Život v utečeneckom tábore

ČO VÁM príde na myseľ, keď počujete výraz „utečenecký tábor“? Navštívili ste niekedy nejaký? Ako taký tábor vyzerá?

V čase písania tohto článku bolo v západnej časti Tanzánie 13 utečeneckých táborov. Tanzánska vláda v spolupráci s Úradom vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) týmto spôsobom pomáha asi 500 000 utečencom z iných afrických krajín, ktorých občianske vojny donútili opustiť domov. Pozrime sa, ako žijú ľudia v takom tábore.

Príchod do tábora

Dospievajúce dievča menom Kandida hovorí, čo sa stalo, keď so svojou rodinou prišla pred niekoľkými rokmi do tábora: „Dali nám potravinový lístok s identifikačným číslom a pridelili nás do utečeneckého tábora Nyarugusu. Tam sme dostali číslo pozemku a ulice. Ukázali nám, kde si môžeme vyrúbať stromy a nazbierať trávu na stavbu nášho malého domu. Vyrobili sme si hlinené tehly. Z UNHCR nám dali nepremokavú plachtu, ktorú sme použili na strechu. Bola to ťažká práca, ale boli sme šťastní, keď náš jednoduchý domček už stál.“

Potravinový lístok používajú každú druhú stredu. Kandida hovorí: „Postavíme sa do radu a pracovníci UNHCR nám rozdeľujú základné potraviny.“

Aký je denný prídel potravín na jedného človeka?

„Každý dostane tri hrnčeky kukuričnej múky, hrnček hrachu, 20 gramov sóje, 2 lyžice oleja a 10 gramov soli. Niekedy dostaneme aj mydlo, ktoré nám má vystačiť na celý mesiac.“

Ako je to s pitnou vodou? Je dostupná? Mladá žena Riziki hovorí: „Áno, voda sa z okolitých riek čerpá cez potrubia do veľkých rezervoárov. Tam sa do nej pridáva chlór a potom sa prečerpáva do mnohých  vodných nádrží v každom tábore. Aj tak sa snažíme vodu na pitie vždy prevariť, aby sme sa vyhli chorobám. Nosenie vody a pranie oblečenia pri týchto nádržiach nám často zaberie celý deň. Denne dostávame iba jeden a pol vedra vody.“

Keby ste prechádzali cez niektorý z týchto táborov, všimli by ste si, že sú tam predškolské zariadenia a školy pre deti rôznych vekových skupín. V tábore môžu získať určité vzdelanie dokonca aj dospelí. Bezpečnosť tábora zaisťuje policajná stanica a zastupiteľský úrad, ktoré sú v blízkosti tábora. Videli by ste aj veľký trh s mnohými stánkami, kde si utečenci môžu kúpiť zeleninu, ovocie, ryby, kurčatá a ďalšie potraviny. Ale odkiaľ majú peniaze na nákupy? Niektorí majú malé záhradky a zeleninu, ktorú si tam dopestujú, potom predávajú na trhu. Ďalší predávajú časť múky alebo hrachu zo svojho prídelu, aby si mohli namiesto toho kúpiť mäso alebo ovocie. Obchodovať sem prichádzajú aj niektorí obyvatelia z okolia. Teda tábor môže vyzerať skôr ako veľká dedina než ako utečenecký tábor. Je bežné vidieť, ako sa ľudia na trhu uvoľnene rozprávajú a smejú, akoby boli doma.

Ak by ste sa zastavili v nemocnici, lekár by vám povedal, že v tábore je niekoľko  zdravotných stredísk, kde liečia bežné ochorenia; do nemocnice posielajú vážnejšie prípady. Keď vezmeme do úvahy, že v tábore, kde je 48 000 utečencov, sa môže mesačne narodiť okolo 250 detí, je pochopiteľné, že v nemocnici je veľmi dôležitá pôrodnica a oddelenie pre matky s deťmi.

Duchovne dobre sýtení

Jehovovi svedkovia na celom svete sú zvedaví, ako sa darí ich duchovným bratom, ktorí žijú v týchto tanzánskych táboroch. Je tu okolo 1200 svedkov a sú organizovaní do 14 zborov a 3 skupín. Ako tu žijú?

Keď títo oddaní kresťania prišli do táborov, jednou z prvých vecí, o ktorú žiadali, bol pozemok na sálu Kráľovstva. Chceli, aby utečenci mohli ľahko nájsť svedkov a navštevovať ich týždenné zhromaždenia. V tábore Lugufu je sedem zborov, v ktorých slúži celkovo 659 kresťanov. Nedeľné zhromaždenia týchto siedmich zborov obyčajne navštívi spolu až 1700 ľudí.

