Satan — mýtus alebo zlovestná realita?

PÔVOD zla fascinoval mysliteľov už od najranejších čias. Slovník A Dictionary of the Bible od Jamesa Hastingsa uvádza: „Na úsvite ľudského bytia človek zistil, že je vystavený silám, ktoré nemôže ovládať a ktoré majú zlovestný alebo ničivý vplyv.“ To isté referenčné dielo tiež hovorí: „Ľudia už na začiatku inštinktívne hľadali príčiny a zosobňovali sily a iné prírodné javy.“

Vieru v démonských bohov a zlých duchov môžeme podľa historikov sledovať do najranejšej histórie Mezopotámie. Starovekí Babylončania verili, že v podsvetí alebo v „krajine bez návratu“ vládne Nergál, násilné božstvo, ktoré bolo známe ako „ten, čo spaľuje“. Babylončania sa báli aj démonov, ktorých sa pokúšali zmieriť pomocou magických zaklínadiel. V egyptskej mytológii bol bohom zla Set, ktorého „zobrazovali s rysmi podivného zvieraťa s tenkým zaobleným pyskom, rovnými hranatými ušami a neohybným vidlicovitým chvostom“. — Larousse Encyclopedia of Mythology.

Aj keď Gréci a Rimania mali žičlivé a zlomyseľné božstvá, nemali žiadneho hlavného boha zla. Ich filozofi učili, že existujú dva opačné princípy. Podľa Empedokla to bola Láska a Svár. Podľa Platóna mal svet dve „Duše“, jedna z nich pôsobila dobro a druhá zlo. Georges Minois v knihe Le Diable (Diabol) hovorí: „Klasické [grécko-rímske] pohanské náboženstvo nepoznalo žiadneho Diabla.“

V Iráne zoroastrizmus učil, že najvyššie božstvo Ahura Mazda, čiže Ormuzd, stvoril Angra-Mainju, čiže Ahrimana, ktorý sa rozhodol konať zlo, a tak sa stal Deštrukčným Duchom, čiže Ničiteľom.

V judaizme bol Satan predstavovaný jednoducho ako protivník Boha, ktorý zapríčinil hriech. Ale po mnohých storočiach bola táto predstava naštrbená pohanskými názormi. V diele Encyclopaedia Judaica sa píše: „Veľká zmena nastala... v posledných storočiach pred n. l. V tomto období [židovské] náboženstvo... prebralo mnoho čŕt dualistického systému, v ktorom proti Bohu a silám dobra a pravdy stáli v nebi i na zemi mocné sily zla a podvodu. Zdá sa, že sa to stalo pod vplyvom perzského náboženstva.“ The Concise Jewish Encyclopedia hovorí:  „Ochrana pred d[émonmi] sa dosahovala dodržiavaním prikázaní a používaním amuletov.“

Teológia odpadlíckeho kresťanstva

Tak ako si judaizmus osvojil nebiblické chápanie Satana a démonov, i odpadlícki kresťania vypracovali nebiblické názory. V slovníku The Anchor Bible Dictionary sa uvádza: „Jedným z extrémnejších starovekých teologických názorov je, že Boh vykúpil svoj ľud tým, že Satanovi zaplatil za jeho oslobodenie.“ Tento názor predložil Ireneus (druhé storočie n. l.). Ďalej ho rozvinul Origenes (tretie storočie n. l.), ktorý tvrdil, že „diabol nadobudol právny nárok na ľudstvo“, a ktorý považoval „smrť Ježiša... za výkupné, ktoré bolo zaplatené diablovi“. — History of Dogma (Dejiny dogmy) od Adolfa Harnacka.

Podľa diela The Catholic Encyclopedia „[názor, že výkupné bolo zaplatené Diablovi] hral asi tisíc rokov významnú úlohu v dejinách teológie“ a zostal časťou cirkevnej náuky. Tento názor, že výkupné bolo zaplatené Satanovi, si osvojili aj ďalší cirkevní otcovia vrátane Augustína (štvrté až piate storočie n. l.). Nakoniec v 12. storočí n. l. katolícki teológovia Anselm a Abelard došli k záveru, že Kristova obeť nebola predložená Satanovi, ale Bohu.

