Životný príbeh

„Nezmenila by som nič!“

ROZPRÁVA GLADYS ALLENOVÁ

Niekedy sa ma ľudia opýtajú: „Ak by si opäť mohla prežiť svoj život, čo by si zmenila?“ Môžem pravdivo odpovedať: „Nezmenila by som nič!“ Dovoľte mi, aby som vám vysvetlila, prečo mám taký názor.

V LETE roku 1929, keď som mala dva roky, prihodilo sa môjmu otcovi Matthewovi Allenovi niečo skvelé. Dostal brožúrku Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú!, ktorú vydali Medzinárodní bádatelia Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia. Len čo si otecko dychtivo prečítal niekoľko strán, zvolal: „Nič lepšie som ešte nečítal!“

Krátko nato otecko dostal ďalšie publikácie od Bádateľov Biblie. Nemárnil čas a o to, čo sa dozvedel, sa začal deliť so všetkými susedmi. No v našej dedine nebol žiaden zbor Jehovových svedkov. Keďže otecko chápal potrebu pravidelného kresťanského spoločenstva, v roku 1935 sa naša rodina presťahovala do Orangevillu v Ontáriu v Kanade, pretože tam bol zbor.

V tých dňoch sa vždy nepovzbudzovalo, aby sa deti zúčastňovali zborových zhromaždení; zvyčajne zostali vonku pred budovou, kde bolo zhromaždenie, a hrali sa, až kým dospelí neskončili. To sa môjmu oteckovi nepáčilo. Povedal si: „Ak sú zhromaždenia dobré pre mňa, sú dobré aj pre moje deti.“ A tak aj napriek tomu, že sme tam boli noví, ocko viedol môjho brata Boba, moje sestry Ellu a Ruby i mňa k tomu, aby sme sa spolu s dospelými zúčastňovali na zhromaždeniach, a to sme aj robili. Čoskoro tam sedeli aj deti ďalších svedkov. Účasť na zhromaždeniach a podávanie  komentárov sa stalo veľmi dôležitou súčasťou nášho života.

Otecko miloval Bibliu a nádherným spôsobom vedel zahrať biblické príbehy. Pomocou nich vštepoval do našich mladých sŕdc dôležité poučenia, na ktoré si stále veľmi rada spomínam. Jedno, ktoré mi prichádza na um, je, že Jehova požehnáva tých, ktorí ho poslúchajú.

Otecko nás tiež učil používať Bibliu na obhajobu našej viery. Učili sme sa to pomocou hry. Otecko napríklad povedal: „Verím, že keď zomriem, pôjdem do neba. Teraz mi dokážte, že nepôjdem.“ Ruby a ja sme rýchlo hľadali v konkordancii, aby sme našli texty, pomocou ktorých by sme mohli vyvrátiť toto učenie. Keď sme prečítali texty, ktoré sme našli, otecko povedal: „Je to zaujímavé, ale stále nie som presvedčený.“ A tak sme opäť siahli po konkordancii. Takto to často pokračovalo celé hodiny, kým otecko nebol spokojný s našimi odpoveďami. Vďaka tomu sme sa s Ruby stali dobre vyzbrojenými na vysvetľovanie nášho presvedčenia a na obhajobu našej viery.

Prekonávanie strachu z človeka

Aj napriek dobrému školeniu, ktoré som dostávala doma a na zborových zhromaždeniach, musím uznať, že niektoré stránky kresťanského života boli pre mňa náročné. Tak ako mnoho mladých ľudí, nerada som sa odlišovala od iných, hlavne od svojich spolužiakov. Medzi prvé skúšky mojej viery patrili takzvané informačné pochody.

Išlo o to, že skupina bratov a sestier pomaly kráčala hlavnými ulicami mesta a niesla na sebe pripevnené pútače s nápismi. V našom meste s približne 3000 obyvateľmi každý poznal každého. Pri jednom informačnom pochode som kráčala na konci radu a niesla som pútač s nápisom: „Náboženstvo je osídlo a podvod.“ Všimli si ma niektorí moji spolužiaci, bez váhania sa zaradili do radu za mňa a začali spievať hymnu „Boh ochraňuj kráľa“. Ako som to zvládla? Vrúcne som sa modlila o silu, aby som išla ďalej. Keď sa nakoniec pochod skončil, ponáhľala som sa do sály Kráľovstva, aby som vrátila pútač, a potom som chcela ísť domov. Ale jeden zodpovedný brat mi povedal, že sa má začať ďalší pochod a že potrebujú ešte jedného na nesenie pútača. Takže som opäť išla von a modlila sa tak ako nikdy predtým. Moji spolužiaci sa však už unavili a odišli domov. Moje modlitby o silu sa zmenili na ďakovné modlitby! — Príslovia 3:5.

