„Záchrana patrí Jehovovi“

V ČASE národnej krízy a medzinárodného napätia ľudia očakávajú od svojich vlád, že im poskytnú pocit istoty a bezpečia. Vlády intenzívne podporujú programy, ktorými sa snažia získať podporu ľudu. Čím viac je takýmito programami živené vlastenecké cítenie, tým častejšie a s väčším oduševnením sa zachovávajú vlastenecké obrady.

Keď národ zažíva nejakú mimoriadnu situáciu, vlastenecké zanietenie často dáva ľuďom pocit súdržnosti a sily a môže v nich vzbudiť ducha spolupráce a sociálne cítenie. Ale „vlastenectvo je vrtkavé ako každá emócia,“ uvádza sa v článku časopisu The New York Times Magazine, pretože „ak je mu raz daná voľnosť, môže prerásť do veľmi nepekných foriem“. Prejavy vlastenectva sa môžu zmeniť až tak, že by mohli zasahovať do občianskych práv a náboženskej slobody niektorých obyvateľov krajiny. Zvlášť praví kresťania sú vystavovaní tlaku urobiť kompromis vo svojej viere. Ako sa správajú, keď svet okolo nich zachváti taká atmosféra? Ktoré biblické zásady im pomáhajú konať s porozumením a zachovať si rýdzosť pred Bohom?

„Nebudeš sa im klaňať“

Zdravenie štátnej zástavy sa niekedy stáva obľúbeným prejavom vlasteneckého cítenia. Ale na zástavách sú často znázornenia vecí na nebi, ako sú hviezdy, ako aj znázornenia vecí na zemi. Boh vyjadril svoj názor na klaňanie sa takým predmetom, keď dal svojmu ľudu príkaz: „Neurobíš si vyrezávaný obraz ani podobu niečoho, čo je hore v nebesiach alebo čo je dolu na zemi alebo čo je vo vodách pod zemou. Nebudeš sa im klaňať, ani sa nedáš zviesť, aby si im slúžil, lebo ja, Jehova, tvoj Boh, som Boh vyžadujúci výlučnú oddanosť.“ — 2. Mojžišova 20:4, 5.

Je zdravenie zástavy reprezentujúcej štát alebo pokľaknutie pred ňou naozaj porušením výlučnej oddanosti Jehovovi? Je pravda, že starovekí Izraeliti mali ‚znaky‘ alebo štandardy, okolo ktorých sa zhromažďovali podľa svojho trojkmeňového rozdelenia, kým boli v pustatine. (4. Mojžišova 2:1, 2) V komentári k hebrejským slovám, ktoré sa vzťahovali na takéto štandardy, McClintockova a Strongova Cyclopedia hovorí: „Žiadne z nich však nevyjadruje predstavu, akú vyvoláva ‚štandarda‘ v našej mysli, teda predstavu zástavy.“ Navyše izraelské štandardy sa nepovažovali za sväté ani sa s ich používaním nespájali nijaké obrady. Jednoducho slúžili na praktický účel, ako znaky, ktoré ukazovali ľuďom, kde sa majú zhromaždiť.

Zobrazenia cherubínov vo svätostánku a v Šalamúnovom chráme slúžili predovšetkým ako znázornenia nebeských cherubínov. (2. Mojžišova 25:18; 26:1, 31, 33; 1. Kráľov 6:23, 28, 29; Hebrejom 9:23, 24) Skutočnosť, že tieto umelecké zobrazenia nemali byť uctievané, je zjavná z toho, že ľud vo všeobecnosti ich nikdy nevidel, a z toho, že samotní anjeli ani nemajú byť uctievaní. — Kolosanom 2:18; Zjavenie 19:10; 22:8, 9.

 Uvažuj aj o medenom hadovi, ktorého urobil prorok Mojžiš, keď Izraeliti putovali pustatinou. Toto zobrazenie slúžilo ako symbol a malo prorocký význam. (4. Mojžišova 21:4–9; Ján 3:14, 15) Nebolo zbožňované ani uctievané. Niekoľko storočí po Mojžišovi však Izraeliti začali konať nesprávne, keď toto zobrazenie začali uctievať, dokonca mu pálili obete. Preto ho judský kráľ Ezechiáš rozdrvil na kusy. — 2. Kráľov 18:1–4.

