Životný príbeh

Stará a nasýtená rokmi

ROZPRÁVA MURIEL SMITHOVÁ

Vchodovými dverami do nášho domu zatriaslo silné klopanie. Práve som sa vrátila domov na obed z dopoludňajšej kazateľskej služby. Ako obyčajne som si varila vodu na čaj a chystala som sa na polhodinku sa natiahnuť. Klopanie znelo neústupne a cestou k dverám som uvažovala, kto by to len o tomto čase mohol byť. Čoskoro som to zistila. Dvaja muži pred dverami sa predstavili ako policajti. Povedali mi, že prišli prehľadať dom, aby našli literatúru, ktorú vytlačili Jehovovi svedkovia — zakázaná organizácia.

Prečo boli Jehovovi svedkovia v Austrálii zakázaní a ako som sa ja stala jednou z nich? Všetko sa to začalo darom, ktorý mi dala matka v roku 1910, keď som mala desať rokov.

NAŠA rodina žila v drevenici na severnom predmestí Sydney nazývanom Crows Nest. Jedného dňa som prišla domov zo školy a pred vchodovými dverami som našla matku zhovárať sa s akýmsi mužom. Bola som zvedavá, kto je ten neznámy človek v obleku s taškou plnou kníh. Placho som sa ospravedlnila a vošla som do domu. No už o pár minút ma matka zavolala. Povedala: „Tento pán má nejaké pekné knižky a všetky  sú o Písme. A keďže sa blížia tvoje narodeniny, môžeš dostať buď nové šaty, alebo tieto knižky. Vyber si.“

„Áno, áno, mami, chcem tie knihy, ďakujem,“ odpovedala som.

A tak som ako desaťročná dostala prvé tri zväzky Štúdií Písiem od Charlesa Taze Russella. Muž pri dverách povedal matke, že mi bude treba pomôcť, aby som tie knihy pochopila, lebo budú pre mňa asi priťažké. Matka povedala, že mi rada pomôže. Žiaľ, krátko nato zomrela. Otec sa o brata, sestru a o mňa usilovne staral, ale pribudlo mi povinností a zdalo sa mi, že ich nezvládnem. No onedlho sa stala ďalšia tragédia.

V roku 1914 vypukla prvá svetová vojna a už o rok v nej náš milovaný otecko zomrel. Keďže sme boli siroty, brata a sestru poslali bývať k príbuzným a mňa do katolíckej internátnej strednej školy. Niekedy ma sužovala osamelosť. Jednako som vďačná, že som sa mohla venovať mojej láske — hudbe, zvlášť hre na klavíri. Roky plynuli a ja som skončila internátnu strednú školu. V roku 1919 som sa vydala za Roya Smitha, ktorý predával hudobné nástroje. V roku 1920 sa nám narodilo dieťa a opäť som sa venovala každodenným starostiam. Ale čo tie knihy?

Príbuzná nám hovorí o duchovnej pravde

„Knihy o Biblii“ cestovali celé tie roky so mnou. Hoci som ich predtým v skutočnosti nikdy nečítala, hlboko vnútri som vedela, že obsahujú niečo dôležité. Potom nás jedného dňa koncom 20. rokov minulého storočia navštívila naša príbuzná Lil Bimsonová. Šli sme do obývačky, sadli sme si a dali sme si čaj.

„Vy máte tie knihy!“ vykríkla zrazu.

„Aké knihy?“ spýtala som sa v pomykove.

Ukázala na Štúdie Písiem v knižnici. Ešte v ten deň si ich od nás požičala domov a dychtivo si ich prečítala. Zakrátko bolo úplne jasné, že to, čo si prečítala, ju nadchlo. Od Bádateľov Biblie, ako boli v tom čase Jehovovi svedkovia známi, si zadovážila ďalšiu literatúru. Navyše sa nezdržala, aby nám nehovorila všetko, čo sa dozvedala. Medzi knihami, ktoré si zadovážila, bola aj kniha Harfa Božia, ktorá čoskoro skončila v našom dome. Môj život v službe Jehovovi sa napokon začal, keď som si vyhradila čas na prečítanie týchto publikácií založených na Biblii. Konečne som našla odpovede na zásadné otázky, na ktoré mi moja cirkev nedokázala odpovedať.

