Životný príbeh

Držali sme sa svojho pridelenia

ROZPRÁVA HERMANN BRUDER

Bol som postavený pred jasnú voľbu: slúžiť päť rokov vo francúzskej Cudzineckej légii, alebo znášať internáciu v marockom väzení. Dovoľte mi vysvetliť, ako som sa dostal do tejto situácie.

NARODIL som sa v meste Oppenau v Nemecku v roku 1911, iba tri roky pred vypuknutím prvej svetovej vojny. Moji rodičia Joseph a Frida Bruderovci mali 17 synov a dcér. Ja som bol ich trinástym dieťaťom.

K mojim najranejším spomienkam patrí to, ako som pozoroval skupinu vojakov pochodujúcich po hlavnej ulici môjho rodného mesta. Priťahovaný rezkou pochodovou piesňou, nasledoval som hudobníkov na stanicu a prišiel som práve včas, aby som videl otca a ďalších mužov oblečených vo vojenskej uniforme, ako nastupujú do vlaku. Ako sa vlak vzďaľoval, niektoré ženy na nástupišti prepukli v plač. Krátko nato náš kňaz predniesol v kostole dlhú kázeň a prečítal mená štyroch mužov, ktorí zomreli pri obrane vlasti. „Teraz sú v nebi,“ vysvetľoval. Žena, ktorá stála blízko mňa, omdlela.

Otec dostal na ruskom fronte týfus. Prišiel domov veľmi zoslabnutý a takmer okamžite ho prijali do miestnej nemocnice. „Choď do kaplnky pri cintoríne a pomodli sa 50 Otčenášov a 50 Zdravasov,“ odporučil mi kňaz. „Potom sa tvoj otec uzdraví.“ Poslúchol som jeho radu, ale otec na druhý deň zomrel. Aj pre malého chlapca bola vojna veľmi bolestnou skúsenosťou.

 Ako som našiel pravdu

V medzivojnovom období bolo v Nemecku ťažké získať prácu. Keď som však v roku 1928 skončil školu, podarilo sa mi nájsť si prácu v Bazileji vo Švajčiarsku, kde som pracoval ako záhradník.

Tak ako otec, aj ja som bol oddaný katolík. Mojím cieľom bolo slúžiť ako kapucínsky mních v Indii. Keď sa to dopočul môj brat Richard, ktorý vtedy už bol Jehovovým svedkom, podnikol mimoriadnu cestu do Švajčiarska, aby sa mi to pokúsil vyhovoriť. Varoval ma pred nebezpečenstvom dôverovať ľuďom, zvlášť duchovenstvu, a povzbudzoval ma čítať Bibliu a dôverovať iba jej. Napriek tomu, že som mal pochybnosti, zaobstaral som si Nový zákon a začal som ho čítať. Postupne mi bolo stále jasnejšie, že mnoho náuk, ktorým verím, nie je v súlade s biblickým učením.

Raz v nedeľu v roku 1933, keď som bol u Richarda v Nemecku, ma brat predstavil istému manželskému páru spomedzi Jehovových svedkov. Keď zistili, že si čítam Bibliu, dali mi výtlačok brožúry s názvom Kríza. * Bola takmer polnoc, keď som túto brožúru konečne odložil. Bol som presvedčený, že som našiel pravdu!

Od Jehovových svedkov v Bazileji som dostal dva zväzky Štúdií Písiem * spolu s časopismi a ďalšími publikáciami. To, čo som čítal, na mňa hlboko zapôsobilo, a tak som zašiel za miestnym kňazom a požiadal som ho, aby moje meno vyškrtol zo zoznamu zaregistrovaných členov cirkvi. Kňaz sa veľmi rozzúril a varoval ma, že mi hrozí nebezpečenstvo straty viery. V skutočnosti nič nemohlo byť ďalej od pravdy. Prvý raz v živote som si začal rozvíjať pravú vieru.