Slúžia štátne zástavy iba na nejaký praktický účel? Čo symbolizujú? „Zástava je hlavným nacionalistickým symbolom viery a ústredným predmetom uctievania,“ uvádza spisovateľ J. Paul Williams. Dielo The Encyclopedia Americana hovorí: „Zástava je podobne ako kríž svätá.“ Zástava je symbol štátu. Preto pokľaknutie pred ňou alebo jej zdravenie je náboženským obradom, ktorým sa prejavuje zbožná úcta štátu. Takým skutkom sa prisudzuje záchrana štátu, čo je neprijateľné vzhľadom na biblický názor na modlárstvo.

Písmo jasne hovorí: „Záchrana patrí Jehovovi.“ ​(Žalm 3:8) Záchrana sa nemá pripisovať ľudským inštitúciám ani ich symbolom. Apoštol Pavol nabádal spolukresťanov: „Moji milovaní, utekajte pred modlárstvom.“ ​(1. Korinťanom 10:14) Raní kresťania sa nezúčastňovali na uctievaní štátu. Daniel P. Mannix v knihe Those About to Die (Tí, ktorí išli na smrť) poznamenáva: „Kresťania odmietali... obetovať géniovi [rímskeho] cisára — čo zhruba zodpovedá dnešnému odmietnutiu zdraviť zástavu.“ Rovnako je to v prípade pravých kresťanov dnes. Ak chcú prejavovať Jehovovi výlučnú oddanosť, nemôžu zdraviť zástavu žiadneho štátu. Tým dávajú na prvé miesto Boha, hoci stále majú úctu k vládam a ich predstaviteľom. Áno, uvedomujú si svoju zodpovednosť byť podriadení vládnym „nadriadeným vrchnostiam“. (Rimanom 13:1–7) Aký je však biblický názor na spievanie vlasteneckých piesní, ako sú hymny?

Čo sú štátne hymny?

„Štátne hymny sú prejavom vlasteneckého cítenia a obyčajne obsahujú žiadosť o božské vedenie a ochranu pre ľud alebo pre jeho vládcov,“ hovorí The Encyclopedia Americana. Štátna hymna je v skutočnosti hymnus alebo modlitba za štát. Opakovane sa v nej prosí o to, aby štát materiálne prosperoval a pretrval dlhý čas. Mali by sa kresťania pripájať k takým prejavom zbožného cítenia?

Prorok Jeremiáš žil medzi ľuďmi, ktorí tvrdili, že slúžia Bohu. No Jehova mu prikázal: „Ty sa za tento ľud nemodli, ani zaň nevznášaj úpenlivé prosebné volanie alebo modlitbu, ani ma naliehavo nepros, lebo ťa nebudem počúvať.“ ​(Jeremiáš 7:16; 11:14; 14:11) Prečo Jeremiáš dostal takýto príkaz? Pretože v spoločnosti, v ktorej žil, boli rozšírené krádeže, vraždy, páchanie cudzoložstva, falošné prísahy a modlárstvo. — Jeremiáš 7:9.

Ježiš Kristus ukázal vzor, keď povedal: „Prosím za nich; neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal.“ ​(Ján 17:9) Písmo ukazuje, že „celý svet leží v moci toho zlého“ a že „sa pomíňa“. (1. Jána 2:17; 5:19) Ako by sa teda praví kresťania mohli s čistým svedomím modliť o prosperitu a dlhé trvanie takého systému?

Samozrejme, nie každá štátna hymna obsahuje prosby k Bohu. „Pocity vyjadrené v štátnych hymnách sú rôzne,“ hovorí Encyclopædia Britannica, „od modlitieb za monarchov cez zmienky o bojoch alebo povstaniach významných pre národ... až po vyjadrenie vlasteneckého cítenia.“ Ale môžu tí, ktorí sa chcú páčiť Bohu, naozaj jasať nad vojnami a revolúciami, nech by sa týkali akéhokoľvek národa? Pokiaľ ide o pravých ctiteľov, Izaiáš predpovedal: „Budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice.“ ​(Izaiáš 2:4) „Hoci chodíme v tele,“ napísal apoštol Pavol, „nebojujeme podľa toho, čo sme v tele. Lebo zbrane nášho boja nie sú telesné.“ — 2. Korinťanom 10:3, 4.

 Štátne hymny často vyjadrujú pocity národnej hrdosti alebo nadradenosti. Takýto názor nemá nijaký biblický základ. Apoštol Pavol vo svojej reči na Areopágu povedal: „[Jehova Boh] vytvoril z jedného človeka každý ľudský národ, aby bývali na celom zemskom povrchu.“ ​(Skutky 17:26) „Boh nie je predpojatý,“ vyhlásil apoštol Peter, „ale v každom národe je mu prijateľný ten, kto sa ho bojí a koná spravodlivosť.“ — Skutky 10:34, 35.

