Kde sa podeli všetci susedia?

„Moderná spoločnosť nepozná žiadnych susedov.“ — Benjamin Disraeli, anglický štátnik 19. storočia.

STARNÚCI Kubánci majú nezvyčajný spôsob na zvýšenie pocitu šťastia a spokojnosti: spoločenstvo susedov, alebo ako oni hovoria, círculos de abuelos (starorodičovský kruh). Podľa správy z roku 1997 je približne jeden z piatich starších Kubáncov súčasťou takéhoto kruhu, v ktorom nachádza spoločníkov, podporu a praktickú pomoc pri udržiavaní zdravého životného štýlu. „Kedykoľvek rodinní lekári zo susedstva potrebujú pomoc s kampaňou na očkovanie,“ poznamenáva časopis World-Health, „círculos de abuelos sú tými, u ktorých nájdu ochotných a schopných pomocníkov.“

No žiaľ, v mnohých častiach sveta už medzi susedmi takéto spoločenstvá prejavujúce záujem o druhých neexistujú. Zamyslime sa napríklad nad tragickým prípadom Wolfganga Dircksa, ktorý žil v obytnom dome v západnej Európe. Pred niekoľkými rokmi noviny The Canberra Times uviedli, že i keď si 17 rodín, ktoré bývali v tej istej obytnej budove ako Wolfgang, všimlo, že ho nestretávajú, „nikoho nenapadlo, aby mu pri dverách zazvonil“. Keď nakoniec majiteľ domu vošiel do jeho bytu, „našiel kostru, ktorá sedela pred televízorom“. Kostra mala na kolenách rozprestretý televízny program z 5. decembra 1993. Wolfgang bol mŕtvy päť rokov. Aké smutné svedectvo o zlyhaní záujmu a starostlivosti o susedov! Nečudo, že esejista v časopise The New York Times Magazine uviedol, že ľudia v jeho susedstve, tak ako v mnohých iných, sa stali „spoločenstvom cudzincov“. Je to tak aj v prípade vašich susedov?

Je pravda, že niektoré dedinské spoločenstvá sa stále tešia z pravých susedských vzťahov a že niektoré mestské spoločenstvá sa usilujú zvýšiť záujem o susedov. Napriek tomu mnohí obyvatelia miest sa medzi svojimi susedmi cítia izolovaní a zraniteľní. Trápia sa za múrmi anonymity. Ako je to možné?

 Za múrmi anonymity

Samozrejme, väčšina z nás má susedov, ktorí bývajú v našej bezprostrednej blízkosti. Blikavé svetlo televízora, v okne sa pohybujúce tiene, svetlá, ktoré sa zapínajú a vypínajú, zvuk prichádzajúcich a odchádzajúcich áut, kroky na chodbách, štrngot kľúčov pri odomykaní a zamykaní dverí — to všetko sú znaky, ktoré svedčia o tom, že susedia v našom okolí „žijú“. No akýkoľvek skutočný pocit susedských vzťahov sa vytráca, keď sú ľudia, ktorí bývajú vedľa seba, skrytí za múrmi anonymity alebo prehliadajú jeden druhého v ruchu hektického spôsobu života. Azda sa domnievajú, že nemajú dôvod stýkať sa so susedmi ani byť im nejakým spôsobom zaviazaní. Austrálske noviny Herald Sun pripúšťajú: „Ľudia sú pre svoje najbližšie okolie viac anonymní, a tak sú menej obmedzovaní spoločenskými záväzkami. Teraz je jednoduchšie ignorovať a vylúčiť zo svojho spoločenstva tých, ktorí nie sú spoločensky zaujímaví.“

Táto tendencia neprekvapuje. Vo svete, kde ľudia ‚milujú samých seba‘, sa na susedských vzťahoch odrážajú následky spôsobu života zameraného na seba. (2. Timotejovi 3:2) Výsledkom je rozšírená osamelosť a odcudzenie. Odcudzenie plodí nedôveru, hlavne keď sa v susedstve rozmáha násilie a zločinnosť. A nedôvera zakrátko vedie k tomu, že ľudia prestávajú prejavovať súcit.

Nech je to vo vašom susedstve akokoľvek, nepochybne budete súhlasiť s tým, že dobrí susedia sú pre svoje okolie prínosom. Veľa sa dá dosiahnuť, keď sa ľudia usilujú o spoločný cieľ. Dobrí susedia môžu byť aj požehnaním. Nasledujúci článok ukáže ako.