Svedkovia vo všetkých týchto táboroch mávajú dokonca aj zjazdy. Keď sa v tábore Lugufu konal prvý oblastný zjazd, zúčastnilo sa na ňom 2363 ľudí. Blízko miesta, kde sa konal zjazd, svedkovia postavili „bazén“ na krst. Týmto bazénom bola jama vykopaná v zemi, ktorú vystlali plastickou fóliou, aby sa v nej udržala voda. Bratia na bicykloch privážali vodu z rieky vzdialenej asi dva kilometre. Keďže mohli zakaždým priviezť iba asi 20 litrov vody, museli túto cestu prejsť mnohokrát. Cudne oblečení uchádzači o krst sa postavili do radu. Celkovo 56 ľudí bolo pokrstených úplným ponorením do vody. Jeden služobník celým časom, s ktorým bol na zjazde vedený rozhovor, povedal, že vedie štúdiá so 40 ľuďmi. Štyria z jeho záujemcov boli na tomto zjazde pokrstení.

 Kancelária odbočky Jehovových svedkov zariadila, aby tábory pravidelne navštevovali aj cestujúci dozorcovia. Jeden z nich hovorí: „Bratia tu majú veľký obvod a v službe sú horliví. Napríklad v jednom zbore trávia svedkovia v službe každý mesiac priemerne až 34 hodín. Mnohí vedú päť alebo aj viac biblických štúdií. Jedna priekopníčka [služobníčka celým časom] povedala, že si nevie predstaviť lepší obvod. Medzi ľuďmi v táboroch sú naše publikácie veľmi obľúbené.“

Ale ako sa biblická literatúra dostáva do táborov? Odbočka ju posiela vlakom do Kigomy, mesta na východnom brehu jazera Tanganika. Tam si bratia publikácie prevezmú a zariadia ich prepravu do zborov. Niekedy si prenajmú malé nákladné auto a sami ju rozvezú do všetkých táborov. To predstavuje tri alebo štyri dni jazdy po veľmi zlých cestách.

Materiálna pomoc

Utečencom v týchto táboroch veľmi pomáhajú najmä Jehovovi svedkovia z Francúzska, Belgicka a Švajčiarska. Niektorí s povolením tanzánskeho ministerstva vnútra a UNHCR tábory aj navštívili. Svedkovia z Európy sem poslali tony sójového mlieka, šatstva, topánok, učebníc a mydla. Tieto veci darovali pre všetkých utečencov, čo je v súlade s biblickou zásadou: „Kým máme na to príhodný čas, robme dobro všetkým, najmä však tým, čo sú nám príbuzní vo viere.“ — Galaťanom 6:10.

Táto humanitárna pomoc priniesla veľmi dobré výsledky, lebo pomohla mnohým utečencom. Výbor utečencov v jednom tábore poďakoval svedkom týmito slovami: „V mene všetkých utečencov by sme vám radi poďakovali za humanitárnu pomoc, ktorú vaša organizácia poskytla už trikrát... Šatstvo od vás poslúžilo 12 654 mužom, ženám a deťom, ako aj novorodencom, ktorí to potrebovali... Utečenecký tábor Muyovozi má momentálne 37 000 obyvateľov. Pomohli ste 12 654 ľuďom, čiže 34,2 percenta obyvateľov.“

V inom tábore dostalo 12 382 utečencov po troch kusoch oblečenia a ďalší tábor dostal tisíce učebníc pre školy. Jeden pracovník UNHCR uviedol: „Sme nesmierne vďační za dary, ktoré obyvatelia utečeneckých táborov veľmi potrebovali. V poslednej zásielke prišlo päť kontajnerov kníh, ktoré sme rozdelili medzi utečencov... Veľmi vám ďakujeme.“

O tejto pomoci sa písalo aj v miestnych novinách. Titulok v novinách Sunday News z 20. mája 2001 znel: „Darované oblečenie pre utečencov v Tanzánii.“ A vo vydaní z 10. februára 2002 sa uvádzalo: „Utečenci si cenia tieto dary, lebo niektoré deti, ktoré predtým nemali oblečenie, museli prestať chodiť do školy, a teraz už do nej chodia pravidelne.“

Tiesnení, ale nie bez východiska

Prispôsobiť sa životu v tábore trvá väčšine utečencov asi rok. Žijú jednoduchým spôsobom života. Jehovovi svedkovia v týchto táboroch venujú veľa času tomu, aby sa s ostatnými utečencami delili o utešujúce dobré posolstvo z Božieho Slova, Biblie. Hovoria im o novom svete, kde všetci „budú musieť prekovať svoje meče na radlice a svoje oštepy na záhradnícke nožnice. Nepozdvihnú meč, národ proti národu, ani sa už viac nebudú učiť vojne.“ Potom „budú sedieť každý pod svojím viničom a pod svojím figovníkom a nikto nespôsobí, aby sa chveli; veď tak hovorili ústa Jehovu vojsk“. Môžeme si byť teda istí, že s Božím požehnaním to bude svet bez utečeneckých táborov. — Micheáš 4:3, 4; Žalm 46:9.

[Obrázok na strane 8]

Domy v tábore Nduta

[Obrázky na strane 10]

Sála Kráľovstva v Lukole (vpravo) Krst v Lugufu (dole)

[Obrázok na strane 10]

Oblastný zjazd v tábore Lugufu