Životný príbeh

Skúšaný v ohnivej peci utrpenia

ROZPRÁVA PERIKLES JANNOURIS

Mrazivá vlhkosť stuchnutej cely mi prenikala až do kostí. Ako som tam sedel taký sám a mal som cez seba prehodenú len tenkú prikrývku, stále som mal pred očami ten chladný výraz, ktorý som videl na tvári mojej mladej ženy, keď ma pred dvoma dňami milicionári odvádzali z domu a ona tam zostala s našimi dvoma chorými deťmi. Neskôr mi moja manželka, ktorá mala iné náboženské presvedčenie ako ja, poslala balík a lístok s odkazom: „Posielam Ti tieto bochníky a dúfam, že ochorieš tak ako tvoje deti.“ Vrátim sa niekedy živý domov, aby som videl svoju rodinu?

TO BOLA len jedna epizóda z môjho dlhého a namáhavého boja za kresťanskú vieru, zo zápasu, ktorého súčasťou bol odpor rodiny, vylúčenie z komunity, právne boje a zúrivé prenasledovanie. Ale ako a prečo som ja, tichý a bohabojný človek, skončil na takom biednom mieste? Dovoľte mi, prosím, aby som vám to vysvetlil.

Chudobný chlapec so vznešeným snom

Narodil som sa v roku 1909 v dedine Stavromeno na Kréte. V tom čase bola krajina zmietaná vojnou a zápasila s chudobou a hladom. Neskôr sme s mojimi štyrmi súrodencami len o vlások unikli prudkému útoku španielskej chrípky. Pamätám si, že nás rodičia nepúšťali  niekoľko týždňov von z domu, takže sme chrípku nedostali.

Otec, chudobný roľník, bol hlboko veriaci, ale mal otvorenú myseľ. Keďže predtým žil vo Francúzsku a na Madagaskare, vplývali naňho pokrokové náboženské myšlienky. Napriek tomu naša rodina zostala verná gréckej ortodoxnej cirkvi a každú nedeľu navštevovala omšu. Miestny biskup býval počas svojej každoročnej návštevy u nás. Ja som spieval v chóre a mojím životným snom bolo stať sa kňazom.

V roku 1929 som sa dal k policajtom. Slúžil som práve v Tesalonike, keď zomrel môj otec. Hľadal som útechu a duchovné osvietenie, a preto som si vybavil preloženie do policajného zboru vrchu Athos, neďaleko kláštornej komunity, ktorú si ortodoxní kresťania ctia ako „svätý vrch“. * Slúžil som tam štyri roky a kláštorný život som pozoroval zblízka. Namiesto toho, aby ma to priblížilo k Bohu, bol som zdesený do očí bijúcou nemravnosťou a korupciou mníchov. Bol som znechutený, keď mi archimandrita, ktorého som si vážil, začal dávať nemravné návrhy. Napriek takému rozčarovaniu som chcel naďalej úprimne slúžiť Bohu a stať sa kňazom. Obliekol som si dokonca kňazské rúcho a dal som sa v ňom na pamiatku vyfotografovať. Nakoniec som sa vrátil na Krétu.

„Je to diabol!“

V roku 1942 som sa oženil s Frosini, pôvabnou ženou, ktorá pochádzala z váženej rodiny. Keďže príbuzní z manželkinej strany boli hlboko veriacimi ľuďmi, manželstvo posilnilo moje rozhodnutie stať sa kňazom. * Bol som rozhodnutý ísť do Atén a tam študovať v seminári. Koncom roka 1943 som prišiel do krétskeho prístavu Irákleio, ale do Atén som neodišiel. Možno sa to stalo preto, že som medzitým našiel iný zdroj duchovného občerstvenia. Čo sa stalo?

Emmanuel Lionoudakis, energický mladý zvestovateľ spojený s Jehovovými svedkami, vyučoval niekoľko rokov po celej Kréte biblické pravdy, ktoré otvárali ľuďom oči. * Niektorých ľudí pritiahlo jasné porozumenie Božieho Slova, ktoré predkladali Jehovovi svedkovia, a opustili falošné náboženstvo. V blízkom meste Siteía vznikla skupinka nadšených svedkov. To trápilo miestneho biskupa, ktorý — keďže predtým žil v Spojených štátoch — dobre vedel, akí účinní sú Jehovovi svedkovia ako zvestovatelia. Bol rozhodnutý vykoreniť toto „kacírstvo“ z oblasti svojej pôsobnosti. Na jeho podnecovanie polícia svedkov na základe rôznych falošných obvinení pravidelne väznila a vláčila pred súdy.

