Životný príbeh

Radosť, ktorá sa nedá s ničím porovnať!

ROZPRÁVA REGINALD WALLWORK

„V tomto svete nie je nič, čo by sa dalo porovnať s radosťou, ktorú máme v službe Jehovovi celým časom ako misionári!“ Lístok s týmito slovami som našiel medzi papiermi mojej manželky krátko po jej smrti v máji 1994.

KEĎ uvažujem nad Ireninými slovami, vybaví sa mi šťastných a uspokojujúcich 37 rokov, ktoré sme strávili ako misionári v Peru. Zo vzácnej kresťanskej spolupráce sme sa s Irene tešili už od našej svadby v decembri 1942 — a to je čas, odkiaľ by som rád začal s rozprávaním môjho príbehu.

Irene bola vychovávaná ako Jehovova svedkyňa v Liverpoole v Anglicku. Pochádzala z troch detí, dievčat, a cez prvú svetovú vojnu stratila otca. Jej matka sa neskôr vydala za Wintona Frasera a mali spolu syna Sidneyho. Pred začiatkom druhej svetovej vojny sa ich rodina presťahovala do Bangoru v severnom Walese, kde bola Irene v roku 1939 pokrstená. Sidney sa krstil rok predtým a spolu s Irene slúžili ako priekopníci — evanjelisti celým časom — pozdĺž severného pobrežia Walesu od Bangoru po Caernarvon vrátane ostrova Anglesey.

V tom čase som bol v zbore Runcorn, asi 20 kilometrov juhovýchodne od Liverpoolu, a slúžil som tam ako predsedajúci dozorca, aby som použil výraz, ktorý používame dnes. Na jednom krajskom zjazde ku mne pristúpila Irene a spýtala sa, či by nemohla dostať nejaký obvod na kázanie, pretože sa chystala na nejaký čas k svojej vydatej sestre Vere, ktorá žila v Runcorne. Počas dvoch týždňov, ktoré s nami Irene bola, sa medzi nami rozvinul priateľský vzťah. Neskôr som ju niekoľkokrát navštívil  v Bangore. Bol som veľmi šťastný, keď som v jeden víkend požiadal Irene o ruku a ona moju žiadosť prijala!

V nedeľu som sa vrátil domov a hneď som aj začal plánovať našu svadbu. Ale v utorok na mňa čakal telegram. Písalo sa v ňom: „Mrzí ma, že Ťa týmto telegramom zraním. Ruším našu svadbu. List nasleduje.“ Bol som šokovaný. Čo sa len mohlo stať?

List od Irene prišiel nasledujúci deň. Písala, že s Hildou Padgettovou idú slúžiť ako priekopníčky do Horsforthu v Yorkshire. * Pred 12 mesiacmi vraj súhlasila s tým, že pôjde slúžiť tam, kde je to veľmi potrebné, ak bude o to požiadaná. Napísala: „Bolo to pre mňa niečo ako sľub Jehovovi, a keďže som mu to sľúbila, skôr ako som Ťa spoznala, musím ho splniť.“ Hoci som bol z toho smutný, veľmi som obdivoval jej rýdzosť a telegraficky som jej poslal odpoveď: „Choď. Budem na Teba čakať.“

Keď bola Irene v Yorkshire, bola odsúdená na tri mesiace väzenia za to, že na základe svedomia odmietala podporovať vojnu. Ale o rok aj pol, v decembri 1942, sme sa zobrali.

Moje začiatky

V roku 1919 si moja matka kúpila sadu kníh Štúdie Písiem. * Hoci ako vtedy môj otec správne poznamenal, matka nikdy neprečítala žiadnu knihu, bola rozhodnutá, že si tieto zväzky starostlivo preštuduje s Bibliou v ruke. To aj urobila a v roku 1920 bola pokrstená.

Môj otec bol tolerantný človek, a preto matke nebránil v tom, čo chcela robiť. Nebránil jej teda, ani keď chcela vychovávať na ceste pravdy ich štyri deti — moje dve sestry Gwen a Ivy, môjho brata Aleca a mňa. V Runcorne mával biblické prednášky Stanley Rogers a iní verní svedkovia, ktorí cestovali z Liverpoolu, a čoskoro tam vznikol zbor. Spolu so zborom duchovne prosperovala aj naša rodina.

