Životný príbeh

Miesto misionárskeho pridelenia sa stalo naším domovom

ROZPRÁVA DICK WALDRON

Bola jedna septembrová nedeľa roku 1953 popoludní. Iba nedávno sme prišli do Juhozápadnej Afriky (teraz Namíbia). Boli sme v tejto krajine necelý týždeň a práve sme sa chystali viesť verejné zhromaždenie v hlavnom meste Windhoek. Čo nás priviedlo z Austrálie do tejto africkej krajiny? Spolu s manželkou a ešte troma mladými ženami sme sem prišli ako misionári s dobrým posolstvom o Božom Kráľovstve. — Matúš 24:14.

NARODIL som sa v odľahlej časti zeme, v Austrálii, vo významnom roku 1914. Moje mladé roky boli poznačené veľkou hospodárskou krízou a musel som sa snažiť svojím dielom prispieť k tomu, aby sa naša rodina udržala pri živote. Práce nebolo, ale prišiel som na spôsob, ako loviť divé králiky, ktorých bolo v Austrálii veľa. Jedným z mojich hlavných príspevkov na obživu rodiny bolo preto pravidelné dodávanie králičieho mäsa.

Skôr než v roku 1939 vypukla druhá svetová vojna, podarilo sa mi získať prácu v električkovej a autobusovej dopravnej spoločnosti v meste Melbourne. V tejto spoločnosti pracovalo na zmeny asi 700 ľudí a v každej zmene som stretol iného vodiča alebo sprievodcu. Často som sa ich pýtal: „Aké je vaše náboženstvo?“ a vypočul som si, čomu veria. Jediný človek, ktorý mi dokázal dať uspokojujúce odpovede, bol istý Jehovov svedok. Vysvetlil mi biblické posolstvo o pozemskom raji, v ktorom budú bohabojní ľudia žiť navždy. — Žalm 37:29.

Medzitým prišla do kontaktu s Jehovovými svedkami aj moja matka. Keď som prišiel  z nočnej zmeny, často ma spolu s jedlom čakal aj výtlačok časopisu Útecha (teraz sa volá Prebuďte sa!). To, čo som čítal, sa mi páčilo. Časom som dospel k záveru, že toto je pravé náboženstvo, a začal som sa doň aktívne zapájať. V máji 1940 som bol pokrstený.

V Melbourne bol priekopnícky domov, kde žilo asi 25 Jehovových svedkov, ktorí boli služobníkmi celým časom. Nasťahoval som sa k nim. Deň čo deň som počúval ich vzrušujúce skúsenosti zo zvestovateľskej služby a v mojom srdci sa rozvinula túžba pripojiť sa k ich radom. Nakoniec som si podal prihlášku do priekopníckej služby. Bol som schválený a pozvali ma slúžiť do austrálskej odbočky Jehovových svedkov. Tak som sa stal členom rodiny Bétel.

Uväznenie a zákaz

Jedným z mojich pridelení v Bételi bolo pracovať na píle. Rezali sme tu drevo, z ktorého sme vyrábali drevené uhlie. Drevené uhlie sa používalo do áut odbočky, lebo cez vojnu sa dal iba ťažko kúpiť benzín. Na píle nás bolo 12 a všetci sme podliehali brannej povinnosti. Keďže sme z biblických dôvodov odmietli nastúpiť vojenskú službu, zakrátko sme boli odsúdení na šesť mesiacov väzenia. (Izaiáš 2:4) Poslali nás na nútené práce na farmu jednej väznice. Čo nám dali robiť? Na prekvapenie, mali sme rezať drevo, teda dostali sme práve tú prácu, na ktorú sme boli vyškolení v Bételi!

V rezaní dreva sme boli takí zruční, že nám správca väznice umožnil mať Bibliu a našu biblickú literatúru, a to napriek prísnemu nariadeniu, že také veci nesmieme mať. Práve v tom čase som získal užitočné poučenie o medziľudských vzťahoch. Kým som pracoval v Bételi, bol tam jeden brat, s ktorým som si nerozumel. Naše osobnosti boli jednoducho príliš rozdielne. Nuž čo myslíte, koho dali so mnou do tej istej väzenskej cely? Áno, práve toho brata. Teraz sme skutočne mali čas spoznať jeden druhého a výsledkom bolo, že sa medzi nami rozvinulo blízke a trvalé priateľstvo.