Jeden z týchto Jehovových svedkov sa mi pokúšal vysvetliť biblickú pravdu, ale domnieval sa, že nemám záujem. Poslal preto ku mne skúsenejšieho služobníka, aby sa so mnou porozprával. Moja strohá reakcia zjavne zapríčinila, že ten druhý svedok sa vrátil ku skupinke a oznámil im: „Je nemožné, aby sa Perikles stal svedkom. Je to diabol!“

Prvýkrát zažívam odpor

Som rád, že Boh sa na mňa takto nepozeral. Vo februári 1945 mi môj brat Demosthenes, ktorý bol presvedčený, že Jehovovi svedkovia učia pravdu, dal brožúrku Útecha všetkým, ktorí smútia. * Jej obsah na mňa zapôsobil. Okamžite sme s bratom prestali navštevovať kostol ortodoxnej cirkvi, pripojili sme sa ku skupinke v meste Siteía a našim súrodencom sme vydali svedectvo o našej novonájdenej viere. Všetci prijali biblickú pravdu. No ako sa dalo čakať, moje rozhodnutie opustiť falošné náboženstvo mi prinieslo odcudzenie a nepriateľstvo zo strany mojej manželky a jej rodiny. Svokor sa so mnou istý čas dokonca nerozprával. Doma boli hádky a neustále napätie. Napriek  tomu 21. mája 1945 sme boli s Demosthenesom pokrstení bratom Minosom Kokkinakisom. *

Konečne sa naplnil môj sen a mohol som slúžiť ako pravý služobník Boha! Ešte stále si pamätám na svoj prvý deň v službe z domu do domu. S 35 brožúrkami v taške som sám šiel autobusom do jednej dediny. Nesmelo som začal chodiť z domu do domu. No čím ďalej som išiel, tým som mal väčšiu odvahu. Keď prišiel nahnevaný kňaz, dokázal som sa mu odvážne postaviť a ignorovať jeho neodbytnú žiadosť, aby som s ním išiel na policajnú stanicu. Povedal som mu, že odídem, až keď navštívim celú dedinu. A presne to som aj urobil. Bol som taký šťastný, že som ani nečakal na autobus a domov som išiel pätnásť kilometrov peši.

 V rukách bezohľadných násilníkov

V septembri 1945 som dostal zodpovedné úlohy v našom novovytvorenom zbore v meste Siteía. Zanedlho vypukla v Grécku občianska vojna. Partizánske skupiny sa do seba pustili so zúrivou nenávisťou. Biskup chcel využiť situáciu a naliehal na miestnu partizánsku skupinu, aby sa zbavili svedkov akýmikoľvek prostriedkami, ktoré uznajú za vhodné. (Ján 16:2) Keď skupina partizánov cestovala autobusom k našej dedine, jedna priateľská pani, ktorá bola v autobuse, začula ich plány vykonať čin „nariadený Bohom“ a varovala nás. Schovali sme sa a jeden náš príbuzný zasiahol v náš prospech. Náš život bol ušetrený.

To bol však iba začiatok. Bitie a zastrašovanie bolo na dennom poriadku. Naši odporcovia sa snažili prinútiť nás, aby sme sa vrátili k cirkvi, dali pokrstiť svoje deti a aby sme sa prežehnávali. Pri jednej príležitosti bili môjho brata, až dokiaľ si nemysleli, že je mŕtvy. Keď som videl, ako mojim dvom sestrám roztrhali šaty a potom ich zbili, pôsobilo mi to bolesť. Počas tohto obdobia cirkev násilne pokrstila osem detí Jehovových svedkov.

V roku 1949 zomrela moja matka. Kňaz nás opäť napadol a obvinil nás z toho, že sme nesplnili právne požiadavky na získanie povolenia na pohreb. Bol som postavený pred súd a zbavený viny. Tým bolo vydané veľké svedectvo, pretože počas úvodných poznámok k súdnemu procesu zaznelo Jehovovo meno. Jediný prostriedok, ktorý teraz naši nepriatelia mali, aby „nás priviedli k rozumu“, bolo zatknúť nás a poslať do vyhnanstva. To urobili v roku 1949.

V ohnivej peci

Bol som jedným z troch bratov, ktorých zatkli. Moja manželka ma ani neprišla pozrieť na miestnu policajnú stanicu. Našou prvou zastávkou bola väznica v meste Irákleio. Ako som opísal na začiatku, bol som opustený a skľúčený. Doma som nechal mladú ženu, ktorá nemala rovnaké presvedčenie ako ja, a dve malé deti. Vrúcne som prosil Jehovu o pomoc. Spomenul som si na Božie slová zaznamenané v Hebrejom 13:5: „Určite ťa neopustím a určite ťa nezanechám.“ Uvedomil som si, že je múdre vložiť úplnú dôveru v Jehovu. — Príslovia 3:5.

