Životný príbeh

Výsada zúčastniť sa na povojnovom rozmachu

ROZPRÁVA FILIP S. HOFFMANN

V máji 1945 sa skončila druhá svetová vojna. V decembri toho istého roku Nathan H. Knorr, ktorý dozeral na celosvetovú kazateľskú činnosť Jehovových svedkov, navštívil Dánsko spolu so svojím 25-ročným tajomníkom Miltonom G. Henschelom. Na túto dychtivo očakávanú návštevu bola prenajatá veľká hala. Pre nás mladých bol zvlášť vzrušujúci prejav brata Henschela, pretože bol v našom veku a vybral si tému: „Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojho mladého veku.“ — Kazateľ 12:1.

POČAS tejto návštevy sme sa dozvedeli, že pre pokrok celosvetového kazateľského diela sa uskutočňujú vzrušujúce veci a že môžeme byť do nich zapojení. (Matúš 24:14) Napríklad v Spojených štátoch bola otvorená nová škola na školenie mladých mužov a žien pre misionársku prácu. Brat Knorr zdôraznil, že keby nás do tejto školy pozvali, dostali by sme „lístok iba na cestu jedným smerom“ a že by sme nevedeli, kde skončíme. Aj napriek tomu si niektorí z nás dali prihlášku.

Než začnem opisovať svoje skúsenosti po druhej svetovej vojne, dovoľte, aby som sa vrátil do obdobia svojho narodenia v roku 1919. Pred vojnou a počas nej sa stalo niekoľko vecí, ktoré veľmi ovplyvnili môj život.

Biblická pravda od čiernej ovce

Keď moja matka čakala mňa — svoje prvé dieťa —, modlila sa, že ak to bude chlapec, nech sa stane misionárom. Jej brat bol Bádateľom Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi  svedkovia, ale členovia rodiny ho považovali za čiernu ovcu. Náš dom bol blízko Kodane, a keď tam Bádatelia Biblie mali každý rok zjazd, matka pozývala strýka Thomasa, ktorý býval dosť ďaleko, aby sa ubytoval u nás. V roku 1930 jeho úžasné biblické poznanie a logická argumentácia presvedčili matku, aby sa stala Bádateľkou Biblie.

Matka milovala Bibliu. Riadila sa príkazom z 5. Mojžišovej 6:7 a moju sestru a mňa učila, ‚keď sedela v svojom dome i keď išla po ceste i keď líhala alebo vstávala‘. Po čase som sa začal zúčastňovať na kázaní z domu do domu. Miloval som diskusie na také témy ako nesmrteľná duša a peklo, ktoré sa vyučovali v cirkvách. Účinne som vedel ukázať v Biblii, že takéto náuky nie sú správne. — Žalm 146:3, 4; Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4.

Naša rodina sa zjednotila

Po zjazde v Kodani v roku 1937 vznikla potreba dočasnej pomoci v sklade literatúry v dánskej kancelárii odbočky Jehovových svedkov. Práve som skončil štúdium na obchodnej akadémii a nemal som žiadne záväzky, a tak som sa ponúkol, že v sklade vypomôžem. Keď sa práca v sklade skončila, požiadali ma, aby som pomáhal v kancelárii odbočky. Krátko nato som odišiel z domu a presťahoval sa do odbočky v Kodani, aj napriek tomu, že som ešte nebol pokrstený. Každodenné spoločenstvo so zrelými kresťanmi mi pomohlo duchovne napredovať. Nasledujúci rok som 1. januára 1938 symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi Bohu krstom vo vode.

V septembri 1939 sa začala druhá svetová vojna. Potom, 9. apríla 1940, začali nemecké vojská okupovať Dánsko. Pretože Dánom bola ponechaná značná miera osobnej slobody, mohli sme pokračovať v našej kazateľskej činnosti.

Potom sa stalo niečo nádherné. Otec sa stal činným, verným svedkom, čím dovŕšil šťastie našej rodiny. Preto keď som bol spolu s ďalšími štyrmi Dánmi pozvaný zúčastniť sa ôsmej triedy školy Gileád, podporovala ma celá moja rodina. Päťmesačný študijný kurz, ktorý sa začal v septembri 1946, prebiehal v krásnom areáli celkom blízko South Lansingu v štáte New York.