O nejaký čas bolo dielo Jehovových svedkov v Austrálii zakázané. Všetok majetok bol skonfiškovaný a bételiti mali veľmi málo finančných prostriedkov. Raz sa stalo, že ku mne jeden z nich pristúpil a povedal: „Dick, chcel by som ísť vydávať svedectvo do mesta, ale nemám topánky, iba pracovnú obuv.“ Bol som rád, že mu môžem pomôcť, a tak sa vydal do mesta v mojich topánkach.

Neskôr prišla správa, že bol zatknutý a uväznený za kázanie. Nemohol som sa zdržať, aby som mu neposlal aspoň krátku správu: „Je mi ľúto, čo sa ti stalo. Nechcel by som byť v tvojej koži (ani vo svojich topánkach).“ No čoskoro som bol aj ja zatknutý a už druhý raz uväznený pre svoj neutrálny postoj. Po prepustení mi bola zverená úloha starať sa o farmu, ktorá zabezpečovala jedlo pre rodinu Bétel. Dovtedy sme už vyhrali súd a zákaz činnosti Jehovových svedkov bol zrušený.

Manželstvo s horlivou evanjelistkou

Kým som pracoval na farme, začal som vážne uvažovať o manželstve a zapáčila sa mi jedna mladá priekopníčka, Coralie Cloganová. V ich rodine bola prvou osobou, ktorá prejavila záujem o biblické posolstvo, Coralina stará matka. Na smrteľnej posteli povedala Vere, Coralinej matke, tieto slová: „Vychovávaj svoje deti tak, aby milovali Boha a slúžili mu, a jedného dňa sa na rajskej zemi stretneme.“ Keď neskôr prišiel k Veriným dverám istý priekopník s publikáciou Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú, matkine slová jej začali dávať zmysel. Brožúra Veru presvedčila, že Božím predsavzatím je, aby sa ľudstvo tešilo zo života na rajskej zemi. (Zjavenie 21:4) Vera bola pokrstená začiatkom 30. rokov 20. storočia, a tak ako ju povzbudzovala jej matka, pomohla svojim trom dcéram — Lucy, Jean a Coralie — vypestovať si lásku k Bohu. No presne podľa varovania, ktoré dal Ježiš  v súvislosti s tým, aká situácia môže nastať v rodinách, Coralin otec silne odporoval náboženským záujmom svojej rodiny. — Matúš 10:34–36.

Cloganovci boli rodinou hudobníkov, každé dieťa hralo na nejakom hudobnom nástroji. Coralie hrala na husliach a v roku 1939, keď mala 15 rokov, získala hudobný diplom. Vypuknutie druhej svetovej vojny priviedlo Coralie k tomu, že sa začala vážne zamýšľať nad svojou budúcnosťou. Prišiel čas rozhodnúť sa, čo urobí so svojím životom. Na jednej strane tu bola možnosť hudobnej kariéry. Dostala už pozvanie hrať v Melbournskom symfonickom orchestri. Na druhej strane tu bola možnosť venovať svoj čas veľkolepému dielu kázania posolstva o Kráľovstve. Po dôkladnej úvahe sa Coralie a jej dve sestry dali v roku 1940 pokrstiť a urobili prípravy, aby sa mohli začať venovať evanjelizačnej práci celým časom.

Krátko nato, ako sa Coralie rozhodla pre službu celým časom, pristúpil k nej Lloyd Barry, zodpovedný brat z austrálskej odbočky, ktorý neskôr slúžil ako člen vedúceho zboru Jehovových svedkov. Práve dokončil verejnú prednášku, ktorú mal v Melbourne, a Coralie povedal: „Vraciam sa do Bételu. Čo keby si nastúpila na vlak spolu so mnou a pripojila sa k rodine Bétel?“ Ochotne túto ponuku prijala.

Coralie a ďalšie sestry z rodiny Bétel plnili dôležitú úlohu v zabezpečovaní biblických publikácií pre bratov v Austrálii v čase zákazu vo vojnových rokoch. Tieto sestry pod dohľadom brata Malcolma Vala vykonávali väčšinu tlačiarenskej práce. Boli vytlačené a zviazané knihy Nový svet a Deti a za celé obdobie viac ako dvoch rokov zákazu nechýbalo ani jediné číslo časopisu Strážna veža.