Stredoveké povery

Aj keď väčšina katolíckych cirkevných koncilov sa k otázke Satana napodiv nevyjadrovala, Štvrtý lateránsky koncil predložil v roku 1215 n. l. to, čo New Catholic Encyclopedia označuje ako „slávnostné Vyznanie viery“. Prvá hlava uvádza: „Diabol a iní démoni boli čo do svojej prirodzenosti stvorení Bohom ako dobrí, ale zlými sa stali sami od seba.“ Dodáva, že sa zo všetkých síl snažia pokúšať ľudstvo. Mnohí ľudia v stredoveku boli touto myšlienkou posadnutí. Satan bol za všetkým, čo sa zdalo nezvyčajné, ako napríklad nevysvetliteľná choroba, náhla smrť alebo zlá úroda. V roku 1233 n. l. pápež Gregor IX. vydal niekoľko búl proti kacírom, jedna z nich bola proti luciferiánom, údajným vyznávačom Diabla.

Viera, že Diabol alebo jeho démoni by mohli ovládať ľudí, čoskoro prerástla do kolektívnej paranoje — hysterického strachu z bosoráctva a čarodejníctva. Strach z čarodejníc zachvátil od 13. do 17. storočia Európu a cez európskych kolonistov aj Severnú Ameriku. Dokonca aj protestantskí reformátori Martin Luther a Ján Kalvín schvaľovali hon na čarodejnice. Procesy s čarodejnicami v Európe, ktoré vychádzali z obyčajných klebiet alebo zlomyseľných udaní, viedla inkvizícia aj svetské súdy. Na vynútenie priznania „viny“ sa bežne používalo mučenie.

Tých, ktorých uznali za vinných, odsúdili na trest smrti upálením alebo v Anglicku a Škótsku obesením. Čo sa týka počtu obetí, The World Book Encyclopedia uvádza: „V období rokov 1484 až 1782 katolícka cirkev podľa niektorých historikov usmrtila za  čarodejníctvo okolo 300 000 žien.“ Ak bol Satan za touto stredovekou tragédiou, kto boli jeho nástroje — obete, alebo ich fanatickí náboženskí prenasledovatelia?

Súčasná viera alebo neviera

V 18. storočí, v období známom ako osvietenstvo, nastal rozkvet myšlienok racionalizmu. Encyclopædia Britannica hovorí: „Filozofia a teológia osvietenstva sa snažila vytlačiť postavu diabla z povedomia kresťana ako produkt mytologickej predstavivosti stredoveku.“ Rímskokatolícka cirkev na to reagovala a na Prvom vatikánskom koncile (1869–1870) znovu potvrdila vieru v Satana Diabla; dosť nesmelo to zopakovala na Druhom vatikánskom koncile (1962–1965).

Ako priznáva New Catholic Encyclopedia, oficiálne „je cirkev oddaná viere v anjelov a démonov“. Théo, francúzsky slovník katolicizmu, však pripúšťa, že „mnohí kresťania dnes odmietajú pripisovať zlo vo svete diablovi“. V posledných rokoch katolícki teológovia chodia po visutom lane, nebezpečne balansujú medzi oficiálnou katolíckou náukou a moderným zmýšľaním. „Liberálna kresťanská teológia,“ hovorí Encyclopædia Britannica, „zvykne považovať biblický jazyk týkajúci sa Satana za ‚obrazné vyjadrenia‘, ktoré sa nemajú brať doslovne — ale ako mytologický pokus o vyjadrenie reality a rozsahu zla vo vesmíre.“ Pokiaľ ide o protestantov, to isté referenčné dielo uvádza: „Moderný liberálny protestantizmus zvykne popierať potrebu viery v diabla ako osoby.“ Ale mali by praví kresťania považovať to, čo Biblia hovorí o Satanovi, iba za „obrazné vyjadrenia“?

Čo učí Písmo

Ľudská filozofia a teológia neponúka lepšie vysvetlenie pôvodu zla ako to, ktoré je v Biblii. To, čo Písmo hovorí o Satanovi, je základom pre pochopenie pôvodu zla a ľudského utrpenia, ako aj toho, prečo sa najnepredstaviteľnejšie násilie každý rok ešte zhoršuje.