Gwen sa pripravovala na konfirmáciu v anglikánskej cirkvi, ale prestala na tieto hodiny chodiť, hneď ako spolu s matkou začali študovať Bibliu. Keď nás navštívil vikár, aby zistil, prečo už Gwen nechodí na jeho hodiny, stretol sa so záplavou otázok, na ktoré nevedel dať odpoveď. Gwen sa ho pýtala na význam modlitby Otčenáš a napokon sa to skončilo tak, že ona ho vysvetľovala jemu! Na záver citovala 1. Korinťanom 10:21 a objasnila, že sa už ďalej nemôže ‚sýtiť pri dvoch stoloch‘. Keď vikár odchádzal, povedal, že sa za Gwen bude modliť a príde opäť, aby jej dal odpoveď na jej otázky. Ale už sa u nás neukázal. Gwen sa krátko po svojom krste stala evanjelistkou celým časom.

Starostlivosť o mladých v našom zbore bola príkladná. Spomínam si na prednášku, ktorú u nás mal jeden starší z iného zboru. Mal som vtedy sedem rokov. Po prednáške sa so mnou prišiel porozprávať. Povedal som mu, že som čítal o Abrahámovi a o tom, ako chcel obetovať svojho syna Izáka. „Postav sa na pódium a povedz mi o tom všetko, čo vieš,“ povedal. Bol som celý vzrušený z toho, že som tam stál a mal svoju prvú „verejnú prednášku“!

V roku 1931 som bol vo veku 15 rokov pokrstený. V tom istom roku nám zomrela matka. Odišiel som zo školy a stal som sa elektrikárskym učňom. V roku 1936 Jehovovi svedkovia na verejnosti prehrávali biblické prednášky a jedna staršia sestra nás s bratom povzbudila, aby sme sa aj my zapojili do tejto činnosti. S Alecom sme teda išli do Liverpoolu kúpiť si bicykel a dali sme si urobiť závesný vozík, na ktorom mal byť gramofón. Amplión bol pripevnený na zadnej časti vozíka na dvojmetrovej teleskopickej tyči. Mechanik nám povedal, že ešte nikdy nič také nevyrábal, ale fungovalo to skvele! S nadšením sme prešli celý obvod,  vďační za výsady, ktoré nám boli zverené a za to, že nás sestra k nim povzbudila.

Druhá svetová vojna — čas skúšok

Ako sa sťahovali mračná druhej svetovej vojny, Stanley Rogers a ja sme boli zaujatí oznamovaním verejnej prednášky „Pozrite sa skutočnostiam do tváre“, ktorá sa mala konať 11. septembra 1938 v londýnskej Royal Albert Hall. Neskôr som sa podieľal na rozširovaní tejto prednášky vo forme brožúry spolu s brožúrou Fašizmus, alebo sloboda, ktorá bola vydaná nasledujúci rok. Obe brožúry jasne odhaľovali totalitné ambície hitlerovského Nemecka. Odvtedy som bol v Runcorne všeobecne známy svojou verejnou službou a ľudia si ma preto vážili. To, že som bol vždy v popredí teokratickej činnosti, mi neskôr pomohlo.

Firma, v ktorej som pracoval, mala zaviesť elektrinu do novej továrne na okraji mesta. Keď som sa dozvedel, že ide o zbrojovku, jasne som vo firme vysvetlil, že tam nemôžem pracovať. Hoci sa to mojim zamestnávateľom nepáčilo, môj majster sa za mňa prihovoril a dostal som inú prácu. Neskôr som sa dozvedel, že jeho teta bola tiež Jehovova svedkyňa.

Jeden kolega ma veľmi povzbudil, keď mi povedal: „Nič iné by sme od teba ani nečakali, Reg, keďže sa už toľké roky zaoberáš biblickým dielom.“ Napriek tomu som musel byť opatrný, pretože mnohí spolupracovníci mi chceli spôsobiť ťažkosti.

V júni 1940 prijal súd v Liverpoole moju registráciu odpierača z dôvodu svedomia pod podmienkou, že zostanem pri svojom doterajšom povolaní. Tak som mohol pokračovať v mojej kresťanskej službe.

Začínam so službou celým časom

Keď sa blížil koniec vojny, rozhodol som sa, že odídem zo zamestnania a pripojím sa k Irene v službe celým časom. V roku 1946 som postavil päťmetrový príves, ktorý sa stal naším domovom. Nasledujúci rok nás požiadali, aby sme sa presťahovali do dediny Alveston v Gloucestershire. Neskôr sme slúžili ako priekopníci v starovekom mestečku Cirencester a v meste Bath. V roku 1951 som dostal pozvanie, aby som ako cestujúci dozorca navštevoval zbory na juhu Walesu. No ani nie o dva roky sme už boli s Irene na ceste do Gileádu, biblickej školy Watchtower pre misionárov.

