Dávanie, ktoré prináša radosť

GENIVAL žijúci v chudobnom mestečku v severovýchodnej Brazílii živil svoju manželku a deti zo skromnej mzdy, ktorú zarobil ako strážnik v nemocnici. Napriek ťažkostiam svedomito odovzdával desiatky. „Niekedy moja rodina trpela hladom,“ spomína a položí si ruku na brucho, „ale chcel som dávať Bohu to najlepšie, bez ohľadu na to, aké obete si to vyžadovalo.“

Aj keď Genival stratil prácu, ďalej odovzdával desiatky. Duchovný ho nabádal, aby vyskúšal Boha tak, že prinesie veľký dar. Uisťoval ho, že Boh naňho určite vyleje požehnanie. Genival sa teda rozhodol predať dom a prostriedky darovať cirkvi.

Genival nie je jediným takýmto úprimným darcom. Mnohí veľmi chudobní ľudia poctivo dávajú desiatky, pretože ich v cirkvi učili, že je to biblická požiadavka. Ale je to naozaj tak?

Desiatky a Zákon

Príkaz odovzdávať desiatky bol súčasťou Zákona, ktorý Jehova Boh dal 12 kmeňom starovekého Izraela pred viac ako 3500 rokmi. Zákon nariaďoval, aby desatina z výnosu krajiny a z ovocia stromov a desatina z prírastku stád bola daná kmeňu Lévi na podporu ich služby, ktorú vykonávali vo svätostánku. — 3. Mojžišova 27:30, 32; 4. Mojžišova 18:21, 24.

Jehova uistil Izraelitov, že Zákon ‚nebude pre nich veľmi ťažký‘. (5. Mojžišova 30:11) Pokiaľ verne poslúchali Jehovove prikázania vrátane pokynov o desiatkoch, mali jeho prísľub hojnej úrody. A ako ochranné opatrenie sa pravidelne odkladal ďalší celoročný desiatok, ktorý sa obyčajne spotreboval pri stretnutiach národa na náboženských sviatkoch. Tak sa mohol nasýtiť aj ‚cudzí usadlík, chlapec bez otca a vdova‘. — 5. Mojžišova 14:28, 29; 28:1, 2, 11–14.

Zákon nestanovoval pokutu v prípade, že by niekto neodovzdával desiatky, no každý Izraelita mal vážnu morálnu zodpovednosť podporovať týmto spôsobom pravé uctievanie. Jehova v skutočnosti obvinil Izraelitov, ktorí v Malachiášových dňoch zanedbávali odovzdávanie desiatkov, z toho, že ‚ho olupujú na desiatkoch a na príspevkoch‘. (Malachiáš 3:8) Mohli by byť rovnakým spôsobom obvinení aj kresťania, ktorí neplatia desiatky?

Nuž, zamyslime sa. Štátne zákony bežne neplatia mimo hraníc danej krajiny. Napríklad zákon, ktorý zaväzuje motoristov v Británii jazdiť naľavo, neplatí pre vodičov vo Francúzsku. Podobne zákon vyžadujúci desiatky bol súčasťou zmluvy uzavretej výlučne medzi Bohom a izraelským národom. (2. Mojžišova 19:3–8; Žalm 147:19, 20) Tento zákon bol záväzný iba pre Izraelitov.

Navyše, hoci je pravda, že pravý Boh sa nikdy nemení, jeho požiadavky sa niekedy menia. (Malachiáš 3:6) Biblia výslovne uvádza, že Ježišovou obetnou smrťou v roku 33 n. l. bol Zákon ‚vymazaný‘, čiže ‚zrušený‘, a s ním bolo zrušené aj „prikázanie vyberať desiatky“. — Kolosanom 2:13, 14; Efezanom 2:13–15; Hebrejom 7:5, 18.

Kresťanské dávanie

Príspevky na podporu pravého uctievania sú však stále potrebné. Ježiš poveril svojich učeníkov, aby boli ‚svedkami až do najvzdialenejšej časti zeme‘. (Skutky 1:8) Ako rástol počet veriacich, rástla aj potreba kresťanských učiteľov a dozorcov, ktorí by navštevovali zbory  a posilňovali ich. Z času na čas bolo potrebné postarať sa o vdovy, siroty a ďalších v núdzi. Ako kresťania v prvom storočí hradili výdavky, ktoré takto vznikli?