Našťastie Roy venoval posolstvu Biblie mimoriadnu pozornosť a obaja sme začali so zápalom študovať Bibliu. Predtým bol Roy členom organizácie slobodomurárov. Teraz bola naša rodina zjednotená v pravom uctievaní a istý brat viedol dvakrát týždenne s celou rodinou biblické štúdium. Ďalšie povzbudenie sme dostali, keď sme začali navštevovať zhromaždenia, ktoré usporadúvali Bádatelia Biblie. Miestom zhromaždení v Sydney bola malá prenajatá sála na predmestí  nazývanom Newtown. V tom čase bolo v celej krajine menej ako 400 svedkov, a tak pre väčšinu bratov si účasť na zhromaždeniach vyžadovala cestovať veľmi ďaleko.

Od našej rodiny si účasť na zhromaždeniach vyžadovala pravidelne sa preplaviť cez Sydneyský prístav. Predtým ako v roku 1932 postavili Sydneyský prístavný most, bolo treba zakaždým použiť trajekt. Napriek tomu, že na túto cestu bol potrebný čas a peniaze, snažili sme sa nevynechať ani jedno duchovné jedlo, ktoré nám Jehova zabezpečil. Úsilie upevniť sa v pravde stálo za to, lebo sa schyľovalo k druhej svetovej vojne a našej rodiny sa mala priamo dotknúť otázka neutrality.

Čas skúšok a odmien

Začiatok 30. rokov bol pre mňa a našu rodinu vzrušujúci. V roku 1930 som sa dala pokrstiť a v roku 1931 som bola na pamätnom zjazde, na ktorom sme sa postavili a súhlasili s prijatím krásneho mena Jehovovi svedkovia. S Royom sme sa usilovali žiť v súlade s týmto menom tak, že sme kázali všetkými spôsobmi, ktoré odporúčala organizácia, a zapájali sme sa do všetkých kazateľských kampaní. Napríklad v roku 1932 sme sa zapojili do mimoriadnej kampane, v rámci ktorej sa rozširovala jedna brožúrka. Cieľom bolo osloviť masy ľudí, ktorí sa prišli pozrieť na otvorenie Sydneyského prístavného mosta. Zlatým klincom bolo pre nás použitie áut s ampliónom a mali sme výsadu, že zvukovou aparatúrou vybavili auto našej rodiny. Vďaka tejto technike sa ulicami Sydney ozývali biblické prednášky brata Rutherforda.

No časy sa opäť zmenili a boli stále ťažšie. V roku 1932 postihla Austráliu veľká hospodárska kríza, a tak sme sa s Royom rozhodli zjednodušiť si život. Jedným zo spôsobov, ako sme to urobili, bolo, že sme sa presťahovali bližšie k zboru, a tak sa nám značne znížili náklady na cestovanie. No ekonomické ťažkosti ustúpili do úzadia, keď zem zachvátila hrôza druhej svetovej vojny.

Jehovovi svedkovia poslúchali Ježišov príkaz nebyť časťou sveta, a preto sa na celom svete — Austráliu nevynímajúc — stali terčom prenasledovania. Niektorí ľudia, vyprovokovaní vojnovou hystériou, nás označovali za komunistov. Títo odporcovia falošne tvrdili, že Jehovovi svedkovia používajú štyri rozhlasové stanice, ktoré v Austrálii vlastnili, na to, aby mohli posielať správy japonskej armáde.

Mladí bratia, ktorých povolali do armády, boli pod veľkým tlakom dopustiť sa kompromisu. S radosťou môžem povedať, že všetci traja synovia trvali na svojom presvedčení a zostali neutrálni. Nášho najstaršieho syna Richarda odsúdili na 18 mesiacov väzenia. Druhému synovi Kevinovi sa podarilo dostať registráciu odpierača z dôvodu svedomia. Žiaľ, náš najmladší syn Stuart zomrel pri nehode na motocykli cestou na súd, kde mal dokončiť obhajobu v otázke neutrality. Táto tragédia nám spôsobila veľký stres. Ale ďalej sme sa zameriavali na Kráľovstvo a na Jehovov sľub, že bude kriesiť ľudí, a to nám pomohlo vytrvať.

