorých malých.“ Hinduisti, budhisti, moslimovia, džinisti a taoisti veria v nejakú podobu pekla.

No vplyvom súčasného spôsobu uvažovania vzniká iná predstava o pekle. „Hoci tradičné zobrazenie pekla stále má svojich prívržencov,“ poznamenáva uvedený časopis, „v súčasnosti sa začína objavovať predstava večného zatratenia ako mimoriadne nepríjemného uväznenia osamote, a naznačuje sa, že peklo koniec koncov nemusí byť až také horúce.“

Jezuitský časopis La Civiltà Cattolica uviedol: „Je mylné... myslieť si, že Boh prostredníctvom démonov spôsobuje zatratencom strašné muky, napríklad v ohni.“ Časopis dodáva: „Peklo existuje, no nie ako miesto, ale ako stav, forma bytia človeka, ktorý trpí bolesťou vyplývajúcou z toho, že je oddelený od Boha.“ Pápež Ján Pavol II. v roku 1999 povedal: „Peklo neoznačuje nejaké miesto, ale stav tých, ktorí sa dobrovoľne a definitívne oddelili od Boha, zdroja všetkého života a radosti.“ Pokiaľ ide o zobrazenia pekla ako ohnivého miesta, povedal: „Poukazujú na pocit úplnej márnosti a prázdnoty života bez Boha.“ Keby bol pápež opísal peklo ako miesto „plameňov a čertov v červenom oblečení s vidlami,“ povedal cirkevný historik Martin Marty, „ľudia by to nebrali vážne“.

Podobné zmeny sa dejú aj v iných denomináciách. Správa vieroučnej komisie anglikánskej cirkvi uviedla: „Peklo nie je večné mučenie, ale konečná a neodvolateľná voľba konať spôsobom, ktorý odporuje Bohu tak úplne a tak absolútne, že jediným koncom je totálna neexistencia.“

Katechizmus episkopálnej cirkvi v Spojených štátoch definuje peklo ako „večnú smrť následkom nášho zavrhnutia Boha“. Podľa časopisu U.S.News & World Report rastúci počet ľudí presadzuje názor, že „koniec zlých je zničenie, nie večné trápenie... Tvrdia, že tí,  ktorí napokon zavrhnú Boha, budú jednoducho zbavení existencie v ‚stravujúcom ohni‘ pekla.“

Aj keď súčasný trend smeruje k odmietaniu ohňa a síry, mnohí naďalej podporujú názor, že peklo je doslovné miesto mučenia. „Písmo jasne hovorí o pekle ako o reálnom mieste ohnivých múk,“ hovorí Albert Mohler z Teologického seminára južných baptistov v Louisville v štáte Kentucky v Spojených štátoch. A správa The Nature of Hell (Podstata pekla), ktorú pripravila komisia Evanjelickej aliancie, uvádza: „Peklo je zavrhnutie a mučenie pri vedomí.“ Dodáva: „V pekle je niekoľko stupňov trestu a útrap, ktoré závisia od vážnosti hriechov spáchaných na zemi.“

Je teda peklo ohnivým miestom večných múk alebo miestom zničenia? Alebo je to jednoducho stav oddelenosti od Boha? Čo je v skutočnosti peklo?

[Rámček/obrázky na strane 4]

Stručná história ohnivého pekla

KEDY ľudia hlásiaci sa ku kresťanstvu prijali vieru v ohnivé peklo? Bolo to dlho po tom, čo žil Ježiš Kristus a jeho apoštoli. „Petrova apokalypsa (2. storočie n. l.) bola prvým [apokryfným] kresťanským dielom, ktoré opisovalo tresty a muky hriešnikov v pekle,“ hovorí francúzska Encyclopædia Universalis.

Prví cirkevní otcovia sa však v názore na peklo nezhodovali. Justín Mučeník, Klement Alexandrijský, Tertulián a Cyprián verili, že peklo je ohnivé miesto. Origenes a teológ Gregor z Nyssy vyučovali, že peklo je miesto oddelenosti od Boha — miesto duchovného trápenia. Na druhej strane, Augustín z Hippa bol presvedčený, že utrpenie v pekle je duchovné aj zmyslové — je to názor, ktorý bol prijatý. „V piatom storočí už všade nadobudla prevahu prísna náuka, že hriešnici po tomto živote nedostanú druhú príležitosť a oheň, ktorý ich pohltí, nikdy nezhasne,“ napísal profesor J. N. D. Kelly.

V 16. storočí protestantskí reformátori ako Martin Luther a Ján Kalvín chápali ohnivé pekelné muky ako znázornenie večnosti strávenej oddelene od Boha. Ale predstava pekla ako miesta mučenia sa v priebehu dvoch nasledujúcich storočí vrátila. Protestantský kazateľ Jonathan Edwards mal vo zvyku desiť amerických kolonistov v 18. storočí názornými zobrazeniami pekla.

Napriek tomu krátko nato začal plameň pekla blikať a pohasínať. „Dvadsiate storočie znamenalo pre peklo takmer smrť,“ uvádza U.S.News & World Report.

[Obrázky]

Justín Mučeník veril, že peklo je ohnivé miesto

Augustín z Hippa vyučoval, že trápenie v pekle je duchovné aj telesné