Okolo roku 55 n. l. bola nežidovským kresťanom v Európe a Malej Ázii predložená prosba o pomoc chudobnému zboru v Judei. Apoštol Pavol vo svojom liste korintskému zboru opisuje, ako bola táto ‚zbierka pre svätých‘ organizovaná. (1. Korinťanom 16:1) Možno vás prekvapí, čo Pavlove slová prezrádzajú o kresťanskom dávaní.

Apoštol Pavol na svojich spoluveriacich nenaliehal, aby niečo dali. Macedónski kresťania, ktorí boli „v súžení“ a ‚hlbokej chudobe‘, museli v skutočnosti ‚veľmi naliehavo prosiť o prednosť, aby mohli dávať z lásky a zúčastňovať sa na službe určenej pre svätých‘. — 2. Korinťanom 8:1–4.

Je pravda, že Pavol povzbudzoval Korinťanov, ktorí mali viac prostriedkov, aby napodobnili svojich štedrých bratov z Macedónie. No ako poznamenáva jedno referenčné dielo, ani vtedy ‚im nič neprikazoval, ale vyjadril skôr prianie, návrh, povzbudenie či prosbu. Keby použil donucovanie, dávaniu Korinťanov by chýbala spontánnosť a vrúcnosť.‘ Pavol vedel, že „Boh miluje radostného darcu“, nie takého, ktorý dáva „s nevôľou alebo z donútenia“. — 2. Korinťanom 9:7.

Rozhojňujúca sa viera a poznanie spolu s pravou láskou k spolukresťanom mala podnietiť Korinťanov k spontánnemu dávaniu. — 2. Korinťanom 8:7, 8.

„Ako sa kto rozhodol vo svojom srdci“

Miesto toho, aby Pavol určil nejakú sumu alebo percento, navrhol len, že „v prvý deň každého týždňa, každý... by si mal odložiť bokom nejakú sumu peňazí podľa svojho príjmu“. (Kurzíva od nás; 1. Korinťanom 16:2, New International Version) Vďaka plánovaniu a pravidelnému odkladaniu nejakej sumy sa Korinťania necítili pod tlakom a nemuseli pri Pavlovom príchode dávať neochotne ani impulzívne na základe emócií. U každého kresťana bolo rozhodnutie, koľko dal, súkromnou záležitosťou, niečím, pre čo ‚sa rozhodol vo svojom srdci‘. — 2. Korinťanom 9:5, 7.

Ak chceli Korinťania štedro žať, museli štedro siať. Nikde nie je ani zmienka o dávaní až do vyčerpania. ‚Nemyslím to tak, aby to bolo pre vás ťažké,‘ uistil ich Pavol. Príspevky boli ‚zvlášť prijateľné podľa toho, čo kto mal, nie podľa toho, čo nemal‘. (2. Korinťanom 8:12, 13; 9:6) Apoštol Pavol v jednom zo svojich neskorších listov vystríhal: „Ak sa niekto nestará o tých... ktorí sú členmi jeho domácnosti, istotne zaprel vieru a je horší ako človek bez viery.“ ​(1. Timotejovi 5:8) Pavol nepovzbudzoval k dávaniu, ktoré by bolo v rozpore s touto zásadou.

 Je dobré všimnúť si, že zbierka, na ktorú Pavol dozeral, bola ‚zbierkou pre svätých‘, ktorí boli v núdzi. Nikde v Písmach sa nedočítame, že by Pavol alebo ostatní apoštoli organizovali zbierky alebo prijímali desiatky nato, aby financovali vlastnú službu. (Skutky 3:6) Pavol, hoci bol vždy vďačný za dary, ktoré mu zbory posielali, sa starostlivo vyhýbal tomu, aby na bratov naložil „nákladné bremeno“. — 1. Tesaloničanom 2:9; Filipanom 4:15–18.

Dobrovoľné dávanie v súčasnosti

Je jasné, že medzi nasledovníkmi Krista v prvom storočí bolo bežné dobrovoľné dávanie, nie odovzdávanie desiatkov. No možno sa pýtate, či je tento spôsob financovania kázania dobrého posolstva a zabezpečovania starostlivosti o kresťanov, ktorí sú v núdzi, stále účinný.

Zamyslite sa nad nasledujúcimi skutočnosťami. V roku 1879 vydavatelia tohto časopisu otvorene vyhlásili, že ‚nebudú nikdy prosiť ani žiadať ľudí o [finančnú] podporu‘. Bolo toto rozhodnutie niekedy pre Jehovových svedkov prekážkou v úsilí šíriť biblickú pravdu?