Služobníci celým časom boli u nás doma vždy vítaní. Boli to šťastní ľudia a bolo príjemné tráviť s nimi čas. Pokiaľ mi len siaha pamäť, naši rodičia nám deťom vždy predstavovali službu celým časom ako tú najlepšiu možnú životnú dráhu.

Reagovala som na ich nabádania a v roku 1945 som začala svoju dráhu služobníčky celým časom. Neskôr som sa pripojila k svojej sestre Elle, ktorá bola priekopníčkou v Londone v Ontáriu. Tam som sa zapojila do takého odvetvia služby, o ktorom som si myslela, že by som ho nikdy nebola schopná vykonávať. Bratia chodievali v miestnych baroch od stola k stolu a ponúkali zákazníkom výtlačky časopisov Strážna veža a Útecha (teraz Prebuďte sa!). Našťastie sa táto služba vykonávala v sobotňajšie  popoludnia, takže som mala celý týždeň na to, aby som sa modlila o odvahu ísť! Nie, nebolo to pre mňa ľahké, ale bolo to odmeňujúce.

Na druhej strane som sa tiež naučila, ako roznášať zvláštne čísla Útechy, ktoré hovorili o prenasledovaní našich bratov v nacistických koncentračných táboroch, a hlavne ako oslovovať vplyvných kanadských podnikateľov vrátane prezidentov veľkých spoločností. Počas tých rokov som zistila, že Jehova nás vždy podporuje, pokiaľ sa my spoliehame na silu od neho. Tak ako hovorieval otecko, Jehova žehná tých, ktorí ho poslúchajú.

Reagujeme na pozvanie slúžiť v Quebecu

Štvrtého júla 1940 v Kanade zakázali činnosť Jehovových svedkov. Neskôr bol zákaz zrušený, ale v rímskokatolíckej provincii Quebec sme boli stále prenasledovaní. Podnikla sa zvláštna kampaň, pri ktorej sa používal traktát Planúca nenávisť Quebecu k Bohu a Kristovi a slobode je hanbou pre celú Kanadu, ktorý silnými slovami poukazoval na zlé zaobchádzanie s našimi bratmi. Ešte predtým sa Nathan H. Knorr, člen vedúceho zboru Jehovových svedkov, v meste Montreal stretol so stovkami priekopníkov, aby nám vysvetlil dôsledky toho, čo budeme robiť. Brat Knorr nám povedal, že ak budeme súhlasiť s účasťou na kampani, môžeme očakávať, že nás zatknú a uväznia. A mal pravdu! V tom období ma zatkli 15-krát. Keď sme išli do zvestovateľskej služby, presvedčili sme sa, či máme so sebou zubnú kefku a hrebeň pre prípad, že by sme museli noc stráviť vo väzení.

Zo začiatku sme väčšinu práce vykonávali v noci, aby sme vzbudili čo najmenšiu pozornosť. Nosievala som extra zásobu traktátov v taške, ktorú som si zavesila na krk pod kabát. Taška plná traktátov bola dosť objemná, takže som vyzerala ako tehotná. Dobre mi to poslúžilo, keď som nastúpila do preplneného autobusu, ktorý išiel smerom k môjmu obvodu. Veľakrát sa stalo, že vstal nejaký slušný muž a ponúkol miesto „tehotnej“ dáme.

Po čase sme sa začali zapájať do roznášania traktátov aj cez deň. Nechali sme traktáty pri troch alebo štyroch dverách a potom sme išli do ďalšieho obvodu. Zvyčajne sa nám to darilo. Ale keď kňaz vo farnosti zistil, že sme v tej oblasti, mohli sme čakať problémy. Pri jednej príležitosti kňaz popudil dav 50 až 60 dospelých a detí, aby do nás začali hádzať paradajky a vajcia. Schovali sme sa v dome jednej kresťanskej sestry, kde sme museli prespať na podlahe.

V Quebecu bola veľká potreba priekopníkov, ktorí by kázali ľuďom hovoriacim po francúzsky. Tak sme sa s mojou sestrou Ruby začali v decembri 1958 učiť francúzštinu. Potom sme dostali pridelenie v niekoľkých francúzsky hovoriacich oblastiach provincie. Každé pridelenie so sebou prinieslo jedinečné zážitky. Na jednom mieste sme dva roky osem hodín denne chodili od dverí k dverám bez toho, aby nám niekto otvoril! Ľudia jednoducho prišli k dverám a stiahli na nich žalúzie. Ale nevzdali sme sa. Dnes sú v tom meste dva prekvitajúce zbory.