Niekto sa azda spýta: ‚Ak je Boh dobrým a milujúcim Stvoriteľom, ako mohol vytvoriť zlú duchovnú bytosť, akou je Satan?‘ Biblia uvádza fakt, že všetky diela Jehovu Boha sú dokonalé a že všetky inteligentné bytosti, ktoré vytvoril, sú obdarené slobodnou vôľou. (5. Mojžišova 30:19; 32:4; Jozua 24:15; 1. Kráľov 18:21) Preto musela byť duchovná osoba, ktorá sa stala Satanom, stvorená ako  dokonalá a od cesty pravdy a spravodlivosti sa musela odchýliť na základe uváženej voľby. — Ján 8:44; Jakub 1:14, 15.

V mnohých ohľadoch sa Satanovo spurné konanie podobá konaniu ‚týrskeho kráľa‘, ktorý bol básnicky opísaný ako „dokonalý v kráse“ a ‚bezchybný v svojich cestách odo dňa svojho stvorenia, kým sa nenašla v ňom nespravodlivosť‘. (Ezechiel 28:11–19) Satan nič nenamietal proti Jehovovej zvrchovanosti ani proti jeho postaveniu ako Stvoriteľa. Ako by mohol, keďže ho stvoril Boh? No Satan spochybnil spôsob, akým Jehova uplatňoval svoju zvrchovanosť. V záhrade Eden Satan naznačil, že Boh oberá prvú ľudskú dvojicu o niečo, na čo má právo a od čoho závisí jej blaho. (1. Mojžišova 3:1–5) Podarilo sa mu dosiahnuť, aby sa Adam s Evou vzbúrili proti Jehovovej spravodlivej zvrchovanosti, a priviedol na nich a ich potomstvo hriech a smrť. (1. Mojžišova 3:6–19; Rimanom 5:12) Teda Biblia ukazuje, že Satan je základnou príčinou ľudského utrpenia.

Istý čas pred potopou sa k Satanovi v jeho vzbure pridali ďalší anjeli. Zhmotnili sa do ľudských tiel, aby uspokojili svoje túžby po sexuálnom potešení s ľudskými dcérami. (1. Mojžišova 6:1–4) V potope sa títo odpadlícki anjeli vrátili do duchovnej ríše, ale nezaujali svoje „pôvodné postavenie“ pri Bohu v nebi. (Júda 6) Boli ponížení do stavu hustej duchovnej tmy. (1. Petra 3:19, 20; 2. Petra 2:4) Stali sa démonmi, už viac neslúžili pod Jehovovou zvrchovanou vládou, ale žili v podriadenosti Satanovi. Hoci sa títo démoni zrejme nemôžu opäť zhmotniť, stále majú veľkú moc nad mysľou a životom ľudí a sú nepochybne zodpovední za mnoho násilia, ktorého sme dnes svedkami. — Matúš 12:43–45; Lukáš 8:27–33.

Koniec Satanovej vlády je blízko

Je jasné, že vo svete sú dnes v činnosti zlé sily. Apoštol Ján napísal: „Celý svet leží v moci toho zlého.“ — 1. Jána 5:19.

Biblické proroctvá, ktoré sa splnili, ukazujú, že Diabol zosilňuje na zemi beda, pretože vie, že má iba „krátky čas“, aby predtým než bude spútaný, spôsobil skazu. (Zjavenie 12:7–12; 20:1–3) Koniec Satanovej vlády uvedie spravodlivý nový svet, kde „už viac nebude“ sĺz, smrti a bolesti. Potom sa Božia vôľa bude ‚diať ako v nebi, tak i na zemi‘. — Zjavenie 21:1–4; Matúš 6:10.

[Obrázky na strane 4]

Babylončania verili v násilné božstvo Nergála (úplne vľavo); Platón (vľavo) veril v existenciu dvoch opačných „Duší“

[Pramene ilustrácií]

Valec: Musée du Louvre, Paris; Platón: National Archaeological Museum, Athens, Greece

[Obrázky na strane 5]

Ireneus, Origenes a Augustín učili, že výkupné bolo zaplatené Diablovi

[Pramene ilustrácií]

Origenes: Culver Pictures; Augustín: z knihy Great Men and Famous Women

[Obrázok na strane 6]

Strach z čarodejníc viedol k poprave desaťtisícov žien

[Prameň ilustrácie]

Z knihy Bildersaal deutscher Geschichte