V súčasnosti svedkovia rozširujú Biblie, kresťanské knihy a ďalšie publikácie v 235 krajinách. Strážna veža, biblický vzdelávací časopis, vychádzala na začiatku mesačne v náklade 6000 výtlačkov v jednom jazyku. Odvtedy sa stala časopisom, ktorý sa tlačí dvakrát mesačne v náklade vyše 24 000 000 výtlačkov v 146 jazykoch. Aby mohli svedkovia organizovať svoje celosvetové biblické vzdelávacie dielo, postavili alebo si zaobstarali budovy, v ktorých sídlia ich administratívne centrá v 110 krajinách. Navyše vybudovali tisíce miest na zhromažďovanie miestnych zborov, ako aj veľké zjazdové sály, aby vyhoveli potrebám tých, ktorí majú záujem o ďalšie biblické vzdelávanie.

Aj keď je pre Jehovových svedkov prioritou starostlivosť o duchovné potreby, neprehliadajú ani materiálne potreby spoluveriacich.  Keď ich bratia trpia následkami vojen, zemetrasení, sucha či silných búrok, pohotovo im poskytujú zdravotnícky materiál, jedlo, oblečenie a ďalšie nevyhnutné veci. To všetko je financované z darov, ktoré poskytnú jednotliví kresťania či zbory.

Prispievanie na základe dobrovoľnosti je nielen efektívne, ale aj odbremeňuje tých, ktorí majú obmedzené prostriedky, ako je to v prípade spomínaného Genivala. Našťastie ešte skôr než sa mu podarilo predať dom, navštívila ho Maria, služobníčka celým časom spomedzi Jehovových svedkov. „Ten rozhovor zachránil moju rodinu pred mnohými zbytočnými ťažkosťami,“ spomína Genival.

Genival zistil, že Pánovo dielo nie je závislé od desiatkov. Dávanie desiatkov v skutočnosti už nie je biblickou požiadavkou. Genival spoznal, že kresťania zažívajú požehnanie, keď dávajú štedro, ale nie sú povinní dávať viac, ako si môžu dovoliť.

Dobrovoľné dávanie prináša Genivalovi pravú radosť. Vyjadruje to takto: „Môžem, ale nemusím dať 10 percent. Zo svojich príspevkov sa však teším a som si istý, že aj Jehova sa z nich teší.“

[Rámček/obrázky na strane 6]

Učili raní cirkevní otcovia, že sa majú odovzdávať desiatky?

„Bohatí medzi nami pomáhajú núdznym... Tí, ktorým sa dobre darí a sú ochotní, dávajú každý toľko, koľko kto považuje za vhodné.“ — Prvá apológia, Justín Mučeník, okolo roku 150 n. l.

„Židia mu skutočne zasväcovali desatinu zo svojho majetku, ale tí, ktorí dostali slobodu, vyhradili celý svoj majetok záujmom Pána... tak ako konala chudobná vdova, ktorá vhodila celé svoje živobytie do Božej pokladnice.“ — Proti kacírstvu, Ireneus, okolo roku 180 n. l.

„Hoci je tam nejaká pokladnička, nie je na peniaze platené ako vstupné, akoby náboženstvo bolo vecou obchodu. Každý človek raz za mesiac prinesie nejakú malú mincu — alebo kedykoľvek chce, a iba ak chce a ak môže; lebo nikto nie je nútený; je to dobrovoľná obeť.“ — Apológia, Tertulián, okolo roku 197 n. l.

„Ako sa Cirkev rozširovala a vznikali rôzne inštitúcie, stalo sa nevyhnutným vytvoriť zákony, ktoré by zaisťovali primeranú a stálu podporu duchovenstva. Platenie desiatkov bolo prevzaté zo Starého Zákona... Zdá sa, že najstaršie jednoznačné zákony vzťahujúce sa na túto problematiku sú obsiahnuté v liste biskupov, ktorí sa v roku 567 zhromaždili v Tours, a [v cirkevných zákonoch] z koncilu v Mâcone v roku 585.“ — The Catholic Encyclopedia.

[Prameň ilustrácie]

Minca vľavo hore: Pictorial Archive (Near Eastern History) Est.

[Obrázok na stranách 4, 5]

Dobrovoľné dávanie prináša radosť

[Obrázky na strane 7]

Zvestovateľské dielo, pomoc v naliehavých situáciách i budovanie miest na zhromažďovanie — to všetko je financované z dobrovoľných príspevkov