Životný príbeh

Lístok, ktorý zmenil môj život

ROZPRÁVA IRENE HOCHSTENBACHOVÁ

Stalo sa to jedného utorkového večera roku 1972. Mala som 16 rokov a spolu s rodičmi som bola na náboženskom zhromaždení v meste Eindhoven v provincii Brabant v Holandsku. Cítila som sa neisto a najradšej by som tam nebola. Potom mi dve mladé ženy dali lístok, na ktorom sa písalo: „Milá Irene, veľmi rady by sme ti pomohli.“ Vôbec som si neuvedomovala, ako veľmi zmení tento lístok môj život. Ale skôr ako vám porozprávam, čo bolo potom, dovoľte mi povedať niečo o mojom detstve.

NARODILA som sa na ostrove Belitung v Indonézii. Pamätám si niektoré zvuky na tomto tropickom ostrove — šelest lístia v korunách paliem, jemný šum neďalekej rieky, smiech detí, ktoré sa hrali okolo nášho domu, a tiež hudbu, ktorá znela v celom našom dome. V roku 1960, keď som mala štyri roky, sa naša rodina presťahovala do Holandska. Dlho sme sa plavili loďou a dobre si pamätám na zvuk obľúbenej hračky, ktorú som mala so sebou — bol to malý klaun s bubienkami. V siedmich rokoch som ochorela a stratila som sluch. Odvtedy som nepočula žiaden zvuk z okolia. Zostali mi len spomienky.

Vyrastám v tichu

Vďaka láskyplnej starostlivosti rodičov som si sprvu celkom neuvedomovala, čo to znamená byť nepočujúcou. Ako dieťa som si dokonca myslela, že nosiť obrovský audiofón  je celkom zábavné, hoci mi veľmi nepomáhal. Pri komunikácii so mnou popísali deti od susedov kriedou na chodník hotové romány a ja som im odpovedala, hoci som sa nepočula.

S vekom som si začala uvedomovať, že som iná ako ostatní. Okrem toho som si začala všímať, že niektorí ľudia si zo mňa robia posmech, pretože nepočujem, a ďalší ma zas neprijímajú medzi seba. Začala som pociťovať osamelosť. Vtedy som pochopila, čo to znamená byť nepočujúca, a čím som bola staršia, tým viac som sa obávala sveta počujúcich.

Rodičia mi chceli umožniť navštevovať špeciálnu školu pre nepočujúcich, a tak sme sa všetci presťahovali z dediny v provincii Limburg do mesta Eindhoven. Tam si otec našiel prácu a brat so sestrami išli do novej školy. Som im vďačná za všetky tie úpravy, ktoré kvôli mne urobili. V škole som sa naučila ovládať silu hlasu a jasnejšie artikulovať. A hoci učitelia nepoužívali posunkovú reč, posunky ma naučili spolužiaci.

Žijem vo vlastnom svete

Ako som rástla, rodičia sa veľmi usilovali komunikovať so mnou, ale mnoho vecí som nechápala. Napríklad to, že moji rodičia študujú Bibliu s Jehovovými svedkami. Ale pamätám si, že jedného dňa navštívila naša rodina miesto, kde sedelo na stoličkách mnoho ľudí. Všetci sa pozerali dopredu, niekedy tlieskali a občas sa postavili — ale prečo to všetko robili, som nevedela. Až oveľa neskôr som sa dozvedela, že som bola na zjazde Jehovových svedkov. Rodičia ma brávali aj do malej sály v Eindhovene. Cítila som sa tam dobre, lebo všetci boli milí a naši vyzerali šťastne, ale prečo sme tam stále chodili, to som nevedela. Teraz už viem, že tá malá sála bola sála Kráľovstva Jehovových svedkov.

Žiaľ, na tých zhromaždeniach nebol nik, kto by mi program tlmočil. Teraz si uvedomujem, že prítomní mi chceli pomôcť, ale nevedeli ako. Na týchto zhromaždeniach som sa cítila osamelá a myslela som si: ‚Keby som tak radšej bola v škole.‘ Ale práve vtedy, keď som takto uvažovala, mi dve mladé ženy podali kus papiera, na ktorý niečo napísali. Bol to lístok, ktorý som spomenula v úvode. Nemala som ani potuchy, že tento lístok bude začiatkom vzácneho priateľstva, ktoré ma oslobodí z môjho sveta, v ktorom som bola taká sama.

Rozvíjam si vzácne priateľstvo

Colette a Hermine, ktoré mi dali ten lístok, mali niečo vyše 20 rokov. Neskôr som sa dozvedela, že do zboru Jehovových svedkov, ktorý som navštevovala, prišli slúžiť ako pravidelné priekopníčky, čiže kazateľky celým časom. Hoci Colette a Hermine nepoznali posunkovú reč, vedela som im čítať z pier, a tak sme celkom dobre komunikovali.