Dvadsiata prvá trieda školy sa konala v South Lansingu v štáte New York a graduácia bola v roku 1953 na zjazde Spoločnosť nového sveta  v meste New York. Až do dňa našej graduácie sme s Irene nevedeli, aké bude naše pridelenie. Veľmi sme sa potešili, keď sme sa dozvedeli, že ním bude Peru. Prečo? Lebo Irenin nevlastný brat Sidney Fraser slúžil s manželkou po absolvovaní 19. triedy Gileádu už viac ako rok v odbočke v Lime!

Kým sme čakali na víza, krátko sme pracovali v brooklynskom Bételi, ale čoskoro sme už boli na ceste do Limy. Prvým z našich desiatich misionárskych pridelení bolo najdôležitejšie prístavné mesto v Peru, Callao, ktoré sa nachádza na západ od Limy. Aj keď sme už nejaké základy španielčiny mali, ani Irene, ani ja sme vtedy ešte nevedeli viesť rozhovor v tomto jazyku. Ako len budeme vykonávať našu prácu?

Ťažkosti a výsady spojené s kázaním

V Gileáde nám povedali, že matka neučí svoje dieťa jazyk. Dieťa sa učí od matky, keď sa mu matka prihovára. Preto sme dostali takúto radu: „Choďte hneď do služby a jazyk už pochytíte od ľudí. Oni vám pomôžu.“ Predstavte si, ako som sa cítil, keď som bol dva týždne po našom príchode vymenovaný za predsedajúceho dozorcu zboru v Callau, hoci som ešte zápasil s novým jazykom! Išiel som navštíviť Sidneyho Frasera, ale dostal som rovnakú radu ako v Gileáde: Stýkaj sa so zborom a ľuďmi v tvojom obvode. Rozhodol som sa počúvnuť túto radu.

V jedno sobotňajšie ráno som sa zoznámil s jedným tesárom v jeho dielni. Povedal: „Musím pokračovať v práci, ale, prosím, sadnite si a hovorte.“ Povedal som mu, že budem, ale pod jednou podmienkou: „Keď urobím nejakú chybu, prosím, opravte ma. Neurazím sa.“ Zasmial sa a súhlasil s mojou požiadavkou. Navštevoval som ho dvakrát týždenne. Zistil som, že je to ideálny spôsob, ako sa oboznámiť s novým jazykom, presne ako mi povedali.

Na mieste nášho ďalšieho misionárskeho pridelenia, v meste Ica, som zhodou okolností stretol ďalšieho tesára a vysvetlil som mu, akú dohodu som mal v Callau. Aj on súhlasil, že mi pomôže. Moja španielčina sa teda celkom slušne zlepšovala, hoci to trvalo tri roky, kým som ju naozaj dobre ovládal. Tento tesár bol vždy veľmi zaneprázdnený, ale darilo sa mi viesť biblické štúdium tak, že som čítal texty a potom som mu vysvetľoval ich význam. V jeden týždeň, keď som ho išiel navštíviť, mi jeho zamestnávateľ povedal, že odišiel kvôli novej práci do Limy. O nejaký čas, keď sme s Irene prišli do Limy na zjazd, som ho znovu stretol. Bol som veľmi šťastný, keď som sa dozvedel, že sa skontaktoval s miestnymi svedkami, aby pokračoval v štúdiu, a že on a jeho rodina sa stali oddanými služobníkmi Jehovu.

V jednom zbore sme sa stretli s mladým párom, ktorý nebol zosobášený, ale obaja boli pokrstení. Keď sme s nimi prebrali príslušné biblické zásady, rozhodli sa, že zlegalizujú svoj zväzok, aby mohli spĺňať požiadavky na pokrstených svedkov. Zariadil som teda, aby na radnici zaregistrovali ich manželstvo. No potom vznikol problém, pretože mali štyri deti, ktoré takisto neboli zaregistrované, a to bola zákonná požiadavka. Pochopiteľne sme boli zvedaví, čo urobí starosta. „Keďže títo dobrí ľudia, vaši priatelia, Jehovovi svedkovia, sa postarali o to, aby ste boli právoplatne zosobášení,“ povedal starosta, „nebudem trvať na súdnom predvolaní a vaše deti zapíšem do matriky bez pokuty.“ Boli sme mu za to veľmi vďační, pretože to bola chudobná rodina a akákoľvek pokuta by pre nich bola veľkou záťažou.

Neskôr nás navštívil Albert D. Schroeder z brooklynského ústredia Jehovových svedkov a odporučil nám zriadiť nový misionársky domov v inej časti Limy. Preto sme sa s Irene spolu s dvoma sestrami Frances a Elizabeth Goodovými zo Spojených štátov a jedným manželským párom z Kanady presťahovali do oblasti San Borja. V priebehu dvoch alebo troch rokov sme boli požehnaní ďalším prekvitajúcim zborom.

