Dávanie, ktoré sa páči Bohu

JEŽIŠ a jeho učeníci spočívali pri dobrom jedle v Betánii spolu s niekoľkými blízkymi priateľmi, medzi ktorými bola aj Mária, Marta a nedávno vzkriesený Lazar. Keď Mária zobrala libru (0,3 kilogramu) drahého oleja a natrela ním Ježišovi nohy, Judáš Iškariotský sa rozhorčil a protestoval: „Prečo sa ten vonný olej nepredal za tristo denárov [čo sa rovná asi ročnej mzde] a tie sa nedali chudobným?“ Ostatní sa k nemu ihneď pridali. — Ján 12:1–6; Marek 14:3–5.

Ježiš však odpovedal: „Nechajte ju... Veď chudobných máte vždy pri sebe a kedykoľvek chcete, vždy im môžete preukázať dobro, ale mňa nemáte vždy.“ ​(Marek 14:6–9) Židovskí náboženskí vodcovia učili, že dávanie almužny nie je len cnostné, ale môže dokonca odčiniť hriechy. Naproti tomu Ježiš objasnil, že dávanie, ktoré sa páči Bohu, sa neobmedzuje len na dobročinné dary chudobným.

Krátka úvaha o tom, ako prebiehalo dávanie v ranom kresťanskom zbore, vyzdvihne niektoré praktické spôsoby, ako môžeme prejaviť záujem o druhých, a tak sa páčiť Bohu svojím dávaním. Pomôže nám tiež spoznať jedinečný druh dávania, ktorým sa dosahuje najviac dobra.

„Dávajte dary milosrdenstva“

Ježiš pri niekoľkých príležitostiach nabádal svojich učeníkov, aby dávali „dary milosrdenstva“, alebo ako uvádza toto slovné spojenie iný preklad, aby „dávali na charitu“. (Lukáš 12:33, New English Bible) Ježiš však vystríhal pred okázalým dávaním s úmyslom osláviť seba, a nie Boha. Povedal: „Keď dávaš dary milosrdenstva, netrúb pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a na uliciach, aby ich ľudia oslavovali.“ ​(Matúš 6:1–4) V súlade s týmto napomenutím raní kresťania nedávali dary okázalým spôsobom, ako to robili v ich dňoch svätuškárski náboženskí vodcovia. Kresťania pomáhali ľuďom v núdzi tak, že im osobne preukazovali službu alebo im dávali dary súkromne.

Z Lukáša 8:1–3 sa napríklad dozvedáme, že Mária Magdaléna, Joana, Zuzana a iné ženy v tichosti slúžili Ježišovi a jeho apoštolom  zo „svojho majetku“. Hoci títo muži neboli bez prostriedkov, opustili svoje živobytie a zamerali sa výlučne na službu. (Matúš 4:18–22; Lukáš 5:27, 28) Tým, že im tieto ženy pomáhali plniť si úlohu, ktorú dostali od Boha, vlastne oslavovali Boha. A Boh im prejavil uznanie tak, že o ich milosrdenstve a štedrosti zachoval v Biblii správu pre všetky budúce generácie. — Príslovia 19:17; Hebrejom 6:10.

Ďalšou láskavou ženou, ktorá „oplývala dobrými skutkami a darmi milosrdenstva“, bola Dorkas. Šila šaty pre núdzne vdovy v Joppe, prímorskom meste, kde bývala. Nevieme, či kupovala sama všetok materiál, alebo len za šitie nežiadala peniaze. No za svoju užitočnú prácu si získala priazeň tých, ktorým pomáhala, a tiež priazeň Boha, ktorý ju za jej ochotu milosrdne odmenil. — Skutky 9:36–41.