 Školenie v Gileáde a po Gileáde

Gileád bol príležitosťou na vytvorenie nových nádherných priateľstiev. Keď sme sa raz večer s Haroldom Kingom z Anglicka prechádzali po areáli školy, rozprávali sme sa o tom, kde by nás mohli poslať po skončení nášho školenia. „Neverím, že som biele útesy v Doveri videl poslednýkrát,“ povedal Harold. Mal pravdu, ale kým ich opäť uvidel, prešlo 17 rokov, z ktorých štyri a pol roka strávil v samoväzbe v čínskom väzení! *

Po graduácii som bol poslaný do Texasu v USA, aby som slúžil ako cestujúci dozorca, teda navštevoval zbory Jehovových svedkov a duchovne im pomáhal. Prijali ma s otvoreným náručím. Pre bratov v Texase bolo zaujímavé spoznať mladého Európana, ktorý práve skončil školu Gileád. Ale už po siedmich mesiacoch v Texase ma zavolali do svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku. Tu mi brat Knorr dal pridelenie v kancelárii s pokynom, že sa mám naučiť pracovný postup každého oddelenia. Keď som sa potom vrátil do Dánska, mal som zaviesť to, čo som sa naučil, a zabezpečiť, aby sa všetko robilo rovnakým spôsobom ako v Brooklyne. Cieľom bolo zjednotiť činnosti v odbočkách po celom svete, a tak dosiahnuť väčšiu efektivitu. Neskôr ma brat Knorr presunul do Nemecka.

Zavádzanie jednotných postupov v odbočkách

Keď som v júli 1949 prišiel do Wiesbadenu v Nemecku, mnoho nemeckých miest bolo stále v ruinách. Muži, ktorí sa ujímali vedenia v diele kázania, boli prenasledovaní od času, keď sa Hitler v roku 1933 ujal moci. Niektorí boli vo väzení a v koncentračných táboroch osem až desať rokov alebo viac! S takýmito služobníkmi Jehovu som spolupracoval tri a pol roka. Ich jedinečný príklad mi pripomína vyjadrenie nemeckej historičky Gabriele Yonanovej, ktorá napísala: „Bez príkladu tejto nezlomnej kresťanskej skupiny počas národnosocialistickej diktatúry by sme — po Osvienčime a holokauste — museli pochybovať, či bolo vôbec možné naplniť kresťanské učenie Ježiša.“

Moja práca v odbočke bola rovnaká ako v Dánsku: zaviesť nový, jednotný postup pri organizačných záležitostiach. Hneď ako bratia v Nemecku pochopili, že úpravy neznamenajú kritiku ich práce — ale že nadišiel čas na bližšiu spoluprácu medzi odbočkami a svetovým ústredím —, boli nadšení a naplnení znamenitým duchom spolupráce.

V roku 1952 prišiel list z kancelárie brata Knorra, v ktorom bol pokyn, aby som sa presťahoval do odbočky v Berne vo Švajčiarsku. Dostal som tam pridelenie slúžiť od 1. januára 1953 ako dozorca odbočky.

Nové radosti vo Švajčiarsku

Krátko po príchode do Švajčiarska som na jednom zjazde stretol Esther a čoskoro sme sa  zasnúbili. V auguste 1954 ma brat Knorr zavolal do Brooklynu, kde mi vysvetlili povahu novej, vzrušujúcej práce. Pretože veľmi vzrástol počet a veľkosť kancelárií odbočiek na celom svete, zaviedlo sa nové opatrenie. Svet bol rozdelený na zóny a v každej mal slúžiť zónový dozorca. Ja som dostal pridelenie slúžiť v dvoch takýchto zónach: v Európe a v stredomorskej oblasti.

Po mojej krátkej návšteve Brooklynu som sa vrátil do Švajčiarska a pripravoval som sa na prácu zónového dozorcu. S Esther sme sa zosobášili a ona sa ku mne pripojila v službe v kancelárii odbočky vo Švajčiarsku. Počas mojej prvej cesty som navštívil misionárske domovy a odbočky v Taliansku, Grécku, na Cypre, v krajinách Blízkeho východu a pozdĺž pobrežia severnej Afriky a v Španielsku a Portugalsku — celkovo 13 krajín. Po zastávke v Berne moja cesta pokračovala do všetkých ďalších európskych krajín na západ od železnej opony. Počas prvého roku nášho manželstva som bol mimo domova v službe našim kresťanským bratom šesť mesiacov.

Zmeny okolností

V roku 1957 Esther zistila, že čaká dieťa, a keďže odbočka nie je vytvorená pre rodičov s deťmi, rozhodli sme sa presťahovať do Dánska, kde nás prijal otec. Kým ja som vypomáhal pri práci v novovybudovanej kancelárii odbočky, Esther sa starala o našu dcéru Rakel aj o môjho otca. Slúžil som ako inštruktor v škole služby Kráľovstva pre zborových dozorcov a pokračoval som tiež v službe ako zónový dozorca.

Práca zónového dozorcu znamenala tráviť dlhý čas na cestách, čo nanešťastie viedlo k tomu, že som býval dlho preč od našej dcéry. To malo svoje následky. Raz som strávil istý čas v Paríži, kde sme zriaďovali malú tlačiareň. Esther a Rakel pricestovali vlakom na návštevu a prišli na stanicu Gare du Nord. S Léopoldom Jontèsom z odbočky sme im išli naproti. Rakel stála na stupienku železničného vozňa, pozrela sa na Léopolda, potom na mňa a opäť na Léopolda, a potom objala Léopolda!