To najvzácnejšie nenašli

V januári 1941 Jehovových svedkov v Austrálii zakázali. Ale tak ako Ježišovi apoštoli, i my s Royom sme poslúchali viac Boha ako ľudí a dva a pol roka sme pokračovali v činnosti v podzemí. V tomto období zaklopali na dvere policajti v civile, o ktorých som hovorila na začiatku. Čo sa stalo?

Pozvala som ich dnu. Keď vošli, opýtala som sa ich: „Bude vám prekážať, keď si prv ako prehľadáte dom, uvarím čaj?“ Napodiv im to neprekážalo a ja som šla do kuchyne pomodliť sa k Jehovovi a usporiadať si myšlienky. Keď som sa vrátila, jeden policajt vošiel do študovne a bral všetko, na čom uvidel  logo Watchtower, vrátane Biblie a literatúry z tašky, ktorú som nosila do služby.

Nato sa opýtal: „Nemáte ešte ďalšiu literatúru ukrytú v škatuliach? Máme informácie, že týždenne navštevujete zhromaždenia v sále na druhom konci ulice a že tam so sebou brávate veľa literatúry.“

„To je pravda,“ odpovedala som, „ale teraz tam nie je.“

„Áno, to vieme, pani Smithová,“ povedal. „A vieme aj to, že literatúra sa skladuje u ľudí v tejto štvrti.“

V spálni nášho syna našli päť škatúľ s brožúrkami Sloboda, alebo katolicizmus?

„A v garáži nemáte niečo?“ opýtal sa.

„Nie, tam nie je nič,“ povedala som.

Potom otvoril príborník v jedálni. Našiel čisté formuláre na zborovú správu. Vzal ich a potom trval na tom, že sa pozrie do garáže.

„Tak poďte tadiaľto,“ povedala som.

Išli za mnou do garáže, a keď ju prezreli, konečne odišli.

Policajti si mysleli, že keď našli tých päť škatúľ, našli niečo úžasné! Ale nenašli to najvzácnejšie. Viete, v tom čase som slúžila ako tajomníčka zboru a mala som doma zoznamy zvestovateľov a ďalšie dôležité informácie. Našťastie bratia nás predtým upozornili, aby sme sa na také prehliadky pripravili, a tieto dokumenty som starostlivo ukryla. V obálkach som ich dala na dno nádob na čaj, cukor a múku. Niektoré som mala ukryté aj vo voliére pri garáži. Teda policajti prešli práve okolo tých informácií, ktoré chceli.

Služba celým časom

Do roku 1947 si naše staršie deti založili vlastné rodiny. Vtedy sme s Royom usúdili, že už môžeme začať slúžiť celým časom. V Južnej Austrálii bolo potrebných viac zvestovateľov, a tak sme predali dom a kúpili si obytný príves, ktorý sme nazvali Micpa, čo znamená „Strážna veža“. Tento spôsob života nám umožňoval kázať v odľahlých oblastiach. Často sme slúžili v nepridelených vidieckych obvodoch. Na ten čas mám mnoho milých spomienok. Jedno štúdium som viedla s mladou ženou menom Beverly. Odišla odtiaľ skôr, ako dospela ku krstu. Len si predstavte, akú som mala radosť, keď sa mi po rokoch na jednom zjazde prihovorila nejaká sestra a predstavila sa ako Beverly! Bola som veľmi šťastná, že som po toľkých rokoch videla, že slúži Jehovovi spolu s manželom a deťmi.

V roku 1979 som mala výsadu zúčastniť sa školy priekopníckej služby. Jedna z vecí, ktoré sa v tejto škole zdôrazňovali, bola, že ak má človek v priekopníckej službe vytrvať, musí mať dobré návyky v osobnom štúdiu. Jednoznačne sa mi to potvrdilo. Štúdium, zhromaždenia a služba boli a sú mojím životom. Päťdesiat rokov v pravidelnej priekopníckej službe považujem za veľkú výsadu.

