Tešia sa, že sa naučili čítať!

V NIEKTORÝCH oblastiach Šalamúnových ostrovov muselo až 80 percent ľudí, ktorí sú dnes Jehovovými svedkami, bojovať s negramotnosťou. Negramotnosť ich nielenže obmedzovala v možnosti zapájať sa do týždenných zborových zhromaždení, ale im tiež sťažovala vyučovať iných ľudí pravdy o Kráľovstve. Je skutočne možné, aby sa dospelí ľudia, ktorí nikdy ani nedržali v ruke ceruzku, naučili čítať a písať?

Takmer v každom zbore Jehovových svedkov na Šalamúnových ostrovoch sa v kurzoch čítania a písania používa brožúra Venuj sa čítaniu a písaniu, ktorú vydali Jehovovi svedkovia. Nasledujúce skúsenosti ilustrujú, ako stovky ľudí dostali v rámci tohto programu pomoc pri nadobudnutí novej úrovne vzdelania. A čo je ešte dôležitejšie, to, že sa naučili čítať, im umožnilo kvalitnejšie vydávať svedectvo o svojej viere. — 1. Petra 3:15.

Istá misionárka pridelená do zboru s viac ako sto zvestovateľmi Kráľovstva si všimla, že na týždennom štúdiu Biblie pomocou Strážnej veže malo časopis len niekoľko prítomných a ešte menej ich podávalo komentáre. Čo bolo príčinou? Negramotnosť. Keď zbor oznámil otvorenie kurzu čítania a písania, misionárka sa s radosťou ponúkla za učiteľku. Najprv prišlo len málo žiakov, ale čoskoro začalo kurz navštevovať vyše 40 ľudí.

Aké boli výsledky? Misionárka rozpráva: „Krátko po otvorení kurzu čítania a písania som o šiestej ráno šla na trh nakúpiť potraviny pre misionársky domov. Uvidela som tam niektorých žiakov — dokonca aj veľmi mladých — predávať kokosové orechy a zeleninu.  Prečo? Lebo si chceli zaobstarať dosť peňazí, aby si mohli na kurz čítania a písania kúpiť pero a zápisník! Účasť na vyučovaní bola tiež podnetom mať osobný výtlačok časopisu Strážna veža.“ Misionárka dodáva: „Teraz sa do zborového štúdia Strážnej veže zapájajú mladí i starí a naše rozhovory sú veľmi živé.“ Táto misionárka bola veľmi rada, keď sa štyria žiaci z jej triedy opýtali, či by sa mohli zúčastňovať na verejnom kázaní, lebo ako sa vyjadrili, ‚už sa neboja‘.

Výučba čítania a písania priniesla žiakom viac pozitívnych výsledkov než len to, že sa naučili čítať a písať. Napríklad zboru mnoho rokov spôsobovala ťažkosti neveriaca manželka istého svedka. Pri najmenšom podráždení hádzala do ľudí kamene a dokonca útočila na iné ženy kusom dreva. Keď občas navštívila kresťanské zhromaždenie spolu s manželom, tak naňho žiarlila, že sa rozhodol nosiť tmavé okuliare, aby ho nemohla obviniť, že sa pozerá na iné ženy.

No krátko po otvorení kurzu čítania a písania táto žena potichu poprosila: „Môžem sa pridať aj ja?“ Odpoveď bola kladná. Odvtedy nevynechala ani jedno vyučovanie, ani zborové zhromaždenie. Usilovne sa snažila naučiť čítať a robila úžasný pokrok, z čoho mala veľkú radosť. Jej ďalšia prosba znela: „Môžem študovať Bibliu?“ Jej manžel s ňou s radosťou začal študovať a ona ďalej robí pokroky v čítaní a písaní i v poznávaní Biblie.

Pre 50-ročného človeka, ktorý nikdy nedržal v ruke ceruzku, môže byť už len držanie pera alebo ceruzky a napísanie písmen abecedy obrovským problémom. Niektorí majú spočiatku pľuzgiere na prstoch, lebo silno zvierajú ceruzku a tlačia na papier. Po týždňoch úsilia držať a ovládať ceruzku niektorí žiaci so širokým úsmevom zvolajú: „Už viem ľahko pohybovať rukou po papieri!“ Aj inštruktori sú šťastní, keď vidia pokroky žiakov. Istá inštruktorka povedala: „Vyučovanie mi robí veľkú radosť a na konci vyučovania žiaci často potleskom prejavia úprimnú vďačnosť za toto opatrenie od Jehovu.“

Títo teraz už gramotní svedkovia sa tešia spolu s misionármi. Prečo? Lebo na oslavu Jehovu už môžu využívať aj schopnosť čítať a písať.

[Obrázky na stranách 8, 9]

Mladí i starší ľudia sú vďační za výučbu čítania a písania