Ďalšia významná zmena nastala, keď som vo veku  45 rokov zanechal službu celým časom, aby som mohol začať zarábať, a tak finančne podporovať svoju rodinu. S mojimi skúsenosťami služobníka z radov Jehovových svedkov sa mi podarilo získať zamestnanie ako vedúci vývozu. Asi po deviatich rokoch práce v tej istej firme a po tom, čo Rakel skončila školu, sme sa rozhodli reagovať na nabádanie presťahovať sa tam, kde je väčšia potreba kazateľov Kráľovstva.

Keď som zisťoval možnosti v Nórsku, opýtal som sa v jednej agentúre na pracovné príležitosti. Odpoveď nebola povzbudivá. Pre 55-ročného muža to bolo skoro beznádejné. Aj tak som sa skontaktoval s kanceláriou odbočky v Osle a potom som prenajal dom blízko mesta Drøbak s vierou, že pracovná príležitosť sa naskytne sama. Jedna sa naskytla a nasledovalo obdobie veľmi radostnej služby pre Kráľovstvo v Nórsku.

Najkrajšie boli časy, keď väčšina nášho zboru podnikala cesty na sever prepracovať nepridelený obvod. Prenajali sme si chatky v kempingu a každý deň sme navštevovali roztrúsené farmy v nádherných vrchoch. Hovoriť týmto priateľským ľuďom o Božom Kráľovstve bolo nevýslovnou radosťou. Rozšírili sme veľa literatúry, ale opätovné návštevy museli počkať do budúceho roku. No ľudia na nás nezabudli! Esther a Rakel sa stále pamätajú na chvíle, keď sme sa vrátili a ľudia nás objímali ako členov rodiny, ktorí boli dlho preč. Po troch rokoch v Nórsku sme sa vrátili do Dánska.

Radosti rodinného života

Rakel sa čoskoro zasnúbila s Nielsom Højerom, ktorý horlivo slúžil celým časom ako priekopník. Keď sa Niels a Rakel zobrali, pokračovali v priekopníckej službe, kým neprišli deti. Niels bol dobrým manželom aj výborným otcom, skutočne sa zaujímal o svoju rodinu. Jedno ráno zobral syna na bicykli dolu na pláž pozorovať východ slnka. Sused sa chlapca spýtal, čo tam robili. Odpovedal: „Modlili sme sa k Jehovovi.“

O niekoľko rokov sme spolu s Esther boli svedkami toho, ako sa naše dve najstaršie vnúčatá Benjamin a Nadja dali pokrstiť. Medzi pozorovateľmi bol Niels, ktorý sa náhle postavil predo mňa. Pozrel sa na mňa a povedal: „Skutoční muži neplačú.“ Ale v nasledujúcom momente sme si už obaja padli do náručia a plakali. Je to radosť, mať zaťa, s ktorým sa môžete smiať aj plakať!

Stále sa prispôsobovať okolnostiam

Ďalším požehnaním bolo, keď ma s Esther požiadali, aby sme sa vrátili do služby v dánskej kancelárii odbočky. V tom čase sa však už konali prípravy na stavbu oveľa väčšej budovy odbočky v Holbæku. Mal som výsadu podieľať sa na dozore nad stavebnými prácami, ktoré všetky vykonávali neplatení dobrovoľní pracovníci. Aj napriek krutej zime bol projekt na konci roku 1982 v podstate dokončený a všetci sme boli nadšení, že sme sa presťahovali do väčších, lepších priestorov!

Čoskoro ma zapojili do práce v kancelárii, ktorá bola pre mňa veľmi uspokojujúca, zatiaľ čo Esther bola operátorkou telefónnej ústredne. No po čase Esther musela ísť na operáciu bedrového kĺbu a o rok a pol podstúpila operáciu žlčníka. Aj keď nám pracovníci odbočky prejavovali láskavú pozornosť, rozhodli sme sa, že pre všetkých zainteresovaných bude lepšie, ak z odbočky odídeme. Presťahovali sme sa do zboru, do ktorého patrila naša dcéra s rodinou.

Esther dnes nie je na tom zdravotne dobre. Môžem však pravdivo povedať, že po celé tie roky našej spoločnej služby, keď sa nám tak často menili okolnosti, bola úžasnou podporou a spoločníčkou. Napriek chatrnému zdraviu sa obaja skromnou mierou zúčastňujeme na kazateľskom diele. Keď uvažujem o svojom živote, s vďačnosťou si pripomínam slová žalmistu: „Ó, Bože, vyučoval si ma od mladosti.“ — Žalm 71:17.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Vykladanie dodávky literatúry v nemeckej odbočke počas výstavby v roku 1949

[Obrázok na strane 25]

Mojimi spolupracovníkmi boli svedkovia ako títo, ktorí sa vrátili z koncentračného tábora

[Obrázky na strane 26]

S Esther dnes a v deň našej svadby v Bételi v Berne v októbri 1955