Dozvedeli sme sa, že ideme do vyhnanstva na Makrónisos, pustý ostrov pri pobreží Atiky. Už iba zmienka o tomto ostrove stačila na to, aby každého naplnila hrôza, pretože väzenský tábor, ktorý tam bol, sa spájal s mučením a otrockou prácou. Na ceste tam sme sa zastavili v Pireu. Hoci sme boli stále v putách, povzbudilo nás, keď niektorí naši spoluveriaci prišli na loď a objali nás. — Skutky 28:14, 15.

Život na ostrove Makrónisos bol nočnou morou. Vojaci týrali väzňov od rána do noci. Mnoho väzňov nesvedkov prišlo o rozum, iní zomreli a veľká časť zostala telesne postihnutá. V noci sme počuli výkriky a stony tých, ktorých mučili. Moja tenká prikrývka mi počas chladných nocí poskytovala len málo tepla.

Postupne sa Jehovovi svedkovia stali známymi v celom tábore, pretože toto meno sa spomínalo každé ráno počas nástupu, keď sa zisťovala prezencia. Na vydávanie svedectva sme teda mali mnoho príležitostí. Mal som dokonca výsadu pokrstiť jedného politického väzňa, ktorý urobil pokrok až do tej miery, že oddal svoj život Jehovovi.

Počas vyhnanstva som neustále písal svojej drahej manželke bez toho, že by som od nej niekedy dostal odpoveď. To ma však neodradilo od toho, aby som jej písal s nežnosťou, utešoval ju a uisťoval, že je to len dočasná prekážka a že budeme opäť šťastní.

Medzitým prichádzali ďalší bratia a náš počet rástol. Keďže som pracoval v kancelárii, zoznámil som sa s plukovníkom, ktorý bol veliteľom tábora. Pretože mal Jehovových svedkov v úcte, pozbieral som odvahu a opýtal som sa ho, či by sme mohli dostať nejakú biblickú literatúru z našej kancelárie v Aténach. „To nie je možné,“ povedal, „ale prečo ju vaši ľudia v Aténach nezabalia do vašej batožiny, nenapíšu  na ňu moje meno a nepošlú ju mne?“ Stál som tam ako omráčený! O niekoľko dní, keď sme vykladali čln, ktorý priplával, jeden policajt zasalutoval plukovníkovi a oznámil mu: „Pane, prišla vaša batožina.“ „Aká batožina?“ opýtal sa. Náhodou som bol nablízku a započul som rozhovor, a tak som mu pošepkal: „To je zrejme naša, ktorú poslali na vaše meno, ako ste prikázali.“ To bol jeden zo spôsobov, ako Jehova zabezpečoval, aby sme boli duchovne sýtení.

Neočakávané požehnanie — a neskôr ďalšie utrpenie

Koncom roku 1950 som bol prepustený. Domov som sa vracal chorľavý, bledý, vychudnutý a nebol som si istý, akého privítania sa mi dostane. Aký som bol šťastný, že opäť vidím svoju ženu a deti! A ešte lepší pocit som mal z toho, že Frosinino nepriateľstvo zoslablo. Moje listy z väzenia sa ukázali ako účinné. Frosini dojala moja trpezlivosť a vytrvalosť. Krátko nato som s ňou mal dlhý, zmierlivý rozhovor. Súhlasila s biblickým štúdiom a rozvíjala si vieru v Jehovu a jeho sľuby. Jeden z najšťastnejších dní v mojom živote bol v roku 1952, keď som ju pokrstil ako oddanú služobníčku Jehovu!

V roku 1955 sme začali kampaň s brožúrkou Cirkvi kresťanstva, alebo kresťanské učenie — čo je „svetlom sveta“?, ktorá sa rozširovala všetkým kňazom. Spolu s viacerými spolusvedkami som bol zatknutý a postavený pred súd. Proti Jehovovým svedkom sa viedlo tak veľa súdnych procesov, že súd musel usporiadať mimoriadne zasadanie, aby ich mohol všetky prerokovať. V ten deň tam boli všetci právnici provincie a súdna sieň bola preplnená kňazmi. Biskup sa prechádzal hore-dolu v uličkách medzi sedadlami. Jeden z kňazov ma obžaloval z obracania na vieru. Sudca sa ho opýtal: „Je vaša viera taká slabá, že by ste prečítaním nejakej brožúry mohli prestúpiť na inú vieru?“ Po týchto slovách kňaz stratil reč. Ja som bol oslobodený, ale niektorí bratia boli odsúdení na šesť mesiacov väzenia.