Bratia v Bazileji v ten víkend plánovali vycestovať do zvestovateľskej služby za hranice, do Francúzska. Jeden brat mi láskavo vysvetlil, že som nebol pozvaný preto, lebo som sa začal stretávať so zborom iba nedávno. Pevne som vyjadril svoju silnú túžbu začať zvestovať. Brat sa poradil s ďalším starším a potom mi pridelil obvod vo Švajčiarsku. V nedeľu skoro ráno som nasadol na bicykel a so 4 knihami, 28 časopismi a 20 brožúrami v taške som zamieril do malej dedinky blízko Bazileja. Keď som tam prišiel, väčšina dedinčanov bola v kostole. Napriek tomu bola moja taška do 11. hodiny prázdna.

Keď som bratom povedal, že chcem byť pokrstený, viedli so mnou vážny rozhovor a kládli mi skúmavé otázky o pravde. Zapôsobila na mňa ich horlivosť a lojálnosť voči Jehovovi a jeho organizácii. Keďže bola zima, brat ma pokrstil vo vani v dome jedného staršieho. Pamätám sa na pocity neopísateľnej radosti a veľkej vnútornej sily, ktoré som prežíval. Bolo to v roku 1934.

Práca na farme Kráľovstva

V roku 1936 som sa dozvedel, že Jehovovi svedkovia kúpili vo Švajčiarsku pozemok. Ponúkol som svoje služby záhradníka. Na moju veľkú radosť som bol pozvaný pracovať na farme Kráľovstva v Steffisburgu, asi 30 kilometrov od Bernu. Vždy, keď to bolo možné, som pri práci na farme pomáhal aj ostatným. Bétel ma naučil, aké dôležité je prejavovať ducha spolupráce.

 Vrcholnou udalosťou rokov, ktoré som strávil v Bételi, bolo, keď v roku 1936 navštívil farmu brat Rutherford. Keď videl, aké veľké sú naše paradajky a aká je úroda zdravá, usmieval sa a vyjadroval spokojnosť. Aký drahý brat to bol!

Pracoval som na farme niečo vyše troch rokov, keď bol pri raňajkách prečítaný list z ústredia Jehovových svedkov, ktorý sídli v Spojených štátoch. List zdôrazňoval naliehavosť zvestovania a predkladal pozvanie pre každého, kto si praje slúžiť ako priekopník v zahraničí. Bez váhania som sa prihlásil. Moje pridelenie prišlo v máji 1939 — Brazília!

V tom čase som navštevoval zhromaždenia v zbore Thun neďaleko farmy Kráľovstva. V nedeľu sme ako skupina chodievali zvestovať do Álp, čo z mesta Thun predstavovalo asi dvojhodinovú cestu bicyklom. Do tejto skupiny patrila aj Margaritha Steinerová. Zrazu ma napadlo: Neposlal Ježiš svojich učeníkov po dvoch? Keď som sa Margarithe zmienil o tom, že som bol pridelený do Brazílie, aj ona vyjadrila túžbu slúžiť tam, kde je väčšia potreba. Zosobášili sme sa 31. júla 1939.

Neočakávaná zastávka

Koncom augusta 1939 sme vyplávali z francúzskeho Le Havru a zamierili sme do mesta Santos v Brazílii. Museli sme cestovať v oddelených kajutách, pretože všetky dvojmiestne už boli obsadené. Kým sme boli na ceste, prišla správa, že Veľká Británia a Francúzsko vyhlásili vojnu Nemecku. Skupina 30 nemeckých cestujúcich na to zareagovala tak, že začali spievať nemeckú hymnu. To kapitána tak nahnevalo, že zmenil kurz a zakotvil v Safi v Maroku. Cestujúci s nemeckými cestovnými dokladmi mali päť minút na to, aby sa vylodili. To platilo aj pre nás.

Jeden deň nás držali na policajnej stanici a potom nás natlačili do starého rozbitého autobusu a odviezli do väznice v Marrakechi, asi 140 kilometrov odtiaľ. Čakali nás ťažké dni. Cely boli preplnené a tmavé. Spoločná toaleta — diera v podlahe — bola stále upchatá. Každý z nás dostal špinavý vak na spanie a v noci nás potkany hrýzli do lýtok. Jedlo sa podávalo v hrdzavých plechovkách dvakrát denne.

