Tatianos — zástanca pravej viery alebo odpadlík?

PRED koncom tretej misionárskej cesty zvolal apoštol Pavol stretnutie so staršími zboru v Efeze, na ktorom im povedal: „Viem, že po mojom odchode vniknú medzi vás utláčajúci vlci a nebudú nežne zaobchádzať so stádom. A z vás samých povstanú muži a budú hovoriť prevrátené veci, aby odviedli za sebou učeníkov.“ — Skutky 20:29, 30.

Pavlove slová sa splnili, keď v druhom storočí nášho letopočtu nastala zmena a prišlo predpovedané odpadnutie. Vzmáhal sa gnosticizmus, silné náboženské a filozofické hnutie, ktoré znečistilo vieru niektorých veriacich. Gnostici verili, že všetky duchovné veci sú dobré a všetko hmotné je zlé. V presvedčení, že všetko telesné je zlé, zavrhovali manželstvo a rodenie detí. Tvrdili pritom, že pôvodcom týchto vecí je Satan. Na základe viery, že dobrá je iba duchovná stránka človeka, dospeli niektorí z nich k názoru, že nezáleží na tom, čo človek robí so svojím hmotným telom. Také predstavy viedli k extrémnym spôsobom života: buď k asketizmu, alebo k oddávaniu sa telesným rozkošiam. Gnostici tvrdili, že záchranu možno získať iba pomocou mystického gnosticizmu, čiže sebapoznania. V ich učení teda nebol priestor na pravdu z Božieho Slova.

Ako reagovali na hrozbu v podobe gnosticizmu ľudia, ktorí sa hlásili ku kresťanstvu? Niektorí učení muži sa proti jeho mylným náukám otvorene stavali, iní sa ich vplyvu poddali. Napríklad Ireneus celý život bojoval proti odpadlíckym náukám. Jeho učiteľom bol Polykarpos, ktorý bol súčasníkom apoštolov. Polykarpos radil pevne sa držať učenia Ježiša Krista a jeho apoštolov. No Ireneov priateľ Florinus, ktorý sa tiež učil u Polykarpa, časom prijal učenie najvýznamnejšieho vodcu gnostického hnutia Valentína. Boli to naozaj búrlivé časy.

Lepšie porozumieť náboženskému zmýšľaniu ľudí tých čias nám pomôžu diela Tatiana, významného spisovateľa žijúceho v druhom storočí. Akým človekom bol Tatianos? Ako spoznal kresťanstvo tých čias? A ako sa staval k odpadlíckemu učeniu gnostikov? Dnes sa z jeho zaujímavých replík a z jeho životnej skúsenosti môžu ľudia, ktorí hľadajú pravdu, veľa naučiť.

 Stretnutie s „barbarskými spismi“

Tatianos pochádzal zo Sýrie. Veľa cestoval a čítal, a tak dobre spoznal grécko-rímsku kultúru tých čias. Ako cestujúci rečník prišiel do Ríma. Tam sa mu do pozornosti dostalo kresťanstvo. Začal sa stýkať s Justínom Mučeníkom a možno sa stal jeho žiakom.

V obsažnej správe o tom, ako sa obrátil na vtedajšie kresťanstvo, uvádza: „Snažil som sa zistiť, ako nájsť pravdu.“ V opise svojho stretnutia s Písmami uviedol: „Stretol som sa s istými barbarskými spismi, ktoré boli príliš staré na to, aby sa dali porovnávať s názormi Grékov, a príliš vznešené, aby sa dali porovnávať s ich omylmi; a bol som podnietený uveriť v ne pre ich prostotu jazyka, úprimnosť prejavu pisateľov, poznanie budúcich udalostí, výnimočnosť ponaučenia a hlásanie vlády nad celým vesmírom sústredenej v jedinej Bytosti.“

Tatianos sa nezdráhal vyzvať súčasníkov, aby preskúmali kresťanstvo jeho čias a aby si všimli jednoduchosť a zrozumiteľnosť kresťanstva, ktorá kontrastovala so zložitosťou pohanstva. Čo sa môžeme naučiť z jeho spisov?

Čo odhaľujú jeho spisy?