V nasledujúcich rokoch sme boli opakovane zatýkaní a súdne prípady sa množili. Naši právnici boli neustále zamestnaní súdnymi procesmi. Celkovo som bol pred súdom 17-krát. Napriek odporu sme boli v našej kazateľskej činnosti pravidelní. Tieto problémy sme prijímali s radosťou a ohnivé skúšky vycibrili našu vieru. — Jakub 1:2, 3.

Nové výsady a nové problémy

V roku 1957 sme sa presťahovali do Atén. Čoskoro som bol vymenovaný slúžiť v jednom novovytvorenom zbore. Moja manželka ma z celého srdca podporovala. Mohli sme preto žiť jednoduchým životom a našimi prioritami  boli duchovné činnosti. Preto sme boli schopní venovať väčšinu nášho času kazateľskej práci. V priebehu rokov sme boli požiadaní, aby sme sa presťahovali do rôznych zborov, v ktorých bola potreba služobníkov.

V roku 1963 dovŕšil môj syn 21 rokov a musel sa hlásiť na odvod. Pre svoj neutrálny postoj zažívali všetci svedkovia povolaní na vojenčinu bitie, posmech a ponižovanie. To bola aj skúsenosť môjho syna. Dal som mu teda svoju prikrývku z ostrova Makrónisos, aby som ho symbolickým spôsobom povzbudil nasledovať príklad ľudí, ktorí si v minulosti zachovali rýdzosť. Bratia povolaní na vojenčinu boli postavení pred vojenský súd a odsúdení zvyčajne na dva až štyri roky. Po prepustení boli znovu povolaní a odsúdení. Ako náboženský služobník som mohol navštevovať rôzne väznice, a tak som mal určitý kontakt so synom a s inými vernými svedkami. Môj syn strávil vo väzení viac ako šesť rokov.

Jehova nás zachránil

Po tom, čo bola v Grécku obnovená náboženská sloboda, som mal výsadu slúžiť ako dočasný zvláštny priekopník na ostrove Rodos. Potom, v roku 1986, vznikla potreba v meste Siteía na Kréte, kde sa moja kresťanská životná dráha začala. S radosťou som prijal toto pridelenie opäť slúžiť s drahými spoluveriacimi, ktorých som poznal od mladosti.

Ako najstarší člen mojej rodiny som šťastný, že môžem vidieť celkovo takmer 70 príbuzných, ktorí verne slúžia Jehovovi. A ich počet naďalej rastie. Niektorí slúžia ako starší, služobní pomocníci, priekopníci, bételiti a cestujúci dozorcovia. Počas viac ako 58 rokov bola moja viera skúšaná v ohnivej peci. Teraz mám 93 rokov, a keď sa obzriem späť, neľutujem, že som slúžil Bohu. Dal mi silu, aby som reagoval na jeho láskavé pozvanie: „Syn môj, daj mi svoje srdce a nech majú tvoje oči potešenie v mojich vlastných cestách.“ — Príslovia 23:26.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček na strane 27]

Makrónisos — ostrov hrôzy

Desať rokov, od roku 1947 do roku 1957, bol vyprahnutý a pustý ostrov Makrónisos domovom viac ako 100 000 väzňov. Medzi nimi bolo veľa verných Jehovových svedkov, ktorí tam boli poslaní pre svoju kresťanskú neutralitu. Za ich vyhnanstvom stáli zvyčajne duchovní gréckej ortodoxnej cirkvi, ktorí svedkov falošne obviňovali, že sú komunisti.

O spôsobe „nápravy“, ktorý sa používal na ostrove, grécka encyklopédia Papyros Larousse Britannica poznamenáva: „Metódy krutého mučenia... životné podmienky, ktoré sú pre civilizovaný národ neprijateľné, a ponižujúce správanie dozorcov k väzňom... sú hanbou pre dejiny Grécka.“

Niektorým svedkom povedali, že ak sa nezrieknu svojho náboženského presvedčenia, nebudú nikdy prepustení. Napriek tomu si zachovali nezlomnú rýdzosť. Navyše niektorí politickí väzni prijali biblickú pravdu, pretože boli v styku s Jehovovými svedkami.

[Obrázok na strane 27]

Minos Kokkinakis (tretí sprava) a ja (štvrtý zľava) na trestaneckom ostrove Makrónisos

[Obrázok na strane 29]

V službe s jedným spolusvedkom v meste Siteía na Kréte, kde som slúžil zamlada