Jehova nás podporuje v každom smere

V roku 1965 sme začali pracovať ako zvláštne priekopníčky. Na jednom mieste, kam sme boli pridelené, sme plne pochopili význam Pavlových slov, ktoré sú zaznamenané v 1. Timotejovi 6:8: „Ak máme živobytie a niečo na seba, budeme s tým spokojní.“ Aby sme dokázali hradiť svoje výdavky, museli sme sa držať presného rozpočtu. Odkladali sme si peniaze na kúrenie, nájomné, elektrinu a jedlo. Keď sme si toto všetko zabezpečili, ostalo nám na mesiac 25 centov, ktoré sme mohli minúť, na čo sme chceli.

Pretože sme mali obmedzené peňažné prostriedky, mohli sme si v našom dome dovoliť kúriť len niekoľko hodín v noci. A tak teplota v našej spálni nikdy nevystúpila nad  15 stupňov Celzia a často bola oveľa nižšia. Jedného dňa k nám prišiel na návštevu syn istej panej, s ktorou Ruby študovala Bibliu. Keď sa vrátil domov, určite matke povedal, že ideme zamrznúť, pretože odvtedy nám každý mesiac posielala desať dolárov na kúpu oleja, takže sme kúrenie mohli nechať stále zapnuté. Necítili sme núdzu v nijakom smere. Neboli sme bohaté, ale vždy sme mali všetko nevyhnutné. Všetko, čo bolo navyše, sme považovali za požehnanie. Aké pravdivé sú slová zo Žalmu 37:25: „Nevidel [som] žiadneho spravodlivého úplne opusteného, ani jeho potomstvo, ako hľadá chlieb“!

Aj napriek odporu, ktorému sme čelili, som s potešením mohla vidieť, ako niekoľkí ľudia, s ktorými som viedla biblické štúdium, prichádzajú k poznaniu pravdy. Osobitnú radosť mi urobilo to, že niektorí si vybrali ako svoju životnú dráhu službu celým časom.

Úspešne čelíme novým skúškam

V roku 1970 sa naším novým pridelením stalo mesto Cornwall v Ontáriu. Asi rok po našom príchode do Cornwallu ochorela naša mamička. Otecko zomrel v roku 1957 a moje dve sestry a ja sme sa striedali v opatrovaní mamičky až do jej smrti v roku 1972. Naše partnerky v zvláštnej priekopníckej službe, Ella Lisitzová a Ann Kowalenková, mali na nás v tomto čase stabilizujúci vplyv a boli nám láskyplnou oporou. Počas našej neprítomnosti sa starali o naše biblické štúdiá a iné záväzky. Aké pravdivé sú slová z Príslovia 18:24: „Je priateľ, ktorý sa pridŕža pevnejšie ako brat“!

Život je plný skúšok. S podporou Jehovovho láskyplného ramena som im bola schopná čeliť. Stále sa s radosťou usilujem slúžiť celým časom. Bob, ktorý zomrel v roku 1993, strávil vyše 20 rokov v priekopníckej službe, z toho 10 vzácnych rokov bol priekopníkom spolu so svojou manželkou Doll. Moja staršia sestra Ella, ktorá zomrela v októbri 1998, bola priekopníčkou vyše 30 rokov a vždy si zachovávala priekopníckeho ducha. V roku 1991 diagnostikovali mojej sestre Ruby rakovinu. Napriek tomu ďalej využívala svoju obmedzenú silu na kázanie dobrého posolstva. Udržala si aj svoj zmysel pre humor až do rána 26. septembra 1999, keď zomrela. Hoci už nemám  sestry, mám duchovnú rodinu bratov a sestier, ktorí mi pomáhajú zachovať si zmysel pre humor.

Teda čo by som zmenila, keď sa spätne pozriem na svoj život? Nikdy som sa nevydala, ale bola som požehnaná milujúcimi rodičmi, bratom a sestrami, ktorí dávali pravdu na prvé miesto vo svojom živote. Teším sa, že ich čoskoro všetkých uvidím vzkriesených. Už teraz cítim, ako ma otecko objíma, a vidím slzy v očiach mamičky, ktorá je v mojom náručí. Ella, Ruby a Bob budú skákať od radosti.

Dovtedy chcem naďalej využívať svoje zostávajúce zdravie a energiu na chválenie a uctievanie Jehovu. Priekopnícka služba celým časom je nádherný, odmeňujúci spôsob života. Je to presne tak, ako povedal žalmista o tých, ktorí chodia po Jehovových cestách: „Budeš šťastný a bude sa ti dobre dariť.“ — Žalm 128:1, 2.

[Obrázky na strane 26]

Otecko miloval Bibliu. Učil nás používať ju na obhajobu našej viery

[Obrázok na strane 28]

Zľava doprava: Ruby, ja, Bob, Ella, mamička a otecko v roku 1947

[Obrázok na strane 28]

Predný rad zľava doprava: Ja, Ruby a Ella na oblastnom zjazde v roku 1998