Rodičia sa potešili, keď sa Colette a Hermine spýtali, či môžu so mnou študovať Bibliu, ale tieto mladé ženy nezostali len pri tom. Veľmi sa usilovali tlmočiť mi zhromaždenia v sále Kráľovstva a tiež zapojiť ma do zboru. Nacvičovali si so mnou biblické úvody do kazateľskej služby a pomáhali mi aj s prípravou úloh na teokratickú školu. Predstavte si, teraz som dokonca mala odvahu  predniesť úlohu pred skupinou počujúcich!

Navyše Colette a Hermine ma presvedčili, že im môžem dôverovať. Boli trpezlivé a počúvali ma. Hoci sme sa často smiali na mojich chybách, nikdy si zo mňa nerobili žarty ani sa so mnou na verejnosti necítili trápne. Snažili sa pochopiť moje pocity a správali sa ku mne ako k seberovnej. Tieto láskavé dievčatá mi dali nádherný dar — lásku a priateľstvo.

A čo je ešte dôležitejšie, Colette a Hermine ma naučili, že nášho Boha, Jehovu, musím spoznať ako priateľa, ktorému možno dôverovať. Vysvetlili mi, že Jehova ma videl sedávať v sále Kráľovstva a že chápe, aké to je byť nepočujúcou. Som veľmi vďačná, že sme sa na základe spoločnej lásky k Jehovovi dali my tri dokopy a spriatelili sa! To, ako sa Jehova o mňa staral, ma podnietilo konať a z lásky som sa mu oddala, čo som v roku 1975 symbolizovala krstom vo vode.

Sprevádzam dôverného priateľa

V nasledujúcich rokoch som sa spoznala s mnohými ďalšími kresťanskými bratmi a sestrami. Jeden brat sa stal mojím dôverným priateľom a v roku 1980 sme sa zobrali. Krátko nato som začala slúžiť ako priekopníčka a v roku 1994 sme s manželom Harrym dostali za úlohu kázať v Holandsku nepočujúcim ako zvláštni priekopníci. Rok nato som stála pred náročnou úlohou. Mala som sprevádzať svojho počujúceho manžela, ktorý mal navštevovať rôzne zbory ako zástupca krajského dozorcu.

Zvládam to takto: Keď nejaký zbor navštívime prvý raz, čo najskôr prídem za čo najväčším počtom bratov a sestier a predstavím sa im. Poviem im, že som nepočujúca, a poprosím ich, aby hovorili pomaly a pozerali pritom na mňa. Okrem toho sa na zborových zhromaždeniach snažím podať komentár hneď po položení otázky. A opýtam sa, či je niekto ochotný byť mojím tlmočníkom v ten týždeň na zhromaždeniach a v službe.

Táto metóda funguje tak dobre, že bratia a sestry občas zabudnú, že nepočujem, čo vedie ku komickým situáciám. Napríklad mi hovoria, že keď ma vidia v meste ísť po chodníku, trúbia mi na pozdrav, ale ja, samozrejme, nereagujem. Na svoje obmedzenia  niekedy zabúdam aj ja sama — napríklad vtedy, keď sa pokúšam pošepkať manželovi do ucha niečo dôverné. Keď ho vidím zrazu očervenieť, chápem, že som „šepkala“ príliš hlasno.

Neočakávanými spôsobmi mi pomáhajú deti. V jednom zbore, ktorý sme navštívili prvý raz, si istý deväťročný chlapec všimol, že niektorí v sále Kráľovstva sa trochu zdráhajú rozprávať sa so mnou, a rozhodol sa, že to tak nenechá. Podišiel ku mne, vzal ma za ruku, priviedol ma do stredu sály Kráľovstva a z celej sily zakričal: „Dovoľte, aby som vám predstavil Irene — je nepočujúca!“ Prítomní prišli ku mne a predstavili sa.

Keďže sprevádzam manžela v krajskej službe, môj okruh priateľov sa neustále rozširuje. Dnes sa môj život veľmi odlišuje od života v rokoch, keď som sa cítila taká osamotená! Od toho večera, keď mi Colette a Hermine dali do ruky ten lístok, pocítila som silu priateľstva a spoznala som ľudí, ktorí mi prirástli k srdcu. A predovšetkým som spoznala Jehovu, najdrahšieho Priateľa. (Rimanom 8:38, 39) Ten lístok úplne zmenil môj život!

[Obrázok na strane 24]

Pamätám si zvuk mojej obľúbenej hračky

[Obrázky na strane 25]

V službe a s manželom Harrym