Duchovné hodnoty — čo sa s nimi deje?

„Na istom [katolíckom] diskusnom večere, na ktorom sa hovorilo o radách do manželstva, sa zúčastnilo pätnásť párov. Z týchto 30 prítomných iba traja povedali, že sú veriaci.“ — La Croix, francúzsky katolícky denník.

NÁBOŽENSKÉ hodnoty sú v kríze. Na titulnej strane medzinárodného vydania časopisu Newsweek z 12. júla 1999 bola otázka: „Je Boh mŕtvy?“ Odpoveď v časopise znela, že to tak vyzerá, aspoň pokiaľ ide o západnú Európu. V správe o synode katolíckej cirkvi, ktorá sa v októbri toho istého roku konala v Ríme, francúzske noviny Le Monde poznamenali: „Cirkev odovzdáva svoje posolstvo ťažšie než kedykoľvek predtým, lebo ľudia sa na ňu stali ‚alergickými‘... V Taliansku katolicizmus už viac nie je jednoliatym celkom... V Nemecku diskusia o poradniach, do ktorých chodia ženy pred potratom, prehlbuje názorovú priepasť medzi pápežom a demokraciou, ktorá už nie je ochotná prijímať autoritatívne príkazy... Trúfalý postoj [Holandska] k morálke a eutanázii niektorí pozorovatelia pripisujú náhlemu úpadku kresťanstva v tejto krajine.“

Rovnaká situácia je takmer všade. George Carey, arcibiskup canterburský, v roku 1999 varoval: „Ešte jedna generácia a anglikánska cirkev zanikne.“ Francúzske noviny Le Figaro v článku s názvom „Koniec kresťanstva v Európe“ uviedli: „Rovnaký trend možno vidieť všade... Je bežné, že ľudia vyjadrujú pochybnosti o názoroch [cirkvi] v oblasti etiky i náuk.“

Menší záujem o náboženstvo

V Európe prudko klesá návštevnosť kostolov. Každú nedeľu sa na omši zúčastňuje menej ako 10 percent francúzskych katolíkov a spomedzi Parížanov chodia do kostola pravidelne iba 3 až 4 percentá katolíkov.  Podobnú alebo ešte nižšiu účasť zaznamenávajú aj vo Veľkej Británii, Nemecku či v škandinávskych krajinách.

Náboženským predstaviteľom robí vážne starosti aj nedostatok uchádzačov o kňazské povolanie. Za necelé storočie počet kňazov vo Francúzsku prudko klesol. Kým predtým tam bolo v priemere 14 kňazov na 10 000 obyvateľov, dnes to už nie je ani jeden kňaz na 10 000 obyvateľov. V celej Európe sa priemerný vek kňazov zvyšuje a ich nedostatok pociťujú aj také krajiny, ako je Írsko či Belgicko. Zároveň sa znižuje počet detí, ktoré chodia na katechizmus, čo vyvoláva vážne pochybnosti o tom, či si katolícka cirkev dokáže zaistiť svoju ďalšiu existenciu.

Zdá sa, že dôvera ľudí v náboženstvo je vecou minulosti. Dnes iba 6 percent Francúzov verí, že „pravdu možno nájsť iba v jednom náboženstve“, kým v roku 1981 to bolo 15 percent a v roku 1952 až 50 percent. Rozširuje sa ľahostajnosť voči náboženstvu. Počet ľudí, ktorí sa nehlásia k žiadnemu náboženstvu, vzrástol z 26 percent v roku 1980 na 42 percent v roku 2000. — Les valeurs des Français—Évolutions de 1980 à 2000 (Hodnoty Francúzska — vývoj od roku 1980 do roku 2000).

Zmeny v morálnych hodnotách

Kríza v hodnotách sa prejavuje, aj pokiaľ ide o morálku. Ako už bolo uvedené, mnohí návštevníci kostolov odmietajú prijať nariadenia svojej cirkvi v oblasti morálky. Nesúhlasia s myšlienkou, že náboženskí vodcovia majú právo určovať normy správania. Tie isté zástupy, ktoré svojím potleskom dávajú najavo súhlas s pápežovým názorom na ľudské práva, ho odmietajú rešpektovať, ak sa jeho slová týkajú ich súkromného života. Napríklad jeho názor na antikoncepciu ignorujú aj mnohé katolícke páry.

Takýto prístup ovplyvňuje ľudí každého spoločenského postavenia, veriacich i neveriacich. V spoločnosti sa toleruje počínanie, ktoré Sväté Písmo jasne odsudzuje. Pred dvadsiatimi rokmi opovrhovalo homosexualitou 45 percent obyvateľov Francúzska. Dnes ju 80 percent Francúzov považuje za prijateľnú. A hoci drvivá väčšina je za manželskú vernosť, iba 36 percent považuje neveru za neospravedlniteľnú. — Rimanom 1:26, 27; 1. Korinťanom 6:9, 10; Hebrejom 13:4.

Náboženský individualizmus

V západnej spoločnosti si ľudia čoraz častejšie prisvojujú právo vybrať si, čomu budú veriť, a tak si vytvárajú akési súkromné náboženstvo. Určité dogmy prijímajú, zatiaľ čo iné zavrhujú. Niektorí sa vyhlasujú za kresťanov, hoci veria v reinkarnáciu, a ďalší sa neváhajú venovať aj niekoľkým náboženstvám naraz. (Kazateľ 9:5, 10; Ezechiel 18:4, 20; Matúš 7:21; Efezanom 4:5, 6) Kniha Les valeurs des Français poukázala na to, že mnohí dnešní veriaci nenávratne zišli z cesty stanovenej cirkvou.

No tento trend k stále väčšiemu náboženskému individualizmu nie je bez rizika. Jean Delumeau, náboženský historik a člen ústavu Institut de France, je presvedčený, že nie je možné, aby si človek vytvoril vlastné náboženstvo nezávislé od akéhokoľvek ustanoveného systému. „Viera neprežije, ak nie je zakotvená v pevnom základe nejakého konkrétneho vierovyznania.“ Zdravé duchovné hodnoty a spôsob konania členov náboženstva musia tvoriť jednotný celok. Kde možno nájsť takú celistvosť uprostred spoločnosti, ktorá sa neustále mení?

Biblia nám na svojich stránkach pripomína, že je to Boh, kto stanovuje prijateľné normy správania a morálky, hoci dovoľuje ľuďom slobodne sa rozhodnúť, či sa ich budú držať, alebo nie. Milióny ľudí na celom svete uznávajú, že táto kniha, ktorú si ľudia vážia už oddávna, má dodnes praktickú hodnotu a je ‚lampou ich nohe a svetlom ich chodníku‘. (Žalm 119:105) Čo ich priviedlo k tomuto záveru? O tom hovorí nasledujúci článok.