Tlačiareň musela byť presťahovaná asi 15-krát, aby ju nenašla polícia. V jednom prípade sme biblickú literatúru tlačili v suteréne budovy, v ktorej sa navonok vykonávala tlačiarenská práca iného druhu. Sestra pracujúca v priestore recepcie mohla v prípade, že hrozilo nejaké nebezpečenstvo, stlačiť tlačidlo, ktoré rozozvučalo zvonček v suteréne, takže sestry mohli ukryť publikácie skôr, než by ktokoľvek mohol začať robiť prehliadku.

Počas jednej takej prehliadky sa niekoľko sestier zhrozilo, keď si uvedomili, že výtlačok Strážnej veže leží na stole, na mieste, ktoré bolo každému na očiach. Policajt vošiel, položil svoj kufrík priamo na Strážnu vežu a prikročil k prehliadke. Keďže nenašiel nič, vzal si svoj kufrík a odišiel!

Keď bol zákaz zrušený a majetok odbočky vrátený bratom, mnohí z nich dostali príležitosť odísť do poľa ako zvláštni priekopníci. Vtedy sa Coralie rozhodla ísť do Glenn Innes. Pripojil som sa k nej 1. januára 1948, keď sme uzavreli manželstvo. Keď sme z tohto pridelenia odchádzali, bol tam už prekvitajúci zbor.

Naše ďalšie pridelenie bolo Rockhampton, ale nemohli sme tam nájsť nijaké ubytovanie. Postavili sme si teda stan na otvorenom priestranstve na farme jedného záujemcu. Tento stan sa stal naším domovom na ďalších deväť mesiacov. Celkom dobre ním mohol byť aj dlhšie, ale keď prišlo obdobie dažďov, po jednej tropickej búrke z neho zostali len franforce a monzúnový lejak ich odplavil preč.

 Sťahujeme sa na miesto zahraničného pridelenia

Keď sme slúžili v Rockhamptone, dostali sme pozvanie zúčastniť sa 19. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower pre misionárov. A tak sme po graduácii v roku 1952 boli poslaní do krajiny, ktorá bola vtedy známa ako Juhozápadná Afrika.

Duchovenstvo kresťanstva bez meškania dalo najavo svoj názor na našu misionársku činnosť. Každú nedeľu počas šiestich po sebe idúcich týždňov z kazateľníc varovali pred nami svoje zbory. Hovorili ľuďom, aby nám neotvárali dvere a aby nám nedovolili čítať z Biblie, lebo by ich to mohlo zmiasť. V jednej oblasti sme rozšírili niekoľko publikácií, ale nejaký duchovný chodil za nami z domu do domu a zbieral ich. Jedného dňa sme mali v jeho študovni diskusiu a videli sme, že má celkom slušnú zásobu našich kníh.

Zakrátko sa o našu činnosť začali zaujímať aj miestne úrady. Zjavne na podnet duchovenstva nás začali podozrievať, že sme spojení s komunistami. Vzali nám odtlačky prstov a vypočúvali niektorých ľudí, ktorých sme navštevovali. Napriek všetkému tomu odporu sa návštevnosť našich zhromaždení neustále zvyšovala.

Už od začiatku nášho pobytu v nás stále viac horela planúca túžba šíriť biblické posolstvo medzi domorodým obyvateľstvom, ktoré patrilo ku kmeňom Ovambo, Herero a Nama. No nebolo to také ľahké. V tých dňoch Juhozápadná Afrika spadala pod správu vlády Juhoafrickej republiky, ktorá presadzovala apartheid. Ako belosi sme bez povolenia vlády nemohli vydávať svedectvo v černošských getách. Z času na čas sme o to žiadali, ale jednoducho nám odmietli dať povolenie.

Po dvoch rokoch v našom zahraničnom pridelení sme zažili prekvapenie. Coralie oťarchavela. V októbri 1955 sa narodila naša dcéra Charlotte. Hoci sme ďalej nemohli slúžiť ako misionári, podarilo sa mi nájsť si prácu na čiastočný úväzok a určitý čas pokračovať v priekopníckej službe.

Odpoveď na naše modlitby

V roku 1960 sme boli postavení pred ďalší problém. Coralie dostala list, v ktorom sa písalo, že jej matka vážne ochorela, a ak Coralie nepríde domov, možno svoju matku už nikdy neuvidí. Plánovali sme teda odísť z Juhozápadnej Afriky a presťahovať sa späť do Austrálie. A vtedy — v ten istý týždeň, keď sme mali odísť — som dostal od miestnych úradov povolenie vstúpiť do černošskej štvrti Katutura. Čo teraz robiť? Vzdať sa povolenia, o ktoré sme bojovali sedem rokov? Bolo by ľahké uvažovať tak, že iní môžu pokračovať  tam, kde sme my prestali. Ale či to nebolo požehnanie od Jehovu, odpoveď na naše modlitby?