V spisoch sa Tatianos prejavuje ako apologéta, čiže spisovateľ, ktorý sa zastáva svojej viery. K pohanskej filozofii mal kritický, nepriateľský postoj. V diele Reč Grékom zdôrazňuje bezcennosť pohanstva a rozumnosť tej formy kresťanstva, ktorú poznal. Slová, ktorými vyjadruje pohŕdanie spôsobom života Grékov, sú veľmi tvrdé. Napríklad v zmienke o filozofovi Herakleitovi uviedol: „Smrť tohto muža je dôkazom jeho hlúposti, lebo hoci študoval umenie medicíny a filozofie, keď dostal vodnatieľku, pokryl celé svoje telo kravským lajnom, a to keď tvrdlo, sťahovalo mu kožu a potrhalo ho na kusy, a tak zomrel.“

Tatianos si vysoko cenil vieru v jedného Boha, Stvoriteľa všetkého. (Hebrejom 3:4) V diele Reč Grékom označuje Boha za „ducha“ a píše: „On jediný nemá začiatok a on sám je počiatkom všetkého.“ ​(Ján 4:24;  1. Timotejovi 1:17) Keď zdôvodňoval, prečo pri uctievaní nepoužíva sochy, napísal: „Ako môžem drevo a kamene nazývať bohmi?“ ​(1. Korinťanom 10:14) Veril, že Slovo, čiže Logos, začalo existovať ako prvé z diel nebeského Otca a že potom Boh použil Slovo pri tvorení hmotného vesmíru. (Ján 1:1–3; Kolosanom 1:13–17) O vzkriesení v ustanovenom čase Tatianos uviedol: „Veríme, že po strávení všetkých vecí nastane vzkriesenie tela.“ O dôvode, prečo zomierame, napísal: „Neboli sme vytvorení, aby sme zomierali, ale zomierame vlastnou vinou. Naša slobodná vôľa nás ničí; my, ktorí sme boli slobodní, stali sme sa otrokmi; boli sme predaní pre hriech.“

Náuku o duši vysvetľuje Tatianos mätúco: „Duša nie je sama osebe nesmrteľná, ó, Gréci, ale smrteľná. Napriek tomu je možné, aby nezomrela. Ak totiž nepozná pravdu, zomrie a rozplynie sa s telom, ale potom na konci sveta vstane opäť s telom a dostane trest smrti v nesmrteľnosti.“ Čo týmito slovami Tatianos presne myslel, nie je jasné. Dalo by sa z nich vyvodzovať, že hoci sa držal určitých biblických náuk, zároveň sa chcel páčiť svojim súčasníkom, a preto miešal biblické pravdy s pohanskou filozofiou?

Ďalším pozoruhodným Tatianovým dielom je Diatessaron alebo Súlad štyroch evanjelií. Tým dal Tatianos zborom v Sýrii prvé evanjeliá v ich jazyku. Toto dielo, ktoré spájalo štyri evanjeliá do jedného rozprávania, si ľudia veľmi vážili. Používala ho sýrska cirkev.

Kresťan alebo odpadlík?

Z dôkladného skúmania Tatianových spisov vidno, že Písma poznal a mal k nim veľkú úctu. O tom, ako naňho vplývali, napísal: „Netúžim byť bohatý; neprijímam postavenie v armáde; nenávidím smilstvo; nenapĺňa ma nenásytná láska k bohatstvu, ktorá by ma hnala na more... Nestravuje ma šialená túžba po sláve... To isté slnko svieti všetkým a jedna smrť čaká všetkých, či žijú v prepychu, alebo v biede.“ Tatianos nabáda: „Zomri svetu, zavrhni jeho šialenstvo. Ži Bohu a pochop ho, a tak odlož starú povahu.“ — Matúš 5:45; 1. Korinťanom 6:18; 1. Timotejovi 6:10.

Zamyslime sa však nad Tatianovým spisom s názvom O dokonalosti podľa učenia nášho Spasiteľa. V tomto diele pripisuje pôvod manželského stavu Diablovi. Tatianos ostro odsudzuje tento stav tvrdením, že ním ľudia viažu svoje telo k svetu, ktorý speje ku skaze.

Okolo roku 166 pred n. l., po smrti Justína Mučeníka, Tatianos podľa všetkého buď založil asketickú sektu nazývanú enkratiti, alebo sa stal jej členom. Prívrženci tejto sekty zdôrazňovali prísne sebaovládanie a vládu nad telom. Žili asketickým spôsobom života a vyhýbali sa vínu, manželstvu a vlastneniu majetku.

Poučenie pre nás

Prečo sa Tatianos tak veľmi odchýlil od Písiem? Stal sa „zábudlivým poslucháčom“? (Jakub 1:23–25) Podľahol ľudskej filozofii, pretože neodmietal falošné príbehy? (Kolosanom 2:8; 1. Timotejovi 4:7) Mohla byť vzhľadom na to, aké veľké omyly podporoval, príčinou nejaká duševná úchylka?

Nech už bolo príčinou čokoľvek, Tatianove spisy nám umožňujú pochopiť, aké bolo v tom čase náboženské zmýšľanie ľudí. Vidno z nich, aký škodlivý je vplyv filozofie tohto sveta. Vezmime si preto k srdcu varovanie apoštola Pavla: „Odvracaj sa od prázdnych rečí, ktoré porušujú, čo je sväté, a od rozporov, ktoré falošne nazývajú ‚poznaním‘.“ — 1. Timotejovi 6:20.