Porozumenie Biblie viedlo mnohých k tomu, aby urobili osobné rozhodnutie nezúčastňovať sa na zdravení zástavy ani sa nepripájať k spevu vlasteneckých piesní. Ale ako sa majú zachovať, keď sa ocitnú v takých sporných situáciách?

Prejavovať úctu, no nezapájať sa

Nabuchodonozor, kráľ starovekého Babylona, v snahe posilniť jednotu svojej ríše postavil obrovskú zlatú sochu v nížine Dúra. Potom pripravil obrad zasvätenia, na ktorý pozval svojich satrapov, prefektov, správcov, radcov a iných vysokých úradníkov. Pri zvuku hudby sa mali všetci zhromaždení pokloniť a uctievať sochu. Medzi tými, ktorí museli byť prítomní, boli aj traja mladí Hebreji — Sadrach, Mézach a Abednego. Ako dali najavo, že sa nezúčastňujú na tomto náboženskom obrade? Keď začala hrať hudba a tí, ktorí sa zhromaždili, sa vrhli na zem, títo traja Hebreji zostali stáť. — Daniel 3:1–12.

V dnešnej dobe sa zástavy obyčajne zdravia vystretou rukou, salutovaním alebo s rukou na srdci. Niekedy sa môže vyžadovať nejaký zvláštny postoj tela. V niektorých krajinách sa v školách od detí očakáva, že pokľaknú a pobozkajú zástavu. Keď praví kresťania ticho stoja, zatiaľ čo iní zdravia zástavu, dávajú tým najavo, že sú úctivými pozorovateľmi.

Čo v prípade, ak samotné státie je prejavom účasti na obrade zdravenia zástavy? Predstavme si napríklad, že jeden žiak je vybratý, aby reprezentoval školu, a zdraví zástavu vonku na mieste pred vlajkovou žrďou, zatiaľ čo od ostatných žiakov sa očakáva, že budú stáť v pozore v triede. V tomto prípade samotný  akt postavenia sa vyjadruje súhlas s aktom žiaka vonku, ktorý slúži ako osobný zástupca v zdravení zástavy. Teda už samotné postavenie sa znamená, že sa človek pripája k obradu. V takomto prípade tí, ktorí si želajú byť len úctivými pozorovateľmi, zostanú ticho sedieť. Čo ak žiaci v triede už stoja, keď sa takýto obrad začne? V tom prípade nenaznačujeme účasť na obrade, ak zostaneme stáť.

Predpokladajme, že sa od niekoho nevyžaduje, aby zdravil zástavu, iba aby ju držal, možno v sprievode alebo v triede, alebo inde, aby ju mohli pozdraviť iní. Ale to by v skutočnosti znamenalo byť v samotnom centre obradu, a nie ‚utekať od modlárstva‘, ako je to prikázané v Písmach. To isté platí o pochodoch vo vlasteneckých sprievodoch. Zapájať sa do týchto vecí znamená prejavovať podporu tomu, čomu sa vzdáva pocta v sprievode, a preto to praví kresťania z dôvodu svedomia odmietajú robiť.

Keď sa hrá štátna hymna, obyčajne sa od každého jednotlivca očakáva, aby dal najavo, že sa stotožňuje s myšlienkami vyjadrenými v piesni tým, že sa postaví. V takom prípade kresťania zostanú sedieť. Ale ak už stoja predtým, ako začne hrať hymna, nemusia si kvôli tomu sadnúť, lebo sa nerozhodli postaviť kvôli hymne. Na druhej strane, ak sa od skupiny očakáva, aby sa postavila a spievala, potom ak sa z úcty iba postavia, ale nespievajú, neznamená to, že sa stotožňujú s myšlienkami piesne.

„Zachovaj si dobré svedomie“

Keď žalmista opísal bezmocnosť predmetov uctievania vyrobených ľuďmi, povedal: „Tí, ktorí ich robia, stanú sa im podobní, všetci, ktorí im dôverujú.“ ​(Žalm 115:4–8) Je preto samozrejmé, že akékoľvek zamestnanie, ktoré priamo súvisí s výrobou predmetov uctievania vrátane štátnych zástav, je pre Jehovových  ctiteľov neprijateľné. (1. Jána 5:21) Keď kresťania úctivo dávajú najavo, že neuctievajú ani zástavy, ani to, čo predstavujú, ale iba Jehovu, môžu v zamestnaní vzniknúť aj iné situácie.