Dôležitá je správna pohnútka

Čo viedlo týchto jednotlivcov k tomu, aby dávali? Nebol to len súcit, ktorý by v nich vyvolala nejaká žiadosť o pomoc pôsobiaca na city. Cítili osobnú morálnu zodpovednosť. Tá ich viedla k tomu, aby každý deň pomáhali, ako len mohli, ľuďom, ktorí zažívali chudobu, nešťastie, chorobu alebo iné ťažkosti. (Príslovia 3:27, 28; Jakub 2:15, 16) To je dávanie, ktoré sa páči Bohu. Pohnútkou k takému dávaniu je v prvom rade hlboká láska k Bohu a túžba napodobňovať jeho milosrdenstvo a štedrosť. — Matúš 5:44, 45; Jakub 1:17.

Túto podstatnú stránku dávania vyzdvihol apoštol Ján, keď sa pýtal: „Ktokoľvek má prostriedky tohto sveta na živobytie a zbadá svojho brata, ktorý má núdzu, a predsa pred ním zavrie dvere svojho nežného súcitu, ako v ňom zostáva Božia láska?“ ​(1. Jána 3:17) Odpoveď je jasná. Láska k Bohu podnecuje ľudí, aby konali dobročinné skutky. Boh si váži a odmeňuje tých, ktorí podobne ako on prejavujú štedrého ducha. (Príslovia 22:9; 2. Korinťanom 9:6–11) Je možné vidieť dnes takúto štedrosť? Pouvažujme o tom, čo sa nedávno stalo v jednom zbore Jehovových svedkov.

Dom jednej kresťanky, ktorá je pokročilého veku, nutne potreboval opravu. Žila sama a nemala rodinu, ktorá by jej pomohla. Roky dávala svoj dom k dispozícii na kresťanské zhromaždenia a často pohostila jedlom každého, kto prijal jej pozvanie. (Skutky 16:14, 15, 40) Členovia zboru videli jej ťažkú situáciu, a tak spojili svoje sily, aby jej pomohli. Niektorí prispeli finančne, iní svojou prácou. Za niekoľko týždňov postavili dobrovoľníci novú strechu, zrekonštruovali kúpeľňu, omietli a vymaľovali celé prvé poschodie a do kuchyne namontovali nové  skrinky. Okrem toho, že žena dostala pomoc, ktorú potrebovala, práca tiež viac zblížila zbor. A na susedov zapôsobil tento príklad pravého kresťanského dávania.

Existuje veľmi veľa spôsobov, ako môžeme osobne pomôcť druhým. Môžeme venovať čas deťom, ktoré nemajú otca? Môžeme urobiť nákup pre nejakú staršiu vdovu? Alebo jej môžeme pomôcť niečo pozašívať? Môžeme navariť jedlo pre niekoho, kto má obmedzené prostriedky, alebo pomôcť mu s úhradou nejakých nákladov? Nemusíme byť bohatí, aby sme mohli pomôcť. Apoštol Pavol napísal: „Ak je najprv ochota, je zvlášť prijateľná podľa toho, čo kto má, nie podľa toho, čo nemá.“ ​(2. Korinťanom 8:12) No je takéto osobné, priame dávanie jediný spôsob dávania, ktoré Boh požehnáva? Nie.

A čo organizovaná pomoc?

V niektorých prípadoch nemusí stačiť len osobná pomoc jednotlivca. Ježiš a jeho apoštoli viedli spoločný fond pre chudobných a prijímali dary od láskavých ľudí, s ktorými sa pri svojej práci stretli. (Ján 12:6; 13:29) Podobne keď vznikla potreba, medzi zbormi v prvom storočí sa konali zbierky a organizovala sa pomoc vo väčšom rozsahu. — Skutky 2:44, 45; 6:1–3; 1. Timotejovi 5:9, 10.

Taká potreba vznikla okolo roku 55 n. l. Zbory v Judei sa možno následkom nedávneho veľkého hladomoru ocitli v núdzi. (Skutky 11:27–30) Apoštol Pavol, ktorý sa vždy zaujímal o chudobných, zariadil pomoc zborov až z ďalekej Macedónie. Osobne zorganizoval zbierku a na doručenie prostriedkov použil schválených mužov. (1. Korinťanom 16:1–4; Galaťanom 2:10) Ani Pavol, ani nikto iný si za svoju službu nenechal zaplatiť. — 2. Korinťanom 8:20, 21.