Istý vojenský dôstojník povedal, že môžem byť prepustený, ak budem súhlasiť s tým, že odslúžim päť rokov vo francúzskej Cudzineckej légii. Za odmietnutie som si vyslúžil 24 hodín na mieste, ktoré možno opísať iba ako čiernu dieru. Väčšinu toho času som strávil modlitbou.

Po ôsmich dňoch mi predstavenstvo väznice dovolilo opäť vidieť Margarithu. Bola hrozne chudá a nemohla ovládnuť plač. Robil som, čo som mohol, aby som ju povzbudil. Boli sme vypočúvaní a vlakom nás dopravili do Casablancy, kde bola Margaritha prepustená. Mňa poslali do väzenského tábora v Port Lyautey (teraz Kenitra), ktorý bol asi o 180 kilometrov ďalej. Švajčiarsky konzul radil Margarithe, aby sa vrátila do Švajčiarska, ale ona lojálne odmietla odísť bezo mňa. Celé dva mesiace, čo som bol v Port Lyautey, denne cestovala z Casablancy ku mne na návštevu a nosila mi jedlo.

Rok predtým Jehovovi svedkovia vydali knihu s názvom Kreuzzug gegen das Christentum (Križiacka výprava proti kresťanstvu), aby obrátili pozornosť verejnosti na to, že svedkovia nepodporujú nacistický režim. Kým som bol vo väzenskom tábore, kancelária odbočky Jehovových svedkov v Berne napísala francúzskej vláde a k listu priložila výtlačok tejto knihy v snahe dokázať, že nie sme nacisti. Margaritha vykonala tiež úžasný kus práce tým, že navštevovala vládnych úradníkov a usilovala sa ich presvedčiť o našej nevine. Koncom roka 1939 sme konečne dostali povolenie odísť z Maroka.

Len čo sme sa opäť nalodili s cieľom vyplávať do Brazílie, dozvedeli sme sa, že nemecké  ponorky útočia na lode, ktoré sa pohybujú po plavebných trasách v Atlantickom oceáne, a že my sme jedným z hlavných cieľov. Hoci naša loď Jamaique bola obchodná, na prove i na korme mala namontované zbrane. Cez deň kapitán viedol loď kľukato a stále dával strieľať z dela. V noci sme zostávali potme, aby nás Nemci neodhalili. To bola úľava, keď sme 6. februára 1940, po viac ako piatich mesiacoch odvtedy, čo sme vyplávali z Európy, konečne pristáli v Santose v Brazílii!

Opäť do väzenia

Naše prvé kazateľské pridelenie bolo Montenegro, mesto v južnom brazílskom štáte Rio Grande do Sul. Predstavenstvo cirkvi bolo zjavne informované o našom príchode. Asi po dvoch hodinách kázania nás zatkla polícia a skonfiškovala všetky naše gramofónové nahrávky s biblickými prednáškami, všetku našu literatúru, ba dokonca aj naše tašky z ťavej kože, ktoré sme mali v službe a ktoré sme si kúpili v Maroku. Na policajnej stanici nás čakal kňaz a istý duchovný hovoriaci po nemecky. Počúvali, kým šéf polície prehrával jednu z prednášok brata Rutherforda na gramofóne, ktorý nám tiež skonfiškoval. Brat Rutherford rozhodne nechodil okolo horúcej kaše! Keď prišla na rad časť, v ktorej sa spomínal Vatikán, kňaz veľmi očervenel a zúrivo sa vyrútil z miestnosti.

Na žiadosť biskupa zo Santa Marie nás polícia previezla do Pôrto Alegre, hlavného mesta tohto štátu. Margaritha bola zakrátko prepustená a vyhľadala pomoc na švajčiarskom konzuláte. Konzul jej odporučil, aby sa vrátila do Švajčiarska. Ona však opäť odmietla opustiť ma. Margaritha bola vždy veľmi vernou partnerkou. O tridsať dní som bol vypočutý a prepustený. Polícia nás postavila pred voľbu: do desiatich dní opustiť štát, alebo „znášať následky“. Podľa odporúčania ústredia sme odišli do Ria de Janeiro.