Zamestnávateľ môže napríklad požiadať zamestnanca, aby vztýčil alebo sňal zástavu, ktorá býva vztýčená na budove. Či to jednotlivec urobí, alebo nie, závisí od jeho osobného pohľadu na okolnosti. Ak je vztýčenie alebo sňatie zástavy súčasťou nejakého zvláštneho obradu, pri ktorom ľudia stoja v pozore alebo zdravia zástavu, potom by sa splnenie tohto pokynu považovalo za účasť na obrade.

Na druhej strane, ak sa so vztýčením alebo sňatím zástavy nespája žiaden obrad, potom toto konanie nepredstavuje nič viac ako vykonanie takých úloh, ako je príprava budovy na užívanie, odomknutie a zamknutie dverí či otvorenie a zatvorenie okien. V takých prípadoch je zástava jednoducho znakom štátu a jej vztýčenie či sňatie, ako jedna z rutinných úloh, je vecou osobného rozhodnutia založeného na tom, čo jednotlivcovi hovorí jeho biblicky školené svedomie. (Galaťanom 6:5) Svedomie možno niekoho podnieti poprosiť svojho nadriadeného, aby poveril vztýčením či sňatím zástavy iného zamestnanca. Inému kresťanovi zas svedomie môže dovoliť manipulovať so zástavou, pokiaľ s tým nie je spojený žiaden obrad. Nech sa už praví ctitelia Boha rozhodnú akokoľvek, je nevyhnutné, aby si pred Bohom ‚zachovali dobré svedomie‘. — 1. Petra 3:16.

V Biblii nie je žiadna výhrada proti tomu, aby niekto pracoval vo verejných budovách, ako sú hasičské stanice, mestské úrady alebo školy, na ktorých sa vztyčujú štátne zástavy. Zástava sa tiež môže objaviť na poštových známkach, automobilových štátnych poznávacích značkách alebo na iných predmetoch, ktoré sa vyrábajú pod patronátom vlády. Samotné používanie týchto predmetov neznamená, že sa jednotlivec zúčastňuje na prejavoch oddanosti. Nie je dôležité, či na týchto predmetoch je zástava alebo jej zobrazenie, ale to, aký postoj má jednotlivec k týmto predmetom.

Zástavy sú často vystavené v oknách, na dverách, v autách, na pultoch a na iných objektoch. Dá sa tiež kúpiť oblečenie, na ktorom je vytlačený motív zástavy. V niektorých krajinách je nezákonné nosiť také veci. No aj keď to nie je porušením zákona, čo by nosenie takýchto vecí naznačovalo o postoji jednotlivca k tomuto svetu? Ježiš Kristus o svojich nasledovníkoch povedal: „Nie sú časťou sveta, tak ako ja nie som časťou sveta.“ ​(Ján 17:16) Nemožno prehliadať ani to, aký vplyv by malo také konanie na spoluveriacich. Mohlo by ublížiť niečiemu svedomiu? Mohlo by oslabiť jeho rozhodnutie zostať pevným vo viere? Pavol kresťanom radil: ‚Uistite sa o dôležitejších veciach, aby ste tak boli bez chyby a neprivádzali iných k potkýnaniu.‘ — Filipanom 1:10.

„Byť ku všetkým jemný“

Podmienky vo svete sa v týchto ‚kritických časoch‘ zhoršujú, a preto bude vlastenecké cítenie pravdepodobne silnieť. (2. Timotejovi 3:1) Kiež tí, ktorí milujú Boha, nikdy nezabudnú, že záchrana patrí iba Jehovovi. On si zaslúži výlučnú oddanosť. Keď Ježišových apoštolov žiadali, aby urobili niečo, čo nebolo v súlade s Jehovovou vôľou, povedali: „Ako vládcu musíme viac poslúchať Boha ako ľudí.“ — Skutky 5:29.

„Pánov otrok však nemá bojovať,“ napísal apoštol Pavol, „ale má byť ku všetkým jemný.“ ​(2. Timotejovi 2:24) Preto sa kresťania snažia byť pokojní, úctiví a jemní, pričom v súvislosti so zdravením zástavy a spievaním štátnej hymny robia osobné rozhodnutia na základe svojho biblicky školeného svedomia.

[Obrázok na strane 23]

Traja Hebreji, ktorí sa rozhodli páčiť Bohu, boli pevní, ale úctiví

[Obrázok na strane 24]

Ako by sa mali kresťania zachovať počas vlasteneckých obradov?