Úprimnosť je žiaduca, ale stačí byť len úprimný?
Úprimnosť je žiaduca, ale stačí byť len úprimný?
JE V NAŠOM každodennom živote úprimnosť skutočne žiaduca? Úprimnosť je definovaná ako konanie bez pretvárky alebo pokrytectva; čestnosť; priamočiarosť; nefalšovanosť. Je zrejmé, že táto vlastnosť prispieva k posilňovaniu dobrých vzťahov s inými ľuďmi. Apoštol Pavol nabádal: „Poslúchajte vo všetkom tých, čo sú v telesnom ohľade vašimi pánmi, nie službou naoko ako takí, čo sa chcú zapáčiť ľuďom, ale s úprimnosťou srdca, s bázňou pred Jehovom.“ (Kolosanom 3:22) Kto by si necenil takých úprimných pracovníkov? Dnes majú úprimní ľudia zrejme väčšiu príležitosť nájsť a udržať si prácu.
Úprimnosť je však žiaduca najmä preto, že ovplyvňuje náš vzťah k Bohu. Keď starovekí Izraeliti starostlivo zachovávali zákony a sviatky, tešili sa z Božieho požehnania. Keď Pavol hovoril o čistote zboru, vyzýval kresťanov: „Slávme teda sviatok s nekvasenými chlebmi úprimnosti a pravdy, nie so starým kvasom ani s kvasom škodlivosti a zla.“ (1. Korinťanom 5:8) Aby bolo naše uctievanie Bohu prijateľné, úprimnosť je nielen žiaduca, ale aj nevyhnutná. Všimnime si však, že úprimnosť sama osebe nestačí. Musí byť spojená s pravdou.
Stavitelia Titanicu a cestujúci na tejto lodi mohli úprimne veriť, že tento zaoceánsky parník je nepotopiteľný. Avšak Titanic pri svojej prvej plavbe v roku 1912 narazil do ľadovca a 1517 ľudí prišlo o život. Niektorí Židia v prvom storočí mohli úprimne veriť, že ich spôsob uctievania Boha je správny, ale ich horlivosť nebola „podľa presného poznania“. (Rimanom 10:2) Aby sme boli Bohu prijateľní, naše úprimné presvedčenie musí byť založené na presných informáciách. Jehovovi svedkovia vo vašom okolí vám radi pomôžu preskúmať, čo znamená slúžiť Bohu s úprimnosťou a pravdou.