„Prosím, prečítajte si túto kartu“

Napriek nepríjemnému privítaniu v brazílskom poli sme boli naozaj šťastní! Koniec koncov, boli sme živí, naše tašky boli opäť plné literatúry a mali sme tu ako obvod na zvestovanie celé Rio de Janeiro. Ale ako sme  mohli kázať s našou obmedzenou znalosťou portugalčiny? Prostredníctvom svedeckej karty. „Por favor, leia este cartão“ ​(„Prosím, prečítajte si túto kartu“) — to bola prvá veta v portugalčine, ktorú sme sa naučili a používali vo zvestovateľskej práci. A karta mala skutočne úspech! Iba za jeden mesiac sme rozšírili vyše 1000 kníh. Mnohí, ktorí prijali našu biblickú literatúru, sa neskôr chopili pravdy. Pravdu povediac, naše publikácie vydávali oveľa účinnejšie svedectvo, než aké sme mohli vydať my. Vďaka tomu som si ešte viac uvedomil, aké dôležité je rozširovať záujemcom naše publikácie.

V tom čase bolo Rio de Janeiro hlavným mestom Brazílie a naše posolstvo bolo zvlášť dobre prijímané, keď sme kázali vo vládnych budovách. Mal som výsadu osobne vydať svedectvo ministrovi financií a ministrovi ozbrojených síl. Pri týchto príležitostiach som videl jasné dôkazy pôsobenia Jehovovho ducha.

Raz som pri kázaní na námestí v centre Ria vošiel do justičného paláca. Zrazu som sa ocitol v miestnosti obklopený ľuďmi oblečenými v čiernom a zdalo sa mi, že som vošiel uprostred pohrebného obradu. Pristúpil som k jednému dôstojne vyzerajúcemu mužovi a podal som mu svoju svedeckú kartu. Nebol to pohreb. V skutočnosti som prerušil súdne pojednávanie a hovoril som so sudcom. Rozosmial sa a dal strážcom znamenie, aby pokojne zostali na mieste. Láskavo prijal výtlačok knihy Deti * a prispel za ňu. Keď som vychádzal von, jeden zo strážcov ukázal na nápadné upozornenie na dverách: Proibida a entrada de pessoas estranhas (Neoprávneným osobám vstup zakázaný).

Ďalším produktívnym poľom bol prístav. Pri jednej príležitosti som stretol námorníka, ktorý prijal publikácie a potom sa vrátil na more. Neskôr sme ho stretli na jednom zjazde. Celá jeho rodina prijala pravdu a aj on sám urobil znamenitý pokrok. Boli sme veľmi šťastní.

Ale nie všetko šlo hladko. Naše šesťmesačné vízum vypršalo a hrozila nám deportácia. Napísali sme o našej situácii do ústredia a dostali sme list od brata Rutherforda, v ktorom nás láskyplne povzbudzoval, aby sme vytrvali, a poradil nám, ako by sme mali postupovať. Našou túžbou bolo zostať v Brazílii a s pomocou jedného právnika sme nakoniec v roku 1945 získali trvalé vízum.

Dlhodobé pridelenie

Ešte predtým sa nám však v roku 1941 narodil syn Jonathan, v roku 1943 Ruth a v roku 1945 Esther. Aby som sa postaral o potreby našej rozrastajúcej sa rodiny, musel som si nájsť svetskú prácu. Margaritha pokračovala v službe ako kazateľka celým časom až do narodenia nášho tretieho dieťaťa.

Už od začiatku sme spolupracovali ako rodina vo zvestovateľskej činnosti na námestiach, železničných staniciach, na uliciach a v obchodných štvrtiach. Vždy v sobotu večer sme spolu rozširovali časopisy Strážna veža a Prebuďte sa! Boli to mimoriadne radostné chvíle.

 V domácnosti malo každé dieťa pridelenú nejakú úlohu, ktorú denne vykonávalo. Jonathan mal na starosti čistenie sporáka a kuchyne. Dievčatá sa starali o čistotu chladničky, zametali dvor a leštili topánky. To deťom pomáhalo učiť sa organizovať si veci a ujímať sa iniciatívy. Dnes sú z našich detí usilovní ľudia, ktorí sa dobre starajú o svoju domácnosť a majetok, z čoho sa s Margarithou veľmi tešíme.