Keď sme slúžili v meste Huancayo, ktoré leží v centrálnej vysočine v nadmorskej výške  viac ako 3000 metrov, boli sme spojení so zborom, v ktorom bolo 80 zvestovateľov. Tam som bol zapojený do stavby druhej sály Kráľovstva v Peru. Bol som vymenovaný za právneho zástupcu Jehovových svedkov, pretože sme museli ísť trikrát na súd, aby sme dokázali, že na pozemok, ktorý sme kúpili, máme zákonný nárok. Takéto kroky spolu s rozsiahlym dielom robenia učeníkov, ktoré v tých začiatkoch vykonávali mnohí verní misionári, položili pevný základ pre ten vynikajúci vzrast, ktorý dnes vidíme v Peru — z 283 svedkov v roku 1953 tu vzrástol počet zvestovateľov na dnešných 83 000.

Smutný odchod

Vo všetkých misionárskych domovoch, v ktorých som mal často výsadu slúžiť ako dozorca domova, sme sa tešili z nádherného spoločenstva s inými misionármi. V pondelok ráno sme sa vždy zišli, aby sme sa porozprávali o tom, čo nás v ten týždeň čaká, a rozdelili si prácu pri starostlivosti o náš domov. Uvedomovali sme si, že najdôležitejšou vecou je kázanie, a preto sme všetci harmonicky spolupracovali. Som rád, že sme v našich misionárskych domovoch nikdy nemali nejaký vážny spor.

Naším posledným pridelením bolo ďalšie predmestie Limy, Breña. Miestny milujúci zbor sa rýchlo rozrástol zo 70 zvestovateľov na viac ako 100. Preto bol vytvorený ďalší zbor v Palominii. Vtedy sa začala prejavovať Irenina choroba. Najprv som si všimol, že si občas nevie spomenúť na to, čo povedala. Z času na čas mala ťažkosti spomenúť si, ako sa dostať domov. Hoci mala výbornú zdravotnú starostlivosť, jej stav sa pomaly zhoršoval.

Žiaľ, v roku 1990 som musel urobiť prípravy na návrat do Anglicka, kde nás láskavo prijala vo svojom dome moja sestra Ivy. O štyri roky neskôr, vo veku 81 rokov, Irene zomrela. Ja pokračujem v službe celým časom a slúžim ako starší v jednom z troch zborov v mojom domovskom meste. Raz začas cestujem aj do Manchestru, aby som povzbudil miestnu španielsku skupinku.

Nedávno som mal príjemnú skúsenosť, ktorá sa začala pred desaťročiami. Vtedy som v domácnostiach prehrával na gramofóne päťminútové kázne. Živo si spomínam na jednu malú školáčku, ktorá stála za matkou vo dverách a počúvala posolstvo.

Toto dievča sa neskôr presťahovalo do Kanady a jej priateľka, ktorá stále žije v Runcorne a teraz je svedkyňou, s ňou udržiavala kontakt. Nedávno napísala, že ju navštívili dve svedkyne. Výrazy, ktoré používali, jej náhle pripomenuli to, čo kedysi počula v tej päťminútovej nahrávke. Spoznala, že je to pravda, a teraz je oddanou služobníčkou Jehovu. Požiadala, aby svedkovia v Anglicku odovzdali poďakovanie mladému mužovi, ktorý navštívil dom jej matky pred viac ako 60 rokmi! Naozaj, nikdy nevieme, ako sa semená pravdy zakorenia a vyrastú. — Kazateľ 11:6.

Áno, s veľkou vďačnosťou sa pozerám späť na život, ktorý som strávil v drahocennej službe Jehovovi. Odvtedy, čo som sa v roku 1931 oddal Jehovovi, som nevynechal ani jeden zjazd jeho ľudu. Hoci sme s Irene nemali vlastné deti, som šťastný, že mám viac ako 150 duchovných synov a dcér a všetci slúžia nášmu nebeskému Otcovi, Jehovovi. Naše výsady, ako to vyjadrila moja drahá manželka, nám naozaj priniesli radosť, ktorá sa nedá s ničím porovnať.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 24]

Matka, začiatok 20. storočia

[Obrázok na stranách 24, 25]

Hore: Irene a ja pred naším obytným prívesom

[Obrázok na strane 25]

Vľavo: Hilda Padgettová, ja, Irene a Joyce Rowleyová v Leedse, Anglicko 1940

[Obrázok na strane 27]

Ohlasovanie verejnej prednášky v Cardiffe, Wales 1952