Vyrovnávam sa so zdravotnými problémami

No posledné desaťročia priniesli so sebou niekoľko mimoriadnych ťažkostí. V roku  1962 mi zistili zelený zákal. Liečba, ktorá bola v tom čase dostupná, bola trochu obmedzená a zrak sa mi rapídne zhoršoval. Aj Royovo zdravie sa zhoršovalo a v roku 1983 mal vážnu mozgovú príhodu, po ktorej ostal čiastočne ochrnutý a nemohol hovoriť. V roku 1986 zomrel. V službe celým časom ma veľmi podporoval a veľmi mi chýba.

Napriek týmto prekážkam som sa usilovala udržať si dobré návyky v duchovnej činnosti. Kúpila som si silné auto vhodné do služby v našej skoro vidieckej oblasti a s pomocou dcéry Joyce som pokračovala v priekopníckej službe. Zrak sa mi postupne zhoršoval, až kým som na jedno oko celkom neoslepla. Lekári mi ho nahradili skleneným. Napriek tomu, že som videla už len na jedno oko, aj to len trochu, pomocou lupy a literatúry s veľkým písmom som dokázala venovať tri až päť hodín denne štúdiu.

Čas venovaný štúdiu bol pre mňa vždy veľmi cenný. A tak si iste viete predstaviť, aký šok som utrpela, keď som zrazu v jedno odpoludnie počas štúdia prestala vidieť úplne. Bolo to, akoby niekto zhasol svetlo. Prišla som o zrak celkom. Ako teraz pokračujem v štúdiu? Hoci už slabo počujem, v snahe zostať duchovne silná sa spolieham na audiokazety a láskyplnú podporu rodiny.

Vytrvávam až do konca

Teraz ako vyše storočnej sa mi zhoršilo zdravie aj v iných oblastiach a musela som značne spomaliť. Niekedy sa cítim stratená. A teraz, keď vôbec nevidím, sa občas naozaj stratím! Veľmi by som chcela mať opäť nejaké biblické štúdiá, ale pri svojom zdravotnom stave už nemôžem chodiť do služby a hľadať ich. Spočiatku ma to skľučovalo. Musela som sa naučiť prijať svoje obmedzenia a byť spokojná s tým, čo môžem robiť. Nie je to ľahké. No je pre mňa veľkou výsadou, že sa mi každý mesiac darí podať správu o určitom čase, ktorý som strávila rozhovormi o našom veľkom Bohu, Jehovovi. Keď sa mi naskytne príležitosť hovoriť o Biblii, napríklad keď ku mne domov prídu ošetrovateľky, obchodníci alebo iní ľudia, využijem ju — samozrejme, taktne.

Jedným z najuspokojujúcejších požehnaní je pre mňa vidieť, ako štyri generácie mojej rodiny verne uctievajú Jehovu. Niektorí z nich sa namáhali v službe ako priekopníci na miestach, kde je potrebných veľa zvestovateľov, ako starší alebo ako služobní pomocníci a pracovníci v Bételi. Pochopiteľne, ako mnohí z mojej generácie, i ja som očakávala, že koniec tohto systému príde oveľa skôr. Ale za tých sedemdesiat rokov služby som videla úžasný vzrast! Veľmi ma uspokojuje, že som sa mohla zapojiť do niečoho takého veľkolepého.

Ošetrovateľky, ktoré ma navštevujú, hovoria, že nažive ma určite drží moja viera. Súhlasím s nimi. Výsledkom aktivity v službe Jehovovi je ten najlepší spôsob života. Podobne ako kráľ Dávid môžem skutočne povedať, že som stará a nasýtená rokmi. — 1. Paralipomenon 29:28.

(Sestra Muriel Smithová zomrela 1. apríla 2002 počas finalizácie tohto článku. O mesiac by bola dovŕšila 102 rokov. Bola vynikajúcim príkladom vernosti a vytrvalosti.)

[Obrázky na strane 24]

Keď som mala asi päť rokov a vo veku 19 rokov, keď som spoznala svojho manžela Roya

[Obrázok na strane 26]

Naše auto a príves, ktorý sme nazvali Micpa

[Obrázok na strane 27]

S manželom Royom v roku 1971