Aj dnes sú Jehovovi svedkovia pripravení pomôcť, keď nastane nejaké nešťastie. Napríklad v lete 2001 spôsobili prívalové dažde veľké záplavy v Houstone (štát Texas, USA). Poškodených bolo celkovo 723 domov svedkov, mnohé dosť vážne. Ihneď bol vytvorený organizačný výbor zo spôsobilých kresťanských starších. Úlohou výboru bolo posúdiť, kto čo potrebuje, a rozdeliť darované prostriedky na pomoc miestnym svedkom a na opravu poškodených domov. Všetku prácu vykonali ochotní dobrovoľníci z okolitých zborov. Jedna svedkyňa bola taká vďačná za pomoc, že keď dostala peniaze od poisťovne na zaplatenie opráv na dome, ihneď ich darovala do fondu darovaných prostriedkov, aby pomohla iným v núdzi.

 No pokiaľ ide o organizovanú charitu, musíme byť opatrní, keď zvažujeme tie mnohé žiadosti o príspevky. Niektoré charitatívne organizácie majú vysoké náklady na administratívu alebo na reklamu a zo zozbieraných peňazí zostáva len málo na účel, na ktorý boli vyzbierané. Príslovia 14:15 hovoria: „Ak je niekto neskúsený, uverí každému slovu, ale bystrý uvažuje o svojich krokoch.“ Je preto múdre, ak starostlivo preskúmate fakty.

Dávanie, ktorým sa dosahuje najviac dobra

Je jedna forma dávania, ktorá je ešte dôležitejšia ako prispievanie na charitu. Ježiš sa o nej nepriamo zmienil, keď sa ho mladý bohatý vládca pýtal, čo má robiť, aby získal večný život. Ježiš mu povedal: „Choď, predaj svoj majetok a daj chudobným, a budeš mať poklad v nebi, a poď a buď mojím nasledovníkom.“ ​(Matúš 19:16–22) Všimnite si, že Ježiš nepovedal len: ‚Daj chudobným a získaš život.‘ Namiesto toho dodal: „Poď a buď mojím nasledovníkom.“ Inými slovami, hoci dobročinné skutky sú chvályhodné a užitočné, byť kresťanským učeníkom znamená viac.

Ježišovým hlavným cieľom bolo pomáhať druhým ľuďom duchovne. Krátko pred smrťou Pilátovi povedal: „Preto som sa narodil a preto som prišiel do sveta, aby som svedčil o pravde.“ ​(Ján 18:37) Hoci sa Ježiš ujímal vedenia v pomoci chudobným, v uzdravovaní chorých a sýtení hladných, svojich učeníkov školil predovšetkým v kázaní. (Matúš 10:7, 8) Medzi poslednými pokynmi, ktoré im dal, bol príkaz: „Preto choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov.“ — Matúš 28:19, 20.

Takéto kázanie, samozrejme, nevyrieši všetky problémy sveta. No oznamovanie dobrého posolstva o Božom Kráľovstve ľuďom každého druhu oslavuje Boha, pretože sa tak uskutočňuje Božia vôľa a tým, ktorí prijímajú božské posolstvo, to otvára cestu k večnému úžitku. (Ján 17:3; 1. Timotejovi 2:3, 4) Ak vás nabudúce navštívia Jehovovi svedkovia, vypočujte si ich. Prinášajú vám duchovný dar. Vedia, že je to to najlepšie, čo vám môžu dať.

[Obrázky na strane 6]

Je veľa spôsobov, ako prejaviť starostlivosť

[Obrázok na strane 7]

Naše kázanie dobrého posolstva sa páči Bohu a otvára cestu k večnému úžitku