Zakrátko som už vedel, čo urobím. Rozhodol som sa zostať, pretože som sa bál, že ak všetci odídeme do Austrálie, naše povolenie na trvalý pobyt bude ohrozené. Nasledujúci deň som zrušil svoju rezerváciu na lodi a poslal som Coralie a Charlotte do Austrálie na predĺženú dovolenku.

Kým boli preč, začal som vydávať svedectvo obyvateľom tej černošskej štvrti. Záujem, ktorý tu ľudia prejavovali, bol ohromujúci. Keď sa Coralie so Charlotte vrátili, naše zhromaždenia už navštevovalo niekoľko ľudí z černošskej štvrti.

Mal som vtedy staré auto, vďaka ktorému som mohol záujemcov voziť na zhromaždenia. Pred každým zhromaždením som sa štyri až päť ráz otočil a zakaždým som vzal sedem, osem alebo deväť ľudí. Keď z auta vystúpil posledný človek, Coralie sa občas zo žartu opýtala: „Koľko ich máš ešte pod sedadlom?“

Na to, aby sme mohli vo zvestovateľskej činnosti dosahovať lepšie výsledky, potrebovali sme literatúru v jazyku domorodých ľudí. Mal som výsadu zariadiť, aby bol traktát Život v novom svete preložený do štyroch miestnych jazykov: herero, nama, ndonga a kwaňama. Prekladateľmi boli vzdelaní ľudia, s ktorými sme študovali Bibliu, ale musel som sedieť pri nich, aby bolo isté, že každá veta bude preložená správne. Nama je jazyk s obmedzenou slovnou zásobou. Snažil som sa napríklad vyjadriť myšlienku: „Na začiatku bol Adam dokonalým človekom.“ Prekladateľ sa poškrabal za uchom a povedal, že si nemôže spomenúť na slovo, ktoré by v jazyku nama zodpovedalo slovu „dokonalý“. „Mám to,“ povedal nakoniec. „Na začiatku bol Adam ako zrelá broskyňa.“

Šťastní v pridelení, ktoré sa stalo naším domovom

Odvtedy, čo sme prišli do tejto krajiny, ktorá sa teraz volá Namíbia, prešlo 49 rokov. Už nie je potrebné vybavovať si povolenie na vstup do černošských komunít. Namíbia má novú vládu, ktorej zákony nie sú založené na rasizme. Dnes máme vo Windhoeku štyri veľké zbory, ktoré sa stretávajú v priestranných sálach Kráľovstva.

Často uvažujeme o slovách, ktoré sme počuli v škole Gileád: „Urobte miesto svojho zahraničného pridelenia svojím domovom.“ Z toho, ako Jehova viedol záležitosti, sme nadobudli presvedčenie, že to bola jeho vôľa, aby sa táto krajina stala naším domovom. Zamilovali sme si tunajších bratov s ich zaujímavou rôznorodosťou kultúr. Smejeme sa s nimi, keď sa tešia, a plačeme s nimi, keď smútia. Niektorí z tých nových, ktorých sme obyčajne napchali do nášho auta, a tak ich brali na zhromaždenia, sú teraz stĺpmi vo svojich zboroch. Keď sme v roku 1953 prišli do tejto rozľahlej krajiny, bolo tu menej ako desať miestnych zvestovateľov dobrého posolstva. Z týchto malých začiatkov náš počet vzrástol na viac ako 1200. Jehova podľa svojho sľubu dal vzrast tam, kde sme my a iní ‚sadili a polievali‘. — 1. Korinťanom 3:6.

Keď sa pozeráme späť na tie mnohé roky služby, najprv v Austrálii a teraz v Namíbii, obaja s Coralie cítime hlboké uspokojenie. Modlíme sa k Jehovovi a dúfame, že nám bude naďalej dávať silu konať jeho vôľu — teraz i navždy.

[Obrázok na stranách 26, 27]

Sťahujeme sa na miesto nášho pridelenia v Rockhamptone v Austrálii

[Obrázok na strane 27]

V doku na ceste do školy Gileád

[Obrázok na strane 28]

Vydávanie svedectva v Namíbii nám prináša veľkú radosť