Od detí sme tiež vyžadovali, aby sa dobre správali na zhromaždeniach. Pred začiatkom zhromaždenia vypili pohár vody a šli na toaletu. Na zhromaždení sedel Jonathan po mojej ľavej ruke, Ruth po pravej, potom sedela Margaritha a pri nej sprava Esther. To deťom pomáhalo sústrediť sa a už od útleho veku prijímať duchovný pokrm.

Jehova požehnal naše úsilie. Všetky naše deti ďalej verne slúžia Jehovovi a radostne sa zúčastňujú na diele kázania. Jonathan v súčasnosti slúži ako starší v zbore Novo Méier v Riu de Janeiro.

Do roku 1970 už všetky naše deti vstúpili do manželstva a opustili domov, a tak sme sa spolu s Margarithou rozhodli odsťahovať, aby sme slúžili tam, kde bola väčšia potreba zvestovateľov. Naša prvá zastávka bola v Poços de Caldas v štáte Minas Gerais, kde bola v tom čase malá skupinka 19 zvestovateľov Kráľovstva. Bol som zhrozený, keď som prvý raz videl ich miesto zhromaždenia — bola to miestnosť v suteréne bez okien a zúfalo potrebovala opraviť. Okamžite sme začali hľadať vhodnejšiu sálu Kráľovstva a čoskoro sme našli peknú budovu s vynikajúcou polohou. To bola teda zmena! Za štyri a pol roka sa počet zvestovateľov zvýšil na 155. V roku 1989 sme sa presťahovali do mesta Araruama v štáte Rio de Janeiro, kde sme slúžili deväť rokov. V tom období sme boli svedkami vytvorenia dvoch nových zborov.

Odmenení za to, že sme sa držali svojho pridelenia

V roku 1998 nás zdravotné problémy i túžba byť bližšie pri našich deťoch viedli k tomu, že sme sa presťahovali do São Gonçalo v štáte Rio de Janeiro. Tu ešte stále slúžim ako zborový starší. Robíme, čo môžeme, aby sme sa pravidelne zúčastňovali na diele kázania. Margaritha sa teší z vydávania svedectva ľuďom v blízkom supermarkete a zbor nám láskavo pridelil obvod blízko nášho domu, čo nám vzhľadom na naše zdravie uľahčuje zvestovanie.

Spolu s Margarithou oddane slúžime Jehovovi teraz už vyše 60 rokov. Osobne sme zažili, že ‚ani vlády, ani terajšie veci, ani budúce veci, ani moci, ani výška, ani hĺbka, ani žiadne iné stvorenie nás nemôžu oddeliť od Božej lásky, ktorá je v Kristu Ježišovi, našom Pánovi‘. (Rimanom 8:38, 39) A je naozaj veľkou radosťou byť svedkami zhromažďovania „iných oviec“, ľudí, ktorí majú úžasnú nádej na večný život na dokonalej zemi, kde budú obklopení nádherným Božím stvorením! (Ján 10:16) Keď sme v roku 1940 prišli, v meste Rio de Janeiro bol iba jeden zbor s 28 zvestovateľmi. Dnes je tu okolo 250 zborov a viac ako 20 000 zvestovateľov Kráľovstva.

Mali sme príležitosti vrátiť sa k našej rodine v Európe. Ale naše pridelenie od Jehovu je tu v Brazílii. Sme veľmi šťastní, že sme sa ho držali!

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 21]

Na farme Kráľovstva v Steffisburgu vo Švajčiarsku koncom tridsiatych rokov 20. storočia (ja som úplne vľavo)

[Obrázok na strane 23]

Krátko pred sobášom v roku 1939

[Obrázok na strane 23]

Casablanca v štyridsiatych rokoch 20. storočia

[Obrázok na strane 23]

V kazateľskej službe ako rodina

[Obrázok na strane 24]

Pravidelná účasť na službe dnes